Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 6/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. augusta 2010 v spojení s uznesením

Okresného súdu Žilina č. k. -86 z 14. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra

2010 doručená sťažnosť R. V., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva vyjadriť sa

ku všetkým vykonaným dôkazom podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. augusta 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) v spojení s

uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -86 zo

14. mája 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Podanie ústavnej sťažnosti má základ v právoplatnom rozhodnutí

občianskoprávneho súdneho konania právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti

odporcovi P. B..., o zaplatenie 9. 958,18 EUR s príslušenstvom...

Okresný súd Žilina (ďalej aj „OS ZA“) uznesením -86 zo dňa 14. 05.

2010 zastavil konanie o zaplatenie 9. 958,18 € s príslušenstvom, keď konštatoval, že

v prejednávanej veci nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky, keďže odporca je

občanom Rakúskej republiky s pobytom na území Rakúskej republiky...

Krajský súd v Žiline (ďalej aj „KS ZA“) uznesením zo dňa 30. 08.

2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie...

Podľa názoru sťažovateľa mu OS ZA a následne i KS ZA svojím postupom odňali

možnosť konať pred súdom.

Rozhodujúcim kritériom pre založenie právomoci súdu je podľa OS ZA bydlisko

odporcu v čase začatia konania, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť osoby. Na základe

predložených listinných dôkazov zo strany účastníkov konania mal OS ZA za preukázané, že

odporca bol v čase podania návrhu občanom Rakúskej republiky, kde mal aj bydlisko a nič

na tom nemení ani skutočnosť, že podľa Registra obyvateľov SR mal odporca nahlásený

trvalý pobyt na adrese..., preto v danej veci aplikoval Nariadenie rady ES č. 44/2001 (ďalej

len „Nariadenie“).

V zmysle čl. 24 Nariadenia má súd členského štátu právomoc vtedy, ak sa odporca

zúčastní konania, to neplatí, ak sa zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci.

Odporca vyjadrením k žalobnému návrhu zo dňa 10. 05. 2007 k veci samej uviedol,

že uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, je uplatnený účelovo, navrhovateľovi žiadnu

pôžičku neposkytol, atď. Podaním zo dňa 10. 05. 2007 odporca reagoval na žalobný návrh,

aktívne sa zúčastnil konania, čím založil právomoc OS ZA. Sťažovateľ sa domnieva, že súd

bol v takomto prípade povinný vo veci konať. OS ZA v odôvodnení svojho rozhodnutia sám

poznamenáva, že na založenie právomoci sa vyžaduje, aby sa odporca zúčastnil konania,

napr. podal vyjadrenie k žalobnému návrhu, nejedná sa len o osobnú účasť na pojednávaní,

pričom odporca sa v danej veci vyjadril k žalobnému návrhu. O aktívnej účasti odporcu

v konaní svedčí i fakt, že OS ZA mu priznal uznesením -115 zo dňa 03. 11.

2010 náhradu trov konania za úkon právnej služby „vyjadrenie k žalobnému návrhu zo dňa

10. 05. 2007“.

OS ZA rozhodnutím o zastavení konania a následne KS ZA potvrdením tohto

rozhodnutia de facto odmietli vo veci konať a znemožnili sťažovateľovi domáhať sa svojho

práva na súde, čím porušili jeho právo na prístup k súdu v zmysle

Slovenskej republiky...

OS ZA i KS ZA odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že odporca podaním zo dňa 10. 05.

2007 zároveň, resp. predovšetkým namietol nepríslušnosť súdu.

Sťažovateľ sa domnieva, že z gramatického a logického výkladu čl. 24 Nariadenia je

zrejmé, že odporca sa mal obmedziť výlučne len na námietku nedostatku právomoci súdu.

nie sa zároveň, resp. predovšetkým vyjadriť k veci samej.

Úvahy konajúcich súdov, či sa uvedené podanie týka predovšetkým námietky

právomoci súdu alebo veci samej, nemajú oporu v Nariadení a súdy túto právnu normu

podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyložili a aplikovali na daný skutkový stav.

Hoci sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom odvolaní, KS ZA sa ňou vôbec

nezaoberal a svojím rozhodnutím presvedčivo nevysvetlil, či sa účastník pri prvom úkone,

ktorý mu v konaní patrí, musí obmedziť výlučne len na námietku nedostatku právomoci

súdu, alebo sa odporca mohol bez následkov založenia právomoci vyjadriť aj k veci samej.

OS ZA i KS ZA nedostatočným spôsobom riešili argumentáciu sťažovateľa, čím

porušili jeho základné právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...

Pre založenie právomoci vyžaduje , aby mal odporca v obvode súdu bydlisko.

Bydliskom podľa názoru sťažovateľa možno označiť také miesto, ktoré odporca subjektívne

považuje za miesto svojich ekonomických záujmov, kde sa zdržiava, žije, býva, pracuje, atď.

Evidenciu bydliska fyzických osôb nevedie žiaden štátny alebo samosprávny orgán, preto

zistenie bydliska odporcu môže byť pre navrhovateľa objektívne nemožné...

Šetrením prostredníctvom Centrálneho registra obyvateľov zistí navrhovateľ iba

trvalý pobyt odporcu. Po podaní žalobného návrhu na súde v mieste odporcovho trvalého

pobytu sa navrhovateľ dozvie o nedostatku právomoci súdu až na základe námietky

odporcu, pričom súd konanie zastaví. Tým však môže dôjsť k premlčaniu navrhovateľovej

pohľadávky, pretože k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty dochádza len riadnym

uplatnením práva, akým však podanie návrhu na súde, ktorý nemá právomoc vo veci konať,

zrejme nie je.

Spochybnenie postupu, podania žalobného návrhu na základe potvrdenia o trvalom

pobyte z Centrálneho registra obyvateľov, vnáša právnu neistotu do súkromnoprávnych

vzťahov v tom, že nemožno mať do budúcna istotu, na ktorom súde treba podať návrh na

začatie konania. Takýto stav právnej neistoty je porušením ústavného princípu právneho

štátu...

Odporca sa v odvolacom konaní vyjadril k odvolaniu sťažovateľa, ktoré vyjadrenie

však sťažovateľovi nebolo doručené a dozvedel sa o ňom až z uznesenia OS ZA spis. zn.

-115 zo dňa 03. 11. 2010, ktorým uznesením bola odporcovi priznaná náhrada

trov konania za úkon právnej služby „vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 29. 07. 2009“.

Sťažovateľ ako účastník občianskoprávneho konania má právo vyjadriť sa ku

všetkým skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Odporca mal možnosť vyjadriť sa

k odvolaniu, avšak sťažovateľ nemohol reagovať na vyjadrenie odporcu, čím bol porušený

princíp rovnosti zbraní...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Krajský súd v Žiline právoplatným uznesením spis. zn. zo dňa 30. 08.

2010, v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu Žilina spis. zn. -86

zo dňa 14. 05. 2010 porušil ústavné práva sťažovateľa a to právo domáhať sa svojho práva

na nestrannom a nezávislom súde podľa a právo

vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa na Slovenskej

republiky a porušil jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu

v Žiline č. k.: zo dňa 22. 10. 2007 zrušil.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

V súlade s už uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd svojím uznesením potvrdil uznesenie

okresného súdu o zastavení konania vedeného pod sp. zn. o návrhu

sťažovateľa z dôvodu, že vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu

obsahuje nesprávne skutkové a právne závery o nedostatku právomoci súdov Slovenskej

republiky v danej veci, okresný súd a krajský súd nesprávne interpretovali a aplikovali

čl. 24 Nariadenia rady Európskeho spoločenstva č. 44/2001 (podľa ktorého má súd

členského štátu právomoc vtedy, ak sa odporca zúčastní konania, to neplatí, ak sa zúčastní

konania, len aby namietol absenciu právomoci), a tým sťažovateľovi „odňali možnosť

konať pred súdom“ a porušili ním označené základné a iné práva.

Sťažovateľ videl porušenie ním označených základných a iných práv aj

v „nepresvedčivom“ odôvodnení uznesenia krajského súdu a v nedoručení vyjadrenia

odporcu k odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu. Konkrétne v nedoručení

vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu vidí sťažovateľ

porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa

.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením

okresného súdu

Sťažovateľ síce neoznačil v sťažnosti ako porušovateľa ním označených základných

a iných práv okresný súd, ale porušenie svojich práv v petite sťažnosti namietal uznesením

krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd

konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu bez označenia

okresného súdu ako porušovateľa práv je neprípustná a ústavný súd ju preto podľa § 25

ods. 2 odmieta.

Zároveň ústavný súd poznamenáva, že uznesenie okresného súdu bolo

preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku – odvolania, ktoré sťažovateľ

aj využil, a preto aj v prípade označenia okresného súdu ako porušovateľa práv by bol daný

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľa uznesením

krajského súdu

Z textu článku 127 ods. 1 vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Ústavný súd zastáva názor, že v prípade, ak odvolací súd právoplatne rozhodne

o zastavení konania, nenastupuje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danom

prípade proti uzneseniu krajského súdu) automaticky ústavná kontrola zo strany ústavného

súdu.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu

ochranu je daná len vtedy, ak tieto osoby nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok

nápravy v systéme všeobecných súdov.

Podľa sťažovateľa dôvodom porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu bolo „odňatie

možnosti konať pred súdom“ v dôsledku zastavenia konania. Sťažovateľom uvedený dôvod

porušenia ním označených práv je však dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

a preto sťažovateľ mohol využiť tento prostriedok ochrany označených práv (čl. 46 ods. 1

a dohovoru) v systéme všeobecných súdov podaním dovolania.

daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať

rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo

na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f)

. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba

alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich

práv. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného

dôvodu podať dovolanie [ ], právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa ( a dohovoru z dôvodu namietaného

odňatia možnosti konať pred súdom) má Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu „nepresvedčivého“ odôvodnenia uznesenia

krajského súdu. Z obsahu samotnej sťažnosti vyplýva, že namietanú „nepresvedčivosť“

odôvodnenia sťažovateľ neoddeliteľne spája s namietanou nesprávnosťou záverov krajského

súdu, z ktorých vyvodzuje „odňatie jeho možnosti konať pred súdom“. Ústavný súd preto

konštatuje, že preskúmanie „presvedčivosti“ odôvodnenia je neoddeliteľnou súčasťou

preskúmania dovolacieho dôvodu podľa , a preto ani vo vzťahu k tejto

časti sťažnosti nemôže byť daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa z dôvodu, že mu nebolo doručené

vyjadrenie odporcu k jeho odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ však

v petite svojej sťažnosti nenamietal porušenie označeného základného práva postupom

krajského súdu, v konaní ktoré predchádzalo vydaniu jeho uznesenia, ale samotným jeho

uznesením.

Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že pri viazanosti ústavného súdu petitom

sťažnosti nie je možné vidieť príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu

a namietaným porušením základného práva, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti

v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu

krajského súdu odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie a pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011