Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 123/2011
PDF · 138.06 KB
No categories available
II. ÚS 123/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosť maloletej N. V. a jej zákonnej zástupkyne H. V., obe bytom
K., právne zastúpené JUDr. R. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Co 227/07 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletej N. V. a H. V. o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára
2011 doručená sťažnosť maloletej N. V. a jej zákonnej zástupkyne H. V., obe bytom K.
(ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 227/07.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žalobného návrhu právneho predchodcu
sťažovateliek (manžela a otca) podaného 24. januára 2001 konal Okresný súd Košice II
[ďalej len „okresný súd“ (sťažovateľky v sťažnosti nesprávne uviedli Okresný súd Košice I,
pozn.)] v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 480/01 o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy
z 27. júla 1997. V predmetnej veci okresný súd rozsudkom zo 14. marca 2006 žalobu
právneho predchodcu sťažovateliek zamietol. Tento rozsudok bol na základe odvolania
právneho predchodcu sťažovateliek potvrdený aj v odvolacom konaní rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 4 Co 227/07 z 21. mája 2009. Podľa ich tvrdenia k porušeniu nimi
označených práv rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť jednak tým, že krajský súd podľa
nich predmetnú vec nesprávne právne posúdil, ale aj v dôsledku toho, že krajský súd vo veci
rozhodol bez prítomnosti právneho predchodcu sťažovateliek aj napriek tomu, že vyslovene
trval na prerokovaní veci v jeho prítomnosti.
Proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. 4 Co 227/07 z 21. mája 2009
podal právny predchodca sťažovateliek 6. augusta 2009 dovolanie, ktoré bolo rozhodnutím
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 258/2010
z 19. januára 2011 odmietnuté, avšak súčasťou tohto rozhodnutia bolo aj odlišné stanovisko
sudcu najvyššieho súdu JUDr. R. Č., ktoré utvrdilo sťažovateľky v ich presvedčení
o nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu, preto ho napádajú sťažnosťou podanou
ústavnému súdu.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo H. V. ... a mal. N. V. ... na súdnu a inú právnu ochranu vrátane
práva na spravodlivý proces podľa v čl. 46, ods. 1 a práva na prerokovanie veci v
prítomnosti upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov postupom Krajský súd v Košiciach v správnom konaní porušené bolo.
H. V. a mal. N. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 25 271,63 €, ktoré
im je spoločne a nerozdielne Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do 15 dní od
právoplatnosti tohoto rozhodnutia.
H. V. a mal. N. V. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 854,70 € za 2 úkony
právnej pomoci á 419,94 € a 2 x režijný paušál á 7,41 €, ktoré im je spoločne a nerozdielne
Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní
od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,
je viazaný návrhom sťažovateliek, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľky domáhajú. Ústavný súd teda
môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľky domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto
v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení sťažovateľkami označených základných
práv iba v spojitosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 Co 227/07 z 21. mája 2009
a s postupom, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal, pričom argumentáciu týkajúcu
sa označeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľky uviedli iba v texte
sťažnosti mimo petitu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť ich
argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
Predmetom konania ústavného súdu teda bolo preskúmanie, či rozhodnutím
krajského súdu sp. zn. 4 Co 227/07 z 21. mája 2009 a postupom, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, boli porušené sťažovateľkami označené základné práva zaručené v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných
podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno
zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny
názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľkami napádané konanie krajského súdu
vedené pod sp. zn. 4 Co 227/07 bolo právoplatne skončené 7. júla 2009, keď nadobudlo
právoplatnosť rozhodnutie krajského súdu vydané v tomto konaní 21. mája 2009. Od 7. júla
2009, keď bolo sťažovateľkami napádané konanie krajského súdu právoplatne skončené,
do 25. februára 2011, keď bola sťažnosť sťažovateliek osobne podaná ústavnému súdu,
nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec ústavný súd v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu v dovolacom
konaní, na ktoré sa sťažovateľky argumentačne odvolávajú, podotýka, že odlišné stanovisko
jedného z členov senátu najvyššieho súdu odchyľujúce sa od rozhodnutia najvyššieho súdu
nie je zárukou, resp. argumentom pre tvrdenie o nesprávnosti, resp. o arbitrárnosti
rozhodnutia najvyššieho súdu, a teda ani argumentom pre napádanie rozhodnutia krajského
súdu dovtedy, keď by toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo eventuálne po preskúmaní
ústavným súdom vyhlásené za skutočne arbitrárne.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateliek (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2011