Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 436/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť K. M., N., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., H.,

zastúpených advokátkou JUDr. G. N., N., vo veci namietaného porušenia ich základných

práv podľa , , a

a čl. 5, čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 M Obdo 2/2008

a jeho rozsudkom z 28. mája 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. M. a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta

2008 faxom a 15. augusta 2008 poštou doručená sťažnosť K. M. (ďalej len „sťažovateľ“)

a obchodnej spoločnosti F., s. r. o. (ďalej aj „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 35

ods. 1 (ďalej len „“) a podľa a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

2 M Obdo 2/2008 a sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 14,

, a a , , a

ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

2 M Obdo 2/2008 a jeho rozsudkom z 28. mája 2008 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti, z pripojených písomností a súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd zistil

tieto skutočnosti:

Sťažovateľka je spoločnosťou s ručením obmedzeným zapísanou v oddiele Sro

vložke č.... Obchodného registra Okresného súdu Nitra, ktorá má dvoch spoločníkov.

Sťažovateľ je majoritným spoločníkom (veľkosť jeho obchodného podielu predstavuje

54 %) a druhým (minoritným) spoločníkom je Ing. E. M. [ďalej len „odporkyňa“ (jej

obchodný podiel predstavuje 46 %)]. Z obchodného registra vyplýva, že štatutárnym

orgánom sťažovateľky sú dvaja konatelia, pričom každý koná v jej mene samostatne.

Posledným konateľom spoločnosti zanikla funkcia 25. júna 2005 uplynutím funkčného

obdobia. Od uvedeného dátumu neboli noví konatelia valným zhromaždením sťažovateľky

vymenovaní, a teda obchodná spoločnosť už nemá štatutárny orgán a nemá za ňu kto konať.

Dňa 14. novembra 2005 bol Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) podaný

návrh sťažovateľky, ktorým sa podľa na základe rozhodnutia

jej valného zhromaždenia domáhala, aby okresný súd svojím rozsudkom vylúčil

z obchodnej spoločnosti odporkyňu z dôvodu zneužitia práv spoločníčky. Návrh podal

v mene obchodnej spoločnosti F., s. r. o., sťažovateľ, ktorý zároveň udelil splnomocnenie

právnej zástupkyni zastupujúcej sťažovateľov aj v konaní o ich sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 . Pri svojom postupe sťažovateľ vychádzal z rozhodnutia valného

zhromaždenia sťažovateľky, ktoré ho poverilo a splnomocnilo na podanie návrhu

na vylúčenie spoločníčky – odporkyne – z obchodnej spoločnosti F., s. r. o.

Okresný súd uznesením č. k. -224 z 29. marca 2007 (ďalej

aj „prvostupňové uznesenie“) ustanovil sťažovateľa za opatrovníka sťažovateľky

v predmetnom konaní. Ako tento súd uviedol v odôvodnení označeného uznesenia, v danom

konaní bolo potrebné zabezpečiť ochranu právnickej osobe, ktorá má právnu subjektivitu,

avšak v dôsledku neexistencie štatutárneho orgánu, ktorý by mohol za právnickú osobu

konať, si nemôže uplatňovať svoje práva na súde, hoci toto právo má podľa každý

vrátane právnických osôb. Ak totiž právnická osoba nemá štatutárny orgán oprávnený konať

v jej mene, súd jej môže ustanoviť opatrovníka na konanie pred ním. Podľa názoru

okresného súdu boli v danej veci splnené podmienky vyžadované § 29 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na ustanovenie opatrovníka pre konanie. Na odvolanie

odporkyne potvrdil toto uznesenie aj Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“), a to

uznesením č. k. -233 z 31. mája 2007. V odôvodnení tohto uznesenia

uviedol, že z dôvodu reálneho naplnenia je podľa názoru odvolacieho

súdu ustanovenie opatrovníka sťažovateľke podľa praktickým riešením

vzniknutej situácie.

Dňa 20. augusta 2007 podala odporkyňa dovolanie podľa proti

uvedenému uzneseniu krajského (odvolacieho) súdu, pretože podľa jej názoru vo veci

rozhodoval vylúčený sudca. Ako uviedla vo svojom dovolaní, s ohľadom na rodinnú väzbu

sudkyne krajského súdu JUDr. M. H... nebola zo strany sudcov uvedeného súdu daná záruka

nezávislého rozhodovania v danej veci. K tomu ďalej uviedla, že krajský súd nerozhodol

o jej námietke zaujatosti. Súčasne podala ešte 7. augusta 2007 podnet generálnemu

prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na podanie

mimoriadneho dovolania proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu a tiež

prvostupňovému uzneseniu. Generálny prokurátor podnetu vyhovel a vo veci podal

mimoriadne dovolanie proti obom uzneseniam z dôvodu, že sťažovateľ nebol

splnomocnený na zastupovanie sťažovateľky. Z tohto dôvodu nie je jeho prejav vôle právne

relevantným prejavom vôle sťažovateľky, v dôsledku čoho má tento nedostatok za následok

nesplnenie procesnej podmienky konania. Ide pritom o neodstrániteľný nedostatok

spočívajúci v nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania. Okresný súd mal preto

konanie zastaviť podľa , pretože mal vedomosť o uvedenom nedostatku.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 17. novembra 2007 zastavil

konanie o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora z dôvodu, že vo veci bolo

podané dovolanie odporkyne a začatie konania bráni tomu, aby na dovolacom súde

prebiehalo iné konanie o tej istej veci. Následne rozhodol uznesením sp. zn.

zo 17. decembra 2007 vo veci dovolania odporkyne tak, že toto dovolanie

odmietol. V odôvodnení svojho uznesenia konštatoval, že v predmetnej veci neexistuje

žiadne rozhodnutie nadriadeného súdu o tom, že sudca je vylúčený z prerokúvania

a rozhodovania predmetnej veci, a preto nebol daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. g)

. Zároveň ale uviedol, že „preskúmal, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou

z vád uvedených v ust. a dospel k názoru, že uznesenie odvolacieho súdu

niektorou z vád taxatívne uvedených v ust. netrpí“.

Generálny prokurátor v nadväznosti na toto odmietajúce uznesenie najvyššieho súdu

opätovne podal mimoriadne dovolanie v danej veci, a to s rovnakou argumentáciou ako

predošlé dovolanie. Najvyšší súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom sp. zn.

2 M Obdo 2/2008 z 28. mája 2008 vyhovel mimoriadnemu dovolaniu a zrušil uznesenie

krajského súdu z 31. mája 2007, ako aj uznesenie okresného súdu z 29. marca 2007.

V odôvodnení namietaného rozsudku sa stotožnil s argumentáciou generálneho prokurátora,

na ktorú súčasne odkázal. Podľa tejto argumentácie nebol sťažovateľ konateľom

sťažovateľky a nebol ani splnomocnený na jej zastupovanie. Z tohto dôvodu nie je jeho

prejav vôle právne relevantným prejavom vôle sťažovateľky. Okresný súd preto nemal

v danej veci ustanoviť opatrovníka, ale s ohľadom na neodstrániteľný nedostatok

podmienky konania mal konanie zastaviť. Ako ďalej najvyšší súd dodal, v danej veci

nemožno aplikovať , pretože „ide v podstate o krajné opatrenie. Obchodný

zákonník ako osobitný predpis upravuje postup, ak spoločnosť nemá zástupcu, ktorý za ňu

môže konať, akým spôsobom je treba konateľa nahradiť, ak to neupravuje spoločenská

zmluva. Tento postup je treba zachovať a ak zákonným spôsobom bude nahradený konateľ

(konatelia), potrebný úkon v mene spoločnosti vykoná.“.

Proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu smeruje podaná sťažnosť, v ktorej

sťažovatelia tvrdia, že ním, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu boli porušené

ich označené práva z týchto dôvodov:

Sťažovatelia namietajú v prvom rade porušenie zásady rei iudicatae vyjadrenej

v , ktorú považujú za súčasť princípu právnej istoty podľa

, pretože najvyšší súd v danej veci rozhodol už predtým uznesením sp. zn.

, ktorým odmietol dovolanie odporkyne. Taktiež z dôvodu prekážky

litispendencie odmietol najvyšší súd prvé mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora,

ktoré bolo obsahovo totožné s mimoriadnym dovolaním podaným po odmietnutí dovolania

odporkyne. Predovšetkým ale bolo mimoriadne dovolanie podľa sťažovateľov založené

na námietke, že sťažovateľka nemala procesnú spôsobilosť a nebola riadne zastúpená

v zmysle . Najvyšší súd však už v uznesení sp. zn.

uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie aj zo všetkých dôvodov podľa ,

pričom dospel k záveru, že žiadny z dôvodov uvedených v tomto ustanovení daný nie je.

Sťažovatelia napadnutému rozsudku vytýkajú aj zmätočnosť, pretože z neho nie je podľa

nich jasné, akým spôsobom mal byť napadnutými uzneseniami porušený zákon. Najvyšší

súd sa obmedzil len na konštatovanie správnosti argumentácie generálneho prokurátora.

Z uvedených dôvodov sťažovatelia tvrdia nielen porušenie , ale

aj základného práva sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa a listiny.

Sťažovatelia ďalej vytýkajú najvyššiemu súdu, že nedoručením mimoriadneho

dovolania na vyjadrenie sťažovateľke došlo k odňatiu jej možnosti konať pred súdom.

Nepravdivé je aj tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení namietaného rozsudku, že sťažovateľka

navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť, pretože ho vôbec nemala k dispozícii. Námietky

sťažovateľov smerujú aj proti tomu, že v danej veci nebola splnená podmienka na podanie

mimoriadneho dovolania podľa , t. j. aby podanie dovolania vyžadovala

ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo

štátu. Nie je pritom nijak zrejmé, akým spôsobom môže byť odporkyňa dotknutá alebo

poškodená rozhodnutím o ustanovení opatrovníka.

Za nesprávny označujú sťažovatelia tiež právny názor, podľa ktorého nemala

sťažovateľka procesnoprávnu spôsobilosť. Spôsobilosť právnickej osoby byť účastníkom

konania nie je viazaná na to, či táto osoba má ustanovený štatutárny orgán. Právnická osoba

je spôsobilá byť účastníkom konania, pokiaľ existuje a je zapísaná v obchodnom registri.

Ďalej uviedli, že aj upravujú rôzne situácie, kedy

za spoločnosť ako právnickú osobu môže konať iná osoba než zvolený štatutárny orgán, a to

zástupca, pracovník či spoločník. Podľa je súd

dokonca povinný ustanoviť spoločnosti s ručením obmedzeným opatrovníka, ak za ňu

nemôže konať konateľ a valné zhromaždenie neurčí spoločnosti zástupcu. Sťažovateľ

v tomto zmysle podotýka, že uznesenie, ktorým bolo schválené podanie návrhu na

vylúčenie spoločníčky – odporkyne – ho súčasne poverilo a splnomocnilo ako spoločníka

sťažovateľky a na podanie tohto návrhu v mene obchodnej spoločnosti F., s. r. o.

Sťažovatelia tvrdia, že takýto postup valného zhromaždenia bol v súlade s ustanoveniami

, ako aj zásadami, na ktorých tento zákon spočíva. Keďže teda

sťažovateľ mal procesnoprávnu spôsobilosť a bol riadne zastúpený, nebola splnená

podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 v spojení s § 237

písm. c) . Z uvedených dôvodov sťažovatelia namietajú porušenie zásady právneho

štátu podľa , ako aj porušenie základných práv sťažovateľky podľa

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru.

V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že im najvyšší súd napadnutým rozsudkom

znemožnil brániť sa proti protizákonnému konaniu minoritnej spoločníčky, a to z dôvodu,

že spoločnosť nemá štatutárny orgán. Podľa sťažovateľov „Je nemysliteľné aby v právnom

štáte zákony neumožňovali spoločnosti s ručením obmedzeným a jeho majoritnému

spoločníkovi brániť sa voči protizákonnému konaniu minoritnej spoločníčky, ktorá

porušujúc svoje povinnosti a zneužívajúc svoje práva bráni riadnemu chodu spoločnosti,

a to všetko za účelom dosiahnutia neoprávneného zisku a tým zmenšenia majetku

spoločnosti ako aj majetku majoritného spoločníka, ktorému sa tým zmenší hodnota

obchodného podielu. Pritom skutočnosť, že spoločnosť nemá štatutárny orgán je spôsobená

práve protizákonným konaním minoritnej spoločníčky..., keď zneužívajúc svoje práva

bojkotuje zvolenie konateľa, čo je okrem iného jeden z dôvodov podania žaloby o jej

vylúčenie zo spoločnosti.“. Okrem namietania porušenia už uvedených základných práv sú

sťažovatelia toho názoru, že namietaným rozsudkom došlo aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky mať spôsobilosť na práva podľa a listiny, práva vlastniť

majetok podľa a listiny a práva na podnikanie podľa

ods. 1 a listiny. S ohľadom na negatívne dôsledky namietaného

rozsudku najvyššieho súdu z hľadiska majetku sťažovateľa tvrdia sťažovatelia súčasne

porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa a

listiny, ako aj základného práva na podnikanie podľa a

listiny.

Splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom udelil

právnej zástupkyni v jej mene sťažovateľ na základe spomínaného uznesenia valného

zhromaždenia, ktoré obsahovalo aj poverenie sťažovateľa na podanie návrhu súdu

na vylúčenie spoločníčky – odporkyne – z obchodnej spoločnosti F., s. r. o. Sťažovatelia

súčasne uvádzajú, že pôvodné rozhodnutie o ustanovení opatrovníka stále považujú

za právoplatné. Namietaný rozsudok, ktorým bolo toto ustanovenie zrušené, bol vydaný

v rozpore so zásadou rei iudicatae, v dôsledku čoho nemá žiadne účinky a nemal by ani

požívať právnu ochranu.

II.

Podpredsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 20. novembra

2008 uviedla, že ju považuje za zjavne neopodstatnenú. V danej veci podľa jej názoru

nedošlo k porušeniu zásady rei iudicatae. Najvyšší súd nepovažoval v prípade dovolania

odporkyne za naplnený dôvod prípustnosti dovolania, že vo veci rozhodoval vylúčený

sudca. Vzhľadom na to odmietol jej dovolanie bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

rozhodnutia. Samotným zastavením konania o mimoriadnom dovolaní preto tiež nemohla

vzniknúť prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Ďalej vo svojom vyjadrení podpredsedníčka najvyššieho súdu zdôraznila, že

sťažovateľ nebol štatutárnym orgánom sťažovateľky a ani zo žiadnej inej okolnosti

nevyplýva jeho oprávnenie konať navonok v mene uvedenej spoločnosti. Spoločník nebol

oprávnený podať návrh na vylúčenie spoločníka zo spoločnosti. Ustanovenie

nie je procesným prostriedkom, ktorým by bolo možné ustanovením opatrovníka

konvalidovať procesný úkon – návrh na začatie konania, ktorý urobil v mene subjektu

majúceho procesnú spôsobilosť niekto, kto za neho nie je oprávnený konať.

Sťažovatelia vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu zopakovali, že

najvyšší súd preskúmal vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia už v uznesení sp. zn.

, pretože uviedol, že uznesenie odvolacieho súdu netrpí žiadnou z vád podľa

. Sťažovatelia napokon opätovne zhrnuli dôvody namietaného porušenia svojich

práv.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa predbežne prerokuje každý

návrh na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia prijatiu návrhu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jednou z náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde je, aby bol tento návrh podpísaný navrhovateľom alebo jeho zástupcom. S ohľadom

na to, že sťažovateľka je spoločnosťou s ručením obmedzeným, bolo nevyhnutné, aby za ňu

v jej mene podala návrh osoba, ktorá má oprávnenie za ňu konať. Takouto osobou je

predovšetkým štatutárny orgán spoločnosti (konateľ), avšak zákon môže takéto postavenie

priznať aj iným osobám.

Zo splnomocnenia z 29. júla 2008 na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred

ústavným súdom vyplýva, že bolo v jej mene podpísané sťažovateľom. Ako pritom už bolo

uvedené v zhrnutí skutkových okolností danej veci, v čase vystavenia tohto splnomocnenia

neboli ustanovení konatelia sťažovateľky. Túto skutočnosť potvrdzuje aj výpis

z obchodného registra príslušného súdu. Je nesporné, že sťažovateľ v tomto období nebol

oprávnený konať v jej mene ani z titulu konateľa, ktorým nebol, ani z titulu spoločníka.

Ústavný súd sa preto musel vysporiadať s otázkou, či oprávnenie sťažovateľa nemožno

vyvodiť z iného titulu, a to konkrétne z uznesenia valného zhromaždenia, ktorým bol

poverený podať v mene sťažovateľky návrh súdu na vylúčenie spoločníčky

z obchodnej spoločnosti F., s. r. o. Podľa jeho názoru to tak ale v danom prípade nie je.

Osoby, ktoré v občianskom súdnom konaní konajú za právnickú osobu, vymedzuje

a , ktorý sa v spojení s vzťahuje

aj na konanie pred ústavným súdom. Uvedené ustanovenia pripúšťajú, že v mene právnickej

osoby bude konať aj iný subjekt než štatutárny orgán, a to ním poverený zamestnanec,

vedúci organizačnej zložky alebo prokurista. V takom prípade však musí takéto oprávnenie

ustanoviť zákon, pričom absenciu takéhoto zákonného splnomocnenia vo vzťahu

k sťažovateľovi pripúšťajú aj sťažovatelia v samotnej sťažnosti, keď vo svojej argumentácii

odkazujú nie na konkrétnu splnomocňujúcu normu, ale všeobecne na zásady, na ktorých

spočíva . Podľa ústavného súdu však takáto argumentácia vo vzťahu

k otázke oprávnenia konať v mene sťažovateľky neobstojí, pretože

v záujme právnej istoty pri konaní právnickej osoby vyžaduje výslovné splnomocnenie

zákonom. Takéto splnomocnenie sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu v danom prípade

nemal.

K uvedenému je nevyhnutné dodať, že nedostatok oprávnenia konať za právnickú

osobu nemožno v občianskom súdnom konaní odstrániť dodatočným ustanovením

opatrovníka. Takýto postup nemá oporu ani v , ani v iných zákonných

ustanoveniach. Poukaz sťažovateľov na je v tomto

smere nenáležitý, pretože toto ustanovenie neumožňuje ustanoviť opatrovníka na podanie

žaloby, prípadne na dodatočné odstránenie nedostatkov náležitostí žaloby, ale na ochranu

práv spoločnosti s ručením obmedzeným v prípade konania o návrhu na určenie neplatnosti

uznesenia jej valného zhromaždenia podanom osobami uvedenými v prvej vete § 131 ods. 1

. Ustanovenie opatrovníka spoločnosti s ručením obmedzeným (ako

odporcovi v konaní o určenie neplatnosti valného zhromaždenia) v prípade, že za ňu nemá

kto konať, je za daných okolností nevyhnutným predpokladom ochrany jej práv v konaní

pred všeobecnými súdmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie pre

advokáta na zastupovanie sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom nemá zákonom

predpokladané účinky preukázania zmluvy o poskytovaní právnych služieb, resp. príkaznej

zmluvy podľa ustanovenia a nasl. . Ide pritom

o neodstrániteľný nedostatok náležitosti sťažnosti spočívajúci v tom, že sťažnosť nebola

podpísaná sťažovateľkou, keďže táto nemala a ani v čase predbežného prerokovania

sťažnosti stále nemá zákonným spôsobom ustanoveného konateľa, ktorý by v jej mene

konal (porov. mutatis mutandis , ).

Na tomto závere pritom nič nemení ani skutočnosť, že uznesením okresného súdu

č. k. -333 z 23. septembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -380 z 19. februára 2009, ktoré nadobudli právoplatnosť 17. apríla

2009, došlo v priebehu konania k zrušeniu sťažovateľky s likvidáciou a zároveň došlo

k ustanoveniu jej likvidátora. Vzhľadom na rozsah oprávnenia likvidátora v zmysle § 72

, podľa ktorého likvidátor robí v mene spoločnosti len úkony

smerujúce k likvidácii spoločnosti, by totiž ani jeho prípadný súhlas nemohol v danej veci

odstrániť nedostatok splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky.

Z tohto dôvodu ústavný súd nevyzýval sťažovateľku na odstránenie nedostatku

návrhu a vo vzťahu k nej odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 20 ods. 1

pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí.

K záveru, že v danej veci nie sú dané podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, dospel ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľovi. Namietaným rozsudkom boli

zrušené rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bol sťažovateľ ustanovený za opatrovníka

sťažovateľky. Obsahom tohto uznesenia boli pritom vymedzené aj jeho možné dôsledky

vo vzťahu k jeho ústavne garantovaným základným právam a slobodám, čo bolo rozhodné

aj pre predbežné posúdenie ich namietaného porušenia v danej veci. Sťažovateľ totiž

namieta toto porušenie nie z hľadiska svojho postavenia opatrovníka, ale ako spoločník

sťažovateľky. Konkrétne namieta porušenie svojho práva vlastniť majetok a práva

na podnikanie. Ústavný súd si je vedomý, že otázka ustanovenia opatrovníka v konaní pred

všeobecným súdom bola v danej veci významná aj pre celkový výsledok konania, pretože

sťažovateľka nemala konateľov a bolo sporné, či za ňu mohol podať žalobu sťažovateľ. Ide

však len o rozhodnutie procesnej povahy, navyše v súdnom konaní, v ktorom nemá

sťažovateľ postavenie účastníka a v ktorom sa nerozhoduje o jeho právach a povinnostiach.

Z už uvedených skutočností je preto zrejmé, že sťažovateľ síce má faktický záujem

na vylúčení spoločníčky, výsledok príslušného súdneho konania sa však sám osebe nemôže

priamo premietnuť do jeho a listinou garantovaných základných práv a slobôd.

A fortiori takýto dôsledok nemôže mať otázka ustanovenia opatrovníka v predmetnom

súdnom konaní.

Ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie opatrovníka v danej veci nemohlo

nijako zasiahnuť do základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré by sa vzťahovali na jeho

postavenie ako spoločníka. Keďže ich porušenie tvrdí len v tomto rozsahu, ústavný súd

odmietol sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľovi podľa pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci (návrhu na zrušenie namietaného rozsudku a o priznaní

úhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010