Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 129/2011
PDF · 275.69 KB
No categories available
II. ÚS 129/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. T., O., Č., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., P., Č.,
vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušenia
základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
zaručených v čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných
práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
23 Tos 24/2010 a jeho uznesením zo 6. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra
2010 doručená sťažnosť J. T., O., Č., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných
práv zaručených v čl. 15 ods. 3, v čl. 36 ods. 1, v čl. 38 ods. 1 a v čl. 40 ods. 6 listiny a
práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 24/2010 a jeho uznesením zo 6. septembra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu
Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. T 82/81 z 9. júna 1981 bol sťažovateľ
uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenie služby v ozbrojených silách podľa
§ 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného
do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“) a bol mu uložený trest odňatia
slobody v trvaní 24 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že
sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať
vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn. 3 Rtv 60/91
zo 6. novembra 1991 bol v rámci prieskumného konania podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona
č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov zrušený výrok o treste
sťažovateľa v rozsudku z 9. júna 1981. Výrok o vine v pôvodnom rozsudku ostal
nedotknutý. Vojenský obvodový súd rozsudkom sp. zn. 3 Rtv 60/91 zo 6. novembra 1991
odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne.
Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením
č. k. 2 Nt 13/2009-29 zo 17. februára 2010 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste
v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. T 82/81 z 9. júna 1981 zrušil, rovnako tak
zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na
zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Proti uzneseniu okresného súdu podal
sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná
prokuratúra“), o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 24/2010-39
zo 6. septembra 2010 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 2 Nt 13/2009-29
zo 17. februára 2010 v celom rozsahu zrušil a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy
konania zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 24/2010-
39 zo 6. septembra 2010 porušil jeho práva. Tvrdí, že «o stížnosti vojenského prokurátora
- rozhodovali soudci, kteří byli zavázáni rozhodovat v neprospěch stěžovatele;
- tito soudci odkazují stěžovatele na postup, který není podle slovenského právního
řádu realizovatelný;
- v napadeném usnesení se vychází z právního stavu v době původního odsouzení,
nikoli v době rehabilitačního řízení...
V senátu, který rozhodoval v původním i rehabilitačním řízení, stejně jako o nynější
stížnosti vojenského prokurátora, zasedali soudci, kteří byli vojenskými soudci za minulého
režimu a zavázali se
- vojenskou přísahou k věrnosti „pracujícímu lidu vedenému K.“ a k tomu, že budou
„co nejlépe bránit svou rodnou vlast a její socialistický řád“, a k tomu „nasadit i svůj život
k dosažení vítězství...
- soudcovským slibem k věrnosti „věci socialismu“ a k tomu, že Ústavu a zákony
budou „vykládat... v souladu se socialistickým právním vědomím“...».
Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ je sudca takto viazaný, je fakticky zaviazaný
rozhodovať v neprospech sťažovateľa. Sudca, ktorý sa osobne angažoval v prospech
komunistického režimu, nemôže nestranne posudzovať prípad osoby, ktorá z dôvodu svojho
svedomia či náboženského vyznania v období komunistického režimu odoprela vykonávať
vojenskú službu. Rozporuplnosť je podľa sťažovateľa daná tým, že bol režimom
perzekvovaný, ale sudca, ktorý sťažovateľa teraz súdi, tento režim propagoval.
Sťažovateľ ďalej uvádza: „Jestliže takový soudce přesto ve stěžovatelově věci
rozhodoval, pokládá stěžovatel takovou okolnost za narušení práva na spravedlivý proces
podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny.
Zároveň to stěžovatel pokládá za porušení práva na zákonného soudce podle čl. 38
odst. 1 Listiny a čl. 48 odst. 1 Ústavy, neboť zákonným soudcem muže být jen ten, kdo není
slibem, přísahou či osobní angažovaností vázán fakticky rozhodovat v neprospěch
stěžovatele.“
V ďalšom sťažovateľ uvádza, že „Krajský soud vysvětlil právo na obnovu řízení
podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě tak, že v daném případe jde o právo na
dovolání... nikoli o právo na obnovu řízení.
Nicméně pro dovolání stanoví trestní řád v § 370 odst. 1, 2 nepřekročitelné lhůty,
které ve vztahu k původnímu i rehabilitačnímu rozhodnutí dávno uplynuly....
Jinými slovy, krajský soud odkazuje stěžovatele na postup, který je podle slovenského
právního řádu nemožný.
To stěžovatel pokládá za porušení práva na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1
Úmluvy a práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny.
Podle krajského soudu nelze dospět k závěru, že poté, co po 1. 1. 1990 proběhlo
rehabilitační řízení, mohlo znovu dojít ke splnění podmínek pro obnovu řízení, zejména když
rehabilitační soud potvrdil výrok o vine. Jestliže stěžovatel předložil rozhodnutí
v obdobných věcech, kde se soudy ztotožnily s právním názorem stěžovatele, krajský soud je
odmítl s tím, že soudci jsou nezávislí a jsou vázáni jen ústavou, ústavními zákony,
mezinárodními smlouvami a zákonem...
Je pravda, že soudci jsou při výkonu své funkce nezávislí, ale to neznamená, že
mohou stejné zákony a stejné právní situace vykládat jednou tak a jindy zcela opačně.
Součástí ústavně garantovaných práv je totiž také právo na rovné zacházení podle
čl. 1Listiny...
Konkrétní pochybení spatřuje stěžovatel v tom, že rehabilitační soud vycházel
z právního stavu v době původního odsouzení. Podle čl. 40 odst. 6 Listiny však měl srovnat
právní stav v době odsouzení s právním stavem v době rehabilitačního řízení a rozhodnout
podle toho, co je pro stěžovatele příznivější.
V době, kdy rehabilitační soud stěžovatele nově odsoudil, t. j. 21. 2. 1991, byl již
v účinnosti čl. 15 odst. 3 Listiny...
Soudci rehabilitačního soudu byli těmito články Listiny vázáni, a přesto podle nich
nejednali...
Stejně tak je porušil nyní krajský soud, když zamítl povolení obnovy řízení, a to
navzdory tomu, že došlo k jejich předchozímu porušení v rehabilitačním řízení.“ .
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 9. 2010 sp. zn. 23 Tos/24/2010-39
bylo porušeno právo stěžovatele na
- zákonného soudce podle čl. 38 odst. 1 Listiny a čl. 48 odst. 1 Ústavy
- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny
- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy
- rovnost podle čl. 1 Listiny
- odepření vojenské služby podle čl. 15 odst. 3 Listiny a
- posouzení věcí podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny.
II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 9. 2010 č. j. 23 Tos/24/2010-39 se
zrušuje.
III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro, které je
Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení
tohoto nálezu.
IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování,
které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatele..., do
dvou měsíců od doručení tohoto nálezu. Náklady řízení nezahrnují DPH, neboť právní
zástupce není jejím plátcem.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto
zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým
vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa
čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na
uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí
to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 4
ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru) ústavný súd považoval iba za súčasť argumentácie
sťažovateľa.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá sa týka
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1
listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38
ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 24/2010 a jeho uznesením
zo 6. septembra 2010, ku ktorému malo dôjsť tým, že vo veci rozhodovali sudcovia, ktorí
neboli nestranní, je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho práv tým, že o jeho návrhu na
obnovu konania rozhodovali ako členovia senátu krajského súdu aj sudcovia, ktorí boli
predtým vojenskými sudcami a ktorí boli preto viazaní jednak vojenskou prísahou, ale aj
sudcovským sľubom, ktorých obsah vyjadroval vernosť totalitnému režimu existujúcemu
pred rokom 1990. Z tohto dôvodu uvedení sudcovia, sú viazaní prísahou a sľubom, nemohli
rozhodovať o jeho veci nestranne.
K tomuto tvrdeniu sťažovateľa je potrebné uviesť, že problematiku „zákonnosti“
sudcov ustanovených do funkcie pred rokom 1990 v súvislosti s ich ďalším zotrvaním
vo funkcii po zmene režimu Slovenskej republiky upravil zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch
a sudcoch v znení relevantnej účinnosti (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“).
Z ustanovenia § 69 ods. 2 prvej vety tohto zákona o súdoch a sudcoch vyplývalo, že
sudcovia ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov pred 1. januárom 1990 musia
byť v lehote dvanástich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona (1. september 1991)
ustanovení do funkcie podľa tohto zákona, lebo inak ich funkcia zaniká.
Podľa § 37 ods. 1 prvej vety zákona o sudcoch v relevantnom znení po svojom
ustanovení skladajú sudcovia a prísediaci tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie,
že sa budem spravovať zákonmi, budem ich vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia a v súlade s nimi budem rozhodovať nezávisle, nestranne a spravodlivo.“
Odmietnutie zloženia sľubu malo za následok stratu funkcie.
Zákonom č. 12/1993 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 335/1991 Zb.
o súdoch a sudcoch a ktorým sa menil a dopĺňal zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992
Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní
sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), bol § 69 relevantného
zákona o súdoch a sudcoch novelizovaný a znel takto:
ods. 1 Sudcovia súdov Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších
právnych predpisov sa považujú za ustanovených do funkcie bez časového obmedzenia...
ods. 3 Sudcovia vojenských súdov vymenovaní do funkcie bez časového obmedzenia
podľa doterajších predpisov sa považujú za sudcov zvolených do funkcií sudcov vojenských
súdov bez časového obmedzenia.
Z citovaných zákonných ustanovení možno nepochybne konštatovať, že už v čase
rozhodovania krajského súdu nemohol byť žiaden z členov senátu viazaný sudcovským
sľubom v znení platnom pred rokom 1990, pretože bez zloženia nového sľubu by boli
sudcovia ustanovení do funkcie pred 1. januárom 1990 stratili svoje sudcovské postavenie.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno námietku porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy,
čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny v súvislosti s tvrdeným
nedostatkom nestrannosti člena senátu akceptovať, pretože sa javí ako nedôvodná už na
prvý pohľad.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa aj v tej časti, ktorou namieta
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na
„rovné zacházení“ podľa čl. 1 listiny napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 24/2010-39
zo 6. septembra 2010 vo vzťahu, k zamietnutiu povolenia na obnovu konania, je zjavne
neopodstatnená.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 24/2010-39
zo 6. septembra 2010 okrem iného vyplýva:
„Ustanovenie § 394 ods. 1 Tr. por. rigorózne stanovuje, za splnenia akých
podmienok je možné vyhovieť návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa tohto
ustanovenia obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, alebo
právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu
skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už
skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine, vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený
trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený
druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od
potrestania, alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu, by bolo v zrejmom nepomere
k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom
trestu.
Všetky navrhovateľom uvedené dôvody prezentované v návrhu na povolenie obnovy
konania ako dôvod pre vyhovenie návrhu existovali a boli bývalému Vojenskému
obvodovému súdu Prešov známe v čase rozhodovania o vine a treste, a teda nemohli mať
žiadny vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Aj keď je pravdou, že všetky už hore uvedené
medzinárodné dokumenty v citovaných článkoch, uvádzaných sťažovateľom ako aj
navrhovateľom, garantujú náboženskú slobodu, avšak ani v jednom z nich nie je výslovne
uvedené, že náboženská sloboda môže byť dôvodom pre odopretie vojenskej služby, ale
podrobnosti úpravy boli odkázané na vnútroštátny právny poriadok, t. j. zákony...
... samotný protokol neobsahuje podmienky pre obnovu konania, ale len odkazuje na
vnútroštátnu právnu normu. Čo sa týka tvrdenia navrhovateľa, že ako nová skutočnosť
a podstatná vada konania je tá skutočnosť, že skutku odsúdeného bola i v rehabilitačnom
konaní pripisovaná taká vysoká spoločenská nebezpečnosť, že ju bolo potrebné riešiť
nepodmienečným trestom odňatia slobody pod hornou hranicou zákonnej sadzby, s týmto sa
krajský súd nestotožnil. Každý štát prikladá obrane vlasti a územnej celistvosti mimoriadny
význam a povinnosti v tomto smere zo strany občanov sú zakotvené v príslušných ústavách.
Tak to bolo upravené v Ústave ČSSR z roku 1960, v ústavnom zákone o federácii z roku
1968 a tak je to aj v Ústave Slovenskej republiky z 1. 9. 1992. V čl. 18 je ustanovené, že
nikoho nemožno poslať na nútené práce, alebo nútené služby. Podľa ods. 2 sa však
ustanovenia ods. 1 nevzťahujú na... b) vojenskú službu, alebo inú službu ustanovenú
zákonom, namiesto povinnej vojenskej služby. Z čl. 25 ods. 2 vyplýva, že nikoho nemožno
nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím, alebo
náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. Je teda zrejmé, že tejto povinnosti
tým, že ju celkom nevylúčil z ústavy, štát prikladá osobitný význam a necháva si možnosti
podľa potreby a situácie upraviť podrobnosti zákonom. Z uvedeného je potom možné
dovodiť aj stupeň nebezpečnosti konania u osôb, ktoré túto zákonnú povinnosť v prípade
potreby štátu odmietali, ktorá skutočnosť sa musí potom odraziť aj v uloženom treste.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný
súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri
odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho
názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti
poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu
Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „argument krajského
soudu, že vydání rozhodnutí po 1. 1. 1990 garantuje jeho správnost, je shora uvedenými
rozhodnutími vyvrácen“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd považuje za
potrebné ku sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných
súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08).
Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad
krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na „rovné zacházení“ podľa čl. 1
listiny, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva
podľa čl. 40 ods. 6 listiny, pretože „rehabilitační soud vycházel z právního stavu v době
původního odsouzení. Podle čl. 40 odst. 6 Listiny však měl srovnat právní stav v době
odsouzení s právním stavem v době rehabilitačního řízení a rozhodnout podle toho, co je
pro stěžovatele příznivější.“.
Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné
práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy
v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40
ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
len v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže
z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného
čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1
listiny a základného práva podľa čl. 1 listiny, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že
nezistil porušenia týchto práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu
nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 6 listiny.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených
v čl. 15 ods. 3 listiny, pretože „V době, kdy rehabilitační soud stěžovatele nově odsoudil,
t. j. 21. 2. 1991, byl již v účinnosti čl. 15 odst. 3 Listiny, kde se výslovně garantuje právo na
odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání. Soudci rehabilitačního
soudu byli těmito články Listiny vázáni, a přesto podle nich nejednali. Tak uvedená
ustanovení Listiny porušili“, a to bez ďalšej bližšej argumentácie sťažovateľa, ktorou by
odôvodnil svoje tvrdenia.
Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak
je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví
zákon.
V tejto súvislosti ústavný súd chce poukázať na svoje skoršie rozhodnutie
č. k. II. ÚS 342/06-28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,
pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,
jednoznačným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia
a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno
tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho
obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani
s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo
predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade
akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva
nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade
„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní
s ochranou záujmov spoločnosti.
Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. III. ÚS 165/05-22 z 9. júna 2005
vo vzťahu k slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase
rozhodovania o vine a treste (v roku 1981) nevykazuje ani podľa vtedy platných
medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli
a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady
Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)
a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.
Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.
S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny sa čiastočne
vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, a to tak, ako ústavný súd
už uvádza v citovanom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd
vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenie týchto základných práv, dospel k záveru, že
napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva
zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd
sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011