Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 73/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., T., zastúpeného advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 9. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2011 doručená sťažnosť M. M., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci vedenej pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených

práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 9. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -55 z 20. januára 2010. Krajský súd predmetným

rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) č. I/226/10192-

76080/2009/990596-r zo 17. augusta 2009, ktorým tento potvrdil rozhodnutie Daňového

úradu T. (ďalej len „daňový úrad“) č. /Syko z 8. apríla 2009.

Daňový úrad na základe vykonanej daňovej kontroly na dani z príjmov fyzických

osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 vyhotovil protokol č. /Nov

z 12. februára 2008. Vzhľadom na vznesené námietky správca dane vypracoval 12. februára

2008 dodatok k predmetnému protokolu. Výsledky daňovej kontroly obsiahnuté v protokole

a jeho dodatku boli podkladom na vydanie dodatočného platobného výmeru za príslušné

zdaňovacie obdobie, ktorým vyrubil daňovému subjektu rozdiel dane z príjmov za rok 2005

v sume 8 782 846 Sk. Na základe podaného odvolania daňovým subjektom odvolací orgán

napadnutý dodatočný platobný výmer zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Správca dane po

doplnení dokazovania vydal dodatočný platobný výmer č. /Syko

z 8. apríla 2009, v ktorom vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie

obdobie roku 2005 v sume 292 640,78 €. Dôvodom malo byť neuznanie výdavkov za nákup

vajec od spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“).

Na základe podaného odvolania daňové riaditeľstvo potvrdilo prvostupňové

rozhodnutie správcu dane s odôvodnením, že daňový subjekt porušil § 17 ods. 2

v nadväznosti na o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov, keď si uplatnil daňové výdavky na nákup vajec, pričom daňový subjekt

nepreukázal, že vajcia kúpil od spoločnosti. Z odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov

však podľa sťažovateľa vyplýva skutočnosť, že v rámci daňového konania nespochybnili

skutočnosť, že sťažovateľ predmetný tovar získal a použil v rámci svojej podnikateľskej

činnosti na zabezpečenie zisku, ktorý následne mal zdaniť. Neuznanie výdavku bolo opreté

o vyhodnotenie dôkazu, že tovar nebol nakúpený od spoločnosti.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podal sťažovateľ žalobu krajskému súdu na

preskúmanie postupu pri rozhodovaní a proti zákonnosti jeho rozhodnutia. Krajský súd

žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom č. k. -55 z 20. januára 2010.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho vznesenými námietkami, vyslovil

len konštatovanie skutkového zistenia, a to, že sťažovateľ nepreukázal nákup vajec od

spoločnosti.

Sťažovateľ sa proti rozsudku krajského súdu odvolal, o odvolaní rozhodol najvyšší

súd rozsudkom sp. zn. z 9. novembra 2010 tak, že rozsudok krajského súdu

potvrdil s konštatovaním, že sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu.

Podľa sťažovateľa rozsudky krajského súdu i najvyššieho súdu sú arbitrárne

a svojvoľné, pretože právne závery v nich vyslovené sú neodôvodnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa M. M. ... na súdnu ochranu a spravodlivé súdne

konanie podľa SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom NS SR vo veci vedenej pod sp. zn. zo dňa 9. 11.

2010 porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje rozsudok NS SR spis. zn. zo dňa 9. 11. 2010 a vec

vracia NS SR aby v nej znovu konal a rozhodol.

Ďalej navrhujem, aby ÚS SR uznesením priznal náhradu trov konania

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 310,45 €... na účet právnej

zástupkyne... do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf

11/2009 a jeho rozsudkom z 9. novembra 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2010,

ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -55 z 20. januára 2010, je

zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil ( ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ( ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v ,

ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa , ale aj

ods. 1 dohovoru by v prípade sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na

prístup k tomuto súdu ustanovené neboli zo strany

najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.

Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo

vzťahu k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s jeho výkladom pri iných subjektoch

domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ

mal priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jeho návrhu meritórne

rozhodol, aj keď nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 9. novembra 2010

okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, ďalej len ) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu ( , veta

prvá ), postupom podľa veta prvá a následne potom, ako bolo

oznámenie o vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk, vyhlásil vo veci

rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. -55 zo dňa

20.01.2010 ako vecne správny podľa , v spojení s veta

druhá

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa v znení účinnom do 31. 12. 2005 na účely

tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie

a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve

daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa v znení účinnom do 31. 12. 2005

daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj

keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na

daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v

priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že daňovým výdavkom je výdavok

vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, avšak tento náklad musí byť

daňovníkom preukázateľne vynaložený. Preukázateľnosť znamená, že pre uznanie daňového

výdavku nepostačuje len predloženie daňového dokladu, ale je potrebné, aby skutočnosti

deklarované v daňovom doklade boli aj preukázané. Dôkazné bremeno zaťažuje daňový

subjekt, ktorý je povinný si zabezpečiť dôkazy tak, aby skutočnosti uvádzané v daňovom

doklade mohol daňovým orgánom preukázať.

Správca dane na základe vykonaného dokazovania spochybnil dodanie tovaru

spoločnosťou S. s. r. o. žalobcovi, preto žalobca ak tvrdil, že tovar nakúpil od uvedenej

spoločnosti, mal povinnosť to preukázať. Žalobca nepredložil relevantný dôkaz o tom, že

tovar nadobudol od spoločnosti S., s. r. o. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod

tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať dodanie tovaru osobou uvedenou v

predkladaných daňových dokladoch.

Ak nie je preukázané, že osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ v daňových

dokladoch, reálne dodala tovar žalobcovi, potom nejde o výdavok preukázateľne

vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov žalobcu v zmysle § 2 písm. i/

v spojení s ods. I “

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. V každom prípade tento postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je

opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2011