Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 5/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa v

spojení s a , základného práva nebyť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa

postupom Okresného súdu Žilina v súvislosti s vybavením jeho sťažnosti na nečinnosť,

ktorá bola vybavená oznámením sp. zn. z 29. septembra 2010, základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v súvislosti

s rozhodovaním o trovách v trestných konaniach vedených pod sp. zn. a

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a , základného práva

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa postupom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v súvislosti s vybavením jeho sťažnosti na nečinnosť,

ktorá bola vybavená oznámením sp. zn. z 29. septembra 2010, základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o trovách v trestných konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že v zmysle podal

Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sťažnosť na nečinnosť okresného súdu

v konaniach, v rámci ktorých sa rozhodovalo o trovách trestného konania podľa § 553

a násl. . Na jeho sťažnosť reagoval predseda okresného súdu podaním

sp. zn. z 29. septembra 2010. Podľa názoru sťažovateľa tým, že jeho

sťažnosť na nečinnosť vybavil okresný súd, a nie krajský súd, došlo k porušeniu § 55 ods. 3

a 4 a zároveň k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa . Okrem toho sťažovateľ namietal, že

oznámenie, ktorým okresný súd reagoval na jeho sťažnosť, nespĺňalo náležitosti

rozhodnutia, ktoré vyžaduje v príslušných ustanoveniach. Sťažovateľ

uviedol, že namiesto toho, aby dostal relevantnú odpoveď na svoju sťažnosť, oznámenie

predsedu okresného súdu obsahovalo „nadbytočné konštatovania o údajne nespôsobených

prieťahoch, ku ktorým však Okresný súd Žilina nemal právo zaujať stanovisko, teda

meritórne ich negatívne hodnotiť“. Tým došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s a

ods. 2 .

Okrem toho sťažovateľ namietal, že v konaniach vedených na okresnom súde pod

sp. zn. a sp. zn. , v rámci ktorých tamojší súd rozhoduje

o trovách trestného konania, dochádza k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

v spojení s čl. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu

v súvislosti s vybavovaním jeho sťažnosti na nečinnosť, ktorá bola vybavená oznámením

sp. zn. z 29. septembra 2010, bolo porušené jeho základné právo na súdnu

ochranu podľa v spojení s a a základné

právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa a postupom

okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o trovách v trestných konaniach vedených pod

sp. zn. a sp. zn. bolo porušené jeho základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1

dohovoru, okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. zakázal

pokračovať v porušovaní jeho práv, prikázal mu vo veci konať a predložiť sťažnosť

na vybavenie nadriadenému súdu, prípadne obnoviť stav pred porušením práv, oznámenie

okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie, okresnému súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. zakázal pokračovať v porušovaní jeho práv a prikázal mu vo veci

konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 € „spolu s úrokom z omeškania od uplynutia lehoty do zaplatenia“.

Sťažovateľ súčasne žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom, čo odôvodnil nepriaznivou finančnou situáciu, v ktorej sa ocitol v dôsledku výkonu

trestu odňatia slobody.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s a a základného

práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa oznámením

predsedu okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2010.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd zo spisu okresného súdu

sp. zn. zistil, že sťažovateľ 31. augusta 2010 prostredníctvom Ústavu na

výkon trestu odňatia slobody, Želiezovce (ďalej len „ústav“) doručil krajskému súdu

sťažnosť na nečinnosť okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. podanú v zmysle . Krajský súd 6. septembra

2010 odstúpil túto sťažnosť na priame vybavenie okresnému súdu z dôvodu, že na

tamojšom súde sa „spisy uvedené v podaní nenachádzajú“.

Na sťažnosť sťažovateľa reagoval predseda okresného súdu listom sp. zn.

z 29. septembra 2010 tak, že sa k namietaným konaniam vyjadril

a v závere vyslovil, že „vzhľadom na genézu jednotlivých procesných úkonov konštatujem,

že v týchto veciach k prieťahom zo strany súdu nedošlo“.

Podľa ak je dôvodný predpoklad, že došlo

k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania a rozhodnutia

alebo k prieťahom vo vyhotovovaní súdneho rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať

prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený súd, aby určil primeranú

lehotu na uskutočnenie namietaného úkonu; ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí

bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom

a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa ak súd urobí úkony trestného konania uvedené

v sťažnosti pre nečinnosť do pätnástich pracovných dní po jej obdržaní a informuje o tom

sťažovateľa, hľadí sa na takúto sťažnosť pre nečinnosť ako na vzatú späť, ak tento

sťažovateľ v priebehu piatich pracovných dní od doručenia oznámenia nevyhlási, že na

svojej sťažnosti pre nečinnosť trvá. O tom ho treba poučiť.

Podľa o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3

musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Ak

a) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,

b) je sťažnosť pre nečinnosť opodstatnená, nadriadený súd určí primeranú lehotu na

uskutočnenie namietaného úkonu.

Podľa proti rozhodnutiu podľa odseku 5 sťažnosť nie

je prípustná.

Pri skúmaní a posudzovaní tejto námietky sťažovateľa ústavný súd vychádzal z účelu

a podstaty takého podania, ktorým sa ten-ktorý účastník konania alebo procesná strana

v konaní domáha odstránenia nežiaduceho stavu spočívajúceho v zdĺhavom a liknavom

postupe všeobecného súdu.

Pokiaľ ide o sťažnosť na nečinnosť všeobecného súdu podanú v zmysle § 55

, jej zmyslom je presne tak, ako aj pri sťažnosti podľa a násl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) domáhať sa ochrany základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Samozrejme,

procesný postup adresného všeobecného súdu je v oboch prípadoch rozdielny, ale

v konečnom dôsledku sleduje totožný cieľ, a tým je v prípade zistenia prieťahov v konaní

ich odstránenie. Zatiaľ čo v prípade sťažnosti podľa zákona o súdoch musí byť sťažovateľ

o prijatých opatreniach písomne upovedomený predsedom príslušného súdu, v prípade

sťažnosti podľa ak súd, o ktorého prieťahy ide, neurobí úkony

uvedené v sťažnosti pre nečinnosť, predloží takú sťažnosť spolu so spisom a písomnými

stanoviskami nadriadenému súdu, ktorý o nej rozhodne vo forme rozhodnutia, proti ktorému

sťažnosť nie je prípustná.

Sťažovateľ namietal, že tým, že jeho sťažnosť na nečinnosť okresného súdu

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. podaná v zmysle

nebola vybavená nadriadeným súdom, ale okresným súdom,

o prieťahy ktorého išlo, došlo k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a .

Ústavný súd konštatuje, že prístup okresného súdu k sťažovateľovmu podaniu –

sťažnosti podľa – v danom prípade nebol správny, ale prioritnou

ostáva odpoveď na otázku, či reakcia okresného súdu na sťažovateľovo podanie splnila

očakávaný cieľ, ktorým je dosiahnutie plynulosti konania a odstránenie prieťahov v konaní.

Odpoveďou na túto otázku je jednoznačné áno. Totiž po doručení sťažnosti sťažovateľa na

nečinnosť okresného súdu v označených konaniach tamojší súd konal, a to tak, že v krátkom

časovom období prijal rozhodnutia týkajúce sa trov trestného konania.

Ak by ústavný súd skúmal postup okresného súdu pri vybavovaní sťažnosti

sťažovateľa mimo kontextu zistených súvislostí, pravdepodobne by dospel k záveru, že jeho

postup nebol súladný s . Ústavný súd však viac ako formálna stránka

celej záležitosti zaujímali účinky podanej sťažnosti na nečinnosť, ktorá sťažovateľovi

priniesla efekt v podobe vykonaných procesných úkonov.

Z tohto pohľadu sa sťažnosť v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Okrem toho pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ pri podaní sťažnosti na

nečinnosť nepostupoval tak, ako mu to prikazuje , keďže túto

sťažnosť nepodal prostredníctvom okresného súdu na nadriadený súd (krajský súd), ale

prostredníctvom ústavu ju adresoval priamo krajskému súdu. Je potrebné konštatovať, že

takýto postup sťažovateľa nebol súladný so zákonom.

Navyše, samotná sťažnosť sťažovateľa na nečinnosť neobsahovala náležitosti

sťažnosti, aké predpokladá , pretože v nej sťažovateľ nešpecifikoval

úkony trestného konania, ktorých realizácie sa domáhal. v

ustanovuje: „Ak súd urobí úkony trestného konania uvedené v sťažnosti pre nečinnosť do

pätnástich pracovných dní...“ Z toho vyplýva, že v takej sťažnosti musia byť požadované

úkony uvedené. Z obsahu sťažnosti na nečinnosť, ktorá je súčasťou spisu okresného súdu

sp. zn. , zreteľne vyplýva, že žiadne úkony trestného konania v nej

sťažovateľ nešpecifikoval a ani vykonanie žiadnych konkrétnych úkonov nepožadoval.

Sťažovateľ sťažnosť na nečinnosť formuloval len veľmi všeobecne, keď uviedol, že žiada

o odstránenie prieťahov v konaní tamojšieho súdu v súvislosti s rozhodovaním o trovách

konania.

Podľa názoru ústavného súdu aj tieto skutočnosti mali vplyv na to, akým spôsobom

okresný súd sťažnosť sťažovateľa vybavil. Preto sa sťažnosť v tejto časti javí aj ako zjavne

neopodstatnená.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa je tiež potrebné poukázať na to, akú

procedúru pri ochrane svojich práv si zvolil samotný sťažovateľ. Namiesto toho, aby

sťažnosť podal prostredníctvom okresného súdu krajskému súdu, podal ju priamo

nadriadenému súdu. Potom, ako nadriadený súd ani nemohol konať podľa § 55 ods. 5

, pretože nemal k dispozícii žiadne podklady z okresného súdu, postúpil

sťažnosť na vybavenie okresnému súdu. Následne okresný súd ju vybavil ako sťažnosť

podanú v zmysle § 62 a násl. zákona o súdoch, čo znamená, že sťažovateľ bol písomne

upovedomený predsedom okresného súdu. Sťažovateľ však nebol spokojný s takým

vybavením svojej sťažnosti, ale nevykonal žiadny úkon na to, aby sa či už na okresnom

súde alebo krajskom súde uchádzal o poskytnutie efektívnej ochrany svojich práv, ale hneď

po doručení (4. októbra 2010) mu oznámenia predsedu okresného súdu sp. zn.

z 29. septembra 2010 podal sťažnosť ústavnému súdu. Tá mu bola

doručená 14. októbra 2010. Pritom sám sťažovateľ tvrdil, že jeho sťažnosť na nečinnosť mal

vybaviť krajský súd, ktorého právomoc v danom prípade predchádza právomoci ústavného

súdu.

V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za významné spomenúť, že jedným

zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa , resp. podľa

ako prostriedku ochrany (alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je zásada subsidiarity.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Keďže sťažovateľ mohol (hoci už len po formálnej stránke) žiadať krajský súd, aby

preskúmal postup okresného súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru nebola táto sťažnosť

vybavená v súlade s a , a toto nevyužil, ale po vybavení

jeho sťažnosti predsedom okresného súdu podal sťažnosť pre namietané porušenie svojich

práv ústavnému súdu, sťažnosť v tejto časti spĺňa aj predpoklady na jej odmietnutie pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s čl. 1 dohovoru postupom okresného súdu pri rozhodovaní o trovách trestného konania

v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. .

Pokiaľ ide o namietané prieťahy v postupe okresného súdu v súvislosti

s rozhodovaním o trovách trestného konania v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci samej bolo právoplatne skončené 11. júla 2006.

Prieťahy v postupe okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o trovách trestného

konania vo veci sp. zn. už boli predmetom skúmania ústavného súdu, ktorý

uznesením č. k. -13 z 10. septembra 2009 (právoplatným 15. októbra 2009)

sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú s poukazom na to, že nie každý

zistený prieťah v konaní má za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa .

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa spojené s obdobím konania okresného súdu

o trovách konania vo veci sp. zn. , o ktorom už ústavný súd rozhodol, a to tak,

že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a postupom okresného súdu, tieto ústavný súd už na predbežnom prerokovaní

podľa s poukazom na odmietol ako

neprípustné. Z tohto dôvodu sa mohol ústavný súd zamerať len na obdobie prípadnej

nečinnosti okresného súdu nasledujúce až po prijatí rozhodnutia ústavného súdu vo veci

sp. zn. .

Z oznámenia predsedu okresného súdu sp. zn. z 29. septembra 2010

ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. okresný súd uznesením zo

17. septembra 2009 rozhodol o trovách konania o dovolaní a následne bol spis pripojený

k spisu okresného súdu sp. zn. , predmetom ktorého bol návrh sťažovateľa na

povolenie obnovy konania. Uznesením okresného súdu sp. zn. z 30. októbra 2009

bol tento návrh zamietnutý, pričom sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, ale

krajský súd svojím uznesením sp. zn. z 11. februára 2010 uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že potom, čo 6. septembra 2010 bola okresnému súdu

doručená sťažnosť na nečinnosť, okresný súd uznesením sp. zn.

z 23. septembra 2010 rozhodol o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov obhajcovi

a toho istého dňa rozhodol o neuložení povinnosti sťažovateľovi na náhradu odmeny

a hotových výdavkov uhradených obhajcovi v tejto veci. Proti uzneseniu okresného súdu

uvedenému ako prvému v poradí podal sťažovateľ 14. októbra 2010 sťažnosť, ktorá bola

uznesením predsedníčky senátu z 19. októbra 2010 zamietnutá.

Z tohto jednoznačne vyplýva, že po doručení sťažnosti okresnému súdu tento súd

v priebehu niekoľkých dní prijal rozhodnutia súvisiace s priznaním a náhradou trov

trestného konania. Je nepochybné, že sťažnosť sťažovateľa na nečinnosť okresného súdu

splnila svoj účel (obdobne ).

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o namietané prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania, toto konanie bolo

vo veci samej právoplatne skončené 13. februára 2009. Uznesením okresného súdu

z 3. marca 2009 bola sťažovateľovi uložená povinnosť nahradiť trovy trestného konania

v sume 59,74 €.

Potom, ako bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa na nečinnosť

(6. septembra 2010), a po vrátení mu spisu z Okresného súdu Levice 27. októbra 2010, kde

sa nachádzal na základe žiadosti tamojšieho súdu z 12. augusta 2010, okresný súd

uzneseniami č. k. -317 z 2. novembra 2010 a č. k. -320

z 2. novembra 2010, rozhodol o priznaní odmeny a náhrady hotových výdavkov za úkony

právnej služby dvom obhajcom. Podľa vyjadrenia okresného súdu obhajcovi sťažovateľa

nebola dosiaľ priznaná odmena z dôvodu, že ju nevyčíslil. Až následne bude okresný súd

môcť rozhodnúť o povinnosti sťažovateľa nahradiť štátu odmenu a náhradu hotových

výdavkov, ktoré boli vyplatené jeho obhajcovi.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že okresný súd síce po doručení

sťažnosti sťažovateľa konal o trovách trestného konania, ale vo vzťahu k jeho obhajcovi

a k trovám obhajoby nerozhodol z dôvodu, že obhajca ich nevyčíslil.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že oznámenie predsedu okresného

súdu o vybavení sťažnosti na nečinnosť bolo sťažovateľovi doručené 4. októbra 2010.

Ústavný súd už v súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nesprávneho postupu

okresného súdu pri vybavovaní jeho sťažnosti na nečinnosť vyslovil, že sťažovateľ pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu už nepodnikol žiadne kroky k tomu, aby ochranu jeho

základnému právu podľa a právu podľa v spojení s

dohovoru poskytli primárne všeobecné súdy, a týmto súdom ani neposkytol dostatočný

priestor na prijatie opatrení smerujúcich k odstráneniu nežiaduceho stavu. Namiesto toho už

10 dní po doručení oznámenia predsedu okresného súdu z 29. septembra 2010 sťažovateľ

doručil sťažnosť ústavnému súdu pre namietané porušenie jeho práv. Tým podľa názoru

ústavného súdu sťažovateľ vymedzil charakter podanej sťažnosti na nečinnosť, ktorá tým

nadobudla formálny význam.

Okresný súd v súvislosti s rozhodovaním o trovách trestného konania vo veci sp. zn.

prijal dve rozhodnutia, a aj keď o trovách obhajoby týkajúcej sa sťažovateľa

so zrejmých dôvodov nerozhodol, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu a ani

v krátkom časovom období po nej nebolo možné posúdiť reálny dopad sťažnosti vybavenej

predsedom okresného súdu na postup tohto súdu.

Pokiaľ ide o prieťahy v postupe okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o trovách trestného konania vo veci sp. zn. , sťažovateľ podľa názoru

ústavného súdu nevyčkal na poskytnutie ochrany jeho právam zo strany všeobecných súdov

a ani týmto súdom nedal šancu mu ochranu v požadovanej kvalite poskytnúť, ale namiesto

toho promptne, avšak nie v súlade s ustanovením podal

ústavnému súdu sťažnosť pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v spojení s dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto časti je

potrebné odmietnuť pre neprípustnosť so zreteľom na nesplnenie podmienky konania podľa

.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie

právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011