Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 541/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. Ž., B., zastúpeného advokátom Mgr. J. V., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. Ž. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2010 doručená sťažnosť Ing. V. Ž., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo

17/2010 zo 14. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 27. septembra 2006 podala Okresná

prokuratúra Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) na sťažovateľa „obžalobu pre

spáchanie trestného činu ublíženia na zdraví podľa

č. účinného do 31. 12. 2005“. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom sp. zn. z 15. apríla 2008 sťažovateľa spod obžaloby oslobodil.

Okresná prokuratúra podala proti predmetnému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn.

z 2. septembra 2008 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a rozhodnutie. Následne okresný súd rozsudkom z 2. decembra 2008 podľa

sťažovateľa bez ďalšieho dokazovania okrem ním predloženého znaleckého posudku

rozhodol tak, že ho uznal za vinného a odsúdil ho k peňažnému trestu v sume 8 000 Sk,

pričom pre prípad zmarenia mu uložil náhradný trest odňatia slobody v trvaní jedného

mesiaca a poškodeného odkázal so svojím nárokom na náhradu škody na konania vo

veciach občianskoprávnych. Proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie, ktoré krajský súd uznesením sp. zn. z 2. júna 2009 zamietol. Proti

predmetnému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

uznesením sp. zn. zo 14. júla 2010 pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

odmietol.

Podľa sťažovateľa okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku z 15. apríla 2008

uviedol, že po vykonaní dôkazov dospel k záveru, že žiadnym jednoznačným priamym

alebo nepriamym dôkazom nebolo preukázané, že skutok, ktorý bol sťažovateľovi kladený

za vinu, sa skutočne stal, a preto ho v zmysle spod

obžaloby v plnom rozsahu oslobodil. Krajský súd rozsudok okresného súdu z 15. apríla

2008 napadnutý okresnou prokuratúrou uznesením z 2. septembra 2008 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa sťažovateľa krajský súd v predmetnom

uznesení konštatoval, že okresný súd vykonal vo veci rad dôkazov, nevyhodnotil ich však

správne a nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Znalecký posudok doc. MUDr. V., CSc., z ktorého vyplynulo, že vzhľadom na zdravotné

problémy sťažovateľa tento nemohol spôsobiť zranenia poškodeného, krajský súd nebral do

úvahy. Zároveň upozornil na to, že zo záveru odôvodnenia krajského súdu implicitne

vyplýva príkaz prvostupňovému súdu, aby v rámci jeho viazanosti s právnym názorom

vyhodnotil dôkazy v neprospech sťažovateľa a uznal ho za vinného. Tomu malo

nasvedčovať aj to, že okresný súd po doručení uznesenia krajského súdu nariadil hlavné

pojednávanie na 2. december 2008, na ktorom bez ďalšieho dokazovania, okrem

sťažovateľom predloženého znaleckého dokazovania prof. MUDr. V., CSc., ktorého záver

je zhodný so závermi znaleckého posudku doc. MUDr. V., CSc., ho uznal za vinného zo

spáchania trestného činu ublíženia na zdraví.

Okresný súd nariadil na 2. december 2008 hlavné pojednávanie, na ktorom vydal

rozsudok, ktorého odôvodnenie je podľa sťažovateľa zhodné s odôvodnením skoršieho

oslobodzujúceho rozsudku. Podľa sťažovateľa okresný súd mal vyhodnotiť všetky dôkazy

len v jeho neprospech, t. j. nevzal do úvahy dôkazy svedčiace o jeho nevine, nevzal

do úvahy výpovede svedkov svedčiacich v jeho prospech a nedostatočne sa vysporiadal

so znaleckými posudkami doc. MUDr. M., CSc., doc. MUDr. V., CSc., a prof. MUDr. V.,

CSc. Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré

krajský súd uznesením z 2. júna 2009 zamietol, pričom podľa sťažovateľa krajský súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočností, ktoré nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní. Sťažovateľ poukázal na rozdielny prístup k jeho osobe a osobe poškodeného.

Proti predmetnému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie

najvyššiemu súdu, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 14. júla 2010

odmietol, pretože podľa neho nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

a ani podľa ods. c) . Podľa sťažovateľa

najvyšší súd nedostatočne preskúmal jeho dovolanie, čím porušil jeho základné právo

zaručené v a právo zaručené v dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Základné právo Ing. V. Ž. ... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky spis. zn.: zo dňa 14. 07. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

14. 07. 2010 sa zrušuje a prikazuje mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Ing. V. Ž. ... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR..., ktoré je

Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. V. Ž. ... trovy konania do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta

Mgr. J. V., B.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva zaručeného v dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. júla 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júla 2010,

ktorým odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 2. júna 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 2. decembra

2008, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. júla 2010 okrem iného

vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní dovolania a predložených spisov

zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo nie sú

splnené dôvody dovolania, ako ich vyžaduje ustanovenie

Je potrebné súhlasiť s dovolateľom v tom, že odôvodnenie prvostupňového

rozhodnutia nie je v súlade s ustanovením Na druhej strane, uznesenia

Krajského súdu v Bratislave v predmetnej veci zodpovedajú ustanoveniu, § 176 ods. 2

a v obidvoch uzneseniach krajský súd uviedol skutočnosti, ktoré považoval za

dokázané. V odôvodnení uznesenia rozviedol dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,

a aj úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Nie je pochybením odôvodnenia rozhodnutia skutočnosť, keď súd v dôvodoch

rozhodnutia poukáže na právne úvahy, ktoré uviedol v predchádzajúcom rozhodnutí.

Krajský súd svojím postupom napravil pochybenie, ktorého sa dopustil v konaní okresný

súd.

Podľa dovolanie možno podať, ak zásadným spôsobom

bolo porušené právo na obhajobu a podľa § 371 ods. 1 písm. i/, ak rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd

nemôže skúmať a meniť.

Ako už bolo konštatované v predchádzajúcej časti odôvodnenia, súdy skutkový stav

zistili správne, pochybenia okresného súdu pri vyhodnotení dôkazov v odôvodnení

rozsudkov napravil krajský súd. V konaní nedošlo k pochybeniu v tom, že rozhodnutie by

bolo založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Obvinený poukazuje v podanom dovolaní predovšetkým na nesprávne vyhodnotenie

dôkazov krajským súdom. A v odôvodnení dovolania aj konštatuje, ako mal súd dôkazy

vyhodnotiť a posudzovať. K tejto časti dovolania je potrebné uviesť, že dovolací súd

nepreskúmava skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, to

znamená, že nepreskúmava neúplnosť skutkových zistení ani nesprávne hodnotenie dôkazov

ani rozsah vykonaného dokazovania. V dovolaní v súvislosti s dôvodmi dovolania podľa

sa uvádza, že v prípade, ak by Najvyšší súd Slovenskej

republiky dospel k záveru, že dovolací dôvod podľa nieje daný,

opiera obvinený svoje dovolanie o ustanovenie a porušenie

práva na obhajobu s právom na spravodlivé konanie a s právom na jasné a zrozumiteľné

odôvodnenie rozhodnutia. K tomuto dôvodu dovolania je potrebné uviesť, že zákonodarca

zásadným porušením práva na obhajobu rozumie porušenie ustanovení o povinnej obhajobe

( ). K takémuto porušeniu práva na obhajobu v predmetnom konaní nedošlo

a nedošlo ani k inému porušeniu práva na obhajobu. Nie sú preto splnené ani podmienky na

podanie dovolania podľa

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok určený k náprave závažných vád

právoplatných rozhodnutí a nie je jeho úlohou preskúmavať rozhodnutia súdov nižších

stupňov v celom rozsahu a prehodnocovať dôkazy, ako to požaduje v dovolaní obvinený.

Prieskum možno zamerať iba na to, či ustálený skutok napĺňa všetky znaky trestného činu.

Podľa dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením bez

preskúmavania veci odmietne dovolanie, a to je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania

podľa

V posudzovanej veci neboli splnené zákonné podmienky dovolania podľa § 371 ods.

1 písm. c/ písm. i/ , preto Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom

zasadnutí dovolanie obvineného Ing. V. Ž. zamietol.“

V citovanej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnuté uznesenie

krajského súdu z 2. júna 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 2. decembra 2008

vo vzťahu k sťažovateľovi odmietol. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade neporušil označené

základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom

takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010