Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 6/2011
PDF · 187.93 KB
No categories available
I. ÚS 6/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 283/2010 z 30. augusta 2010 v spojení s uznesením
Okresného súdu Žilina č. k. 6 C 138/2005-86 z 14. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra
2010 doručená sťažnosť R. V., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.
V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vyjadriť sa
ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
9 Co 283/2010 z 30. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) v spojení s
uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 138/2005-86 zo
14. mája 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Podanie ústavnej sťažnosti má základ v právoplatnom rozhodnutí
občianskoprávneho súdneho konania právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti
odporcovi P. B..., o zaplatenie 9. 958,18 EUR s príslušenstvom...
Okresný súd Žilina (ďalej aj „OS ZA“) uznesením 6C/138/2005-86 zo dňa 14. 05.
2010 zastavil konanie o zaplatenie 9. 958,18 € s príslušenstvom, keď konštatoval, že
v prejednávanej veci nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky, keďže odporca je
občanom Rakúskej republiky s pobytom na území Rakúskej republiky...
Krajský súd v Žiline (ďalej aj „KS ZA“) uznesením 9Co/283/2010 zo dňa 30. 08.
2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie...
Podľa názoru sťažovateľa mu OS ZA a následne i KS ZA svojím postupom odňali
možnosť konať pred súdom.
Rozhodujúcim kritériom pre založenie právomoci súdu je podľa OS ZA bydlisko
odporcu v čase začatia konania, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť osoby. Na základe
predložených listinných dôkazov zo strany účastníkov konania mal OS ZA za preukázané, že
odporca bol v čase podania návrhu občanom Rakúskej republiky, kde mal aj bydlisko a nič
na tom nemení ani skutočnosť, že podľa Registra obyvateľov SR mal odporca nahlásený
trvalý pobyt na adrese..., preto v danej veci aplikoval Nariadenie rady ES č. 44/2001 (ďalej
len „Nariadenie“).
V zmysle čl. 24 Nariadenia má súd členského štátu právomoc vtedy, ak sa odporca
zúčastní konania, to neplatí, ak sa zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci.
Odporca vyjadrením k žalobnému návrhu zo dňa 10. 05. 2007 k veci samej uviedol,
že uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, je uplatnený účelovo, navrhovateľovi žiadnu
pôžičku neposkytol, atď. Podaním zo dňa 10. 05. 2007 odporca reagoval na žalobný návrh,
aktívne sa zúčastnil konania, čím založil právomoc OS ZA. Sťažovateľ sa domnieva, že súd
bol v takomto prípade povinný vo veci konať. OS ZA v odôvodnení svojho rozhodnutia sám
poznamenáva, že na založenie právomoci sa vyžaduje, aby sa odporca zúčastnil konania,
napr. podal vyjadrenie k žalobnému návrhu, nejedná sa len o osobnú účasť na pojednávaní,
pričom odporca sa v danej veci vyjadril k žalobnému návrhu. O aktívnej účasti odporcu
v konaní svedčí i fakt, že OS ZA mu priznal uznesením 6C/138/2005-115 zo dňa 03. 11.
2010 náhradu trov konania za úkon právnej služby „vyjadrenie k žalobnému návrhu zo dňa
10. 05. 2007“.
OS ZA rozhodnutím o zastavení konania a následne KS ZA potvrdením tohto
rozhodnutia de facto odmietli vo veci konať a znemožnili sťažovateľovi domáhať sa svojho
práva na súde, čím porušili jeho právo na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky...
OS ZA i KS ZA odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že odporca podaním zo dňa 10. 05.
2007 zároveň, resp. predovšetkým namietol nepríslušnosť súdu.
Sťažovateľ sa domnieva, že z gramatického a logického výkladu čl. 24 Nariadenia je
zrejmé, že odporca sa mal obmedziť výlučne len na námietku nedostatku právomoci súdu.
nie sa zároveň, resp. predovšetkým vyjadriť k veci samej.
Úvahy konajúcich súdov, či sa uvedené podanie týka predovšetkým námietky
právomoci súdu alebo veci samej, nemajú oporu v Nariadení a súdy túto právnu normu
podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyložili a aplikovali na daný skutkový stav.
Hoci sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom odvolaní, KS ZA sa ňou vôbec
nezaoberal a svojím rozhodnutím presvedčivo nevysvetlil, či sa účastník pri prvom úkone,
ktorý mu v konaní patrí, musí obmedziť výlučne len na námietku nedostatku právomoci
súdu, alebo sa odporca mohol bez následkov založenia právomoci vyjadriť aj k veci samej.
OS ZA i KS ZA nedostatočným spôsobom riešili argumentáciu sťažovateľa, čím
porušili jeho základné právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...
Pre založenie právomoci vyžaduje O. s. p., aby mal odporca v obvode súdu bydlisko.
Bydliskom podľa názoru sťažovateľa možno označiť také miesto, ktoré odporca subjektívne
považuje za miesto svojich ekonomických záujmov, kde sa zdržiava, žije, býva, pracuje, atď.
Evidenciu bydliska fyzických osôb nevedie žiaden štátny alebo samosprávny orgán, preto
zistenie bydliska odporcu môže byť pre navrhovateľa objektívne nemožné...
Šetrením prostredníctvom Centrálneho registra obyvateľov zistí navrhovateľ iba
trvalý pobyt odporcu. Po podaní žalobného návrhu na súde v mieste odporcovho trvalého
pobytu sa navrhovateľ dozvie o nedostatku právomoci súdu až na základe námietky
odporcu, pričom súd konanie zastaví. Tým však môže dôjsť k premlčaniu navrhovateľovej
pohľadávky, pretože k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty dochádza len riadnym
uplatnením práva, akým však podanie návrhu na súde, ktorý nemá právomoc vo veci konať,
zrejme nie je.
Spochybnenie postupu, podania žalobného návrhu na základe potvrdenia o trvalom
pobyte z Centrálneho registra obyvateľov, vnáša právnu neistotu do súkromnoprávnych
vzťahov v tom, že nemožno mať do budúcna istotu, na ktorom súde treba podať návrh na
začatie konania. Takýto stav právnej neistoty je porušením ústavného princípu právneho
štátu...
Odporca sa v odvolacom konaní vyjadril k odvolaniu sťažovateľa, ktoré vyjadrenie
však sťažovateľovi nebolo doručené a dozvedel sa o ňom až z uznesenia OS ZA spis. zn.
6C/138/2005-115 zo dňa 03. 11. 2010, ktorým uznesením bola odporcovi priznaná náhrada
trov konania za úkon právnej služby „vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 29. 07. 2009“.
Sťažovateľ ako účastník občianskoprávneho konania má právo vyjadriť sa ku
všetkým skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Odporca mal možnosť vyjadriť sa
k odvolaniu, avšak sťažovateľ nemohol reagovať na vyjadrenie odporcu, čím bol porušený
princíp rovnosti zbraní...»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Krajský súd v Žiline právoplatným uznesením spis. zn. 9Co/283/2010 zo dňa 30. 08.
2010, v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu Žilina spis. zn. 6C/138/2005-86
zo dňa 14. 05. 2010 porušil ústavné práva sťažovateľa a to právo domáhať sa svojho práva
na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo
vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 na Ústavy Slovenskej
republiky a porušil jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k.: 9Co/184/2007 zo dňa 22. 10. 2007 zrušil.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd svojím uznesením potvrdil uznesenie
okresného súdu o zastavení konania vedeného pod sp. zn. 6 C 138/2005 o návrhu
sťažovateľa z dôvodu, že vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.
Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu
obsahuje nesprávne skutkové a právne závery o nedostatku právomoci súdov Slovenskej
republiky v danej veci, okresný súd a krajský súd nesprávne interpretovali a aplikovali
čl. 24 Nariadenia rady Európskeho spoločenstva č. 44/2001 (podľa ktorého má súd
členského štátu právomoc vtedy, ak sa odporca zúčastní konania, to neplatí, ak sa zúčastní
konania, len aby namietol absenciu právomoci), a tým sťažovateľovi „odňali možnosť
konať pred súdom“ a porušili ním označené základné a iné práva.
Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv aj
v „nepresvedčivom“ odôvodnení uznesenia krajského súdu a v nedoručení vyjadrenia
odporcu k odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu. Konkrétne v nedoručení
vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu vidí sťažovateľ
porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením
okresného súdu
Sťažovateľ síce neoznačil v sťažnosti ako porušovateľa ním označených základných
a iných práv okresný súd, ale porušenie svojich práv v petite sťažnosti namietal uznesením
krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd
konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu bez označenia
okresného súdu ako porušovateľa práv je neprípustná a ústavný súd ju preto podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta.
Zároveň ústavný súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu bolo
preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku – odvolania, ktoré sťažovateľ
aj využil, a preto aj v prípade označenia okresného súdu ako porušovateľa práv by bol daný
dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením
krajského súdu
Z textu článku 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd zastáva názor, že v prípade, ak odvolací súd právoplatne rozhodne
o zastavení konania, nenastupuje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danom
prípade proti uzneseniu krajského súdu) automaticky ústavná kontrola zo strany ústavného
súdu.
Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu
ochranu je daná len vtedy, ak tieto osoby nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok
nápravy v systéme všeobecných súdov.
Podľa sťažovateľa dôvodom porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu bolo „odňatie
možnosti konať pred súdom“ v dôsledku zastavenia konania. Sťažovateľom uvedený dôvod
porušenia ním označených práv je však dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
a preto sťažovateľ mohol využiť tento prostriedok ochrany označených práv (čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v systéme všeobecných súdov podaním dovolania.
Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať
rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo
na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)
OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba
alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich
práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného
dôvodu podať dovolanie [§ 237 písm. f) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietaného
odňatia možnosti konať pred súdom) má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu „nepresvedčivého“ odôvodnenia uznesenia
krajského súdu. Z obsahu samotnej sťažnosti vyplýva, že namietanú „nepresvedčivosť“
odôvodnenia sťažovateľ neoddeliteľne spája s namietanou nesprávnosťou záverov krajského
súdu, z ktorých vyvodzuje „odňatie jeho možnosti konať pred súdom“. Ústavný súd preto
konštatuje, že preskúmanie „presvedčivosti“ odôvodnenia je neoddeliteľnou súčasťou
preskúmania dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, a preto ani vo vzťahu k tejto
časti sťažnosti nemôže byť daná právomoc ústavného súdu.
Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu, že mu nebolo doručené
vyjadrenie odporcu k jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ však
v petite svojej sťažnosti nenamietal porušenie označeného základného práva postupom
krajského súdu, v konaní ktoré predchádzalo vydaniu jeho uznesenia, ale samotným jeho
uznesením.
Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že pri viazanosti ústavného súdu petitom
sťažnosti nie je možné vidieť príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu
a namietaným porušením základného práva, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti
v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu
krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie a pre zjavnú neopodstatnenosť.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. januára 2011