Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 146/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., N., pre

namietané porušenie základného práva podľa

uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. -286 z 29. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2011 doručená sťažnosť P. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.

J. V., N., pre namietané porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -286 z 29. júna 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní o zrušenie a vyporiadanie

podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti vedenom na Okresnom súde Liptovský

Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Počas súdneho konania

zákonná sudkyňa konajúca vo veci na pojednávaní konanom 31. marca 2010 uviedla, že

podá na sťažovateľa trestné oznámenie pre skutočnosti, ktoré na tomto pojednávaní uviedol.

Toto vyhlásenie sudkyne vzbudilo u sťažovateľa vážne pochybnosti o jej nezaujatosti

a preto na pojednávaní konanom 17. mája 2010 vzniesol námietku zaujatosti. Krajský súd

rozhodol o námietke zaujatosti uznesením č. k. -286 z 29. júna 2010 tak, že

vo veci konajúcu sudkyňu nevylúčil z prerokovania a rozhodovania vo veci. Sťažovateľ

ďalej namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo jemu ani jeho advokátovi

doručené. Až na žiadosť jeho advokáta mu bolo uznesenie krajského súdu doručené

12. februára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol:

„Podľa mojich informácií je veľmi neobvyklé, aby zákonný sudca podával trestné

oznámenia na účastníka konania pre jeho výroky na pojednávaní, ktoré sa netýkajú priamo

konajúceho zákonného sudcu.

Vyjadrenie sudkyne JUDr. J. H. zo dňa 9. 6. 2010 k vznesenej námietke zaujatosti

a jej následné konanie, keď môjmu advokátovi JUDr. J. V. /a ani mojej osobe/ nedoručila

uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. -286 zo dňa 29. 6. 2010, hoci vo

veci nariadil termín pojednávania na deň 19. 1. 2011 o 12.30 hod. vzbudilo u mňa ďalšie

pochybnosti o nezaujatosti. V rámci prípravy pojednávania musela sudkyňa JUDr. J. H.

zistiť, že toto uznesenie odvolacieho súdu nebolo nikomu doručené a napriek tomu ho

nedala doručiť. Domnievam sa, že toto uznesenie chcela môjmu advokátovi JUDr. J. V.

doručiť až na pojednávaní, na ktorom by vyniesla rozsudok vo veci samej, čím by mi

zabránila včas podať túto ústavnú sťažnosť. Táto vec je totiž v štádiu pred vydaním

rozsudku vo veci samej. Sudkyňa JUDr. J. H. sa napriek odôvodneným pochybnostiam o jej

nezaujatosti nedala vo veci vylúčiť a v dôsledku jej vyjadrenia o nezaujatosti nebola vo veci

vylúčená ani Krajským súdom v Žiline. Sudkyňa JUDr. J. H. naďalej vo veci koná, dňa

23. 2. 2011 o 13.00 hod. sa má vo veci uskutočniť ďalšie pojednávanie a to aj napriek

nedostatku jej nestrannosti z objektívneho hľadiska. Takýmto konaním sa porušuje moje

základné právo podľa článku 48 ods. 1 prvá veta . Obdobný

právny názor je uvedený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

16/00-55 zo dňa 15. 6. 2000.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Krajský súd v Žiline uznesením sp.zn. -286 zo dňa 29. 6. 2010,

ktorým nevylúčil sudkyňu Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši JUDr. J. H.

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši pod

sp. zn. a Okresný súd v Liptovskom Mikuláši následnou účasťou sudkyne

JUDr. J. H. na konaní a rozhodovaní veci vedenej veci vedenej na Okresnom súde

v Liptovskom Mikuláši pod sp. zn. porušili základné právo sťažovateľa P. S.

podľa článku 48 ods. 1 prvá veta .

Sťažovateľovi P. S. sa priznávajú trovy tohto konania vsunie 261,82 EUR, ktoré sú

Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Liptovskom Mikuláši povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne sťažovateľovi P. S. na účet advokáta do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je

dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva

podľa uznesením krajského súdu č. k. -286 z 29. júna

2010. Týmto uznesením rozhodol krajský súd, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená

z prerokovania a rozhodovania veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. .

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Zákonná sudkyňa vo svojom písomnom vyjadrení uviedla, že nemá akýkoľvek

pomer k veci. účastníkom ani ich zástupcom, nepozná ich. Vzhľadom na vážne obvinenia

prednesené navrhovateľom 2/ na pojednávaní dňa 31. 3. 2010 na adresu sudkyne B. K.,

tohto poučila jej povinnosti, uvedené skutočnosti oznámiť orgánom činným v trestnom

konaní, čo nezakladá jej negatívny postoj k stranám sporu.

Krajský súd posudzoval vyjadrenie sudkyne Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši.

pokiaľ ide ojej zaujatosť z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia ods. I ,

v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich

nezaujatosti.

Zmyslom citovaného ustanovenia je upevniť dôveru účastníkov konania i verejnosti

v nestrannosť postupu civilného súdnictva. Preto zákon vylučuje sudcov z judikačnej

činnosti v konkrétnej veci z dôvodov, ktoré sú spravidla subjektívnej povahy, ktoré však vždy

predstavujú faktory potencionálne ohrozujúce nestrannosť sudcu. Týmto procesným

i postupom je zabezpečené ústavné právo každého domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva, na nezávislom a nestrannom súde tak, ako je toto právo obsiahnuté

v článku 36 ods. 1 SR.

Formulujú sa tu dva všeobecnejšie dôvody vylúčenia. Pomer k veci, ako okolnosť

potencionálne spochybňujúca nezaujatosť sudcu, a teda dôvod jeho vylúčenia bude

aktuálny napr. vtedy, keď bude sudca právne zainteresovaný na výsledku konania; no aj

vtedy, keď by mohol, či mal mať v danom konaní úlohu svedka, či inej zúčastnenej osoby. O

pomere k účastníkovi, ako okolnosti rovnakého významu možno uvažovať, ak sa bude

zakladať na príbuzenstve, či iných určitým spôsobom kvalifikovaných vzťahoch (kladných i

záporných, osobnostných vzťahoch, vzťahoch hospodárskej najmä majetkovej povahy a

pod.).

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia, ako aj z vyššie uvedených

skutočností, krajský súd nezistil existenciu takých okolností, z ktorých by bolo možné

vyvodiť pochybnosti o zaujatosti sudkyne Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. J. H.

V predmetnej veci, nie je preto dôvod pochybovať o nezaujatosti prejednávajúcej sudkyne,

ktorá má vo veci rozhodovať. Samotné skutočnosti uvádzané navrhovateľom 2/, a jeho

zástupcom, ešte samy osebe nemôžu vzbudzovať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Keďže

samotný zákonný sudca, ktorý má vo veci rozhodovať nemá žiadny pomer k účastníkovi

konania, ani k prejednávanej veci (okrem subjektívneho pocitu účastníkov to z ničoho

nevyplynulo) je povinný vec z titulu svojho povolania prejednať objektívne a rozhodnúť s

prihliadnutím na profesionálny prístup k práci. U sudcu sa nezaujatosť predpokladá, pokiaľ

nie je predložený opak. Takýto záver vyplýva aj z , a

príslušných zákonov upravujúcich status sudcu. Osobnosť a postavenie sudcu musia byť

zárukou, že nepripustia, aby vonkajšie vplyvy pôsobili na ich nestrannosť pri rozhodovaní.

Opačný záver by bolo možné prijať len vtedy, keby sudca v rámci svojho subjektívneho

vyjadrenia tvrdil také skutkové okolnosti, ktoré by objektívne nasvedčovali tomu, že má k

veci, či účastníkom, alebo k ich zástupcom taký vzťah, ktorý by vzbudzoval dôvodné

pochybnosti o jeho nezaujatosti. V prejednávanej veci takéto skutočnosti neboli tvrdené, a z

ničoho ani nevyplývali.“

Podľa ustanovenia v znení účinnom

v relevantnom čase (ďalej aj „OSP“) sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania

veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia dôvodom na

vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej

veci.

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15

dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Vo veci, v ktorej sťažovateľ namieta zaujatosť sudkyne, prebieha na okresnom súde

prvostupňové konanie.

Podľa v znení neskorších predpisov môže účastník konania, pokiaľ to

zákon nevylučuje, napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním. Podľa § 205 ods.

2 odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej,

možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1. Podľa

súd rozhodnutie zruší, ak rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa ustálenej súdnej praxe je pre odvolacie konanie pod dôvod podľa ustanovenia

subsumovateľná aj osobitná situácia, keď predtým, než súd

vo veci rozhodol, bola vznesená námietka zaujatosti, ktorou bola spochybnená nezaujatosť

sudcu, o tejto námietke nebolo rozhodnuté, a súd napriek tomu vo veci rozhodol. V takomto

prípade sa musí rozhodnúť v rámci odvolacieho konania o vznesenej námietke zaujatosti

a podľa výsledku tohto rozhodnutia odvolací súd posúdi, či tu namietaná vada bola.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľom namietané porušenie základného práva

možno korigovať v odvolacom konaní iniciovanom na základe odvolania odôvodneného

podľa ustanovenia s odkazom na ustanovenie

písm. g) .

Pokiaľ sa teda sťažovateľ domnieva, že v jeho veci koná nepríslušný súd, resp.

nesprávne obsadený súd, čo by v podstate zodpovedalo porušeniu základného práva na

zákonného sudcu podľa , môže námietku takejto povahy následne

uplatniť v rámci odvolacieho konania, ako aj v rámci dovolacieho konania ( ).

Napokon ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti poukazuje na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej ustanovenie limituje právomoc

ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity.

V zmysle tohto princípu rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých

prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného

súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov rozhodovať

v konkrétnej veci a poskytnúť tak ochranu označeným základným právam alebo slobodám

sťažovateľa, porušenie ktorých namieta (, ).

Ústavný súd preto s poukazom na už spomenutý princíp subsidiarity uplatňovaný pri

výkone právomoci ústavného súdu konštatuje, že konanie o tejto otázke je vylúčené pre

nedostatok jeho právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2011