Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 17/2011
PDF · 169.33 KB
No categories available
III. ÚS 17/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť D. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska
kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
zo 16. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 295/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2010 doručená sťažnosť D. D. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 295/2009 zo 16. júna 2010.
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa návrhom
podaným na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia práva
osobného užívania bytu v obytnom dome na M., zapísaného na liste vlastníctva č. 10527,
kat. územie S., obec K., ako domu so súpisným číslom 1521 na parcele č. 1123 (ďalej len
„nehnuteľnosť“). Teda sťažovateľka sa návrhom domáhala určenia, že je vo vzťahu
k žalovaným v nájomnom vzťahu v zmysle § 685 až 716 zákona č. 40/1963 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „občiansky zákonník“).
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 17/2007 z 27. októbra 2008 návrh sťažovateľky
zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľnosti ju
prenajal spoločnosti K., s. r. o., K., (ďalej len „K.“), zmluvou z 1. júna 2003. Na základe
uvedenej zmluvy spoločnosť K., vstúpila do všetkých práv a povinností ubytovateľa
vyplývajúcich z uzavretých zmlúv o ubytovaní. Spoločnosť K., ako ubytovateľ odstúpila
od platnej zmluvy o ubytovaní (z 9. januára 2002) uzavretej so sťažovateľkou, a toto
odstúpenie sťažovateľke doručila 26. júna 2003. Dôvodom odstúpenia bolo porušenie
povinností sťažovateľky hrubým spôsobom – neplatenie ceny za prechodné ubytovanie,
pričom nedoplatok k 25. júnu 2003 prestavoval sumu 7 558,11 Sk. Okresný súd toto
odstúpenie od zmluvy o ubytovaní podľa obsahu posúdil ako výpoveď nájomnej zmluvy,
ktorej neplatnosť sťažovateľka v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote nenapadla,
a podľa toho sa nájomný vzťah skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňom
30. septembra 2003. Ďalej z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný
v 1. rade násilne deložoval sťažovateľku z obytnej miestnosti a začal s rekonštrukciou
predmetnej nehnuteľnosti. Na základe rekonštrukcie došlo k vybúraniu priečok pre účely
vytvorenia nových bytových jednotiek. Okresný súd považoval za preukázané, že už
9. januára 2004 (v čase obhliadky vykonanej stavebným úradom; pozn.) v nehnuteľnosti
neexistovali obytné miestnosti, a teda ani obytná miestnosť č. 212, ku ktorej určenia
nájomného vzťahu sa v konaní domáhala sťažovateľka. S poukazom na § 680 ods. 1
občianskeho zákonníka okresný súd konštatoval, že došlo k zničeniu predmetu nájmu,
a stanovil, že k zániku nájomného pomeru mohlo dôjsť najneskôr 9. januára 2004.
Z uvedeného dôvodu okresný súd návrh sťažovateľky zamietol.
Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom argumentovala
tvrdením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, kde nevykonal navrhované
dôkazy, dôkazy z konkurzného spisu a o reálnej situácii interiéru nehnuteľnosti. Tvrdila, že
predmet sporu nezanikol, ale že bol poškodený. Ďalej tvrdila, že právne existuje „byt“
sťažovateľky a existuje aj reálne, v ktorom sú len popresúvané priečky, teda je dispozične
zmenený, čím je ale vytvorený iný „byt“.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 295/2009 zo 16. júna 2010 rozsudok okresného
súdu potvrdil. Dôvodil pritom poukazom na skutočnosť, že okresný súd správne vyriešil
otázku nájmu bytu, keď uviedol, že sťažovateľke „nevznikol nájom k bytu, ale nájomný
vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom obytnej miestnosti
v zariadení určenom na trvalé bývanie (§ 717, 718 OZ).“
Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „Dokazovaním
vykonaným súdom prvého stupňa nebolo preukázané, aby obytné priestory, ktoré žalobkyňa
podľa uzavretej zmluvy obývala, boli bytom, keďže v konaní nebolo predložené žiadne
právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynula skutočnosť,
že žalobkyni bol (právne) pridelený do nájmu byt. Ak predmetom nájmu nebol byt, nemôže
obstáť už z toho dôvodu ani určovacia žaloba, že žalobkyňa je nájomcom bytu, resp., že
nájom k bytu trvá.
Treba poukázať na to, že žalobkyňa už v žalobnom petite označuje nehnuteľnosť ako
slobodáreň a nie ako byt. Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú
obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné
považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži tiež na uspokojovanie
trvalých potrieb občana na bývanie; ide však o nájom obytných miestností v zariadeniach
určených na trvalé bývanie, ktorý je upravený v § 717 a 718 OZ, nie teda o nájom bytu
v zmysle ust § 685 ods. 1 OZ.
Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým záverom súdu prvého stupňa, že zničením
predmetu nájmu ako obytnej. miestnosti č. 212 došlo k zániku aj nájomného pomeru
s poukazom na § 680 ods. 1 OZ.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka chronologicky opísala priebeh
konania na okresnom súde, ako aj krajskom súde a tvrdila, že „vec bola rozhodnutá
arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil
moje práva, a to podľa Čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a a čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd na spravodlivé a verejné
prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom“.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti
rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods.1 Ústavy SR, čl. 46 ods.1
Ústavy SR a čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 16.06.2010, sp. zn. 1 lCo/295/2009,
porušené.
2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 16.06.2010,
sp. zn. 1 lCo/295/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
3.Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných
základných práv sťažovateľa.
4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške 333 € .
5.Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho
zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez
súhlasu toho, kto v ňom býva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom ústavného sporu medzi sťažovateľkou a krajským súdom je nesprávne
právne posúdenie predmetu nájmu krajským súdom, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu
ňou označených práv. Sťažovateľka sa domnieva, že predmetom nájmu na základe uzavretej
zmluvy o ubytovaní z 9. januára 2003 bol byt, a nie obytná miestnosť, ako to ustálil krajský
súd.
Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v prvom
rade zistil, že v ňom krajský súd na pomerne rozsiahlom priestore rekapituloval dovtedajší
priebeh konania a zároveň popisoval aj ťažiskové argumenty jednotlivých strán a ich právne
posúdenie okresným súdom. Z vykonaného dokazovania krajský súd obdobne ako okresný
súd ustálil, že predmetom nájmu na základe zmluvy o ubytovaní nebol byt, ako sa
nesprávne domnievala sťažovateľka, ale obytná miestnosť. Vychádzal pritom z písomného
stanoviska Stavebného úradu mesta Košice (z 25. júna 2007 a 21. augusta 2007), ktorý sa
vyjadroval k charakteru nehnuteľnosti, ako aj zo zápisu o prevzatí budov, stavieb
a rozvodných zariadení z 20. augusta 1963. Na základe toho potom krajský súd v zhode
s okresným súd ustálil, že v danom prípade nehnuteľnosti ide o nebytovú budovu podľa
§ 43c ods. 1 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
v znení neskorších predpisov a že sťažovateľke „vznikol iba nájom obytných miestností
v zariadení určenom na trvalé bývanie upravený v 717 a 718 OZ, a nie nájomný vzťah
k bytu.“ Za rozhodujúcu skutočnosť na posúdenie charakteru nájmu považoval krajský súd
„právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu“.
Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na skutočnosť
vyplývajúcu z vykonaných dôkazov, že predmet nájmu (obytná miestnosť) zanikol (bola
úplne odstránená vybúraním priečok) a na jeho mieste vznikla nová bytová jednotka. Túto
skutočnosť považoval krajský súd za preukázanú na základe viacerých dôkazov, zápisu
zo šetrenia stavebného úradu z 9. januára 2004, z rozhodnutia stavebného úradu
z 25. februára 2004, znaleckého posudku doc. Ing. K. č. 02/2004 z 25. apríla 2004 a pod.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje „aj s tým záverom
súdu prvého stupňa, že zničením predmetu nájmu ako obytnej miestnosti č. 212 došlo
k zániku aj nájomného pomeru s poukazom na § 680 ods. 1 OZ“.
Svoje potvrdzujúce rozhodnutie krajský súd založil na zistení, že v prerokúvanej veci
„nebolo preukázané, aby obytné priestory, ktoré žalobkyňa podľa uzavretej zmluvy obývala,
boli bytom, keďže v konaní nebolo predložené žiadne kolaudačné rozhodnutie stavebného
úradu, z ktorého by vyplynula skutočnosť, že žalobkyni bol (právne) pridelený do nájmu byt.
Ak predmetom nájmu nebol byt, nemôže obstáť už z toho dôvodu ani určovacia žaloba,
že žalobkyňa je nájomcom bytu, resp. že nájom bytu trvá.“.
Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa právneho posúdenia nehnuteľnosti sú
podľa názoru ústavného súdu logické, riadne odôvodnené a vychádzajú z dostatočne
zisteného skutkového stavu veci potrebného pre rozhodnutie. Krajský súd aplikoval
a interpretoval relevantné ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie veci
sťažovateľky, a preto závery uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu sú celkom
legitímne a právne akceptovateľné.
V posudzovanom prípade ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského
súdu známky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať
porušenie sťažovateľkou označených práv.
V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako
správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a
základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu, ani jej právom na spravodlivé súdne
konanie, preto predloženú sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala aj vyslovenia porušenia svojho základného
práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom
krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že realizáciou ústavných a zákonných
právomocí všeobecných súdov (krajského súdu), ktorý rozhodol o návrhu sťažovateľky
na určenie práva osobného užívania bytu (jeho zamietnutím), nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva na nedotknuteľnosť obydlia, a tento postup nie je a ani nemôže byť
v žiadnej príčinnej súvislosti s možným porušením tohto základného práva sťažovateľky.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť (m. m. IV. ÚS 326/07).
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, sa ústavný
súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011