Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 123/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť maloletej N. V. a jej zákonnej zástupkyne H. V., obe bytom

K., právne zastúpené JUDr. R. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v , ako aj

základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v

Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť maloletej N. V. a H. V. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2011 doručená sťažnosť maloletej N. V. a jej zákonnej zástupkyne H. V., obe bytom K.

(ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v (ďalej len „“),

ako aj základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žalobného návrhu právneho predchodcu

sťažovateliek (manžela a otca) podaného 24. januára 2001 konal Okresný súd Košice II

[ďalej len „okresný súd“ (sťažovateľky v sťažnosti nesprávne uviedli Okresný súd Košice I,

pozn.)] v konaní vedenom pod sp. zn. o vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy

z 27. júla 1997. V predmetnej veci okresný súd rozsudkom zo 14. marca 2006 žalobu

právneho predchodcu sťažovateliek zamietol. Tento rozsudok bol na základe odvolania

právneho predchodcu sťažovateliek potvrdený aj v odvolacom konaní rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2009. Podľa ich tvrdenia k porušeniu nimi

označených práv rozhodnutím krajského súdu malo dôjsť jednak tým, že krajský súd podľa

nich predmetnú vec nesprávne právne posúdil, ale aj v dôsledku toho, že krajský súd vo veci

rozhodol bez prítomnosti právneho predchodcu sťažovateliek aj napriek tomu, že vyslovene

trval na prerokovaní veci v jeho prítomnosti.

Proti predmetnému rozhodnutiu krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2009

podal právny predchodca sťažovateliek 6. augusta 2009 dovolanie, ktoré bolo rozhodnutím

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. januára 2011 odmietnuté, avšak súčasťou tohto rozhodnutia bolo aj odlišné stanovisko

sudcu najvyššieho súdu JUDr. R. Č., ktoré utvrdilo sťažovateľky v ich presvedčení

o nesprávnosti rozhodnutia krajského súdu, preto ho napádajú sťažnosťou podanou

ústavnému súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľky žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo H. V. ... a mal. N. V. ... na súdnu a inú právnu ochranu vrátane

práva na spravodlivý proces podľa v čl. 46, ods. 1 a práva na prerokovanie veci v

prítomnosti upravené v č. v znení

neskorších predpisov postupom Krajský súd v Košiciach v správnom konaní porušené bolo.

H. V. a mal. N. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 25 271,63 €, ktoré

im je spoločne a nerozdielne Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť do 15 dní od

právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

H. V. a mal. N. V. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 854,70 € za 2 úkony

právnej pomoci á 419,94 € a 2 x režijný paušál á 7,41 €, ktoré im je spoločne a nerozdielne

Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov do 15 dní

od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa ,

je viazaný návrhom sťažovateliek, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľky domáhajú. Ústavný súd teda

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľky domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto

v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení sťažovateľkami označených základných

práv iba v spojitosti s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2009

a s postupom, ktorý vydaniu tohto rozhodnutia predchádzal, pričom argumentáciu týkajúcu

sa označeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorú sťažovateľky uviedli iba v texte

sťažnosti mimo petitu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť ich

argumentácie (napr. , , ).

Predmetom konania ústavného súdu teda bolo preskúmanie, či rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 21. mája 2009 a postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, boli porušené sťažovateľkami označené základné práva zaručené v čl. 46

ods. 1 a .

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že jednou zo základných

podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 . Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od

právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno

zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny

názor, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľkami napádané konanie krajského súdu

vedené pod sp. zn. bolo právoplatne skončené 7. júla 2009, keď nadobudlo

právoplatnosť rozhodnutie krajského súdu vydané v tomto konaní 21. mája 2009. Od 7. júla

2009, keď bolo sťažovateľkami napádané konanie krajského súdu právoplatne skončené,

do 25. februára 2011, keď bola sťažnosť sťažovateliek osobne podaná ústavnému súdu,

nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateliek už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene ( ).

Nad rámec ústavný súd v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu v dovolacom

konaní, na ktoré sa sťažovateľky argumentačne odvolávajú, podotýka, že odlišné stanovisko

jedného z členov senátu najvyššieho súdu odchyľujúce sa od rozhodnutia najvyššieho súdu

nie je zárukou, resp. argumentom pre tvrdenie o nesprávnosti, resp. o arbitrárnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu, a teda ani argumentom pre napádanie rozhodnutia krajského

súdu dovtedy, keď by toto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo eventuálne po preskúmaní

ústavným súdom vyhlásené za skutočne arbitrárne.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateliek ( prvá veta ), ústavný súd

sa touto časťou sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2011