Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 99/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a 2 a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho prípisom z 3. februára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. februára

2011 doručené podanie P. P., v tom čase vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré podľa

obsahu možno považovať za sťažnosť podľa

(ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a

2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho prípisom z 3. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu (pretože sťažovateľ nepredložil

ústavnému súdu k svojej sťažnosti žiadne prílohy) vyplýva, že sťažovateľ je obžalovaný zo

spáchania zločinu zabitia podľa a . Sťažovateľ bol

stíhaný väzobne od 14. júna 2010 z dôvodu uvedeného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a)

(tzv. úteková väzba). Do väzby bol sťažovateľ vzatý uznesením

okresného súdu sp. zn. z 15. júna 2010.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra 2010 bol sťažovateľ

uznaný za vinného zo spáchania zločinu zabitia podľa § 147 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného

zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov so zaradením do

ústavu so stredným stupňom stráženia. Sťažovateľ podal proti označenému rozsudku

okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) na neverejnom zasadnutí rozhodnutím sp. zn. zo 16. decembra 2010,

ktorým označený rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v priebehu trestného konania podal viacero žiadostí o prepustenie z väzby

na slobodu. Podľa sťažnosti a zistení ústavného súdu išlo o žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu z 25. novembra 2010, ktorá bola okresnému súdu doručená 30. novembra 2010,

žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 15. decembra 2010 doručenú krajskému súdu

toho istého dňa spolu s písomným sľubom z 15. decembra 2010, ďalej žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, ktorá bola okresnému súdu doručená

22. decembra 2010 spolu s písomným sľubom zo 17. decembra 2010, žiadosť o prepustenie

z väzby na slobodu zo 14. februára 2011, ktorá bola okresnému súdu doručená 16. februára

2011 spolu s písomným sľubom zo 14. februára 2011, žiadosť o „rozhodnutí zákonnosti

väzby“ zo 14. februára 2011, ktorá bola okresnému súdu doručená 16. februára 2011

a žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 9. marca 2011, ktorá bola okresnému súdu

doručená toho istého dňa spolu s písomným sľubom (ďalej aj „žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu“).

Uznesením okresného súdu sp. zn. zo 7. októbra 2010 bola zamietnutá

žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, proti ktorej podal sťažovateľ

sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 2. decembra

2010 tak, že ju zamietol.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. decembra 2010 bola

zamietnutá ďalšia žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň krajský

súd neprijal písomný sľub sťažovateľa a neuložil dohľad probačného a mediačného

úradníka nad sťažovateľom.

Prípisom okresného súdu sp. zn. z 3. februára 2011 bolo sťažovateľovi

oznámené, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, ktorá

bola okresnému súdu doručená 22. decembra 2010 spolu s písomným sľubom zo

17. decembra 2010, okresný súd rozhodovať nebude, pretože v nej sťažovateľ neuviedol

nové dôvody. V označenom prípise okresný súd poukázal na skutočnosť, že o žiadosti

sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu podanej z rovnakých dôvodov, ako aj

o ponúknutom písomnom sľube naposledy rozhodoval krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2010.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2011 bola zamietnutá

žiadosť sťažovateľa zo 14. februára 2011 o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň

okresný súd neprijal písomný sľub sťažovateľa. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu

podal sťažovateľ sťažnosť.

Všetky uvedené žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu sťažovateľ odôvodňoval

tým, že jeho väzba je nezákonná, keďže v skutočnosti sa trestnému stíhaniu nevyhýbal

a svoju neprítomnosť na hlavnom pojednávaní nariadenom na 10. máj 2010 riadne

ospravedlnil telefonicky prostredníctvom JUDr. M. J. zo závažných zdravotných dôvodov.

Keďže sťažovateľ nahliadnutím do trestného spisu 15. decembra 2010 zistil, že o telefonáte

JUDr. M. J., ktorým mala ospravedlniť jeho neúčasť na hlavnom pojednávaní, existuje

úradný záznam na č. l. 231, spísaný zamestnankyňou okresného súdu, v ďalších svojich

žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu sa odvolával aj na tento úradný záznam.

V žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, ako aj v žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. februára 2011 sťažovateľ okrem už uvedeného

dôvodil aj tým, že krajský súd na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2010 odsudzujúci

rozsudok okresného súdu zo 7. októbra 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ tvrdí, že postup okresného súdu, ktorý do dňa podania sťažnosti

ústavnému súdu nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo

17. decembra 2010, je neústavný. Podľa jeho názoru bolo totiž povinnosťou okresného súdu

rozhodnúť o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, keďže v

nej uviedol nové skutočnosti, a to: a) úradný záznam o ospravedlnení neúčasti sťažovateľa

na hlavnom pojednávaní nachádzajúci sa v trestnom spise na č. l. 231 a b) skutočnosť, že

odsudzujúci rozsudok okresného súdu bol krajským súdom zrušený 16. decembra 2010.

Na základe uvedeného sťažovateľ namieta, že tým, že okresný súd nerozhodol o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, došlo k neprípustnému

zásahu do jeho základných práv podľa a 2 a práva podľa

dohovoru a v tejto súvislosti žiada, aby ústavný súd nariadil jeho prepustenie z väzby na

slobodu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z prípisu okresného súdu z 3. februára 2011 vyplýva, že o žiadostiach sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu z 25. novembra 2010 a 15. decembra 2010 rozhodoval

naposledy krajský súd uznesením sp. zn. z 15. decembra 2010, ktorým bola

zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pričom krajský súd

zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa a neuložil dohľad probačného a mediačného

úradníka nad sťažovateľom. Predsedníčka okresného súdu v označenom prípise okrem

iného uviedla: „Novú žiadosť ste si podal dňa 17. decembra 2010 (podľa pečiatky od

Ústavu zboru väzenskej a justičnej stráže so sídlom v B.). V predmetnej žiadosti ste

neuviedol iné dôvody – len dôvody, o ktorých bolo vyššie citovaným uznesením krajského

súdu rozhodnuté.

Podanie novej žiadosti bez udania iných dôvodov je limitované uplynutím 30 dní od

právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti. O takejto žiadosti súd preto

nerozhodol rozhodnutím, ale týmto písomným podaním pretože neboli splnené ustanovenia

.“

Sťažovateľ tvrdí, že bolo povinnosťou okresného súdu rozhodnúť o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. decembra 2010, keďže v nej uviedol nové

skutočnosti, a to: a) úradný záznam o ospravedlnení neúčasti sťažovateľa na hlavnom

pojednávaní nachádzajúci sa v trestnom spise na č. l. 231 a b) skutočnosť, že odsudzujúci

rozsudok okresného súdu bol krajským súdom zrušený 16. decembra 2010.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. marca 2011 uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2011, ktorým

bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zo 14. februára 2011, zrušil

a sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu.

V odôvodnení uznesenia krajského súdu z 9. marca 2011 sa uvádza:

„Po splnení prieskumnej povinnosti krajský súd z obsahu predloženého spisového

materiálu zistil, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre ktoré je trestné

stíhanie vedené bol spáchaný, má znaky vyššie špecifikovaného zločinu, pričom aj naďalej

existuje dôvodné podozrenie, že ho spáchal obžalovaný P. P. Odvolací súd taktiež zistil, že

obžalovaný splnil formálne podmienky na podanie žiadosti o prepustenie z väzby na

slobodu.

Predovšetkým je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci zo spisu vyplýva, že

obžalovaný počas celého vyšetrovania veci v prípravnom konaní sa riadne a včas

dostavoval na všetky úkony konania a nebol počas tejto doby väzobne stíhaný. Zo spisu bola

pritom preukázateľná adresa na doručovanie mu písomností na Miestny úrad B., čomu

zodpovedá aj riadne doručenie predvolania na verejné zasadnutie Okresného súdu

Bratislava IV 10. 5. 2010. Zo spisu pritom vyplýva, že svoju neprítomnosť obžalovaný

ospravedlnil prostredníctvom JUDr. M. J., i keď z textu úradného záznamu (č. l. 231)

zmätočne vyplýva, že dňa 10. 5. 2010 o 10.18 hod. sa telefonicky ospravedlnila JUDr. M. J.,

že sa nemôže zúčastniť verejného zasadnutia z vážnych zdravotných dôvodov, pričom je

zrejmé že táto osoba nie je procesnou stranou ani žiadnou osobou, ktorá by bola

predvolaná na verejné zasadnutie a je zrejmé, že došlo pravdepodobne k omylu pri

spisovaní tohto záznamu. Nesprávne preto postupoval okresný súd, keď na ďalšie verejné

zasadnutie 1. 6. 2010 dal len obžalovaného predviesť OO PZ, ale nezabezpečil jeho

predvolanie na ním udanej adrese miestneho úradu a prípadne nepožiadal aj o súčinnosť

miestny úrad, na ktorý sa obžalovaný odvolával, že prostredníctvom tohto úradu si preberá

poštu, pričom pracovníci tohto úradu ho poznajú a navštevujú. Napokon aj v podanej

obžalobe bola uvedená adresa na doručovanie pre obžalovaného Miestny úrad B.

Nesprávne boli preto poskytnuté zo súdu aj údaje na predvedenie obžalovaného pre políciu,

čo napokon aj sami konštatovali.

Napokon obžalovaný bol zatknutý 14. 6. 2010 práve na zistenom mieste, aké uviedla

polícia pri neúspešnom pokuse o predvedenie obžalovaného, pričom obžalovaný už pri

tomto zatknutí a pred službukonajúcou sudkyňou prehlásil, že síce má trvalý pobyt hlásený

v B., avšak poštu preberá na Miestnom úrade B., kde je mu doručovaná, resp. mu ju nosí

pán G., ktorý mu ju dá na dvere a ktorý je zamestnaný na miestnom úrade. Potvrdil, že sa

zdržiava v starom rodinnom dome nad V. ul. a že pokiaľ nebol na pojednávaní 10. 5. 2010,

bol chorý a JUDr. J. požiadal, aby ho ospravedlnila na tomto pojednávaní. Bol si taktiež

vedomý, že dostane ďalšie predvolanie zo súdu a preto aj požiadal pána G. z miestneho

úradu, aby mu ho odovzdal a stále sa zdržiava na V. ulici, kde ho aj policajti zatkli.

Uznesením sudkyne podľa z dôvodov bol

obžalovaný P. P. vzatý do väzby s tým, že začiatok plynutia väzby bol stanovený na 14. 6.

2010 o 20.50 hod. Napriek tomu, že obžalovaný proti tomuto uzneseniu nepodal sťažnosť,

resp. sa jej vzdal a tým sa stalo právoplatným, bolo povinnosťou súdov dôsledne skúmať

zákonnosť väzby obžalovaného aj v neskorších štádiách konania.

Senát Krajského súdu tak urobil pri predmetnom preskúmaní sťažnosti obžalovaného

a okrem vyššie uvedeného zistil, že obžalovaný správne poukázal na svoje nezákonné

držanie vo väzbe aj vo svojej žiadosti zo 17. 12. 2010 doručenej okresnému súdu 22. 12.

2010, v ktorej poukázal, že po jeho štúdiu spisu vzhľadom k tomu, že rozsudok okresného

súdu bol krajským súdom zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na nové prejednanie

a preto žiada o bezodkladné prepustenie z väzby na slobodu, s poukazom aj na dôvody

v predchádzajúcich žiadostiach. Súčasne opätovne ponúkol písomný sľub podľa § 80 ods. 1

písm. b) a v prípade potreby aj ochotu podrobiť sa probačnému a mediačnému

dohľadu. Išlo preto o žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá síce

obsahovala identické dôvody, na ktoré obžalovaný poukazoval v predchádzajúcich

žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ale aj nový dôvod, ktorým bolo rozhodnutie

odvolacieho súdu zo 16. 12. 2010, ktorým bol odsudzujúci rozsudok okresného súdu zo

7. 10. 2010 podľa , v celom rozsahu zrušený a podľa

ods. 1 bola vec vrátená okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol. Preto bol povinný prvostupňový súd sa touto žiadosťou obžalovaného

meritórne zaoberať, nakoľko podľa obvinený má právo kedykoľvek

žiadať o prepustenie na slobodu a o takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť a len ak

sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po

uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti

nadobudlo právoplatnosť. Tým, že prvostupňový súd rozhodol a to aj na základe ďalších

žiadostí obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu až 9. 3. 2011, vznikol

neodôvodnený prieťah pri rozhodovaní o tejto žiadosti obžalovaného od 5. 1. 2011, kedy

reálne mohol okresný súd sa zaoberať touto žiadosťou obžalovaného, z dôvodov vyššie

popísaného postupu oboch súdov pri doručovaní spisu a zasielaní predmetnej žiadosti

obžalovaného. Na tejto skutočnosti nič nemí ani ďalšie predloženie spisu Krajskému súdu

v Bratislave 17. 1. 2011 v súvislosti s podanou sťažnosťou obžalovaného proti uzneseniu

okresného súdu z 29. 12. 2010. Preto nesprávne a aj oneskorene odpovedala predsedníčka

senátu obžalovanému listom z 3. 2. 2011, ako reakciu na žiadosť obžalovaného

o prepustenie z väzby na slobodu zo 17. 12. 2010. Prvostupňový súd nepostupoval pri

rozhodovaní o predmetných žiadostiach obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu

z hľadiska požiadavky neodkladnosti alebo urýchlenia, nakoľko podľa ustálenej judikatúry

Ústavného súdu SR sa lehoty posudzujú podľa všetkých okolností prípadu a spravidla lehoty

rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám. Požiadavke, aby súd

bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle a 5 , a 5

listiny a čl. 5 ods. 4 Dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na

jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je povinnosťou súdov ako primárnych

ochrancov ústavnosti, vrátane povinnosti rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti

väzby, dodržiavať vo svojej činnosti medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika

viazaná. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že na konanie, ktorého

predmetom je súdne preskúmanie zákonnosti väzby a existencie všetkých jej podmienok, je

aplikovateľný aj čl. 5 ods. 4 dohovoru .

V príslušných ustanoveniach , listiny a dohovoru týkajúcich sa práva na

osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že väzba má mať

striktne obmedzené trvanie a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych

intervaloch. Aké časové obdobia sú akceptovateľné a aké nie, závisí od konkrétnych

okolností.

Článok 5 ods. 4 dohovoru tým, že osobám pozbaveným slobody zaručuje právo

iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto

osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté

o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné.

Krajský súd analyzujúc doterajšie väzobné stíhanie obžalovaného P. P. dospel k

záveru, že nielen vzatie obžalovaného do väzby bolo v rozpore so zákonom, ale aj konanie

prvostupňového súdu o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu trvajúce

viac ako dva mesiace je v predmetnom prípade neúmerná doba. V tejto súvislosti krajský

súd za opodstatnené považuje aj všetky doterajšie námietky obžalovaného pokiaľ ide o

nezákonnosť jeho vzatia do väzby.“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd sa v uznesení zo 16. marca 2011

akceptovateľným spôsobom vyrovnal s námietkami sťažovateľa, ktoré formuloval aj

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, a na tomto základe ho prepustil z väzby na

slobodu, t. j. sťažovateľ na základe tohto rozhodnutia krajského súdu dosiahol to, čoho sa

domáhal sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií (napr. ). Ak bola náprava vo veci

sťažovateľa zabezpečená v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže

v konaní o sťažnosti podľa vysloviť porušenie garantovaných

práv sťažovateľa (m. m. , ), pretože im efektívnu ochranu

poskytol všeobecný súd.

Vzhľadom na to, že v danom prípade krajský súd sa vo svojom uznesení

zo 16. marca 2011 podrobne vyrovnal so všetkými námietkami sťažovateľa a zároveň

rozhodol aj o jeho okamžitom prepustení z väzby na slobodu, poskytol dostatočnú ochranu

garantovaným právam sťažovateľa, a preto nebolo potrebné, aby sa ústavný súd

s námietkami sťažovateľa meritórne zaoberal, pretože tieto stratili opodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011