Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 138/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť L., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. O.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 5. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011

doručená sťažnosť L., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R.

O., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 5. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Podpísaný sťažovateľ- spoločnosť L., s.r.o.,... vystupuje ako poškodený v trestnom

konaní proti obžalovanému I. T., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. č.

, ktoré sa vedie na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. .

Dňa 12. 11. 2010 poškodený L., s.r.o. podal v trestnej veci vedenej na Krajskom súde

v Trenčíne námietku zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. J. M. a členom senátu JUDr.

D. E. a JUDr. J. F. z dôvodu pomeru predsedu senátu a členov senátu k prejednávanej veci.

Tento pomer k veci spočíva v tom, že napriek trom zrušujúcim uzneseniam Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu odvolacieho, kde najvyšší súd

vyslovil jasný právny názor ako aj vyhodnotil dôkazy vykonané Krajským súdom v Trenčíne,

títo členovia senátu trikrát po sebe rozhodli rovnako a najvyšším súdom vytýkané vady

dokazovania neodstránili a právne názory najvyššieho súdu opomenuli. Za týchto okolností

poškodený podávajúci námietku zaujatosti prezentoval názor, že namietaní členovia senátu

sa objektívne nejavia byť spôsobilými rozhodnúť objektívne a nezaujato, pretože si po vyše

7 rokoch prejednávania veci (od podania obžaloby) a po 3 rozsudkoch, ktoré boli najvyšším

súdom zrušené, vytvorili a priori taký názor na vec (spočívajúci v zhodnotení dôkazov a

právnom posúdení veci), že napriek vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu sú tu

pochybnosti, či je ešte v možnostiach namietaných členov senátu rozhodnúť nepredpojato.

Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 29. 11. 2010 sp. zn. -805

konajúc o námietke zaujatosti rozhodol tak, že predseda senátu Krajského súdu v Trenčíne

JUDr. J. M. a členovia senátu JUDr. D. E. a JUDr. J. F. nie sú vylúčení z vykonávania

úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému I. T., vedenej na Krajskom

súde v Trenčíne pod sp. zn. .

Na podklade sťažnosti poškodeného L., s.r.o. Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením zo dňa 5. 1. 2011 sp. zn. napadnuté uznesenie Krajského súdu

v Trenčíne zrušil...

Dá sa určite súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v tom, že odlišnosť právnych názorov všeobecných súdov na rôznych stupňoch nie je možné

považovať za dôvod námietky zaujatosti v zmysle Tento právny názor

však nemôže mať absolútnu platnosť, a nemôže sa týkať prípadov, ako je tento - značne

extrémny - prípad, keď súdu prvého stupňa je jeho rozhodnutie zrušené odvolacím súdom

tri krát za sebou za situácie, keď súd prvého stupňa opakuje tie isté chyby, ktoré mu

odvolací súd vytkol, tieto neodstránil, právny názor odvolacieho súdu ignoruje a vždy

rozhodne rovnako, v podstate tak, aby dal odvolaciemu súdu príčinu na zrušenie jeho

rozhodnutia...

Za týchto okolností je tu jasný pomer sudcov súdu prvého stupňa k prejednávanej

veci tak, ako má na mysli ust. Najvyšší súd Slovenskej republiky však

v napadnutom uznesení toto zákonné ustanovenie nesprávne interpretoval, pretože jeho

výklad vzhľadom na výnimočné skutkové okolnosti prípadu (zrušenie rozhodnutia súdu

prvého stupňa tri krát za sebou odvolacím súdom z rovnakých dôvodov a neodstránenie

vytýkaných nedostatkov súdom prvého stupňa) nie je ústavne konformný (článok 152 ods. 4

). …

Pomer k veci nie je pri výklade výlučne len materiálny alebo

osobný záujem sudcu na výsledku prejednávanej veci, na vylúčenie sudcu pre pochybnosť

o jeho nezaujatosti postačí objektívne vzbudzujúci dojem o pomere sudcu k prejednávanej

veci. Najvyšší súd SR v troch zrušujúcich uzneseniach vyslovil právny názor na vec ako aj

jasne vytkol vady v konaní, ktoré urobil krajský súd (v súhrne hodnotenie dôkazov vykonané

krajským súdom Najvyšší súd SR označil za nepresvedčivé, nezrozumiteľné, nelogické,

predčasné). Keďže napriek trom rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sa namietaným členom

senátu nepodarilo vytýkané nedostatky odstrániť ani na tretí pokus a právne názory

Najvyššieho súdu SR ostali nepovšimnuté, musí sa každému rozumne uvažujúcemu

poškodenému javiť, že namietaní členovia senátu už sa objektívne nejavia byť v stave

nestranne rozhodnúť, takže sú tu vo vyššie naznačenom smere jasné pochybnosti

o nestrannosti namietaných členov senátu.

Napokon z napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nikde

nedá vyčítať odpoveď na podstatnú právnu otázku, či trojnásobné zrušenie rozhodnutia

súdu prvého stupňa odvolacím súdom pre opakované a rovnaké vady konania,

neodstránenie odvolacím súdom vytýkaných vád, a nerešpektovanie právneho názoru

odvolacieho súdu znamenajú objektívne pochybnosť o nezaujatosti sudcu pre pomer

k prejednávanej veci. Preto aj z tohto hľadiska v záujme právnej istoty by mal Ústavný súd

Slovenskej republiky vysloviť k danej (zjavne nenormálnej) situácii právny názor.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 1. 2011

č. k. porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 5. 1. 2011 č. k. a prikazuje mu vo veci znovu konať

a rozhodnúť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania

v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky bolo tvrdenie o nezákonnosti, a tým aj ústavnej

nekonformnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 5. januára 2011,

pretože podľa jej názoru najvyšší súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti nesprávne

interpretoval ustanovenie . Sťažovateľka sa domnievala, že

najvyšší súd nemal v danej veci prihliadnuť na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia.

Podľa jej názoru skutočnosť, že predseda a členovia senátu krajského súdu ani potom, ako

odvolací súd trikrát zrušil nimi prijaté rozhodnutia v trestnej veci obžalovaného, neodstránili

vady konania (neúplne zistený skutkový stav veci, nedostatky v hodnotení dôkazov

a podobne), vzbudzuje dôvodnú obavu, že už nebudú spôsobilí vo veci objektívne

rozhodnúť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa účinného od 1. januára 2006 (ďalej len

„“) vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na

vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná

konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie

o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa

doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie

konania v prvom stupni nepríslušný súd.

Podľa ustanovenia a sa po 31. januári

2009 použijú aj v konaniach podľa § 564 ods. 3 až 5; ustanovenia § 30 a § 31 Trestného

poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005 sa v týchto prípadoch nepoužijú.

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania je

vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého

možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,

ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená

na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá

nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných

dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko

závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany

súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných

predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné

obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje

v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu

v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane

ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom

konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými

úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov

tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu

na súdnu ochranu podľa . Požiadavka jasného a jednoznačného

odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo

o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje

o uplatnení alebo ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo

v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (, ).

V súvislosti s argumentmi sťažovateľky ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako

poškodená v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod

sp. zn. , predmetom ktorého je konanie o obžalobe na I. T. stíhaného za trestný

čin podvodu podľa a účinného do 31. decembra 2005,

podala 12. novembra 2010 námietku zaujatosti proti predsedovi a členom senátu.

Obsahom vznesenej námietky zaujatosti boli predovšetkým tieto tvrdenia

sťažovateľky:

«Námietku zaujatosti podávame podľa č. z dôvodu

pomeru predsedu senátu a členov senátu k prejednávanej veci. Tento pomer k veci spočíva

v tom, že napriek trom zrušujúcim uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) ako súdu odvolacieho, kde najvyšší súd vyslovil jasný právny názor ako

aj vyhodnotil dôkazy vykonané Krajským súdom v Trenčíne, títo členovia senátu trikrát po

sebe rozhodli rovnako a najvyšším súdom vytýkané vady dokazovania neodstránili a právne

názory najvyššieho súdu opomenuli. Za týchto okolností sme toho názoru, že namietaní

členovia senátu sa objektívne nejavia byť spôsobilými rozhodnúť objektívne a nezaujato,

pretože si po vyše 7 rokoch prejednávania veci (od podania obžaloby) a po 3 rozsudkoch,

ktoré boli najvyšším súdom zrušené, vytvorili a priori taký názor na vec (spočívajúci

v zhodnotení dôkazov a právnom posúdení veci), že napriek vysloveným právnym názorom

najvyššieho súdu máme pochybnosti, či je ešte v možnostiach namietaných členov senátu

rozhodnúť nepredpojato.»

O vznesenej námietke zaujatosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2010 tak, že predseda a členovia senátu nie sú vylúčení z vykonávania

úkonov trestného konania v danej trestnej veci.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej predostrela

v podstate totožné argumenty, aké uviedla vo vznesenej námietke zaujatosti. O jej sťažnosti

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 5. januára 2011 tak, že napadnuté

rozhodnutie zrušil.

V označenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval:

«Na Krajský súd v Trenčíne bola 25. marca 2003 podaná obžaloba na, v tom čase,

obvineného I. T. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. účinného do 1.

januára 2006, pričom ako poškodená strana v konaní vystupuje L. s. r. o. S., zastúpená

splnomocnencom JUDr. R. O.

Splnomocnenec poškodenej strany písomným podaním z 12. novembra 2010 vzniesol

námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. J. M. a členom senátu JUDr. D. E. a

JUDr. J. F.

Túto námietku zaujatosti odôvodnil pomerom vyššie uvedených sudcov k veci tým, že

Najvyšší súd Slovenskej republiky už trikrát zrušil meritórne rozhodnutie tohto senátu

o podanej obžalobe, pričom vyslovil jasný právny názor, napriek tomu títo sudcovia

Krajského súdu v Trenčíne vytýkané chyby dokazovania neodstránili a právne názory

odvolacieho súdu opomenuli.

Za týchto okolností dospel k názoru, že namietaní členovia senátu sa objektívne

nejavia byť spôsobilí rozhodnúť vo veci objektívne a nezaujato, pričom v tomto smere

argumentoval aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že Krajský súd v Trenčíne postupoval

v súlade so zákonom, keď vznesenú námietku zaujatosti vzhľadom na

účinný od 1. februára 2009 právne posúdil podľa ustanovení účinných

od 1. januára 2006.

Pochybil však, keď o vznesenej námietke zaujatosti vôbec konal, keďže jednak jej

dôvodom bol len procesný postup súdu v konaní, a jednak táto bola založená na iných

dôvodoch ako na dôvodoch podľa ..

Rozdielnosť právnych názorov súdu na prejednávanú trestnú vec na jednej strane

a procesných strán na druhej strane, pokiaľ ide o právne otázky, ktoré sa majú riešiť,

nemôže byť bez konkretizovania relevantných skutočností z hľadiska

podkladom na vznesenie námietky zaujatosti konkrétneho sudcu alebo sudcov, lebo

neodôvodňujú ich zaujatosť zo zákonom predpokladaných dôvodov, t. j. pre pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka alebo pre pomer

k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Ani odlišnosť právnych názorov všeobecných súdov na rôznych stupňoch nie je

možné považovať za dôvod námietky zaujatosti v zmysle ...

Vzhľadom na to, že splnomocnenec poškodeného vo vznesenej námietke zaujatosti

neuviedol žiadne dôvody podľa § 31, resp. namietal iba procesný postup súdu v tomto

konaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti napadnuté

uznesenie podľa zrušil, pretože Krajský súd v Trenčíne o tejto

námietke zaujatosti nemal vôbec konať a rozhodnúť.»

Posúdením obsahu námietok sťažovateľky vo vzťahu k namietanému uzneseniu

najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že tieto sa javia byť zjavne neopodstatnené.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd postupoval v súlade s príslušnými

ustanoveniami a hoci v odôvodnení uznesenia označil

ako , vzhľadom na citáciu tohto

zákonného ustanovenia, ktoré v uznesení aj použil, pričom jeho obsahom a podstatou sa

zaoberal, niet pochýb o tom, že išlo len o zrejmú chybu v písaní.

Ústavný súd sa nedomnieva, aby najvyšší súd dostatočným spôsobom nepredstavil

právnu úpravu, z ktorej vychádzal, svoje myšlienkové pochody, skutkové zistenia a prijaté

závery.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľky, že z rozhodnutia

najvyššieho súdu nie je ani zrejmé, či trojnásobné zrušenie rozhodnutí krajského súdu

najvyšším súdom pre opakované vady konania nedávajú dôvod na pochybnosti o tom, že

senát krajského súdu v totožnom zložení bude spôsobilý vec objektívne rozhodnúť. Na

tomto mieste považuje ústavný súd za podstatné uviesť, že k tomuto argumentu

sťažovateľky sa najvyšší súd vyjadril síce okrajovo, ale predsa, keď uviedol, že rozdielnosť

názorov vo veci konajúceho súdu a procesných strán na riešenie právnych otázok v rámci

prejednávanej veci nemôže byť bez špecifikácie dôvodov, aké predpokladá § 31 ods. 1

, podkladom na vznesenie námietky zaujatosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že dôvody, ktoré uvádzala

sťažovateľka v rámci námietky zaujatosti a ktoré spočívajú v tom, že objektivita senátu

krajského súdu je spochybňovaná len preto, že tento senát aj napriek pochybeniam, ktoré

mu vytýkal odvolací súd, tieto vady neodstránil, nemôžu byť v okolnostiach daného prípadu

predmetom rozhodovania o námietke zaujatosti.

Ústavný súd zistil, že najvyšší (odvolací) súd vo vzťahu k rozhodnutiam krajského

súdu konajúceho o obžalobe vytýkal tomuto súdu neúplné zistenie skutkového stavu,

nevysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie, potrebu

opakovania dôkazov a vykonania ďalších dôkazov, nesprávne hodnotenie dôkazov a s tým

súvisiace nepresvedčivé a predčasné závery.

Postup všeobecného súdu konajúceho na základe obžaloby o otázkach viny a trestu

upravuje právna norma trestného procesu, a tou je . Ten už vo svojom

ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady, ktorými sú orgány činné v trestnom konaní

a súdy povinné sa riadiť. V rámci zásad ukladá orgánom verejnej moci

konať z úradnej povinnosti, veci prejednávať spravodlivo a v primeranej lehote, náležite

zisťovať skutkový stav, vykonávať dokazovanie, objasňovať okolnosti svedčiace v prospech

obvineného, ako aj v jeho neprospech, zároveň stanovuje, ako je potrebné hodnotiť dôkazy

a podobne. Podrobnejší postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov upravuje

v jednotlivých častiach, hlavách, dieloch a paragrafoch (napr. dokazovanie

– § 119 a násl. šiestej hlavy prvej časti alebo § 258 a násl. tretieho dielu tretej hlavy tretej

časti). Súčasťou procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov pri

zisťovaní trestných činov a pri spravodlivom potrestaní páchateľov je aj proces

dokazovania, ktorého cieľom je náležité objasnenie veci. V rámci tohto procesu orgány

verejnej moci okrem iného zisťujú skutkový stav, obstarávajú dôkazy, hodnotia ich

a prijímajú závery.

Ak teda sťažovateľka tvrdila, že dôvodom námietky zaujatosti voči predsedovi

a členom senátu krajského súdu je skutočnosť, že tento senát vzhľadom na trikrát zrušené

rozhodnutia v rámci odvolacieho konania pre opakované vady súvisiace s dokazovaním

nebude spôsobilý ďalej objektívne rozhodnúť, a najvyšší súd vyhodnotil, že o takej

námietke sa nemalo s poukazom na konať, rozhodol

spôsobom súladným so zákonom. Ústavný súd je toho názoru, že uvedenou námietkou

sťažovateľka prejavovala nespokojnosť s procesným postupom senátu krajského súdu, ktorý

s poukazom na nemôže byť sám osebe podkladom na

rozhodovanie o námietke zaujatosti.

Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu je potrebné hodnotiť ako rozhodnutie spĺňajúce všetky kritériá

zákonnosti a ústavnej konformnosti, a preto sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011