Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 1/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť K. L.– Ch., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Š., CSc., B.,

vo veci namietaného porušenia , základného práva vlastniť

majetok zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho rozsudkom z 23. mája 2005 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. L.– Ch. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010

doručená sťažnosť K. L.– Ch., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

(ďalej len „“), svojho základného práva vlastniť

majetok zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. mája 2005 a postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 5. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že okresný súd v namietanom

konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom z 23. mája 2005 určil, že navrhovateľ

2

– H. S. B. je vlastníkom nehnuteľnosti, parcely č. ... – ostatná plocha o výmere ... m,

zapísanej na liste vlastníctva č. ... pre katastrálne územie R., okres B.. Sťažovateľka bola

účastníčkou namietaného konania ako odporkyňa vo 4. rade.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Návrhom vo veci samej sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že je vlastníkom

predmetnej nehnuteľnosti, ktorá bola toho času vo vlastníctve odporcov v 1. až 4. rade. Svoj

návrh odvodil od o majetku obce, na základe ktorého prešli

nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu na tie mestá a obce, na území ktorých sa nehnuteľnosť

nachádza. Podľa navrhovateľa štát získal vlastníctvo k spornej nehnuteľnosti na základe

kúpnej zmluvy uzavretej dňa 4.2.1965 medzi Š. Ch. a manželkou K. Ch. – L., rod. V., ako

predávajúcimi a Č. zastúpeným K. v B., ako kupujúcim.

Na základe vykonaného dokazovania mal Okresný súd Bratislava II ako súd prvého

stupňa za zistené, že dňa 4.2.1965 bola uzatvorená kúpna zmluva medzi predávajúcimi

manželmi Š. Ch. a K. Ch. – L. a kupujúcim, v tom čase Č... a že predmetom tejto kúpnej

zmluvy bol prevod vlastníctva k pozemkom parc. č. ..., úhrnom ... m2, zapísaných v

pozemkovo - knižnej vložke č. ... lat. úz. P.

Dňa 17.5.1993 sa uskutočnilo dedičské konanie po zomrelom Š. Ch., vedenom na

Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. D 934/93. Predmetom tohto dedičského konania

boli aj vyššie uvedené nehnuteľnosti. Vlastnícke právo k podielu poručiteľa na

nehnuteľnosti nadobudli odporcovia v 1., 2., 3. rade, ako deti poručiteľa a odporkyňa v 4.

rade, ako manželka poručiteľa. ...

Odporcovia si dňa 29.9.1992 uplatnili vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti

reštitučný nárok podľa na Pozemkovom úrade v B., avšak reštitučné

konanie v predmetnej veci bolo do rozhodnutia súdu v tejto veci prerušené.

Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku zdôraznil, že napriek tomu, že v archívoch

a na Správe katastra Bratislava II sa nenachádza originál kúpnej zmluvy zo dňa 4.2.1965,

čo namietali odporcovia v 1. až v 4. rade, mal za to, že z fotokópie zmluvy vyplýva, že

zmluvu uzavreli vlastníci prevádzaných nehnuteľností, nakoľko ich podpisy boli úradne

overené požadovaným spôsobom.

Odporcovia namietali, že v celom konaní navrhovateľ nepredložil originál kúpnej

zmluvy, ako aj to, že zamestnanec M. hlavného mesta SR Bratislava mu vyhotovil fotokópiu

kúpnej zmluvy bez údajov kupiteľa. Toto však súd nepovažoval za podstatné. Ďalej

odporcovia namietali, že nebol podaný návrh na zápis vlastníckeho práva do 3 rokov od

uzavretia zmluvy.

Súd prvého stupňa mal za to, že Š. Ch. predmetnú kúpnu zmluvu podpísal. Ďalej

uviedol, že to, či zmluvu podpísala aj odporkyňa v 4. rade, vzhľadom na nedostupnosť

originálu kúpnej zmluvy, nie je možné overiť. Avšak súdu sa javilo nie dosť vierohodné jej

tvrdenie, že až do roku 1964 sa podpisovala azbukou a neovládala slovenský jazyk. Súd mal

za to, že úradné overenie podpisu odporkyne v 4. rade na kúpnej zmluve je dôkazom, že túto

zmluvu podpísala. Záverom súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ by aj zmluva nebola

platná, kupujúci túto neplatnosť nezavinil a predmetná nehnuteľnosť bola spôsobilým

predmetom vydržania a boli splnené podmienky v zmysle pre

nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odporcovia... odvolanie...

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote samostatné odvolanie aj

odporkyňa v 4. rade. Poukázala na skutočnosť, že súd prvého stupňa nenáležite zistil

skutkový stav a preto vydal nesprávne rozhodnutie, keď vychádzal iba z dôkazov, ktoré boli

predkladané zo strany navrhovateľa a tieto dôkazy neboli právne relevantné. Zdôraznila, že

navrhovateľ nepredložil originál podstatného listinného dôkazu - kúpnej zmluvy, a že zmena

vlastníctva v prospech navrhovateľa sa neuskutočnila žiadnym právne relevantným

spôsobom. Uviedla tiež, že za predmetné nehnuteľnosti platí dane mestskej časti B.– R. ako

fyzická osoba podľa zákona o hlavnom meste SR Bratislavy, ktorý jej daň riadne vyruboval.

z uvedených dôvodov žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne.

Krajský súd Bratislava ako odvolací súd prejednal odvolanie odporcov a dospel

k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.“

Podľa názoru sťažovateľky k porušeniu jej práv podľa a dohovoru došlo

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 5.5.2010, ktorým

Krajský súd v Bratislave potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa

23.5.2005, č. k. -187.“.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné vlastnícke právo K. Ch. – L. zaručené v Slovenskej

republiky v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 05.05.2010 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Postupom Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu Bratislava II bolo

porušené základné právo sťažovateľa, podľa a Slovenskej

republiky, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010,

č. k. a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.05.2005,

č. k. .

3. Postupom Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava II boli

porušené základné práva sťažovateľa, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, a to rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010,

č. k. a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.05.2005,

č. k. .

4. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.05.2010, č. k.

a rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.05.2005, č. k. sa zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. K. Ch. – L. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátovi JUDr. M. Š., CSc., advokátska kancelária,

B.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie , základného práva vlastniť

majetok zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

1. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie ňou označených práv postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 23. mája 2005, ústavný

súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v danom prípade nemá

právomoc preskúmavať konanie a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie už preskúmal na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania)

sťažovateľky krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. . Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k namietanému postupu a rozsudku

okresného súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv postupom

a rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ústavný súd

konštatuje, že sťažnosť v tejto časti nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili.

Zo vzájomnej väzby medzi citovanými ustanoveniami

[§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 písm. a)] vyplýva, že sťažovateľ musí označiť základné práva

a slobody, vyslovenia porušenia ktorých sa domáha, nielen označením príslušných článkov

alebo kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, ale musí ich konkretizovať aj skutkovo

(m. m. , ), t. j. uviesť, z akých dôvodov malo dôjsť k ich

porušeniu, a navrhnúť v tejto súvislosti dôkazy.

Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom sťažovateľka vidí porušenie svojich v petite

označených práv vo vzťahu k namietanému postupu a rozsudku krajského súdu; obmedzuje

sa iba na strohé tvrdenie, že k porušeniu jej označených práv došlo „Rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave, č. k. zo dňa 5.5.2010, ktorým Krajský súd v Bratislave

potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 23.5.2005,

č. k. -187.“.

Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu sťažovateľka v sťažnosti uvádza

citácie ňou označených článkov a dohovoru, ktorých porušenie namieta, čo nijako

neozrejmuje vo väzbe na postup a rozhodnutie krajského súdu v namietanom konaní.

Argumentácia sťažovateľky sa teda zúžila iba na konštatovanie o porušení jej označených

práv potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu bez zdôvodnenia, v čom má podľa nej toto

porušenie spočívať. Keďže sťažovateľka neuvádza žiadne konkrétne výhrady proti

namietanému rozsudku krajského súdu, nemožno jej ani oponovať konkrétnymi

argumentmi.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia významné procesné dôsledky.

Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého

vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania

skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty

a právne posúdenie predloženého sporu.

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok vo vzťahu

k namietanému rozsudku krajského súdu podanie sťažovateľky neobsahuje.

Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je dostatočným dôvodom

pre záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje vo vzťahu

k namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu kvalifikované odôvodnenie, a preto

nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľka je zastúpená advokátom. Podľa

Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. ).

Pretože, ako už bolo uvedené, sťažovateľka okrem všeobecnej konštatácie o porušení

jej práv potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 5. mája 2008

a citácie článkov a dohovoru ničím neodôvodnila namietané porušenie svojich

označených práv, nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom

a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením ňou označených práv. Už z tohto

samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (m. m. , ).

Napokon ústavný súd po oboznámení sa s namietaným rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 5. mája 2008 s prihliadnutím aj na rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 23. mája 2005 dodáva, že všeobecné súdy sa podľa neho so skutkovou

a právnou problematikou súvisiacou s posudzovanou vecou vysporiadali z hľadiska

ústavných aspektov spôsobom ústavne akceptovateľným. Tieto rozhodnutia nemožno

považovať za svojvoľné a arbitrárne, čo je tiež dôvodom, že ústavný súd túto sťažnosť

odmietol.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011