Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 100/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. G., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D., vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto rozhodol:

rozhodol:

Sťažnosť E. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. decembra

2010 doručená sťažnosť E. G., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len

„okresný súd“) a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu 10. októbra 2000 sa

žalobca (spoločnosť M., s. r. o.) domáha od sťažovateľa zaplatenia sumy 50 324,27 € z

titulu vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mal sťažovateľ získať tým, že napriek jeho

odvolaniu valným zhromaždením konaným 24. januára 2000 z pozície konateľa a riaditeľa

spoločnosti G. – T., spol. s r. o., sťažovateľ po tomto odvolaní vybral neoprávnene z účtu

tejto spoločnosti žalovanú sumu. Predmetný žalobný návrh bol z titulu vecnej a miestnej

príslušnosti postúpený na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu, ktorý v danej veci

konal pod sp. zn. . Sťažovateľ v sťažnosti opisuje jednotlivé procesné úkony

vykonané v danej veci krajským súdom, ktorých vykonávanie bolo podľa sťažovateľa

nesústredené a zdĺhavé. Krajský sud v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 8 Cbsi

1/07 zo 16. decembra 2009, ktorým žalobe žalobcu vyhovel. O odvolaní sťažovateľa

z 30. decembra 2009 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

ktorý svojím rozhodnutím sp. zn. zo 6. októbra 2010 rozsudok krajského

súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd konali v jeho veci

so zbytočnými prieťahmi, v dôsledku čoho sa predlžoval stav jeho právnej neistoty

a odďaľovalo sa konečné rozhodnutie, pričom sťažovateľ tiež uviedol, že rozhodnutie

krajského súdu, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu sú nesprávne a sú založené na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„... sťažovateľ z dôvodu prieťahov v súdnom konaní pociťoval neprávosť

a nespravodlivosť zo strany súdov a preto sťažovateľ požaduje v dôsledku 9 rokov

trvajúceho súdneho konania pričom súd rozhodol len na prvom stupni a na základe

neodôvodnených pretrvávajúcich prieťahov v predmetnom konaní v súlade s č. 127 ods. 3

SR a priznanie finančného zadosťučinenia vo

výške 40.000,- Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ako vyplýva z

doterajšej judikatúry ÚS SR, ústavné právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov sa

naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha

odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv /II. ÚS/26/1995/).“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa E. G. ... na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie

veci bez zbytočných prieťahov priznané v SR a Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom

Okresného súdu v Trnave a Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn

porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 40.000,- Eur ako

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú sú porušovatelia povinní zaplatiť podľa

zavinenia prieťahov do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia podľa § 11 ods. 2

vyhlášky MS SR č. a to za nasledujúce 2 úkony právnej pomoci v celkovej

výške 295,26 Eur vrátane DPH... ktoré je povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. S. do

dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej

veci ústavný súd rozhodoval iba o porušení tých práv ( a

dohovoru) a v súvislosti s tým konaním (postup okresného súdu a postup krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. ), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ

domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv

( , a to porušenie práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,

je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr.

, , ).

Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že o identickej sťažnosti sťažovateľa vo

veci namietaných prieťahov v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

1/07 už ústavný súd konal a rozhodol uznesením č. k. -19 z 22. apríla 2010,

ktorým sťažnosť sťažovateľa odmietol ako neprípustnú z dôvodu, že sťažovateľ pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil účinný prostriedok nápravy, a to sťažnosť

predsedovi krajského súdu. Podľa návrh nie je

prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem

prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už

podmienky konania boli splnené. V danom prípade však neprichádza do úvahy odmietnutie

sťažnosti sťažovateľa ako neprípustnej z titulu res iudicata, pretože v skoršom konaní

ústavný súd rozhodol iba o podmienkach konania (veta za čiarkou citovaného ustanovenia),

ktoré už boli sťažovateľom splnené, preto ústavný súd musel v danom prípade vec

meritórne posúdiť a rozhodnúť.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote ústavný súd poukazuje na to, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým

sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa

namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. ,

, , ).

V súlade so svojou judikatúrou (, , ,

) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez

zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru len

vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu

označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn.

krajský súd rozhodol vo veci rozsudkom zo 16. decembra 2009, ktorým žalobe žalobcu

v celom rozsahu vyhovel. Proti rozsudku podal 30. decembra 2009 sťažovateľ v procesnom

postavení žalovaného odvolanie, v dôsledku čoho krajský súd podľa zistenia ústavného

súdu predložil 27. mája 2010 spis najvyššiemu súdu na konanie o odvolaní sťažovateľa,

ktorý o dovolaní konal pod sp. zn. .

Sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bola

ústavnému súdu doručená 15. decembra 2010 (na poštovú prepravu podaná 11. decembra

2010), teda potom, ako krajský súd vo veci vyhlásil rozsudok (16. decembra 2009)

a predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie najvyššiemu súdu. V čase podania

sťažnosti už krajský súd nebol oprávnený vo veci konať, nemohol ovplyvniť priebeh

konania, a teda ani porušiť označené práva sťažovateľa, pretože vyhlásením rozsudku

vo veci samej a jeho doručením krajský súd vykonal všetky zákonom predpokladané

a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy

už krajský súd v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so

zreteľom na ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri

odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to,

že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím

na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa už po jej

predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd

o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011