Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 157/2011
PDF · 147.24 KB
No categories available
III. ÚS 157/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. G., B., a Mgr. K. G., B., zastúpených JUDr. D. Š.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 17 C 164/2009 z 24. júna 2010
a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 270/2010
z 18. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. P. G. a Mgr. K. G. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2011 doručená sťažnosť Mgr. P. G. a Mgr. K. G. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 17 C 164/2009 z 24. júna
2010 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 16 Co 270/2010 z 31. marca 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa návrhom podaným na okresnom súde
(sp. zn. 17 C 164/2009) domáhali nahradenia prejavu vôle s uzavretím zmluvy o prevode
vlastníctva bytu odporcu B., s. r. o., B. (ďalej len „odporca“).
Okresný súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 17 C 164/2009 z 24. júna 2010 návrh
sťažovateľov zamietol a zaviazal ich na náhradu trov konania.
Sťažovatelia proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 16 Co 270/2010 z 18. novembra 2010
tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namietajú, že im „konaním
súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom, čo vidí nielen v tom, že neboli vykonané
dôkazy, ktoré žiadal ale aj v tom, že došlo k nesprávnej aplikácii práva a zákona na tento
súdený prípad, teda, že súd zákonné predkupné právo navrhovateľa vylúčil z pôsobnosti
zákona č. 182/1993 Z.z, a takýmto spôsobom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred
súdom vo veci zákonného predkupného práva. Navrhovateľovi súd odňal možnosť konať
pred súdom tým, že prvostupňový súd návrh zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil
nesprávnym právnym posúdením veci (§ 241 ods. 1 písm. c) OSP) a toto rozhodnutie bolo
odvolacím súdom potvrdené. Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu prijaté
na základe nesprávneho právneho názoru, sú preto rozhodnutia, ktorými bola
navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom zrušením predbežného opatrenia
aj keď mal súd v tomto konaní za preukázané, že odporca zriadi k predmetnému bytu
záložné právo nebola navrhovateľovi poskytnutá náležitá súdna ochrana má navrhovateľ
za to, že bolo porušené jeho ústavné právo... na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli vydať tento nález:
„1/ Základné právo 1/ Mgr. P. G., 2/ Mgr. K. G. upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod č. k.
17C/164/2009 a v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k. 16
Co/270/2010 porušené bolo.
2/ Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu Banská
Bystrica, č. k 16 Co/270/2010-177 zo dňa 18.11.2010 a rozsudok Okresného súdu Banská
Bystrica č. k. 17C/164/2009-149 zo dňa 24.6.2010 a vec vracia na ďalšie konanie
Okresnému súdu Banská Bystrica.
3/ 1/ Mgr. P. G., 2/ Mgr. K. G. priznáva finančné zadosťučinenie 5.312,- EUR
/slovom päťtisíctristodvanásť EUR/, ktoré sú Krajský súd Banská Bystrica a Okresný súd
Banská Bystrica povinní 1/ Mgr. P. G. a 2/ Mgr. K. G. spoločne a nerozdielne vyplatiť
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.
4/ 1/Mgr. P. G., 2/Mgr. K. G. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky so sídlom B. vo výške 424,84 EUR, ktoré sú Krajský súd
Banská Bystrica a Okresný súd Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovatelia nepodali proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že predložená sťažnosť napriek
kvalifikovanému zastúpeniu sťažovateľov advokátkou trpí viacerými nedostatkami, ktoré by
odôvodňovali ústavný súd, aby predloženú sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, avšak uvedené nedostatky (napr. nedoložená plná moc, nedoložené
kópie napadnutých rozhodnutí súdov a pod.) ústavný súd najmä vzhľadom na výrok tohto
rozhodnutia nepovažoval za potrebné odstraňovať.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
1. V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva sťažovateľov
napadnutým rozsudkom okresného súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto
konštatuje, že nemá právomoc preskúmať rozhodnutie okresného súdu, keďže ho už
preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).
2. Podstata námietok sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu spočíva v tvrdení, že im postupom všeobecných súdov bola odňatá možnosť konať
v dôsledku „nevykonania navrhovaných dôkazov“ a v dôsledku „nesprávnej aplikácie
práva a zákona na tento súdený prípad“, s ktorou sa stotožnil aj krajský súd v napadnutom
rozsudku, čím podľa ich názoru došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného je zrejmé, že námietky sťažovateľov spolu vzájomne súvisia,
vychádzajú z premisy, že všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľov aplikovali ústavne
nekonformný výklad práva a že práve v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného výkladu
zákona im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia teda vlastne tvrdia, že
postupom všeobecných súdov boli pozbavení súdnej ochrany v súdnom konaní, teda
možnosti konať pred súdom v označenom konaní.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Vzhľadom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku mohli
sťažovatelia podať proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa
domáhať ochrany označeného základného práva. Podľa zistenia ústavného súdu však
sťažovatelia dovolanie nepodali, preto možno urobiť záver, že sťažovatelia nevyčerpali
dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu ich základných
práv účinne poskytuje a na ktorého použitie boli sťažovatelia oprávnení podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť v tejto časti považovať za neprípustnú.
Sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že by nesplnili podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec
neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. apríla 2011