Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 73/2011
PDF · 171.7 KB
No categories available
II. ÚS 73/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 73/2011 -13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 11/2010 a jeho rozsudkom
z 9. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2011 doručená sťažnosť M. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp.
zn. 3 Sžf 11/2010 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených
práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 11/2010 a jeho
rozsudkom z 9. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 S 82/2009 -55 z 20. januára 2010. Krajský súd predmetným
rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/226/10192-
76080/2009/990596-r zo 17. augusta 2009, ktorým tento potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu T. (ďalej len „daňový úrad“) č. 645/231/20181/09 /Syko z 8. apríla 2009.
Daňový úrad na základe vykonanej daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických
osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 vyhotovil protokol č. 645/321/9481/2008 /Nov
z 12. februára 2008. Vzhľadom na vznesené námietky správca dane vypracoval 12. februára
2008 dodatok k predmetnému protokolu. Výsledky daňovej kontroly obsiahnuté v protokole
a jeho dodatku boli podkladom na vydanie dodatočného platobného výmeru za príslušné
zdaňovacie obdobie, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov za rok 2005
v sume 8 782 846 Sk. Na základe podaného odvolania daňovým subjektom odvolací orgán
napadnutý dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Správca dane po
doplnení dokazovania vydal dodatočný platobný výmer č. 845/231/20181/09 /Syko
z 8. apríla 2009, v ktorom vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie
obdobie roku 2005 v sume 292 640,78 €. Dôvodom malo byť neuznanie výdavkov za nákup
vajec od spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“).
Na základe podaného odvolania daňové riaditeľstvo potvrdilo prvostupňové
rozhodnutie správcu dane s odôvodnením, že daňový subjekt porušil § 17 ods. 2
v nadväznosti na § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov, keď si uplatnil daňové výdavky na nákup vajec, pričom daňový subjekt
nepreukázal, že vajcia kúpil od spoločnosti. Z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov
však podľa sťažovateľa vyplýva skutočnosť, že v rámci daňového konania nespochybnili
skutočnosť, že sťažovateľ predmetný tovar získal a použil v rámci svojej podnikateľskej
činnosti na zabezpečenie zisku, ktorý následne mal zdaniť. Neuznanie výdavku bolo opreté
o vyhodnotenie dôkazu, že tovar nebol nakúpený od spoločnosti.
Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu krajskému súdu na
preskúmanie postupu pri rozhodovaní a proti zákonnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd
žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. 11 S 82/2009 -55 z 20. januára 2010.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho vznesenými námietkami, vyslovil
len konštatovanie skutkového zistenia, a to, že sťažovateľ nepreukázal nákup vajec od
spoločnosti.
Sťažovateľ sa proti rozsudku krajského súdu odvolal, o odvolaní rozhodol najvyšší
súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 11/2010 z 9. novembra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu
potvrdil s konštatovaním, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu.
Podľa sťažovateľa rozsudky krajského súdu i najvyššieho súdu sú arbitrárne
a svojvoľné, pretože právne závery v nich vyslovené sú neodôvodnené.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa M. M. ... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Sžf 11/2010 zo dňa 9. 11.
2010 porušené bolo.
Ústavný súd zrušuje rozsudok NS SR spis. zn. 3 Sžf 11/2010 zo dňa 9. 11. 2010 a vec
vracia NS SR aby v nej znovu konal a rozhodol.
Ďalej navrhujem, aby ÚS SR uznesením priznal náhradu trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 310,45 €... na účet právnej
zástupkyne... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf
11/2009 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 11/2009 z 9. novembra 2010,
ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 82/2009 -55 z 20. januára 2010, je
zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96 ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01 ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02 ).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy ,
ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy , ale aj čl. 6
ods. 1 dohovoru by v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na
prístup k tomuto súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany
najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.
Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo
vzťahu k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s jeho výkladom pri iných subjektoch
domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ
mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jeho návrhu meritórne
rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05 ), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 11/2009 z 9. novembra 2010
okrem iného vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, ďalej len O. s. p. ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 O. s. p. , § 246c ods. 1 veta
prvá O. s. p. ), postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p. a následne potom, ako bolo
oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci
rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S/82/2009 -55 zo dňa
20.01.2010 ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 , 2 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta
druhá O. s. p.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2005 na účely
tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie
a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve
daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2005
daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj
keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na
daňové účely nie je dostatočne preukázané.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.
Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že daňovým výdavkom je výdavok
vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, avšak tento náklad musí byť
daňovníkom preukázateľne vynaložený. Preukázateľnosť znamená, že pre uznanie daňového
výdavku nepostačuje len predloženie daňového dokladu, ale je potrebné, aby skutočnosti
deklarované v daňovom doklade boli aj preukázané. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový
subjekt, ktorý je povinný si zabezpečiť dôkazy tak, aby skutočnosti uvádzané v daňovom
doklade mohol daňovým orgánom preukázať.
Správca dane na základe vykonaného dokazovania spochybnil dodanie tovaru
spoločnosťou S. s. r. o. žalobcovi, preto žalobca ak tvrdil, že tovar nakúpil od uvedenej
spoločnosti, mal povinnosť to preukázať. Žalobca nepredložil relevantný dôkaz o tom, že
tovar nadobudol od spoločnosti S., s. r. o. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod
tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať dodanie tovaru osobou uvedenou v
predkladaných daňových dokladoch.
Ak nie je preukázané, že osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ v daňových
dokladoch, reálne dodala tovar žalobcovi, potom nejde o výdavok preukázateľne
vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu v zmysle § 2 písm. i/
zákona č. 595/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. I zákona č. 595/2003 Z. z. “
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup
najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je
opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. marca 2011