Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 138/2011
PDF · 223.17 KB
No categories available
III. ÚS 138/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť L., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. O.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 41/2010 z 5. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť L., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011
doručená sťažnosť L., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R.
O., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Tost 41/2010 z 5. januára 2011.
Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:
«Podpísaný sťažovateľ- spoločnosť L., s.r.o.,... vystupuje ako poškodený v trestnom
konaní proti obžalovanému I. T., pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. č.
140/1961 Zb., ktoré sa vedie na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 21 T 1/2003.
Dňa 12. 11. 2010 poškodený L., s.r.o. podal v trestnej veci vedenej na Krajskom súde
v Trenčíne námietku zaujatosti proti predsedovi senátu JUDr. J. M. a členom senátu JUDr.
D. E. a JUDr. J. F. z dôvodu pomeru predsedu senátu a členov senátu k prejednávanej veci.
Tento pomer k veci spočíva v tom, že napriek trom zrušujúcim uzneseniam Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu odvolacieho, kde najvyšší súd
vyslovil jasný právny názor ako aj vyhodnotil dôkazy vykonané Krajským súdom v Trenčíne,
títo členovia senátu trikrát po sebe rozhodli rovnako a najvyšším súdom vytýkané vady
dokazovania neodstránili a právne názory najvyššieho súdu opomenuli. Za týchto okolností
poškodený podávajúci námietku zaujatosti prezentoval názor, že namietaní členovia senátu
sa objektívne nejavia byť spôsobilými rozhodnúť objektívne a nezaujato, pretože si po vyše
7 rokoch prejednávania veci (od podania obžaloby) a po 3 rozsudkoch, ktoré boli najvyšším
súdom zrušené, vytvorili a priori taký názor na vec (spočívajúci v zhodnotení dôkazov a
právnom posúdení veci), že napriek vysloveným právnym názorom najvyššieho súdu sú tu
pochybnosti, či je ešte v možnostiach namietaných členov senátu rozhodnúť nepredpojato.
Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 29. 11. 2010 sp. zn. 21 T 1/2003-805
konajúc o námietke zaujatosti rozhodol tak, že predseda senátu Krajského súdu v Trenčíne
JUDr. J. M. a členovia senátu JUDr. D. E. a JUDr. J. F. nie sú vylúčení z vykonávania
úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému I. T., vedenej na Krajskom
súde v Trenčíne pod sp. zn. 21 T 1/2003.
Na podklade sťažnosti poškodeného L., s.r.o. Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 5. 1. 2011 sp. zn. 5 Tost 41/2010 napadnuté uznesenie Krajského súdu
v Trenčíne zrušil...
Dá sa určite súhlasiť s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v tom, že odlišnosť právnych názorov všeobecných súdov na rôznych stupňoch nie je možné
považovať za dôvod námietky zaujatosti v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. Tento právny názor
však nemôže mať absolútnu platnosť, a nemôže sa týkať prípadov, ako je tento - značne
extrémny - prípad, keď súdu prvého stupňa je jeho rozhodnutie zrušené odvolacím súdom
tri krát za sebou za situácie, keď súd prvého stupňa opakuje tie isté chyby, ktoré mu
odvolací súd vytkol, tieto neodstránil, právny názor odvolacieho súdu ignoruje a vždy
rozhodne rovnako, v podstate tak, aby dal odvolaciemu súdu príčinu na zrušenie jeho
rozhodnutia...
Za týchto okolností je tu jasný pomer sudcov súdu prvého stupňa k prejednávanej
veci tak, ako má na mysli ust. § 31 ods. 1 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky však
v napadnutom uznesení toto zákonné ustanovenie nesprávne interpretoval, pretože jeho
výklad vzhľadom na výnimočné skutkové okolnosti prípadu (zrušenie rozhodnutia súdu
prvého stupňa tri krát za sebou odvolacím súdom z rovnakých dôvodov a neodstránenie
vytýkaných nedostatkov súdom prvého stupňa) nie je ústavne konformný (článok 152 ods. 4
Ústavy). …
Pomer k veci nie je pri výklade § 31 ods. 1 Tr. por. výlučne len materiálny alebo
osobný záujem sudcu na výsledku prejednávanej veci, na vylúčenie sudcu pre pochybnosť
o jeho nezaujatosti postačí objektívne vzbudzujúci dojem o pomere sudcu k prejednávanej
veci. Najvyšší súd SR v troch zrušujúcich uzneseniach vyslovil právny názor na vec ako aj
jasne vytkol vady v konaní, ktoré urobil krajský súd (v súhrne hodnotenie dôkazov vykonané
krajským súdom Najvyšší súd SR označil za nepresvedčivé, nezrozumiteľné, nelogické,
predčasné). Keďže napriek trom rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR sa namietaným členom
senátu nepodarilo vytýkané nedostatky odstrániť ani na tretí pokus a právne názory
Najvyššieho súdu SR ostali nepovšimnuté, musí sa každému rozumne uvažujúcemu
poškodenému javiť, že namietaní členovia senátu už sa objektívne nejavia byť v stave
nestranne rozhodnúť, takže sú tu vo vyššie naznačenom smere jasné pochybnosti
o nestrannosti namietaných členov senátu.
Napokon z napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nikde
nedá vyčítať odpoveď na podstatnú právnu otázku, či trojnásobné zrušenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa odvolacím súdom pre opakované a rovnaké vady konania,
neodstránenie odvolacím súdom vytýkaných vád, a nerešpektovanie právneho názoru
odvolacieho súdu znamenajú objektívne pochybnosť o nezaujatosti sudcu pre pomer
k prejednávanej veci. Preto aj z tohto hľadiska v záujme právnej istoty by mal Ústavný súd
Slovenskej republiky vysloviť k danej (zjavne nenormálnej) situácii právny názor.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 1. 2011
č. k. 5 Tost 41/2010 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 5. 1. 2011 č. k. 5 Tost 41/2010 a prikazuje mu vo veci znovu konať
a rozhodnúť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania
v sume 314,18 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky bolo tvrdenie o nezákonnosti, a tým aj ústavnej
nekonformnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 41/2010 z 5. januára 2011,
pretože podľa jej názoru najvyšší súd pri rozhodovaní o námietke zaujatosti nesprávne
interpretoval ustanovenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku. Sťažovateľka sa domnievala, že
najvyšší súd nemal v danej veci prihliadnuť na aplikáciu tohto zákonného ustanovenia.
Podľa jej názoru skutočnosť, že predseda a členovia senátu krajského súdu ani potom, ako
odvolací súd trikrát zrušil nimi prijaté rozhodnutia v trestnej veci obžalovaného, neodstránili
vady konania (neúplne zistený skutkový stav veci, nedostatky v hodnotení dôkazov
a podobne), vzbudzuje dôvodnú obavu, že už nebudú spôsobilí vo veci objektívne
rozhodnúť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 564 ods. 4 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len
„Trestný poriadok“) vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na
vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná
konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie
o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa
doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie
konania v prvom stupni nepríslušný súd.
Podľa § 567c ods. 1 Trestného poriadku ustanovenia § 31 a § 32 sa po 31. januári
2009 použijú aj v konaniach podľa § 564 ods. 3 až 5; ustanovenia § 30 a § 31 Trestného
poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2005 sa v týchto prípadoch nepoužijú.
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je
vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,
probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého
možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám,
ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená
na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá
nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný
postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných
dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.
Základné právo na súdnu ochranu zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko
závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádza zo strany
súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných
predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné
obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje
v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu
v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane
ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom
konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými
úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov
tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Požiadavka jasného a jednoznačného
odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo
o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje
o uplatnení alebo ochrane základných práv a slobôd upravených buď v ústave, alebo
v medzinárodnej zmluve o ľudských právach (III. ÚS 28/07, III. ÚS 414/08).
V súvislosti s argumentmi sťažovateľky ústavný súd zistil, že sťažovateľka ako
poškodená v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 21 T 1/2003, predmetom ktorého je konanie o obžalobe na I. T. stíhaného za trestný
čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,
podala 12. novembra 2010 námietku zaujatosti proti predsedovi a členom senátu.
Obsahom vznesenej námietky zaujatosti boli predovšetkým tieto tvrdenia
sťažovateľky:
«Námietku zaujatosti podávame podľa § 30 ods. 1 Tr. por. č. 141/1961 Zb. z dôvodu
pomeru predsedu senátu a členov senátu k prejednávanej veci. Tento pomer k veci spočíva
v tom, že napriek trom zrušujúcim uzneseniam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) ako súdu odvolacieho, kde najvyšší súd vyslovil jasný právny názor ako
aj vyhodnotil dôkazy vykonané Krajským súdom v Trenčíne, títo členovia senátu trikrát po
sebe rozhodli rovnako a najvyšším súdom vytýkané vady dokazovania neodstránili a právne
názory najvyššieho súdu opomenuli. Za týchto okolností sme toho názoru, že namietaní
členovia senátu sa objektívne nejavia byť spôsobilými rozhodnúť objektívne a nezaujato,
pretože si po vyše 7 rokoch prejednávania veci (od podania obžaloby) a po 3 rozsudkoch,
ktoré boli najvyšším súdom zrušené, vytvorili a priori taký názor na vec (spočívajúci
v zhodnotení dôkazov a právnom posúdení veci), že napriek vysloveným právnym názorom
najvyššieho súdu máme pochybnosti, či je ešte v možnostiach namietaných členov senátu
rozhodnúť nepredpojato.»
O vznesenej námietke zaujatosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 21 T 1/2003
z 29. novembra 2010 tak, že predseda a členovia senátu nie sú vylúčení z vykonávania
úkonov trestného konania v danej trestnej veci.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť, v ktorej predostrela
v podstate totožné argumenty, aké uviedla vo vznesenej námietke zaujatosti. O jej sťažnosti
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 41/2010 z 5. januára 2011 tak, že napadnuté
rozhodnutie zrušil.
V označenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval:
«Na Krajský súd v Trenčíne bola 25. marca 2003 podaná obžaloba na, v tom čase,
obvineného I. T. pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr. zák. účinného do 1.
januára 2006, pričom ako poškodená strana v konaní vystupuje L. s. r. o. S., zastúpená
splnomocnencom JUDr. R. O.
Splnomocnenec poškodenej strany písomným podaním z 12. novembra 2010 vzniesol
námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. J. M. a členom senátu JUDr. D. E. a
JUDr. J. F.
Túto námietku zaujatosti odôvodnil pomerom vyššie uvedených sudcov k veci tým, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky už trikrát zrušil meritórne rozhodnutie tohto senátu
o podanej obžalobe, pričom vyslovil jasný právny názor, napriek tomu títo sudcovia
Krajského súdu v Trenčíne vytýkané chyby dokazovania neodstránili a právne názory
odvolacieho súdu opomenuli.
Za týchto okolností dospel k názoru, že namietaní členovia senátu sa objektívne
nejavia byť spôsobilí rozhodnúť vo veci objektívne a nezaujato, pričom v tomto smere
argumentoval aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že Krajský súd v Trenčíne postupoval
v súlade so zákonom, keď vznesenú námietku zaujatosti vzhľadom na § 567c ods. 1 Tr. por.
účinný od 1. februára 2009 právne posúdil podľa ustanovení Trestného poriadku účinných
od 1. januára 2006.
Pochybil však, keď o vznesenej námietke zaujatosti vôbec konal, keďže jednak jej
dôvodom bol len procesný postup súdu v konaní, a jednak táto bola založená na iných
dôvodoch ako na dôvodoch podľa § 31 Tr. por...
Rozdielnosť právnych názorov súdu na prejednávanú trestnú vec na jednej strane
a procesných strán na druhej strane, pokiaľ ide o právne otázky, ktoré sa majú riešiť,
nemôže byť bez konkretizovania relevantných skutočností z hľadiska § 31 ods. 1 Tr. por.
podkladom na vznesenie námietky zaujatosti konkrétneho sudcu alebo sudcov, lebo
neodôvodňujú ich zaujatosť zo zákonom predpokladaných dôvodov, t. j. pre pomer
k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka alebo pre pomer
k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Ani odlišnosť právnych názorov všeobecných súdov na rôznych stupňoch nie je
možné považovať za dôvod námietky zaujatosti v zmysle § 31 ods. 1 Tr. por. ...
Vzhľadom na to, že splnomocnenec poškodeného vo vznesenej námietke zaujatosti
neuviedol žiadne dôvody podľa § 31, resp. namietal iba procesný postup súdu v tomto
konaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti napadnuté
uznesenie podľa § 194 ods. 1 Tr. por. zrušil, pretože Krajský súd v Trenčíne o tejto
námietke zaujatosti nemal vôbec konať a rozhodnúť.»
Posúdením obsahu námietok sťažovateľky vo vzťahu k namietanému uzneseniu
najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že tieto sa javia byť zjavne neopodstatnené.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd postupoval v súlade s príslušnými
ustanoveniami Trestného poriadku a hoci v odôvodnení uznesenia označil § 32 ods. 6
Trestného poriadku ako § 31 ods. 6 Trestného poriadku, vzhľadom na citáciu tohto
zákonného ustanovenia, ktoré v uznesení aj použil, pričom jeho obsahom a podstatou sa
zaoberal, niet pochýb o tom, že išlo len o zrejmú chybu v písaní.
Ústavný súd sa nedomnieva, aby najvyšší súd dostatočným spôsobom nepredstavil
právnu úpravu, z ktorej vychádzal, svoje myšlienkové pochody, skutkové zistenia a prijaté
závery.
Ústavný súd nemôže prisvedčiť tvrdeniam sťažovateľky, že z rozhodnutia
najvyššieho súdu nie je ani zrejmé, či trojnásobné zrušenie rozhodnutí krajského súdu
najvyšším súdom pre opakované vady konania nedávajú dôvod na pochybnosti o tom, že
senát krajského súdu v totožnom zložení bude spôsobilý vec objektívne rozhodnúť. Na
tomto mieste považuje ústavný súd za podstatné uviesť, že k tomuto argumentu
sťažovateľky sa najvyšší súd vyjadril síce okrajovo, ale predsa, keď uviedol, že rozdielnosť
názorov vo veci konajúceho súdu a procesných strán na riešenie právnych otázok v rámci
prejednávanej veci nemôže byť bez špecifikácie dôvodov, aké predpokladá § 31 ods. 1
Trestného poriadku, podkladom na vznesenie námietky zaujatosti.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že dôvody, ktoré uvádzala
sťažovateľka v rámci námietky zaujatosti a ktoré spočívajú v tom, že objektivita senátu
krajského súdu je spochybňovaná len preto, že tento senát aj napriek pochybeniam, ktoré
mu vytýkal odvolací súd, tieto vady neodstránil, nemôžu byť v okolnostiach daného prípadu
predmetom rozhodovania o námietke zaujatosti.
Ústavný súd zistil, že najvyšší (odvolací) súd vo vzťahu k rozhodnutiam krajského
súdu konajúceho o obžalobe vytýkal tomuto súdu neúplné zistenie skutkového stavu,
nevysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie, potrebu
opakovania dôkazov a vykonania ďalších dôkazov, nesprávne hodnotenie dôkazov a s tým
súvisiace nepresvedčivé a predčasné závery.
Postup všeobecného súdu konajúceho na základe obžaloby o otázkach viny a trestu
upravuje právna norma trestného procesu, a tou je Trestný poriadok. Ten už vo svojom
ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady, ktorými sú orgány činné v trestnom konaní
a súdy povinné sa riadiť. V rámci zásad Trestný poriadok ukladá orgánom verejnej moci
konať z úradnej povinnosti, veci prejednávať spravodlivo a v primeranej lehote, náležite
zisťovať skutkový stav, vykonávať dokazovanie, objasňovať okolnosti svedčiace v prospech
obvineného, ako aj v jeho neprospech, zároveň stanovuje, ako je potrebné hodnotiť dôkazy
a podobne. Podrobnejší postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov upravuje
Trestný poriadok v jednotlivých častiach, hlavách, dieloch a paragrafoch (napr. dokazovanie
– § 119 a násl. šiestej hlavy prvej časti alebo § 258 a násl. tretieho dielu tretej hlavy tretej
časti). Súčasťou procesného postupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov pri
zisťovaní trestných činov a pri spravodlivom potrestaní páchateľov je aj proces
dokazovania, ktorého cieľom je náležité objasnenie veci. V rámci tohto procesu orgány
verejnej moci okrem iného zisťujú skutkový stav, obstarávajú dôkazy, hodnotia ich
a prijímajú závery.
Ak teda sťažovateľka tvrdila, že dôvodom námietky zaujatosti voči predsedovi
a členom senátu krajského súdu je skutočnosť, že tento senát vzhľadom na trikrát zrušené
rozhodnutia v rámci odvolacieho konania pre opakované vady súvisiace s dokazovaním
nebude spôsobilý ďalej objektívne rozhodnúť, a najvyšší súd vyhodnotil, že o takej
námietke sa nemalo s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku konať, rozhodol
spôsobom súladným so zákonom. Ústavný súd je toho názoru, že uvedenou námietkou
sťažovateľka prejavovala nespokojnosť s procesným postupom senátu krajského súdu, ktorý
s poukazom na § 32 ods. 6 Trestného poriadku nemôže byť sám osebe podkladom na
rozhodovanie o námietke zaujatosti.
Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu je potrebné hodnotiť ako rozhodnutie spĺňajúce všetky kritériá
zákonnosti a ústavnej konformnosti, a preto sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. marca 2011