Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 270/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. decembra 2010

prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti R., a. s., právne zastúpenej advokátkou JUDr.

J. F., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva

vlastniť majetok podľa a postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -174 z 30. júna

2008 a takto

rozhodol:

Konanie o sťažnosti spoločnosti R., a. s., z a s t a v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-9 bola 13. októbra 2009 prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti

R., a. s., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva vlastniť majetok

podľa a (ďalej len „“) postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) č. k.

-174 z 30. júna 2008.

2. Sťažnosť sa týka ústavnoprávnych otázok odporovateľnosti právnych úkonov

a exekúcie. Sťažovateľka je beneficientom z právneho úkonu, ktorý bol označený za právne

neučinný voči veriteľovi, oprávnenému. Podstatou sťažnosti je námietka, že ak najvyšší

a exekučný súd umožní exekúciu voči majetku sťažovateľky v celom rozsahu pohľadávky

priznanej oprávnenému a nielen v rozsahu a proti predmetu, ktorý ušiel z majetku veriteľa

beneficientovi, poruší tak ústavné právo na ochranu majetku sťažovateľky, beneficienta.

V záujme jasnosti veci ústavný súd upozorňuje, že je nutné dôsledne rozlišovať

medzi sťažovateľkou, ako R., a. s., a iným povinným, R., s. r. o.

3. Zo sťažnosti najmä vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -149 z 3. júna 2002 (ďalej aj „prvotné rozhodnutie“) bol

žalovaný R., s. r. o., zaviazaný zaplatiť žalobcovi I., s. r. o. (oprávnený), sumu

2 186 282,60 Sk s 0,5 % úrokom za každý deň omeškania počítaným od 20. marca 1998 do

zaplatenia, ako aj náhradu trov konania, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Ďalším rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. z 25. októbra 2004

v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -96 z 19. mája 2005 bolo určené,

že zmluva o nepeňažnom vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uzavretá medzi

žalovaným – R., s. r. o., a povinným, sťažovateľkou – R., a. s., je voči oprávnenému právne

neúčinná.

4. Oprávnený na základe týchto právoplatných rozhodnutí všeobecných súdov

požiadal o vykonanie exekúcie týkajúcej sa peňažných plnení vyplývajúcich z rozsudku

krajského súdu č. k. -149 z 3. júna 2002. Prvý návrh oprávneného

na vykonanie exekúcie z 12. augusta 2005 smeroval proti povinnému R., s. r. o. Následne

súdny exekútor podaním z 30. júna 2006 žiadal, aby do konania vstúpil ďalší účastník, a to

sťažovateľka.

5. Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. júla 2006 exekučný súd

nepripustil, aby do exekučného konania na strane povinného pristúpila sťažovateľka. Svoje

rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný súd je viazaný exekučným titulom, nemôže ho

dopĺňať a poveriť súdneho exekútora, aby viedol exekúciu proti tomu, kto nebol exekučným

titulom zaviazaný, resp. proti tomu, proti komu sa nepreukázal prechod, prevod povinností

z exekučného titulu. Ďalej exekučný súd uviedol, že oprávnený sa od sťažovateľky nemôže

domáhať vymoženia pohľadávky, pretože tu chýba základný predpoklad, a to exekučný titul

ukladajúci takúto povinnosť na plnenie.

6. Ďalší návrh oprávneného na vykonanie exekúcie už smeroval proti sťažovateľke

ako povinnej. Okresný súd 20. novembra 2006 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. J. K.

poverenie na vykonanie exekúcie. Exekútor následne 30. novembra 2006 vydal

upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. Ex 4014/2006, pričom uviedol, že exekúcia sa

vykoná prikázaním pohľadávky z účtu sťažovateľky ako povinnej. Sťažovateľka podala

v zákonnej lehote 18. decembra 2006 námietky proti exekúcii. Tvrdila, že exekúcia je

neprípustná z viacerých dôvodov. Namietala, že exekučný titul je v upovedomení uvedený

nepresne. Keďže v zmysle upovedomenia sa má exekúcia vykonať prikázaním pohľadávky

z účtu, s poukazom na ustanovenie je takýto postup

nezákonný. Z majetku R., s. r. o., totiž odporovateľným právnym úkonom neušli finančné

prostriedky, ale konkrétne nehnuteľnosti.

7. Uznesením okresného súdu č. k. -76 z 19. februára 2007 boli

námietky sťažovateľky zamietnuté. Podľa názoru okresného súdu nepresnosti uvedené

v upovedomení boli odstránené, pričom vecné námietky nie sú dôvodné.

8. Keďže proti uzneseniu okresného súdu nebolo prípustné odvolanie, sťažovateľka

požiadala podnetom Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o podanie mimoriadneho

dovolania. Mimoriadne dovolanie bolo podané 28. februára 2008. Generálny prokurátor

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v mimoriadnom dovolaní poukázal

na nesprávny záver okresného súdu pri aplikácii ustanovení § 37 ods. 1, § 37 ods. 3 a § 41

Exekučného poriadku v spojení s ustanovením . Tvrdil,

že v konaní nebolo preukázané, že na povinného (sťažovateľku) prešla povinnosť uložená

rozsudkom krajského súdu č. k. -149 z 3. júna 2002. Povinnosť sťažovateľky

plniť oprávnenému nebolo možné založiť ani rozsudkom, ktorým bola určená ako právne

neúčinná zmluva o prevode majetku dlžníka na tretiu osobu. Takto vyhlásená neúčinnosť

zmluvy podľa generálneho prokurátora iba umožňuje veriteľovi požadovať uspokojenie

svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku,

a ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto majetku prospech.

Gramatickým a logickým výkladom teda možno dospieť k záveru, že predmetom exekúcie

môže byť iba vec, ktorá odporovateľným právnym úkonom ušla z dlžníkovho majetku.

Exekúcia sa teda vedie nie proti vlastníkovi veci, ale na vec, ktorá je vo vlastníctve inej

osoby ako povinného. Spôsob exekúcie v takom prípade treba voliť vzhľadom na predmet

úspešne odporovaného právneho úkonu.

9. V ústavnej sťažnosti namietaným rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-174 z 30. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 14. júla 2008, bolo

mimoriadne dovolanie zamietnuté. Podľa názoru najvyššieho súdu argumentácia uvedená

v mimoriadnom dovolaní nie je dôvodná, keďže veriteľ má právo na uspokojenie svojej

pohľadávky z toho, čo ušlo z dlžníkovho majetku. To, čo ušlo z dlžníkovho majetku, však

nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný,

ale treba pod ním rozumieť majetkové hodnoty, ktoré z majetku dlžníka ušli. Najvyšší súd

je toho názoru, že v konaní bol preukázaný zákonný prechod práva na sťažovateľku. Veriteľ

sa teda môže domáhať plnenia priamo voči osobe, ktorá nadobudla od dlžníka majetkové

práva, pričom samotná exekúcia nie je viazaná na uspokojenie pohľadávky z predaja

nehnuteľností, ale k jej uspokojeniu môže dôjsť aj z iných majetkových hodnôt povinného.

Ak by povinný majetkové hodnoty, na ktoré bol dlžník zaviazaný, už nemal, oprávnenému

by vznikol zákonný nárok na náhradu voči tomu, kto mal z úkonu prospech. Iný výklad by

bol v rozpore s účelom ustanovenia , t. j. umožniť veriteľovi,

ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, túto uspokojiť z majetku, ktorý ušiel

dlžníkovi v dôsledku odporovateľného úkonu.

10. Podľa sťažovateľky s právnymi závermi najvyššieho súdu nie je možné súhlasiť.

Možno ich považovať za arbitrárne. Ako uvádza, aj keby sa vychádzalo z toho, že

z ustanovenia možno vyvodiť, že došlo k prevodu

povinnosti vyplývajúcej z exekučného titulu na iný subjekt (teda z R., s. r. o., na

sťažovateľku), nie je možné na tomto základe v danom prípade viesť exekúciu voči

sťažovateľke v celom rozsahu vymáhanej pohľadávky, teda bez ohľadu na hodnotu

nehnuteľností, ktoré pôvodný povinný R., s. r. o., odporovateľným úkonom previedol na

sťažovateľku. Už na prvý pohľad je zrejmé, že vymáhaná pohľadávka (najmä jej časť

týkajúca sa úrokov vo výške 0,5 % denne z dlžnej istiny, ktorá ku dňu vydania

upovedomenia o začatí exekúcie predstavuje sumu 34 466 745,20 Sk), je značne vysoká.

V zásade preto generálny prokurátor právom namietal, že predmetom exekúcie vo vzťahu

voči sťažovateľke môžu byť iba odporovateľným spôsobom prevedené nehnuteľnosti.

Zároveň to znamená, že sťažovateľka môže byť vo vzťahu voči oprávnenému v postavení

povinného iba v rozsahu tohto nehnuteľného majetku, prípadne jeho hodnoty. Exekútorom

nariadené a všeobecnými súdmi odobrené vymáhanie niekoľko desiatok miliónov

slovenských korún predstavujúcej pohľadávky oprávneného odpísaním z účtu sťažovateľky

však urobili zo sťažovateľky dlžníka oprávneného v celom rozsahu jeho pohľadávky, hoci

sťažovateľka nie je oprávnenému ničím dlžná, pričom ani okresný súd, ani najvyšší súd sa

hodnotou nehnuteľnosti, ktorá odporovateľným právnym úkonom unikla z majetku

R., s. r. o., nezaoberali.

11. Sťažovateľka je toho názoru, že k prevodu povinnosti vyplývajúcej z exekučného

titulu na iný subjekt (teda z R., s. r. o., na sťažovateľku) nedošlo. Sťažovateľka sa v tomto

smere stotožňuje s dôvodmi uvedenými v mimoriadnom dovolaní. Tento názor

sťažovateľky podporuje aj uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 7. júla 2006.

Týmto uznesením exekučný súd nepripustil, aby do exekučného konania na strane

povinného pristúpila sťažovateľka. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný súd je

viazaný exekučným titulom, nemôže ho dopĺňať a poveriť súdneho exekútora, aby viedol

exekúciu proti tomu, kto nebol exekučným titulom zaviazaný, resp. proti tomu, proti komu

sa nepreukázal prechod, prevod povinností z exekučného titulu. Ďalej exekučný súd

uviedol, že oprávnený sa od sťažovateľky nemôže domáhať vymoženia pohľadávky, pretože

tu chýba základný predpoklad, a to exekučný titul ukladajúci takúto povinnosť na plnenie.

12. Arbitrárne právne posúdenie veci najvyšším súdom je podľa sťažovateľky

porušením tak základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

základného práva vlastniť majetok podľa .

Sťažovateľka navrhla vydať po prijatí veci na ďalšie konanie nález tohto znenia:

„1) Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. porušil základné

práva R., a. s. na súdnu ochranu podľa a vlastniť majetok podľa

SR.

2) Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. -174 z 30. 6. 2008 zrušuje a

vec vracia na ďalšie konanie.

3) Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť R., a. s. trovy právneho zastúpenia advokátom

do 30 dní od právoplatnosti.“

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podstatou veci je zistiť, či je súladné s ústavným právom na ochranu majetku

sťažovateľky, beneficienta, ak exekučný súd umožní exekúciu voči jej majetku v celom

rozsahu priznanej pohľadávky a nielen v rozsahu a proti predmetu, ktorý ušiel z majetku

veriteľa.

15. V konaní o prijatej ústavnej sťažnosti môžu, podobne ako na všeobecných

súdoch, nastať okolnosti, ktoré bránia ďalšiemu meritórnemu prejednaniu ústavnej

sťažnosti. V takomto prípade môže ústavný súd na základe § 104 Občianskeho súdneho

poriadku v spojení s zastaviť konanie.

16. Podmienkou konania o ústavnej sťažnosti je v zásade existencia právoplatného

napadnutého rozhodnutia, ktoré má vplyv na právnu pozíciu sťažovateľa z hľadiska

základných práv a slobôd. Uvedenú podmienku je potrebné posudzovať citlivo podľa

konkrétnych skutočností.

17. Ústavný súd pripomína, že dlžník, ktorý prehral prvotným rozsudkom spor

s veriteľom, previedol svoju nehnuteľnosť na sťažovateľku, pričom tento úkon bol súdnym

rozhodnutím označený za neúčinný. Exekučný súd následne vydal poverenie na výkon

exekúcie proti sťažovateľke. Proti uzneseniu, ktorým boli zamietnuté námietky

sťažovateľky proti exekúcii, podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie. Najvyšší

súd rozsudkom, ktorý je predmetom tejto ústavnej sťažnosti, zamietol mimoriadne

dovolanie, čo znamenalo prípustnosť exekúcie proti sťažovateľke v pôvodnom rozsahu.

18. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom sťažnosti je prípadný zásah do práva na

ochranu majetku, ústavný súd zisťoval, či takýto zásah v prerokovávanej veci nastal, alebo

hrozí, že nastane. Ústavný súd si z tohto dôvodu vyžiadal exekučný spis okresného súdu

sp. zn. týkajúci sa exekúcie proti povinnej (sťažovateľke) v prospech

oprávneného, I., s. r. o. Z uvedeného spisu bolo zistené, že sťažovateľka ako povinná

návrhom z 22. mája 2007 žiadala o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a)

Exekučného poriadku (Exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo

vykonateľným) z dôvodu, že exekučné konanie je neprípustné, pretože exekučný titul sa

nestal vykonateľným (č. l. 126). Sťažovateľka v návrhu uviedla, že exekučný titul, rozsudok

krajského súdu č. k. -149 z 3. júna 2002 (prvotné rozhodnutie), nespĺňa

požiadavky právoplatnosti a vykonateľnosti, aj keď bol opatrený doložkou právoplatnosti.

Rozsudok nebol riadne doručený právnej zástupkyni sťažovateľky, a teda sťažovateľke

nezačala plynúť lehota na podanie odvolania. Uznesením č. k. -181

z 1. júna 2009 okresný súd rozhodol, že návrh na zastavenie exekúcie zamieta, pretože

sťažovateľka nepreukázala tvrdenia o nedoručení rozsudku. Sťažovateľka ako povinná sa

proti tomuto uzneseniu odvolala zopakujúc pôvodné argumenty. Krajský súd uznesením

č. k. -211 z 29. decembra 2009 zrušil uznesenie okresného súdu a vrátil mu

vec na ďalšie konanie dôvodiac, že okresný súd sa nedostatočne zaoberal dôvodmi

zastavenia exekúcie, nedostatočne odôvodnil zamietajúce uznesenie, a odňal tým

sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Následne okresný súd uznesením č. k.

-215 z 12. apríla 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26. júna 2010,

konanie zastavil. V odôvodnení uviedol, že rozsudok, exekučný titul, nebol riadne doručený

právnej zástupkyni sťažovateľky, a teda nenadobudol právoplatnosť. Okresnému súdu, ako

uviedol, teda neostalo iné, než exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného

poriadku.

19. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu stratilo svoj

prvotný právny základ (rozsudok krajského súdu č. k. -149 z 3. júna 2002)

a už nemôže mať vplyv na základné právo na ochranu majetku sťažovateľky. V predmetnej

veci zanikla možnosť zásahu do práva na ochranu majetku sťažovateľky, a to tým

spôsobom, ako by daný zásah nikdy ani nemohol vzniknúť. Ústavný súd preverovaním

u exekútora zistil, že proti majetku sťažovateľky nebola reálne vykonávaná exekúcia.

Možno dodať, že aj keby bola, tak by na základe novej právnej situácie musel byť

vymožený majetok vrátený bývalému povinnému. Danú situáciu je potrebné odlišovať od

situácie, keď už síce pominul zásah, ale ústavný súd ústavnoprávne meritórne posudzuje

rozhodnutie, ktoré ho spôsobilo. V týchto prípadoch ústavný súd retrospektívne konštatuje

porušenie základného práva a zruší napadnuté rozhodnutie. V prerokovávanej veci však

napadnuté rozhodnutie stratilo právny základ od počiatku, ako keby nebolo vzniklo, stratilo

právnu relevanciu a právne vzťahy sa budú upravovať novými rozhodnutiami nasledujúcimi

po nadobudnutí právoplatnosti prvotného rozhodnutia. To je však už úplne mimo priestoru

prerokovávanej ústavnej sťažnosti.

20. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu stratilo svoj prvotný právny základ, a teda zanikol od počiatku jeho vplyv

na právnu pozíciu sťažovateľky z hľadiska základných práv a slobôd, a teda vzhľadom na

absenciu reálnosti zásahu do základného práva sťažovateľky, stratila vec neodstrániteľnú

podmienku konania, a preto je nutné konanie o ústavnej sťažnosti zastaviť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2010