Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 40/2011
PDF · 184.82 KB
No categories available
III. ÚS 40/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo väzbe, a advokáta JUDr. J. B., G.,
zastúpených advokátom Mgr. R. T., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry
v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. a JUDr. J. B. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
29. novembra 2010 a 3. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť M. M. a JUDr. J. B.
(ďalej len „sťažovatelia“, resp. „sťažovateľ v 1. rade“ alebo „sťažovateľ v 2. rade“), ktorou
namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1 a 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Kn 13/2010 v súvislosti so zamedzením vstupu zamestnanca sťažovateľa v 2.
rade 19. apríla 2010 do objektu Ústavu na výkon väzby Žilina (ďalej len „ústav na výkon
väzby“) pre účely vykonania porady so sťažovateľom v 1. rade.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že medzi sťažovateľmi bola 7. januára 2010
uzavretá zmluva o poskytovaní právnych služieb (ďalej len „zmluva“), pričom hodinová
odmena bola dohodnutá v prípade poskytovania právnej služby sťažovateľom v 2. rade
osobne v sume 100 € alebo prostredníctvom jeho zamestnanca v sume 50 € (bez dane
z pridanej hodnoty).
Uznesením vyšetrovateľa Oddelenia vyšetrovania v Trnave „Odboru Západ Úradu
boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ z 13. 07. 2009 ČVS: PPZ-112/BOK-Z-
2008“ bolo sťažovateľovi v 1. rade vznesené obvinenie pre prečin krivej výpovede a krivej
prísahy podľa § 346 ods. 1 Trestného zákona.
Pri svojom výsluchu si 2. apríla 2010 sťažovateľ v 1. rade zvolil za svojho obhajcu
v trestnom konaní sťažovateľa v 2. rade.
Uznesením Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 0 Tp 16/2010 z 3. apríla 2010
v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 15. apríla 2010 sp. zn. 23 Tpo 12/2010
bol sťažovateľ v 1. rade vzatý do väzby, ktorý 19. apríla 2010 vyslovil súhlas, aby ho mohol
v ústave na výkon väzby zastupovať zamestnanec sťažovateľa v 2. rade.
Dňa 16. apríla 2010 sťažovateľ v 2. rade uzavrel s Katarínou Michálkovou ako
zamestnancom dohodu o pracovnej činnosti, v ktorej bol dohodnutý druh práce–právny
asistent, a ktorej bol 19. apríla 2010 v sprievode sťažovateľa v 2. rade zamedzený vstup
do objektu ústavu na výkon väzby.
Sťažovateľ v 1. rade preto podaniami z 30. apríla 2010 a 3. mája 2010 žiadal Okresnú
prokuratúru Žilina (ďalej len „okresná prokuratúra“) o preskúmanie zákonnosti odopretia
vstupu zamestnankyne do ústavu na výkon väzby.
Oznámením okresnej prokuratúry č. k. 3 Pn 1/10-49 z 24. mája 2010 bolo
sťažovateľovi v 1. rade oznámené, že ústav na výkon väzby postupoval v súlade so
zákonom.
Sťažovatelia sa preto podaním z 23. augusta 2010 na krajskej prokuratúre
opakovaným podnetom domáhali preskúmania zákonnosti postupu okresnej prokuratúry,
ktorá oznámením z 20. septembra 2010 sťažovateľovi v 1. rade oznámila, že prokurátor
nezistil dôvod na prijatie opatrenia na nápravu.
Porušenie svojich práv (práva na spravodlivé súdne konanie, práva na právnu pomoc
a práva na obhajobu [čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 6
ods. 3 písm. c) dohovoru] vidí v tom, že podľa zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone väzby“) obvinený v ústave má právo
stýkať sa osobne s obhajcom bez prítomnosti tretej osoby a tiež jeho obhajca môže pri
zastupovaní klientov dať sa zastúpiť (advokátskym koncipientom, alebo aj iným
zamestnancom) pred orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, za čo mu patrí
odmena.
Z oznámenia krajskej prokuratúry vyplýva, že sa stotožnila so zužujúcim výkladom
ustanovenia § 18 zákona o výkone väzby, a za osoby, ktorých osobný kontakt nad rámec
režimu návštev zákon predpokladá, sú z okruhu osôb poskytujúcich profesionálne právne
poradenstvo doslovne len obhajca, resp. advokát (a v zákonom vymedzených prípadoch
koncipient), čo nie je podľa sťažovateľov správne a ide o „zužujúcu interpretáciu“, aj
s ohľadom na niektoré ustanovenia zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“).
.
Vzhľadom na to sa sťažovatelia domnievajú, že ústav na výkon väzby a krajská
prokuratúra „nevpustením zamestnankyne zároveň zasiahli neoprávnene do práva
sťažovateľa v 2. rade na uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti, keďže je nútený
vykonávať obhajobu sťažovateľa v 1. rade spôsobom, ktorý nepovažuje za účelný a
hospodárny. Zároveň zasiahli aj do jeho práva vlastniť majetok, keď sťažovateľ v 2. rade je
nútený vykonávať porady so sťažovateľom v 1. rade osobne, hoci časť z nich mohol
uskutočniť prostredníctvom zamestnankyne a ušetrený čas mohol venovať odplatnému
poskytovaniu právnych služieb iným klientom a zhodnotiť tak svoj majetok. Rovnako bolo
zasiahnuté aj do práva sťažovateľa v 1. rade vlastniť majetok, keď tento je nútený
vynakladať väčšie finančné prostriedky za poskytnuté právne služby osobne sťažovateľom v
2. rade, než aké by vynaložil v prípade poskytovania právnych služieb sťažovateľom v 2.
rade prostredníctvom zamestnankyne, čo vyplýva z bodu 3.1 Zmluvy.
Z týchto dôvodov boli zároveň porušené práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1, ods. 4 Ústavy SR a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru a
právo sťažovateľa v 2. rade uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. I, ods. 2
Ústavy...“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajská prokuratúra Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/10 porušila
základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľa v 1.
rade na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo
sťažovateľa v 1. rade na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a
základné právo sťažovateľa v 1. rade obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného
výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Krajská prokuratúra v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Kn 13/10 porušila
základné práva sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa v
2. rade uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 35 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
3. Krajskej prokuratúre Žilina sa zakazuje pokračovať v porušovaní označených
základných práv sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 1. rade ako primerané
finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinná zaplatiť
Krajská prokuratúra Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi v 2. rade ako primerané
finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5 000 €, ktorú mu je povinná zaplatiť
Krajská prokuratúra Žilina do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Krajská prokuratúra Žilina je povinná uhradiť trovy konania k rukám advokáta
Mgr. R. T., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu“.
Sťažovatelia tiež žiadajú o anonymizáciu ich mena a priezviska v rozhodnutiach
ústavného súdu sprístupňovaných na internete alebo uverejňovaných v Zbierke nálezov
a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľov je to, že krajská prokuratúra v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Kn 13/10 porušila základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na
obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a právo obhajovať sa s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6
ods. 3 písm. c) dohovoru, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a právo
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj základné právo sťažovateľa v 2. rade vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35
ods. 1 a 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Porušenie svojich práv vidia sťažovatelia jednak v arbitrárnosti, ale i nesprávnej
a zužujúcej aplikácii a výkladu ustanovení zákona o výkone väzby a zákona o advokácii,
ku ktorému malo dôjsť postupom krajskej prokuratúry pri riešení ich podnetu na
preskúmanie zákonnosti postupu ústavu na výkon väzby.
K tomu ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov.
Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
To znamená, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno ústavnému súdu podať
spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho práva poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť
neprípustná.
Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu namietajú, že krajská prokuratúra
pri výkone svojej právomoci urobila arbitrárny (zužujúci) výklad zákona o výkone väzby
resp. zákona o advokácii, keď neumožnila návštevu sťažovateľa v 1. rade vo väzbe
zamestnankyňou sťažovateľa v 2. rade.
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť
v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.
Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor
nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov
a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený
vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa
osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna
žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k
tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal
iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych
predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o
preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci
vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.
Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ
podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej
veci.
Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor
povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona
alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu,... či môže... vykonať iné opatrenia, na
ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.
Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,
vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 54 ods. 1 písm. c) zákona o prokuratúre za nadriadeného prokurátora sa
považuje prokurátor generálnej prokuratúry a príslušný krajský prokurátor, ak ide
o prokurátora krajskej prokuratúry.
Citované ustanovenia zákona o prokuratúre nasvedčujú tomu, že proti vybaveniu
žiadosti sťažovateľa o preskúmanie postupu krajského prokurátora mali sťažovatelia
možnosť podať podnet na preskúmanie zákonnosti tohto vybavenia príslušnému krajskému
prokurátorovi alebo prokurátorovi Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“). Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že
by tak sťažovatelia urobili.
Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).
K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí
aj zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“).
Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred
začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.
Ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý
sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne
prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne
poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr.
III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).
Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľov ústavný súd odmietol pre neprípustnosť
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s námietkou o porušení napr. práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajskej prokuratúry je nad rámec ešte
potrebné poznamenať, že konania, v ktorých vykonáva dozor orgán prokuratúry
v prípravnom konaní, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych
právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Konaním krajskej
prokuratúry preto podľa názoru ústavného súdu nemohlo v žiadnom prípade dôjsť
k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako sa to domnievajú sťažovatelia. Preto je sťažnosť
v tejto časti aj zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a napokon,
pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa v 2. rade, ústavný súd
poznamenáva, že jeho sťažnosť je v tejto časti podaná aj zjavne neoprávnenou osobou,
pretože ústav na výkon väzby neumožnil vstup inej osobe, ktorá nie je ani sťažovateľkou
v konaní pred ústavným súdom.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá,
neprichádzalo do úvahy rozhodovať o ich ďalších požiadavkách uvedených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2011