Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 536/2010
PDF · 183.52 KB
No categories available
II. ÚS 536/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. V. C., K., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., K.,
vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia
základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského
súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7 S 92/2009 a jeho rozsudkom zo 14. apríla
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. V. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2010
doručená sťažnosť MUDr. V. C., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie základného práva
na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručeného v čl.
30 ods. 4 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 S 92/2009 a jeho rozsudkom zo 14. apríla 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol vo voľbách konaných
2. decembra 2006 zvolený za poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K. (ďalej len
„mestské zastupiteľstvo“). Mandát poslanca mestského zastupiteľstva vykonával do
7. septembra 2009, keď bol zo strany Mesta K. (ďalej len „mesto“) v zastúpení primátora
Mgr. J. B. upovedomený o zániku poslaneckého mandátu poslanca mestského
zastupiteľstva, a to k 28. augustu 2009. K zániku poslaneckého mandátu sťažovateľa malo
dôjsť z dôvodu, že sa trikrát po sebe (28. júla 2009, 3. augusta 2009 a 27. augusta 2009) bez
riadneho ospravedlnenia nezúčastnil riadneho rokovania mestského zastupiteľstva.
Podľa sťažovateľa dôvodom takéhoto postupu primátora mesta bola skutočnosť, že
sťažovateľ spolu s ostatnými poslancami mestského zastupiteľstva poukazoval na
nedostatky a nesprávny postup vedenia mesta pri správe vecí verejných.
Sťažovateľ svojím podaním adresovaným mestu, ktoré bolo doručené 10. septembra
2009, primátora informoval, že podľa jeho názoru neboli splnené zákonné dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) potrebné na to, aby došlo k zániku jeho
mandátu poslanca mestského zastupiteľstva. Sťažovateľ ako vážny dôvod, ktorý mu bránil
27. augusta 2009 zúčastniť sa zasadnutia mestského zastupiteľstva, uviedol celodenné
lekárske vyšetrenie, ktoré v ten deň absolvoval. Zároveň v predmetnom podaní žiadal
o nerušené vykonávanie svojho mandátu.
Na prezenčnej listine zo zasadnutia nasledujúceho mestského zastupiteľstva mesta
konaného 10. septembra 2009 už sťažovateľ ako poslanec mestského zastupiteľstva
uvedený nebol.
Sťažovateľ podal 14. septembra 2009 proti písomnému upovedomeniu mesta
o zániku jeho mandátu poslanca mestského zastupiteľstva zo 7. septembra 2009 na
krajskom súde návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu
verejnej správy, ktorým sa domáhal, aby krajský súd zakázal mestu pokračovať
v porušovaní jeho práva uplatňovať mandát poslanca mestského zastupiteľstva. Krajský súd
vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 S 92/2009-44 zo 14. apríla 2010 tak, že jeho návrh
zamietol a nepriznal mu právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť 6. mája 2010.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 7 S 92/2009
zo 14. apríla 2010 porušil čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj základné právo na prístup k voleným
a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy
a základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ zastáva
názor, že „Napadnuté rozhodnutie súdu je arbitrárnym rozhodnutím porušujúcim moje
základné práva, keď pri výklade a aplikácii zákonného predpisu došlo k značnému
odchýleniu od znenia príslušného ustanovenia čím sa poprel jeho účel a význam.“.
Sťažovateľ svoje tvrdenia ďalej odôvodnil takto:
„... oznámenie o zániku môjho mandátu poslanca Mestského zastupiteľstva mesta K.
zo dňa 07. 09. 2009 číslo 09/04039 považujem za neplatné, uvádzané dôvody za nepravdivé
nakoľko som mal vážny dôvod, ktorým bola účasť na celodennom lekárskom ošetrení dňa
27. 08. 2009, o čom som predložil potvrdenie od MUDr. K. R. Taktiež som písomne
oznámil, že chcem naďalej uplatňovať mandát poslanca mestského zastupiteľstva.
... neprislúcha v tomto prípade Krajskému súdu v Košiciach spochybňovať uvedené
lekárske potvrdenie tak, ako to uviedol vo svojom rozsudku. Nie je zrejmé, na základe akých
skutočností dospel krajský súd k záveru, že vážny dôvod zúžil iba na vážne onemocnenie,
ktoré mohlo byť prekážkou mojej účasti na zasadnutí...“
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo MUDr. V. C. ... uvedené v článku 12 ods. 2, článku 46 ods. 1 a
článku 30 ods. 4 Ústavy SR v rámci konania a rozsudkom vedeným na Krajskom súde v
Košiciach pod sp. zn.: 7 S 92/2009 porušené bolo.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. 04. 2010
sp. zn.: 7 S 92/2009 a vracia vec na nové prejednanie a rozhodnutie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je
povinný zaplatiť Krajský súd v Košiciach.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti
(v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od
ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za
porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie
sťažovateľa o porušení iných práv (v tomto prípade práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) uvedené
mimo petitu pokladá ústavný súd za súčasť argumentácie, ktorá však nemôže doplniť petit.
V tomto zmysle je predmetom sťažnosti namietané porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám
za rovnakých podmienok zaručeného v čl. 30 ods. 4 ústavy a základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 S 92/2009
zo 14. apríla 2010.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 S 92/2009 zo 14. apríla 2010, ktorým bol
zamietnutý návrh na začatie konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 S 92/2009 zo
14. apríla 2010 okrem iného vyplýva:
„Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je
poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na
svojich práva a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej
správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho
dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Súdne konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením
povinnosti odporcu nepokračovať v porušení práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to
možné obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného
stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaní, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy...
Navrhovateľ podaním zo dňa 10. 9. 2009 oznámil odporcovi, že k zániku mandátu
nedošlo podľa ust. § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení...
Uviedol, že dňa 27. 8. 2009 bol na celodennom lekárskom ošetrení, čo bolo vážnym
dôvodom jeho neúčasti na zasadnutí mestského zastupiteľstva, konanom v uvedený deň.
Poukázal súčasne na čl. 30 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov potom
je potrebné právne uzavrieť, že bola splnená zákonná podmienka na podanie návrhu podľa
ust. § 250v ods. 3 O. s. p..
Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že navrhovateľ sa nezúčastnil zasadnutí
mestského zastupiteľstva ani v dňoch 27. 7. 2009 a 3. 8. 2009, dôvody pre ktoré sa týchto
zasadnutí nezúčastnil nespochybnil. Ospravedlnenie predložené v písomnej forme dňa 10. 9.
2009, kedy už dňa 7. 9. 2009 bolo navrhovateľovi odoslané upovedomenie o zániku
poslaneckého mandátu, bolo právne neúčinné...
Pre účely posúdenia právneho stavu, ktorý vznikol upovedomením o zániku
poslaneckého mandátu je dôležitá skutočnosť, či bola naplnená zákonná podmienka ust.
§ 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení nesk. predpisov.
Podľa ust. § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, v znení
nesk. predpisov, mandát poslanca zaniká aj z dôvodu, ak sa poslanec bez vážneho dôvodu a
bez ospravedlnenia nezúčastní trikrát po sebe riadneho zasadnutia obecného zastupiteľstva.
V danom prípade, k riadnemu zasadnutiu mestského zastupiteľstva opakovane trikrát
nedošlo z dôvodu, že navrhovateľ neuviedol v prvých dvoch prípadoch vážny dôvod, ktorý
by bol v súlade s ust. § 7 ods. 5 rokovacieho poriadku mestského zastupiteľstva v K.,
účinného od 31. 5. 2007. Posledným vážnym dôvodom by bolo vážne onemocnenie
navrhovateľa, ktoré mohlo byť prekážkou zúčastniť sa zasadnutia mestského zastupiteľstva
dňa 27. 8. 2009, ale len v prípade, ak tento dôvod by bol preukázaný pred začatím
rokovania mestského zastupiteľstva (náhla nevoľnosť a pod.). Vyhotovenie lekárskeho
potvrdenia dňom 27. 8. 2009, predložené následne 10. 9. 2009, nie je vierohodným dôkazom
pre posúdenie skutkovej podstaty ust. § 25 ods. 2 písm. g) zákona č. 369/1990 Zb. v platnom
znení. Následné šetrenie súdu, v akom rozsahu došlo k vzájomnej komunikácii pri zisťovaní
účasti poslanca (poslancov) v prípade zasadnutia mestského zastupiteľstva dňa 27. 8. 2009,
bolo negatívne, teda v neprospech navrhovateľa, čo potvrdzuje obchodná spoločnosť O.,
a. s. v odpovedi na dotaz súdu zo dňa 22. 3. 2010, či došlo k oznámeniu akýmkoľvek
spôsobom, že neúčasť na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 27. 8. 2009 bola len z
vyššie uvedených dôvodov. Obsah rozhovorov zverejnený nebol a nebol potvrdený ani
obsah vzťahujúci sa na relevantný dôkaz, tvrdenie navrhovateľa, že mal vážny dôvod –
podľa lekárskeho vyšetrenia v uvedený deň (27. 8. 2009).
Nezákonný zásah orgánu verejnej správy do práv a právom chránených záujmov
fyzickej či právnickej osoby musí byť zrejmý už z konkrétneho právneho predpisu, teda už v
čase jeho zásahu musí byť narušená legalita rozhodnutia zasahujúca do výkonu práva
(napr. mandátu poslanca) ako jeho právneho následku. V konkrétnom prípade, neboli
preukázané vážne dôvody, pre ktoré sa mandát poslanca nemohol vykonať, pričom dôkazná
povinnosť je na strane žalobcu.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrh sťažovateľa na začatie konania o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy zamietol. Ústavný súd považuje za potrebné
konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru
vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský
súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa „arbitrárnym
rozhodnutím porušujúcim... základné práva, keď pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
došlo k značnému odchýleniu od znenia príslušného ustanovenia čím sa poprel jeho účel
a význam“.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru
krajského súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou
zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad
krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné
sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy namietaným rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd uvádza, že predmetný čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná
judikatúra ústavného súdu ako všeobecné kritéria ochrany základných práv a slobôd, ktoré
treba vykladať a chápať ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom
pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov a ktoré nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych záležitostiach. Ich aplikácia je možná iba v
spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave. Ústavný súd nezistil, že
by rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu zákazu diskriminácie zakotveného v čl.
12 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne relevantné skutočnosti,
ktoré by aspoň čiastočne opodstatňovali úvahy o možnom porušení predmetného článku.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Rovnako tak v prípade namietaného porušenia čl. 30 ods. 4 ústavy, ktorého obsahom
je právo občanov za rovnakých podmienok na prístup k voleným a iným verejným
funkciám, ústavný súd zastáva názor, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne
skutočnosti, ktorými by preukázal možné porušenie, resp. aspoň ohrozenie predmetného
práva. Naopak, ako sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, vo voľbách do orgánov
samosprávy obcí konaných 2. decembra 2006 kandidoval za poslanca mestského
zastupiteľstva mesta a vzhľadom na dosiahnuté výsledky v predmetných voľbách sa po
zložení sľubu na prvom zasadnutí mestského zastupiteľstva poslancom stal. Zákon
o obecnom zriadení v platnom znení vo svojom § 25 ods. 2 uvádza zákonné podmienky
zániku mandátu poslancov obecných zastupiteľstiev. Podľa názoru ústavného súdu obsahom
práva občanov za rovnakých podmienok na prístup k voleným a iným verejným funkciám
nie je právny nárok na zotrvanie vo volených a iných verejných funkciách neobmedzene,
resp. bez možnosti, aby mandát zanikol. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné
sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2
Ústavný súd už o ďalších požiadavkách sťažovateľa (návrh na priznanie finančného
zadosťučinenia a na úhradu trov právneho zastúpenia) vzhľadom na odmietnutie sťažnosti
nerozhodoval.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2010