Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 135/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Š. B., S., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. M.

M., s. r. o., V., adresa na doručovanie P., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. M.

M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Poprad sp. zn. z 31. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 7

Tos 50/10-30 z 24. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2011 doručená sťažnosť Š. B., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 31. augusta 2010 a uznesením Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -30 z 24. novembra 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Uznesením Okresného súdu v Poprade č. -15 zo dňa 31. 8. 2010 súd

zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania skončeného právoplatným

rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. z. ...

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote dňa 6. 9. 2010 sťažnosť,

ktorú následne dňa 1. 10. 2010 doplnil prostredníctvom svojho obhajcu...

Krajský súd v Prešove uznesením č. -30 zo dňa 24. 11. 2010 sťažnosť

sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu v Poprade č. zo dňa 31. 8. 2010

zamietol...

Sťažovateľovi boli základné práva odňaté a pošliapané. Máme za to, že garanciou

SR, ktorá dáva sťažovateľovi právo na riadny a spravodlivý proces, mu toto nikto

nemôže vziať. vychádza z princípu právneho štátu, v ktorom nemožno nikoho

odsúdiť bez toho, aby bol vinným, a ak sa tak stane, občan má právo na nápravu. Nie je

možné, aby bolo právo človeka na spravodlivý súdny proces, ktoré jednoznačne garantuje

SR, a ku ktorému patrí aj prezumpcia neviny, pošliapané...

V prípade sťažovateľa vyšli najavo nové skutočnosti - výpoveď A. B., ktorý sa sám k

spáchaniu skutku, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, priznal. Najavo teda vyšli nové a

zásadné skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania. Sú to skutočnosti o takej váhe, a

tak zásadné, že samy o sebe odôvodňujú iné rozhodnutie o vine. Výpoveď samotného

páchateľa a jeho priznanie sa k činu je skutočnosťou, ktorá má nesmiernu váhu a zásadný

vplyv na rozhodnutie o vine sťažovateľa... Krajský súd v Prešove v zamietavom uznesení

proti sťažnosti sťažovateľa pripúšťa, že vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré predtým neboli

známe, ale zjavne ich nepovažuje za skutočnosti, ktoré odôvodňujú obnovu konania. Máme

za to, že v právnom štáte, ako takom, je neprípustné, aby keď sa nájde skutočný páchateľ

činu, ktorý sa k spáchaniu skutku prizná, súd nepovolil obnovu konania...

taxatívne v vymenúva podmienky obnovy konania. V sa

uvádza, že obnovu konania sa za tam uvedených podmienok obnoví, a nie, že sa môže

obnoviť...

Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorou sa protizákonné

vecí „zmažú“ a konanie sa začne nanovo, čím sa predsa dosiahne stav v súlade s právom,

a to predsa právo na spravodlivý súdny proces garantuje. O pomeroch ostatných účastníkov

sa rozhodne znova. Súd, ktorý sa riadi , by sa mal riadiť aj základnými

zásadami trestného práva, pričom zásada „in dubio pro reo“ je zásadou tak zásadnou, že

v prípade akýchkoľvek pochybností, ak nie je jednoznačne preukázaná vina obvineného, sa

konanie zastaví. Nemožno predsa odsúdiť niekoho za niečo, pričom si o jeho vine nie sme si

istí. Túto zásadu garantuje samotný právny štát.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd Poprad a Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. porušili

základné práva sťažovateľa podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Okresný súd v Poprade a Krajský súd v Prešove sú povinní spoločne a nerozdielne

sťažovateľovi zaplatiť sumu 100 000- € ako odškodnenie na účet č. ... do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa (ďalej len „“) je ústavný súd

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práva podľa

čl. 6 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. -15 z 31. augusta 2010, ústavný

súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa

sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda , a obrátil sa na

krajský súd, ktorý na základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo

druhostupňového súdu preskúmať na základe podanej sťažnosti uznesenie okresného súdu

a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovmu právu vylučuje právomoc ústavného súdu

bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej

veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. ,

, ).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 6

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -30 z 24. novembra 2010.

V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že aj napriek tomu, že vyšli najavo nové

skutočnosti – výsluch svedka, ktorý potvrdil, že skutku, za ktorý bol sťažovateľ v minulosti

odsúdený, sa dopustil on, okresný súd ani krajský súd nepovolili obnovu konania. Podľa

názoru sťažovateľa tým došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručujúceho prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2

dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa účinného od 1. januára 2006 (ďalej len

„“) ak sa skončilo trestné stíhanie vedené proti určitej osobe právoplatným

rozsudkom, právoplatným trestným rozkazom alebo právoplatným uznesením, možno

v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, len ak bola povolená

obnova konania.

Podľa pred povolením obnovy konania možno na

zaistenie dôkazného materiálu alebo na zaistenie osoby obvineného vykonávať úkony len

v medziach ustanovení tohto dielu.

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od

uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania

zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Ústavný súd zistil, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. februára

2003 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. z 28. októbra 2003 bol

sťažovateľ spolu s ďalším obvineným uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa

účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „“), za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom výkonu trestu na dobu 1

roka a zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti vykonávať zamestnanie člena mestskej

polície na dobu 2 rokov.

Podaním z 12. mája 2010 sťažovateľ inicioval povolenie obnovy právoplatne

skončeného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. . Svoj návrh

odôvodnil tým, že vyšli najavo skutočnosti preukazujúce, že trestného činu, za ktorý bol

odsúdený, sa dopustil niekto iný.

Okresný súd na verejných zasadnutiach v konaní o povolenie obnovy konania

vypočul sťažovateľa, viacerých svedkov, medzi nimi aj toho, ktorý sa ku skutku, ku

ktorému došlo v roku 2002 a za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, priznal. Po vyhodnotení

všetkých dôkazov okresný súd dospel k záveru, že nie sú dané skutočnosti, ktoré by

odôvodňovali vyhoveniu návrhu na povolenie obnovy konania, a preto uznesením

č. k. -15 z 31. augusta 2010 podľa návrh

sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia spochybnil vierohodnosť niektorých

svedeckých výpovedí vyznievajúcich v prospech sťažovateľa v kontexte s tvrdeniami iných

svedkov. Poukázal na nepravdepodobnosť „modusu operandi“ trestného činu, ktorého sa

mal údajne dopustiť svedok. Okresný súd zároveň spochybnil tvrdenia svedkov o dôkaze,

ktorý mal potvrdiť skutočnosť, že trestného činu sa mal dopustiť svedok. V tejto súvislosti

okresný súd dal do pozornosti skutočnosť, že aj vzhľadom na závažnosť tohto dôkazu ho

svedkovia nevedeli reálne predložiť. Okresný súd naopak vyzdvihol výpoveď svedkyne,

ktorá potvrdila, že sťažovateľovi a jeho kolegovi (mestským policajtom) odovzdala v roku

2002 peňaženku s obsahom 200-korunovej bankovky. Okrem toho okresný súd poukázal na

povinnosť sťažovateľa a jeho kolegu vypracovať protokol o prevzatí veci, k čomu nedošlo

„a s akým zámerom, o tom už rozhodol súd tým, že oboch obžalovaných uznal vinnými

z trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a uložením trestov“.

Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania

podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením č. k. -30

z 24. novembra 2010 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval:

«Vychádzajúc zo znenia ust. (, v prípade

povolenia obnovy konania by súd musel konať na podklade pôvodnej obžaloby doručenej

súdu prvého stupňa dňa 11. 10. 2002, teda pred 01. 01. 2006, v dôsledku čoho by na

pokračovanie v konaní v súlade s ust. v súčasnosti platného teda zák.

č. bolo nutné použiť práve doterajší teda už spomínaný zák.

č. ), podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou

objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho

prospech, nečakajúc na návrh strán; pričom priznanie obvineného nezbavuje orgány činné

v trestnom konaní preskúmať všetky okolnosti prípadu, priznanie viny zo spáchania

trestného činu nie je absolútnym dôkazom majúcim vyššiu dôkaznú silu ako ostatné vo veci

vykonané dôkazy, ale je nutné ho vyhodnotiť tak, ako ostatné vo veci vykonané dôkazy, teda

jednotlivo, ako aj v kontexte s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi. Priznanie viny teda

bude mať za následok aj uznanie viny zo spáchania trestného činu len za predpokladu, že

takéto vyhlásenie je v súlade s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, ktoré ho svojim

obsahom podporujú.

Preto samotné priznanie viny svedkom A. B. zo spáchania skutku, z ktorého bol

uznaný vinným odsúdený, samé osebe ešte nemusí mať za následok také zvrátenie dôkaznej

situácie, že bude opodstatňovať iné rozhodnutie o vine odsúdeného, ale takýto význam môže

nadobudnúť až vtedy, pokiaľ aj ostatné vo veci vykonané dôkazy budú v súlade s jeho

priznaním.

Ťažiskovým dôkazom, na podklade ktorého bol odsúdený v pôvodnom konaní uznaný

vinným, bola výpoveď svedkyne Z. M., v súlade s ktorou vyznievali aj ostatné vo veci

vykonané dôkazy ...

Svedkyňa teda tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní trvala na

tom, že mestskí policajti v momente preberania nájdenej peňaženky videli jej obsah vrátane

tam uložených peňazí, pričom si už len pre odstup času nepamätala, či peňaženku otvorila

sama alebo si ju pred ňou otvorili a prezreli samotní mestskí policajti...

Keďže svedkyňa opakovane zhodne trvala na tom, že policajti sa s obsahom

peňaženky pri jej preberaní oboznámili, nie je podstatné, či si peňaženku otvorili sami,

alebo im ju otvorila svedkyňa, rovnako tak nie je podstatné, či jej obsah po nástupe

do práce skontrolovala alebo nie, keďže opakovane tvrdila, že následne teda v čase, keď

peňaženku policajtom odovzdávala tak ona, ako aj policajti sa s jej obsahom oboznámili.

Vzhľadom na to, že iný dôvod, pre ktorý by svedkyňa nemala hovoriť pravdu, zistený nebol,

odchýlky v jej výpovediach, ktoré nie sú z hľadiska ustálenia dôkaznej situácie podstatné, je

možné pripísať odstupu času...

Napokon ustanovenie neukladá súdu odstraňovať

všetky rozpory vo výpovediach svedkov, ale len rozpory podstatné, teda také, ktoré môžu

mať vplyv na existujúcu dôkaznú situáciu, preto neodstraňovanie nepodstatných rozporov

vo výpovediach svedkov, nemôže mať za následok nesprávnosť, či nezákonnosť súdneho

konania...

Za takejto situácie potom nemôže priznanie svedka A. B., že z nájdenej peňaženky v

čase od 18. 03. 2002 do 25. 03. 2003 odcudzil 200,- Sk, keďže dokazovaním vykonaným v

pôvodnom konaní bolo preukázané, že dňa 25. 03. 2002, teda v čase, keď odsúdení mestskí

policajti peňaženku preberali, sa 200,- Sk v nej nachádzalo, v kontexte s dôkazmi a

skutočnosťami súdu skôr známymi privodiť pre odsúdeného iné rozhodnutie o vine.

Priznanie svedka A. B. je totiž v zjavnom rozpore s ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi,

a preto ani nie je spôsobilé zmeniť v pôvodnom konaní zistené skutkové závery, a preto ani

odôvodniť iné rozhodnutie o vine a tým ani povolenie obnovy pôvodného konania o to viac,

že priznanie po ôsmich rokoch, teda v čase keď už nie je možný akýkoľvek postih za takéto

protiprávne konanie, samo osebe vyznieva zjavne nepresvedčivo.

Na tomto závere potom nič nemení ani skutočnosť, že svedok A. B. zrejme naozaj

doporučene zásielku obsahujúcu ospravedlnenie a sumu 10,- Eur, ako to potvrdil aj svedok

J. I. do stánku poslal, keďže o tejto skutočnosti obhajoba predložila (až v sťažnostnom

konaní na výzvu súdu) doklad (podací lístok) o zaslaní doporučenej zásielky dňa 22. 01.

2010 na adresu stánku patriacemu svedkovi J. I.»

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho skutkové zistenia.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, , ,

).

Vychádzajúc z citovanej judikatúry, z obsahu námietok sťažovateľa, ako aj

z odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba kvalifikovať ako ústavne konformné a zlučiteľné s obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Druhostupňový súd pridržiavajúc

sa ustanovení v súčasnosti účinného , ako aj

účinného do 31. decembra 2005 argumentoval tým, že priznanie obvineného (v danom

prípade svedka) nie je absolútnym dôkazom a nezbavuje orgány činné v trestnom konaní

povinnosti preskúmať všetky okolnosti prípadu. Krajský súd v konaní o povolenie obnovy

konania vychádzal zo všetkých k veci zadovážených dôkazov, pričom ich neskúmal len

separovane, ale komplexne tak, aby dávali presvedčivý obraz o spáchanej trestnej činnosti,

aby vzájomne do seba zapadali a aby bolo možné z nich vyvodiť nespochybniteľný

a logický záver.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd veľmi podrobne rozobral obsah

svedeckých výpovedí a zreteľne predstavil svoje myšlienkové pochody. V tejto súvislosti

poukázal na kľúčovú výpoveď svedkyne, ktorá aj s odstupom času vystihla podstatu deja.

Nepodstatnú odchýlku v jej výpovediach nepovažoval za potrebné odstrániť, pretože podľa

jeho názoru jej odstránenie by nemalo žiaden vplyv na nezákonnosť alebo nesprávnosť

trestného konania. Svedkyňa tvrdila, že pri odovzdávaní peňaženky sťažovateľovi a jeho

kolegovi (mestským policajtom) v nej bola bankovka v hodnote 200 Sk. Krajský súd ďalej

argumentoval tým, že výpoveď svedka, ktorý sa priznal k spáchaniu skutku, pre ktorý bol

sťažovateľ odsúdený, vyznieva v spojení s výpoveďou svedkyne veľmi rozpačito

a nedôveryhodne, a to z dôvodu, že svedok tvrdil, že z peňaženky odcudzil 200 Sk v čase od

18. marca 2002 do 25. marca 2002, ale svedkyňa naopak (aj v prípravnom konaní) tvrdila,

že 25. marca 2002, keď peňaženku odovzdávala sťažovateľovi a jeho kolegovi, sa v nej

nachádzala bankovka v hodnote 200 Sk. Priznanie sa svedka k spáchanému skutku krajský

súd spochybnil aj z dôvodu, že svedok tak učinil v čase, keď už nemohol byť za tento

skutok postihnutý.

Ústavný súd konštatuje, že uvedené tvrdenia krajského súdu o neexistencii

skutočností a dôkazov, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami

a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa, je potrebné

považovať za dostatočné a vzhľadom na okolnosti celého prípadu aj za relevantné.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ prejavil nespokojnosť s namietaným uznesením

krajského súdu z dôvodu nedodržania zásad spravodlivého procesu, a tým aj porušenia

zásady prezumpcie neviny, ústavný súd sa nedomnieva, aby toto rozhodnutie vykazovalo

znaky svojvoľnosti. Naopak, závery krajského súdu vyslovené v označenom rozhodnutí je

potrebné charakterizovať ako logické a celkom legitímne, pričom hodnotenie dôkazov

s nimi zároveň korešponduje, a preto nie je dôvod ich spochybňovať.

Ústavný súd po ústavnej konfrontácii, ktorej podrobil uznesenie krajského súdu

s námietkami sťažovateľa, nezistil zo strany krajského súdu taký výklad a aplikáciu

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné

s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že druhostupňový

súd nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu

zásad spravodlivého procesu.

Tým, že krajský súd dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nebolo možné

návrhu na povolenie obnovy konania vyhovieť, pričom v tejto súvislosti rozobral

dôveryhodnosť svedeckých výpovedí, ktoré spolu s ďalšími dôkazmi potvrdzujú vinu

sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu zásady prezumpcie neviny zakotvenej v čl. 6

ods. 2 dohovoru. Navyše, ak krajský súd tvrdil, že dosiaľ vykonané dôkazy nespochybňujú

vinu sťažovateľa, nevychádzal z dohadov, ale z výsledku právoplatne skončenej trestnej

veci, v rámci ktorej bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchaného trestného činu, za

ktorý mu bol uložený aj zodpovedajúci trest. Takýto postup krajského súdu vylučuje

možnosť porušenia práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože o vine sťažovateľa už bolo

rozhodnuté zákonným spôsobom, pričom krajský súd v predpísanom konaní (odvolávajúc

sa na svoje argumenty) nevytvoril podmienky pre zvrátenie tohto stavu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011