Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 129/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. T., O., Č., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. M., P., Č.,

vo veci namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušenia

základného práva zaručeného v , základných práv

zaručených v čl. 15 ods. 3, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných

práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra

2010 doručená sťažnosť J. T., O., Č., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

čl. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), porušenie základného práva

zaručeného v (ďalej len „“), základných

práv zaručených v čl. 15 ods. 3, v čl. 36 ods. 1, v čl. 38 ods. 1 a v čl. 40 ods. 6 listiny a

práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu

Prešov (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. T 82/81 z 9. júna 1981 bol sťažovateľ

uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenie služby v ozbrojených silách podľa

v znení neskorších predpisov účinného

do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “) a bol mu uložený trest odňatia

slobody v trvaní 24 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom odsúdenia bola skutočnosť, že

sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka Jehovovho odmietol vykonať

vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského obvodového súdu sp. zn.

zo 6. novembra 1991 bol v rámci prieskumného konania podľa § 14 ods. 1 písm. f) zákona

č. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov zrušený výrok o treste

sťažovateľa v rozsudku z 9. júna 1981. Výrok o vine v pôvodnom rozsudku ostal

nedotknutý. Vojenský obvodový súd rozsudkom sp. zn. zo 6. novembra 1991

odsúdil sťažovateľa na trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov nepodmienečne.

Na návrh sťažovateľa Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) uznesením

č. k. -29 zo 17. februára 2010 povolil obnovu konania a výrok o vine a treste

v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn. T 82/81 z 9. júna 1981 zrušil, rovnako tak

zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia na tieto výroky obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na

zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Proti uzneseniu okresného súdu podal

sťažnosť prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Prešov (ďalej len „vojenská obvodná

prokuratúra“), o ktorej krajský súd napadnutým uznesením č. k. -39

zo 6. septembra 2010 rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -29

zo 17. februára 2010 v celom rozsahu zrušil a návrh sťažovateľa na povolenie obnovy

konania zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 24/2010-

39 zo 6. septembra 2010 porušil jeho práva. Tvrdí, že «o stížnosti vojenského prokurátora

- rozhodovali soudci, kteří byli zavázáni rozhodovat v neprospěch stěžovatele;

- tito soudci odkazují stěžovatele na postup, který není podle slovenského právního

řádu realizovatelný;

- v napadeném usnesení se vychází z právního stavu v době původního odsouzení,

nikoli v době rehabilitačního řízení...

V senátu, který rozhodoval v původním i rehabilitačním řízení, stejně jako o nynější

stížnosti vojenského prokurátora, zasedali soudci, kteří byli vojenskými soudci za minulého

režimu a zavázali se

- vojenskou přísahou k věrnosti „pracujícímu lidu vedenému K.“ a k tomu, že budou

„co nejlépe bránit svou rodnou vlast a její socialistický řád“, a k tomu „nasadit i svůj život

k dosažení vítězství...

- soudcovským slibem k věrnosti „věci socialismu“ a k tomu, že Ústavu a zákony

budou „vykládat... v souladu se socialistickým právním vědomím“...».

Sťažovateľ je toho názoru, že pokiaľ je sudca takto viazaný, je fakticky zaviazaný

rozhodovať v neprospech sťažovateľa. Sudca, ktorý sa osobne angažoval v prospech

komunistického režimu, nemôže nestranne posudzovať prípad osoby, ktorá z dôvodu svojho

svedomia či náboženského vyznania v období komunistického režimu odoprela vykonávať

vojenskú službu. Rozporuplnosť je podľa sťažovateľa daná tým, že bol režimom

perzekvovaný, ale sudca, ktorý sťažovateľa teraz súdi, tento režim propagoval.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Jestliže takový soudce přesto ve stěžovatelově věci

rozhodoval, pokládá stěžovatel takovou okolnost za narušení práva na spravedlivý proces

podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy a práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny.

Zároveň to stěžovatel pokládá za porušení práva na zákonného soudce podle čl. 38

odst. 1 Listiny a , neboť zákonným soudcem muže být jen ten, kdo není

slibem, přísahou či osobní angažovaností vázán fakticky rozhodovat v neprospěch

stěžovatele.“

V ďalšom sťažovateľ uvádza, že „Krajský soud vysvětlil právo na obnovu řízení

podle čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě tak, že v daném případe jde o právo na

dovolání... nikoli o právo na obnovu řízení.

Nicméně pro dovolání stanoví trestní řád v § 370 odst. 1, 2 nepřekročitelné lhůty,

které ve vztahu k původnímu i rehabilitačnímu rozhodnutí dávno uplynuly....

Jinými slovy, krajský soud odkazuje stěžovatele na postup, který je podle slovenského

právního řádu nemožný.

To stěžovatel pokládá za porušení práva na spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1

Úmluvy a práva na soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny.

Podle krajského soudu nelze dospět k závěru, že poté, co po 1. 1. 1990 proběhlo

rehabilitační řízení, mohlo znovu dojít ke splnění podmínek pro obnovu řízení, zejména když

rehabilitační soud potvrdil výrok o vine. Jestliže stěžovatel předložil rozhodnutí

v obdobných věcech, kde se soudy ztotožnily s právním názorem stěžovatele, krajský soud je

odmítl s tím, že soudci jsou nezávislí a jsou vázáni jen , ústavními zákony,

mezinárodními smlouvami a zákonem...

Je pravda, že soudci jsou při výkonu své funkce nezávislí, ale to neznamená, že

mohou stejné zákony a stejné právní situace vykládat jednou tak a jindy zcela opačně.

Součástí ústavně garantovaných práv je totiž také právo na rovné zacházení podle

čl. 1Listiny...

Konkrétní pochybení spatřuje stěžovatel v tom, že rehabilitační soud vycházel

z právního stavu v době původního odsouzení. Podle čl. 40 odst. 6 Listiny však měl srovnat

právní stav v době odsouzení s právním stavem v době rehabilitačního řízení a rozhodnout

podle toho, co je pro stěžovatele příznivější.

V době, kdy rehabilitační soud stěžovatele nově odsoudil, t. j. 21. 2. 1991, byl již

v účinnosti čl. 15 odst. 3 Listiny...

Soudci rehabilitačního soudu byli těmito články Listiny vázáni, a přesto podle nich

nejednali...

Stejně tak je porušil nyní krajský soud, když zamítl povolení obnovy řízení, a to

navzdory tomu, že došlo k jejich předchozímu porušení v rehabilitačním řízení.“ .

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 9. 2010 sp. zn. -39

bylo porušeno právo stěžovatele na

- zákonného soudce podle Listiny a

- soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy

- rovnost podle čl. 1 Listiny

- odepření vojenské služby podle čl. 15 odst. 3 Listiny a

- posouzení věcí podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 6. 9. 2010 č. j. -39 se

zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro, které je

Krajský soud Trenčín povinen vyplatit k rukám stěžovatele do dvou měsíců od doručení

tohoto nálezu.

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního zastupování,

které je Krajský soud Trenčín povinen vyplatit na účet právního zástupce stěžovatele..., do

dvou měsíců od doručení tohoto nálezu. Náklady řízení nezahrnují DPH, neboť právní

zástupce není jejím plátcem.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto

zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým

vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na

uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí

to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ). Tvrdenia o porušení iných práv (v tomto prípade čl. 4

ods. 2 Protokolu č. 7 k dohovoru) ústavný súd považoval iba za súčasť argumentácie

sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá sa týka

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 36 ods. 1

listiny, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v a v

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 6. septembra 2010, ku ktorému malo dôjsť tým, že vo veci rozhodovali sudcovia, ktorí

neboli nestranní, je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa názoru sťažovateľa malo dôjsť k porušeniu jeho práv tým, že o jeho návrhu na

obnovu konania rozhodovali ako členovia senátu krajského súdu aj sudcovia, ktorí boli

predtým vojenskými sudcami a ktorí boli preto viazaní jednak vojenskou prísahou, ale aj

sudcovským sľubom, ktorých obsah vyjadroval vernosť totalitnému režimu existujúcemu

pred rokom 1990. Z tohto dôvodu uvedení sudcovia, sú viazaní prísahou a sľubom, nemohli

rozhodovať o jeho veci nestranne.

K tomuto tvrdeniu sťažovateľa je potrebné uviesť, že problematiku „zákonnosti“

sudcov ustanovených do funkcie pred rokom 1990 v súvislosti s ich ďalším zotrvaním

vo funkcii po zmene režimu Slovenskej republiky upravil o súdoch

a sudcoch v znení relevantnej účinnosti (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“).

Z ustanovenia § 69 ods. 2 prvej vety tohto zákona o súdoch a sudcoch vyplývalo, že

sudcovia ustanovení do funkcie podľa doterajších predpisov pred 1. januárom 1990 musia

byť v lehote dvanástich mesiacov odo dňa účinnosti tohto zákona (1. september 1991)

ustanovení do funkcie podľa tohto zákona, lebo inak ich funkcia zaniká.

Podľa § 37 ods. 1 prvej vety zákona o sudcoch v relevantnom znení po svojom

ustanovení skladajú sudcovia a prísediaci tento sľub: „Sľubujem na svoju česť a svedomie,

že sa budem spravovať zákonmi, budem ich vykladať podľa svojho najlepšieho vedomia

a svedomia a v súlade s nimi budem rozhodovať nezávisle, nestranne a spravodlivo.“

Odmietnutie zloženia sľubu malo za následok stratu funkcie.

, ktorým sa menil a dopĺňal

o súdoch a sudcoch a ktorým sa menil a dopĺňal

Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní

sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov), bol § 69 relevantného

zákona o súdoch a sudcoch novelizovaný a znel takto:

ods. 1 Sudcovia súdov Slovenskej republiky ustanovení do funkcie podľa doterajších

právnych predpisov sa považujú za ustanovených do funkcie bez časového obmedzenia...

ods. 3 Sudcovia vojenských súdov vymenovaní do funkcie bez časového obmedzenia

podľa doterajších predpisov sa považujú za sudcov zvolených do funkcií sudcov vojenských

súdov bez časového obmedzenia.

Z citovaných zákonných ustanovení možno nepochybne konštatovať, že už v čase

rozhodovania krajského súdu nemohol byť žiaden z členov senátu viazaný sudcovským

sľubom v znení platnom pred rokom 1990, pretože bez zloženia nového sľubu by boli

sudcovia ustanovení do funkcie pred 1. januárom 1990 stratili svoje sudcovské postavenie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno námietku porušenia ,

čl. 38 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 36 ods. 1 listiny v súvislosti s tvrdeným

nedostatkom nestrannosti člena senátu akceptovať, pretože sa javí ako nedôvodná už na

prvý pohľad.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa aj v tej časti, ktorou namieta

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru,

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na

„rovné zacházení“ podľa čl. 1 listiny napadnutým uznesením č. k. -39

zo 6. septembra 2010 vo vzťahu, k zamietnutiu povolenia na obnovu konania, je zjavne

neopodstatnená.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -39

zo 6. septembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Ustanovenie rigorózne stanovuje, za splnenia akých

podmienok je možné vyhovieť návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa tohto

ustanovenia obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom, alebo

právoplatným trestným rozkazom sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti, alebo dôkazy súdu

skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe, alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už

skôr známymi, odôvodniť iné rozhodnutie o vine, vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený

trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený

druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od

potrestania, alebo upustenie od uloženia súhrnného trestu, by bolo v zrejmom nepomere

k závažnosti činu, alebo k pomerom páchateľa alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom

trestu.

Všetky navrhovateľom uvedené dôvody prezentované v návrhu na povolenie obnovy

konania ako dôvod pre vyhovenie návrhu existovali a boli bývalému Vojenskému

obvodovému súdu Prešov známe v čase rozhodovania o vine a treste, a teda nemohli mať

žiadny vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Aj keď je pravdou, že všetky už hore uvedené

medzinárodné dokumenty v citovaných článkoch, uvádzaných sťažovateľom ako aj

navrhovateľom, garantujú náboženskú slobodu, avšak ani v jednom z nich nie je výslovne

uvedené, že náboženská sloboda môže byť dôvodom pre odopretie vojenskej služby, ale

podrobnosti úpravy boli odkázané na vnútroštátny právny poriadok, t. j. zákony...

... samotný protokol neobsahuje podmienky pre obnovu konania, ale len odkazuje na

vnútroštátnu právnu normu. Čo sa týka tvrdenia navrhovateľa, že ako nová skutočnosť

a podstatná vada konania je tá skutočnosť, že skutku odsúdeného bola i v rehabilitačnom

konaní pripisovaná taká vysoká spoločenská nebezpečnosť, že ju bolo potrebné riešiť

nepodmienečným trestom odňatia slobody pod hornou hranicou zákonnej sadzby, s týmto sa

krajský súd nestotožnil. Každý štát prikladá obrane vlasti a územnej celistvosti mimoriadny

význam a povinnosti v tomto smere zo strany občanov sú zakotvené v príslušných .

Tak to bolo upravené v Ústave ČSSR z roku 1960, v ústavnom zákone o federácii z roku

1968 a tak je to aj v z 1. 9. 1992. V je ustanovené, že

nikoho nemožno poslať na nútené práce, alebo nútené služby. Podľa ods. 2 sa však

ustanovenia ods. 1 nevzťahujú na... b) vojenskú službu, alebo inú službu ustanovenú

zákonom, namiesto povinnej vojenskej služby. Z čl. 25 ods. 2 vyplýva, že nikoho nemožno

nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím, alebo

náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví zákon. Je teda zrejmé, že tejto povinnosti

tým, že ju celkom nevylúčil z , štát prikladá osobitný význam a necháva si možnosti

podľa potreby a situácie upraviť podrobnosti zákonom. Z uvedeného je potom možné

dovodiť aj stupeň nebezpečnosti konania u osôb, ktoré túto zákonnú povinnosť v prípade

potreby štátu odmietali, ktorá skutočnosť sa musí potom odraziť aj v uloženom treste.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré sťažnosti vojenského prokurátora vyhovel. Ústavný

súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského súdu pri

odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho

názoru krajského súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu vo svojej sťažnosti

poukázal aj na iné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu

Českej republiky, ktoré podľa jeho názoru preukazujú skutočnosť, že „argument krajského

soudu, že vydání rozhodnutí po 1. 1. 1990 garantuje jeho správnost, je shora uvedenými

rozhodnutími vyvrácen“. Nad rámec uvedených skutočností ústavný súd považuje za

potrebné ku sťažovateľom namietanej existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných

súdov doplniť, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov (, ).

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a základného práva na „rovné zacházení“ podľa čl. 1

listiny, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva

podľa čl. 40 ods. 6 listiny, pretože „rehabilitační soud vycházel z právního stavu v době

původního odsouzení. Podle čl. 40 odst. 6 Listiny však měl srovnat právní stav v době

odsouzení s právním stavem v době rehabilitačního řízení a rozhodnout podle toho, co je

pro stěžovatele příznivější.“.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že čl. 40 ods. 6 listiny neupravuje základné

práva a slobody, ale zásady aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy

v čase posudzovania trestnosti činu a ukladaní trestu. Samotné deklarovanie porušenia čl. 40

ods. 6 listiny môže byť predmetom rozhodovania o sťažnosti podľa ,

len v spojení s namietaným porušením niektorého zo základných práv a slobôd. Keďže

z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného

čl. 40 ods. 6 listiny v podstate v spojení s porušením práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1

listiny a základného práva podľa čl. 1 listiny, ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že

nezistil porušenia týchto práv, dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu

nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 40 ods. 6 listiny.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základných práv zaručených

v čl. 15 ods. 3 listiny, pretože „V době, kdy rehabilitační soud stěžovatele nově odsoudil,

t. j. 21. 2. 1991, byl již v účinnosti čl. 15 odst. 3 Listiny, kde se výslovně garantuje právo na

odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání. Soudci rehabilitačního

soudu byli těmito články Listiny vázáni, a přesto podle nich nejednali. Tak uvedená

ustanovení Listiny porušili“, a to bez ďalšej bližšej argumentácie sťažovateľa, ktorou by

odôvodnil svoje tvrdenia.

Podľa čl. 15 ods. 3 listiny nikoho nemožno nútiť, aby vykonával vojenskú službu, ak

je to v rozpore s jeho svedomím alebo s jeho náboženským vyznaním. Podrobnosti ustanoví

zákon.

V tejto súvislosti ústavný súd chce poukázať na svoje skoršie rozhodnutie

č. k. -28 z 11. decembra 2007 vydané v obdobnej veci, v ktorom ústavný súd,

pokiaľ ide o porušenie základných práv a slobôd zaručených v čl. 15 ods. 3 listiny,

jednoznačným spôsobom konštatoval, že v danom prípade bola sloboda svedomia

a presvedčenia sťažovateľa obmedzená na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno

tvrdiť, že by bolo úplne neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho

obranyschopnosti a zachovaní verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ, a to ani

s poukazom na to, že zákonné obmedzenie ustanovovalo „staré právo“, ktoré bolo

predchádzajúcim režimom vykladané spôsobom, ktorý nie je v každom prípade

akceptovaný i v súčasnosti. Povinnosť vykonávať vojenskú službu podľa starého práva

nemožno vnímať ako výlučne socialistickú a protidemokratickú, hoci v danom prípade

„staré (trestné) právo“ nechránilo jednotlivca primeraným spôsobom v porovnaní

s ochranou záujmov spoločnosti.

Podobne tak ústavný súd vo svojom rozhodnutí č. k. -22 z 9. júna 2005

vo vzťahu k slobode svedomia uviedol, že ani relevantná časť práva platného v čase

rozhodovania o vine a treste (v roku 1981) nevykazuje ani podľa vtedy platných

medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli

a museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v roku 1981 ani všetky členské štáty Rady

Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko)

a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj v týchto krajinách.

Ústavný súd konštatuje, že rovnaké závery sa vzťahujú aj na vec sťažovateľa.

S namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny sa čiastočne

vysporiadal aj krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, a to tak, ako ústavný súd

už uvádza v citovanom odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd

vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenie týchto základných práv, dospel k záveru, že

napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva

zaručeného v čl. 15 ods. 3 listiny. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd

sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011