Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 135/2011
PDF · 220.88 KB
No categories available
III. ÚS 135/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., S., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. M.
M., s. r. o., V., adresa na doručovanie P., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M.
M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Poprad sp. zn. 2 Nt 5/2010 z 31. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7
Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2011 doručená sťažnosť Š. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 5/2010 z 31. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Uznesením Okresného súdu v Poprade č. 2Nt 5/2010-15 zo dňa 31. 8. 2010 súd
zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania skončeného právoplatným
rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. z. 5 T 274/02...
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote dňa 6. 9. 2010 sťažnosť,
ktorú následne dňa 1. 10. 2010 doplnil prostredníctvom svojho obhajcu...
Krajský súd v Prešove uznesením č. 7Tos 50/10-30 zo dňa 24. 11. 2010 sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Poprade č. 2Nt 5/10 zo dňa 31. 8. 2010
zamietol...
Sťažovateľovi boli základné práva odňaté a pošliapané. Máme za to, že garanciou
Ústavy SR, ktorá dáva sťažovateľovi právo na riadny a spravodlivý proces, mu toto nikto
nemôže vziať. Ústava vychádza z princípu právneho štátu, v ktorom nemožno nikoho
odsúdiť bez toho, aby bol vinným, a ak sa tak stane, občan má právo na nápravu. Nie je
možné, aby bolo právo človeka na spravodlivý súdny proces, ktoré jednoznačne garantuje
Ústava SR, a ku ktorému patrí aj prezumpcia neviny, pošliapané...
V prípade sťažovateľa vyšli najavo nové skutočnosti - výpoveď A. B., ktorý sa sám k
spáchaniu skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, priznal. Najavo teda vyšli nové a
zásadné skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania. Sú to skutočnosti o takej váhe, a
tak zásadné, že samy o sebe odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. Výpoveď samotného
páchateľa a jeho priznanie sa k činu je skutočnosťou, ktorá má nesmiernu váhu a zásadný
vplyv na rozhodnutie o vine sťažovateľa... Krajský súd v Prešove v zamietavom uznesení
proti sťažnosti sťažovateľa pripúšťa, že vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré predtým neboli
známe, ale zjavne ich nepovažuje za skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania. Máme
za to, že v právnom štáte, ako takom, je neprípustné, aby keď sa nájde skutočný páchateľ
činu, ktorý sa k spáchaniu skutku prizná, súd nepovolil obnovu konania...
Trestný poriadok taxatívne v § 394 vymenúva podmienky obnovy konania. V § 394 sa
uvádza, že obnovu konania sa za tam uvedených podmienok obnoví, a nie, že sa môže
obnoviť...
Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorou sa protizákonné
vecí „zmažú“ a konanie sa začne nanovo, čím sa predsa dosiahne stav v súlade s právom,
a to predsa právo na spravodlivý súdny proces garantuje. O pomeroch ostatných účastníkov
sa rozhodne znova. Súd, ktorý sa riadi Trestným poriadkom, by sa mal riadiť aj základnými
zásadami trestného práva, pričom zásada „in dubio pro reo“ je zásadou tak zásadnou, že
v prípade akýchkoľvek pochybností, ak nie je jednoznačne preukázaná vina obvineného, sa
konanie zastaví. Nemožno predsa odsúdiť niekoho za niečo, pričom si o jeho vine nie sme si
istí. Túto zásadu garantuje samotný právny štát.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 2Nt 5/10 porušili
základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne
sťažovateľovi zaplatiť sumu 100 000- € ako odškodnenie na účet č. ... do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) je ústavný súd
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa
čl. 6 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt 5/2010-15 z 31. augusta 2010, ústavný
súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa
sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Trestný poriadok, a obrátil sa na
krajský súd, ktorý na základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo
druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu
a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovmu právu vylučuje právomoc ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej
veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 6
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 7 Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010.
V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že aj napriek tomu, že vyšli najavo nové
skutočnosti – výsluch svedka, ktorý potvrdil, že skutku, za ktorý bol sťažovateľ v minulosti
odsúdený, sa dopustil on, okresný súd ani krajský súd nepovolili obnovu konania. Podľa
názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručujúceho prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2
dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa § 393 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len
„Trestný poriadok“) ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej osobe právoplatným
rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo právoplatným uznesením, možno
v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, len ak bola povolená
obnova konania.
Podľa § 393 ods. 2 Trestného poriadku pred povolením obnovy konania možno na
zaistenie dôkazného materiálu alebo na zaistenie osoby obvineného vykonávať úkony len
v medziach ustanovení tohto dielu.
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od
uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania
zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 274/02 z 20. februára
2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 44/03 z 28. októbra 2003 bol
sťažovateľ spolu s ďalším obvineným uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na dobu 1
roka a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti vykonávať zamestnanie člena mestskej
polície na dobu 2 rokov.
Podaním z 12. mája 2010 sťažovateľ inicioval povolenie obnovy právoplatne
skončeného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 274/02. Svoj návrh
odôvodnil tým, že vyšli najavo skutočnosti preukazujúce, že trestného činu, za ktorý bol
odsúdený, sa dopustil niekto iný.
Okresný súd na verejných zasadnutiach v konaní o povolenie obnovy konania
vypočul sťažovateľa, viacerých svedkov, medzi nimi aj toho, ktorý sa ku skutku, ku
ktorému došlo v roku 2002 a za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, priznal. Po vyhodnotení
všetkých dôkazov okresný súd dospel k záveru, že nie sú dané skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali vyhoveniu návrhu na povolenie obnovy konania, a preto uznesením
č. k. 2 Nt 5/2010-15 z 31. augusta 2010 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku návrh
sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia spochybnil vierohodnosť niektorých
svedeckých výpovedí vyznievajúcich v prospech sťažovateľa v kontexte s tvrdeniami iných
svedkov. Poukázal na nepravdepodobnosť „modusu operandi“ trestného činu, ktorého sa
mal údajne dopustiť svedok. Okresný súd zároveň spochybnil tvrdenia svedkov o dôkaze,
ktorý mal potvrdiť skutočnosť, že trestného činu sa mal dopustiť svedok. V tejto súvislosti
okresný súd dal do pozornosti skutočnosť, že aj vzhľadom na závažnosť tohto dôkazu ho
svedkovia nevedeli reálne predložiť. Okresný súd naopak vyzdvihol výpoveď svedkyne,
ktorá potvrdila, že sťažovateľovi a jeho kolegovi (mestským policajtom) odovzdala v roku
2002 peňaženku s obsahom 200-korunovej bankovky. Okrem toho okresný súd poukázal na
povinnosť sťažovateľa a jeho kolegu vypracovať protokol o prevzatí veci, k čomu nedošlo
„a s akým zámerom, o tom už rozhodol súd tým, že oboch obžalovaných uznal vinnými
z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a uložením trestov“.
Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania
podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Tos 50/10-30
z 24. novembra 2010 tak, že ju zamietol.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:
«Vychádzajúc zo znenia ust. § 2 ods. 4 Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb., v prípade
povolenia obnovy konania by súd musel konať na podklade pôvodnej obžaloby doručenej
súdu prvého stupňa dňa 11. 10. 2002, teda pred 01. 01. 2006, v dôsledku čoho by na
pokračovanie v konaní v súlade s ust. § 564 ods. 3 v súčasnosti platného Tr. por. teda zák.
č. 300/2005 Z. z. bolo nutné použiť práve doterajší Tr. por. teda už spomínaný zák.
č. 141/1961 Zb.), podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho
prospech, nečakajúc na návrh strán; pričom priznanie obvineného nezbavuje orgány činné
v trestnom konaní preskúmať všetky okolnosti prípadu, priznanie viny zo spáchania
trestného činu nie je absolútnym dôkazom majúcim vyššiu dôkaznú silu ako ostatné vo veci
vykonané dôkazy, ale je nutné ho vyhodnotiť tak, ako ostatné vo veci vykonané dôkazy, teda
jednotlivo, ako aj v kontexte s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Priznanie viny teda
bude mať za následok aj uznanie viny zo spáchania trestného činu len za predpokladu, že
takéto vyhlásenie je v súlade s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, ktoré ho svojim
obsahom podporujú.
Preto samotné priznanie viny svedkom A. B. zo spáchania skutku, z ktorého bol
uznaný vinným odsúdený, samé osebe ešte nemusí mať za následok také zvrátenie dôkaznej
situácie, že bude opodstatňovať iné rozhodnutie o vine odsúdeného, ale takýto význam môže
nadobudnúť až vtedy, pokiaľ aj ostatné vo veci vykonané dôkazy budú v súlade s jeho
priznaním.
Ťažiskovým dôkazom, na podklade ktorého bol odsúdený v pôvodnom konaní uznaný
vinným, bola výpoveď svedkyne Z. M., v súlade s ktorou vyznievali aj ostatné vo veci
vykonané dôkazy ...
Svedkyňa teda tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní trvala na
tom, že mestskí policajti v momente preberania nájdenej peňaženky videli jej obsah vrátane
tam uložených peňazí, pričom si už len pre odstup času nepamätala, či peňaženku otvorila
sama alebo si ju pred ňou otvorili a prezreli samotní mestskí policajti...
Keďže svedkyňa opakovane zhodne trvala na tom, že policajti sa s obsahom
peňaženky pri jej preberaní oboznámili, nie je podstatné, či si peňaženku otvorili sami,
alebo im ju otvorila svedkyňa, rovnako tak nie je podstatné, či jej obsah po nástupe
do práce skontrolovala alebo nie, keďže opakovane tvrdila, že následne teda v čase, keď
peňaženku policajtom odovzdávala tak ona, ako aj policajti sa s jej obsahom oboznámili.
Vzhľadom na to, že iný dôvod, pre ktorý by svedkyňa nemala hovoriť pravdu, zistený nebol,
odchýlky v jej výpovediach, ktoré nie sú z hľadiska ustálenia dôkaznej situácie podstatné, je
možné pripísať odstupu času...
Napokon ustanovenie § 211 ods. 2 písm. b) Tr. por. neukladá súdu odstraňovať
všetky rozpory vo výpovediach svedkov, ale len rozpory podstatné, teda také, ktoré môžu
mať vplyv na existujúcu dôkaznú situáciu, preto neodstraňovanie nepodstatných rozporov
vo výpovediach svedkov, nemôže mať za následok nesprávnosť, či nezákonnosť súdneho
konania...
Za takejto situácie potom nemôže priznanie svedka A. B., že z nájdenej peňaženky v
čase od 18. 03. 2002 do 25. 03. 2003 odcudzil 200,- Sk, keďže dokazovaním vykonaným v
pôvodnom konaní bolo preukázané, že dňa 25. 03. 2002, teda v čase, keď odsúdení mestskí
policajti peňaženku preberali, sa 200,- Sk v nej nachádzalo, v kontexte s dôkazmi a
skutočnosťami súdu skôr známymi privodiť pre odsúdeného iné rozhodnutie o vine.
Priznanie svedka A. B. je totiž v zjavnom rozpore s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi,
a preto ani nie je spôsobilé zmeniť v pôvodnom konaní zistené skutkové závery, a preto ani
odôvodniť iné rozhodnutie o vine a tým ani povolenie obnovy pôvodného konania o to viac,
že priznanie po ôsmich rokoch, teda v čase keď už nie je možný akýkoľvek postih za takéto
protiprávne konanie, samo osebe vyznieva zjavne nepresvedčivo.
Na tomto závere potom nič nemení ani skutočnosť, že svedok A. B. zrejme naozaj
doporučene zásielku obsahujúcu ospravedlnenie a sumu 10,- Eur, ako to potvrdil aj svedok
J. I. do stánku poslal, keďže o tejto skutočnosti obhajoba predložila (až v sťažnostnom
konaní na výzvu súdu) doklad (podací lístok) o zaslaní doporučenej zásielky dňa 22. 01.
2010 na adresu stánku patriacemu svedkovi J. I.»
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, III. ÚS 314/08, IV. ÚS 44/08,
Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľa, ako aj
z odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutie treba kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Druhostupňový súd pridržiavajúc
sa ustanovení v súčasnosti účinného Trestného poriadku, ako aj Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 argumentoval tým, že priznanie obvineného (v danom
prípade svedka) nie je absolútnym dôkazom a nezbavuje orgány činné v trestnom konaní
povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu. Krajský súd v konaní o povolenie obnovy
konania vychádzal zo všetkých k veci zadovážených dôkazov, pričom ich neskúmal len
separovane, ale komplexne tak, aby dávali presvedčivý obraz o spáchanej trestnej činnosti,
aby vzájomne do seba zapadali a aby bolo možné z nich vyvodiť nespochybniteľný
a logický záver.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd veľmi podrobne rozobral obsah
svedeckých výpovedí a zreteľne predstavil svoje myšlienkové pochody. V tejto súvislosti
poukázal na kľúčovú výpoveď svedkyne, ktorá aj s odstupom času vystihla podstatu deja.
Nepodstatnú odchýlku v jej výpovediach nepovažoval za potrebné odstrániť, pretože podľa
jeho názoru jej odstránenie by nemalo žiaden vplyv na nezákonnosť alebo nesprávnosť
trestného konania. Svedkyňa tvrdila, že pri odovzdávaní peňaženky sťažovateľovi a jeho
kolegovi (mestským policajtom) v nej bola bankovka v hodnote 200 Sk. Krajský súd ďalej
argumentoval tým, že výpoveď svedka, ktorý sa priznal k spáchaniu skutku, pre ktorý bol
sťažovateľ odsúdený, vyznieva v spojení s výpoveďou svedkyne veľmi rozpačito
a nedôveryhodne, a to z dôvodu, že svedok tvrdil, že z peňaženky odcudzil 200 Sk v čase od
18. marca 2002 do 25. marca 2002, ale svedkyňa naopak (aj v prípravnom konaní) tvrdila,
že 25. marca 2002, keď peňaženku odovzdávala sťažovateľovi a jeho kolegovi, sa v nej
nachádzala bankovka v hodnote 200 Sk. Priznanie sa svedka k spáchanému skutku krajský
súd spochybnil aj z dôvodu, že svedok tak učinil v čase, keď už nemohol byť za tento
skutok postihnutý.
Ústavný súd konštatuje, že uvedené tvrdenia krajského súdu o neexistencii
skutočností a dôkazov, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami
a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa, je potrebné
považovať za dostatočné a vzhľadom na okolnosti celého prípadu aj za relevantné.
Aj napriek tomu, že sťažovateľ prejavil nespokojnosť s namietaným uznesením
krajského súdu z dôvodu nedodržania zásad spravodlivého procesu, a tým aj porušenia
zásady prezumpcie neviny, ústavný súd sa nedomnieva, aby toto rozhodnutie vykazovalo
znaky svojvoľnosti. Naopak, závery krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je
potrebné charakterizovať ako logické a celkom legitímne, pričom hodnotenie dôkazov
s nimi zároveň korešponduje, a preto nie je dôvod ich spochybňovať.
Ústavný súd po ústavnej konfrontácii, ktorej podrobil uznesenie krajského súdu
s námietkami sťažovateľa, nezistil zo strany krajského súdu taký výklad a aplikáciu
všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné
s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že druhostupňový
súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu
zásad spravodlivého procesu.
Tým, že krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nebolo možné
návrhu na povolenie obnovy konania vyhovieť, pričom v tejto súvislosti rozobral
dôveryhodnosť svedeckých výpovedí, ktoré spolu s ďalšími dôkazmi potvrdzujú vinu
sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásady prezumpcie neviny zakotvenej v čl. 6
ods. 2 dohovoru. Navyše, ak krajský súd tvrdil, že dosiaľ vykonané dôkazy nespochybňujú
vinu sťažovateľa, nevychádzal z dohadov, ale z výsledku právoplatne skončenej trestnej
veci, v rámci ktorej bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchaného trestného činu, za
ktorý mu bol uložený aj zodpovedajúci trest. Takýto postup krajského súdu vylučuje
možnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože o vine sťažovateľa už bolo
rozhodnuté zákonným spôsobom, pričom krajský súd v predpísanom konaní (odvolávajúc
sa na svoje argumenty) nevytvoril podmienky pre zvrátenie tohto stavu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. marca 2011