Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 17/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť D. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného čl. 21 ods. 1

a a práva zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

zo 16. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2010 doručená sťažnosť D. D. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. júna 2010.

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka sa návrhom

podaným na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala určenia práva

osobného užívania bytu v obytnom dome na M., zapísaného na liste vlastníctva č. 10527,

kat. územie S., obec K., ako domu so súpisným číslom 1521 na parcele č. 1123 (ďalej len

„nehnuteľnosť“). Teda sťažovateľka sa návrhom domáhala určenia, že je vo vzťahu

k žalovaným v nájomnom vzťahu v zmysle až 716 Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 27. októbra 2008 návrh sťažovateľky

zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľnosti ju

prenajal spoločnosti K., s. r. o., K., (ďalej len „K.“), zmluvou z 1. júna 2003. Na základe

uvedenej zmluvy spoločnosť K., vstúpila do všetkých práv a povinností ubytovateľa

vyplývajúcich z uzavretých zmlúv o ubytovaní. Spoločnosť K., ako ubytovateľ odstúpila

od platnej zmluvy o ubytovaní (z 9. januára 2002) uzavretej so sťažovateľkou, a toto

odstúpenie sťažovateľke doručila 26. júna 2003. Dôvodom odstúpenia bolo porušenie

povinností sťažovateľky hrubým spôsobom – neplatenie ceny za prechodné ubytovanie,

pričom nedoplatok k 25. júnu 2003 prestavoval sumu 7 558,11 Sk. Okresný súd toto

odstúpenie od zmluvy o ubytovaní podľa obsahu posúdil ako výpoveď nájomnej zmluvy,

ktorej neplatnosť sťažovateľka v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote nenapadla,

a podľa toho sa nájomný vzťah skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňom

30. septembra 2003. Ďalej z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný

v 1. rade násilne deložoval sťažovateľku z obytnej miestnosti a začal s rekonštrukciou

predmetnej nehnuteľnosti. Na základe rekonštrukcie došlo k vybúraniu priečok pre účely

vytvorenia nových bytových jednotiek. Okresný súd považoval za preukázané, že už

9. januára 2004 (v čase obhliadky vykonanej stavebným úradom; pozn.) v nehnuteľnosti

neexistovali obytné miestnosti, a teda ani obytná miestnosť č. 212, ku ktorej určenia

nájomného vzťahu sa v konaní domáhala sťažovateľka. S poukazom na § 680 ods. 1

okresný súd konštatoval, že došlo k zničeniu predmetu nájmu,

a stanovil, že k zániku nájomného pomeru mohlo dôjsť najneskôr 9. januára 2004.

Z uvedeného dôvodu okresný súd návrh sťažovateľky zamietol.

Rozsudok okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním, v ktorom argumentovala

tvrdením, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, kde nevykonal navrhované

dôkazy, dôkazy z konkurzného spisu a o reálnej situácii interiéru nehnuteľnosti. Tvrdila, že

predmet sporu nezanikol, ale že bol poškodený. Ďalej tvrdila, že právne existuje „byt“

sťažovateľky a existuje aj reálne, v ktorom sú len popresúvané priečky, teda je dispozične

zmenený, čím je ale vytvorený iný „byt“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 16. júna 2010 rozsudok okresného

súdu potvrdil. Dôvodil pritom poukazom na skutočnosť, že okresný súd správne vyriešil

otázku nájmu bytu, keď uviedol, že sťažovateľke „nevznikol nájom k bytu, ale nájomný

vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom obytnej miestnosti

v zariadení určenom na trvalé bývanie (, 718 ).“

Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „Dokazovaním

vykonaným súdom prvého stupňa nebolo preukázané, aby obytné priestory, ktoré žalobkyňa

podľa uzavretej zmluvy obývala, boli bytom, keďže v konaní nebolo predložené žiadne

právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynula skutočnosť,

že žalobkyni bol (právne) pridelený do nájmu byt. Ak predmetom nájmu nebol byt, nemôže

obstáť už z toho dôvodu ani určovacia žaloba, že žalobkyňa je nájomcom bytu, resp., že

nájom k bytu trvá.

Treba poukázať na to, že žalobkyňa už v žalobnom petite označuje nehnuteľnosť ako

slobodáreň a nie ako byt. Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú

obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné

považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži tiež na uspokojovanie

trvalých potrieb občana na bývanie; ide však o nájom obytných miestností v zariadeniach

určených na trvalé bývanie, ktorý je upravený v a 718 , nie teda o nájom bytu

v zmysle ust .

Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým záverom súdu prvého stupňa, že zničením

predmetu nájmu ako obytnej. miestnosti č. 212 došlo k zániku aj nájomného pomeru

s poukazom na .“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka chronologicky opísala priebeh

konania na okresnom súde, ako aj krajskom súde a tvrdila, že „vec bola rozhodnutá

arbitrárne a porušovateľ bez opory v zákone a v rozpore s vykonaným dokazovaním porušil

moje práva, a to podľa Čl. 21 ods. 1 SR, SR a a

Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd na spravodlivé a verejné

prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom“.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti

rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa zaručené podľa SR,

SR a Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných

slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 16.06.2010, sp. zn. ,

porušené.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 16.06.2010,

sp. zn. a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

3.Ústavný súd SR zakazuje porušovateľovi pokračovať v porušovaní namietaných

základných práv sťažovateľa.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľov finančné zadosťučinenie vo výške 333 € .

5.Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho

zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne vo výške 254, 88 €.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez

súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Predmetom ústavného sporu medzi sťažovateľkou a krajským súdom je nesprávne

právne posúdenie predmetu nájmu krajským súdom, v dôsledku ktorého došlo k porušeniu

ňou označených práv. Sťažovateľka sa domnieva, že predmetom nájmu na základe uzavretej

zmluvy o ubytovaní z 9. januára 2003 bol byt, a nie obytná miestnosť, ako to ustálil krajský

súd.

Ústavný súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v prvom

rade zistil, že v ňom krajský súd na pomerne rozsiahlom priestore rekapituloval dovtedajší

priebeh konania a zároveň popisoval aj ťažiskové argumenty jednotlivých strán a ich právne

posúdenie okresným súdom. Z vykonaného dokazovania krajský súd obdobne ako okresný

súd ustálil, že predmetom nájmu na základe zmluvy o ubytovaní nebol byt, ako sa

nesprávne domnievala sťažovateľka, ale obytná miestnosť. Vychádzal pritom z písomného

stanoviska Stavebného úradu mesta Košice (z 25. júna 2007 a 21. augusta 2007), ktorý sa

vyjadroval k charakteru nehnuteľnosti, ako aj zo zápisu o prevzatí budov, stavieb

a rozvodných zariadení z 20. augusta 1963. Na základe toho potom krajský súd v zhode

s okresným súd ustálil, že v danom prípade nehnuteľnosti ide o nebytovú budovu podľa

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

v znení neskorších predpisov a že sťažovateľke „vznikol iba nájom obytných miestností

v zariadení určenom na trvalé bývanie upravený v 717 a 718 , a nie nájomný vzťah

k bytu.“ Za rozhodujúcu skutočnosť na posúdenie charakteru nájmu považoval krajský súd

„právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu“.

Krajský súd ďalej v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na skutočnosť

vyplývajúcu z vykonaných dôkazov, že predmet nájmu (obytná miestnosť) zanikol (bola

úplne odstránená vybúraním priečok) a na jeho mieste vznikla nová bytová jednotka. Túto

skutočnosť považoval krajský súd za preukázanú na základe viacerých dôkazov, zápisu

zo šetrenia stavebného úradu z 9. januára 2004, z rozhodnutia stavebného úradu

z 25. februára 2004, znaleckého posudku doc. Ing. K. č. 02/2004 z 25. apríla 2004 a pod.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožňuje „aj s tým záverom

súdu prvého stupňa, že zničením predmetu nájmu ako obytnej miestnosti č. 212 došlo

k zániku aj nájomného pomeru s poukazom na “.

Svoje potvrdzujúce rozhodnutie krajský súd založil na zistení, že v prerokúvanej veci

„nebolo preukázané, aby obytné priestory, ktoré žalobkyňa podľa uzavretej zmluvy obývala,

boli bytom, keďže v konaní nebolo predložené žiadne kolaudačné rozhodnutie stavebného

úradu, z ktorého by vyplynula skutočnosť, že žalobkyni bol (právne) pridelený do nájmu byt.

Ak predmetom nájmu nebol byt, nemôže obstáť už z toho dôvodu ani určovacia žaloba,

že žalobkyňa je nájomcom bytu, resp. že nájom bytu trvá.“.

Popísané úvahy krajského súdu týkajúce sa právneho posúdenia nehnuteľnosti sú

podľa názoru ústavného súdu logické, riadne odôvodnené a vychádzajú z dostatočne

zisteného skutkového stavu veci potrebného pre rozhodnutie. Krajský súd aplikoval

a interpretoval relevantné ustanovenia právnych predpisov podstatné pre posúdenie veci

sťažovateľky, a preto závery uvedené v napadnutom rozsudku krajského súdu sú celkom

legitímne a právne akceptovateľné.

V posudzovanom prípade ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku krajského

súdu známky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti, ktoré by mohli signalizovať

porušenie sťažovateľkou označených práv.

V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy

zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a

základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu, ani jej právom na spravodlivé súdne

konanie, preto predloženú sťažnosť v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala aj vyslovenia porušenia svojho základného

práva na nedotknuteľnosť obydlia podľa označeným rozsudkom

krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že realizáciou ústavných a zákonných

právomocí všeobecných súdov (krajského súdu), ktorý rozhodol o návrhu sťažovateľky

na určenie práva osobného užívania bytu (jeho zamietnutím), nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva na nedotknuteľnosť obydlia, a tento postup nie je a ani nemôže byť

v žiadnej príčinnej súvislosti s možným porušením tohto základného práva sťažovateľky.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť (m. m. ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, sa ústavný

súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011