Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 148/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. C., R., vedenú pod sp. zn. , sťažnosť

Ing. B. B., Ž., vedenú pod sp. zn. , sťažnosť M. H., H., vedenú pod sp. zn.

, sťažnosť R. H., Ž., vedenú pod sp. zn. , sťažnosť M. D., R.,

vedenú pod sp. zn. , sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., Ž., vedenú

pod sp. zn. a sťažnosť F. M., N., vedenú pod sp. zn. ,

zastúpených advokátom JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva vlastniť majetok podľa v spojení s Slovenskej

republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a namietaného porušenia princípu právnej istoty vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1

uznesením Okresného súdu Žilina č. k. -1310

zo 17. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 11. novembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť Ing. M. C. vedenú pod sp. zn. , sťažnosť Ing. B. B. vedenú

pod sp. zn. , sťažnosť M. H. vedenú pod sp. zn. , sťažnosť R. H.

vedenú pod sp. zn. , sťažnosť M. D. vedenú pod sp. zn. ,

sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., vedenú pod sp. zn. , a sťažnosť

F. M. vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti Ing. M. C., Ing. B. B., M. H., R. H., M. D., obchodnej spoločnosti

C., s. r. o., a F. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 15. februára

2011 doručené sťažnosti Ing. M. C., Ing. B. B., M. H., R. H., M. D., obchodnej spoločnosti

C., s. r. o., a F. M. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorými namietajú porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a porušenie princípu právnej istoty vyplývajúceho z uznesením

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -1310 zo 17. septembra

2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. novembra 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažovatelia súčasne navrhli odložiť

vykonateľnosť uznesenia okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2011 o začatí

konkurzného konania na majetok dlžníka argumentujúc tým, že by výkon rozhodnutia

s poukázaním na účinky začatia konkurzného konania podľa § 14 ods. 5 zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“) jednoznačne predstavoval pre nich,

„ostatných nezabezpečených veriteľov, ale hlavne pre samotného Dlžníka nepochybne

väčšiu ujmu, než aká by mohla vzniknúť iným osobám...“. Toto rozhodnutie navrhli tiež

zrušiť.

Uznesením č. k. -1092 z 12. augusta 2010 rozhodol okresný súd na návrh

veriteľa Ľ. K., R. (ďalej aj „veriteľ“), o začatí reštrukturalizačného konania proti C., s. r. o.

(ďalej len „dlžník“). Ako vyplýva z tohto uznesenia, návrh spĺňal všetky náležitosti

kvalifikovaného návrhu na povolenie reštrukturalizácie, predovšetkým ustanovený správca

Ing. F. B. (ďalej len „správca“) zapísaný do zoznamu správcov vypracoval

reštrukturalizačný posudok z 23. júla 2010 a odporučil reštrukturalizáciu dlžníka.

Sťažovatelia zároveň dodávajú, že vzhľadom na okolnosti na strane dlžníka považoval

správca za potrebné aktualizovať a spresniť údaje v reštrukturalizačnom posudku, a preto

13. septembra 2010 vypracoval doplňujúce „Vysvetlenie k reštrukturalizačnému posudku

č. 01/2010“.

Uznesením okresného súdu č. k. -1310 zo 17. septembra 2010, ktorému

predchádzalo verejné pojednávanie nariadené na 16. september 2010, okresný súd

reštrukturalizačné konanie zastavil. V odôvodnení tohto uznesenia poukázal

vo všeobecnosti na to, že s ohľadom na možnosť nútenej kontraktácie skupiny alebo

jednotlivého dlžníka, ktorý predstavuje inštitút nahradenia ich súhlasu, sa „proces

reštrukturalizácie dostáva až na úplnú hranu priameho pôsobenia ústavne zaručeného

práva vlastniť majetok“. Ďalej okresný súd dôvodil tým, že konkrétnym postupom

všeobecného súdu alebo správcu v danom konaní môže dôjsť u jednotlivých dotknutých

subjektov k ohrozeniu ich majetkových práv. Je preto povinnosťou súdu dbať o ochranu

tohto základného práva.

Podľa odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu reštrukturalizačný

posudok síce spĺňal zákonom ustanovené formálne náležitosti, jeho obsah však považoval

za nejasný a nezrozumiteľný z týchto dôvodov:

1. Posudok nie je jasný a zrozumiteľný v otázke, v prevádzkovaní akej činnosti, resp.

podnikaní má dlžník pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení, keď

dlžník sám reálne už dlhší čas neprevádzkuje podnik a podnikanie. Z obsahu posudku totiž

vyvodil, že došlo k zastaveniu výstavby polyfunkčného objektu..., Domov dôchodcov... bol

predaný tretej osobe a hotel E. neprevádzkuje dlžník sám, ale tretia osoba a dlžník má

z neho príjem iba vo forme nájmu. Taktiež nebolo jasné, ako možno prevádzkovať podnik

dlžníka s dvoma zamestnancami, a to konateľmi dlžníka. Upozornil pritom na to, že

zachovanie podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka je podľa

jedným z pravidiel, ktoré musia byť splnené, aby mohol správca reštrukturalizáciu dlžníka

odporučiť.

2. Podľa reštrukturalizačného posudku dlžník prevádzkuje hotel E. Z tvrdení dlžníka

na pojednávaní, ako aj z písomného podania správcu doručeného 9. septembra 2010 ale

vyplýva, že ho neprevádzkuje sám, ale že je predmetom nájmu. Pôvodný posudok z júla

2010 pritom potvrdil prevádzkovanie samotným dlžníkom len do júna 2010 a toto tvrdenie

bolo korigované až uvedeným doplňujúcim podaním. Posudok teda v čase jeho

vypracovania nezodpovedal skutočnosti v tak podstatnej veci, akou je popis aktuálnej

prevádzkovej činnosti dlžníka. Táto činnosť je pritom východiskom na úspešné zachovanie

prevádzky podniku dlžníka a úspech reštrukturalizácie.

3. Z posudku ďalej vyplýva, že dlžník sa bude na spolufinancovaní podnikateľského

plánu výstavby objektu... podieľať vo výške asi 25 mil. eur, hoci jeho aktíva sa pohybujú

podľa súvahy k 31. decembru 2009 v sume asi 8,5 mil. eur. Túto časť posudku považuje

okresný súd za rozpornú. Je nejasné a nezrozumiteľné, akým spôsobom možno finančne

zabezpečiť z vlastných zdrojov dlžníka skoro trojnásobok jeho aktív. Túto nejasnosť

finančného krytia dlžníkovej spoluúčasti na investícii posudok nijako nerieši a neobjasňuje.

Nejasné (i keď nie vylúčené) je aj predpokladané získanie úveru na financovanie uvedeného

plánu, keď posudok vychádza zo zabezpečenia približne 58 mil. eur z úverových zdrojov,

avšak návrh na reštrukturalizáciu podal z hľadiska objemu pohľadávok menšinový

až marginálny veriteľ a najväčší veriteľ, ktorým je hlavná financujúca banka dlžníka,

s reštrukturalizáciou dlžníka zjavne nesúhlasí.

4. Za nejasné považoval okresný súd i pohľadávky spoločníkov dlžníka Ing. M. C.

a Ing. B. B. Podľa posudku mali vzniknúť poskytnutím pôžičiek (u každého spoločníka

v sume presahujúcej 1,1 mil. eur) a titulom nerozdeleného zisku za rok 2005, tento údaj

však nemá oporu ani v účtovných uzávierkach dlžníka, ani v zozname záväzkov dlžníka,

ktorý bol prílohou návrhu a ktorého správnosť dlžník podpisom svojho konateľa potvrdil.

5. V zozname záväzkov dlžníkov nie sú uvedené ani záväzky voči V., a. s., a K., a. s.,

a teda nie je zrejmé, z akých dôvodov správca dospel k záveru, že ide o najväčších veriteľov

dlžníka.

Okresný súd v závere odôvodnenia napadnutého uznesenia konštatoval, že účelom

konania a posudzovania súdu vo fáze konania, ktorá nasleduje po začatí

reštrukturalizačného konania, je idea minimalizácie právnej neistoty všetkých dotknutých

subjektov, ktorá vznikla v dôsledku jeho začatia vo vzťahu k majetkovým právam veriteľov.

Túto ideu balansujúcu vždy na hrane princípu proporcionality možno odstrániť posudkom

v súlade so skutočnosťou opisujúcim momentálny stav, z ktorého vyplynú jasné

a zrozumiteľné závery a predpoklady, pri splnení ktorých sa právna neistota v ďalšom

možnom priebehu reštrukturalizačného konania minimalizuje. Ak však takýto posudok

k dispozícii nie je, ako to bolo aj v danom prípade, je úlohou súdu nastoliť stav právnej

istoty a neposunúť reštrukturalizačné konanie do ďalšej fázy. S ohľadom na nejasnosť

a nezrozumiteľnosť reštrukturalizačného posudku preto reštrukturalizačné konanie

s odkazom na a „a contrario“ zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie veriteľ, ale aj dlžník, a to dokonca dvakrát,

v každom prípade podpísané iným konateľom. Krajský súd potvrdil napadnuté uznesenie

okresného súdu svojím uznesením sp. zn. z 11. novembra 2010, proti

ktorému tiež smerujú sťažnosti. Krajský súd sa stotožnil predovšetkým so záverom

týkajúcim sa nejasnosti a nezrozumiteľnosti reštrukturalizačného posudku vo vzťahu

k otázke, čo má byť podstatnou časťou prevádzky podniku dlžníka, v ktorej má dlžník

pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení tak, aby veritelia boli

uspokojení vo väčšom rozsahu ako v prípade konkurzu. V tomto prípade nevyplynuli

z posudku jasné a zrozumiteľné závery, ktoré by odôvodňovali pokračovanie

v reštrukturalizačnom konaní. pritom neuvažuje s dopĺňaním posudku prípadnými

ďalšími dôkazmi na výzvu súdu. Aj cieľom nariadeného pojednávania mohlo byť len

odstránenie určitých nejasností, k čomu ale nedošlo. V danej veci teda neboli kumulatívne

splnené všetky podmienky podľa , a preto okresný súd musel

reštrukturalizačné konanie zastaviť.

V súčasnej dobe prebieha na majetok dlžníka konkurzné konanie, o začatí ktorého

rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. z 1. februára 2011.

II.

Sťažovatelia vyslovujú názor, že reštrukturalizačný posudok by sa mal z hľadiska

jasnosti a zrozumiteľnosti svojho obsahu vždy posudzovať ako celok. Záver o nejasnosti

a nezrozumiteľnosti preto nemôžu zapríčiniť prípadné čiastkové nepresnosti a neurčitosti,

ak sa dajú z obsahu posudku zistiť jeho podstatné náležitosti, a to predovšetkým, či a akým

spôsobom možno uspokojiť veriteľov dlžníka. Reštrukturalizácia záväzkov dlžníka je

primárne vzťahom medzi dlžníkom a veriteľmi, pričom prípadné pochybnosti o určitosti

údajov uvedených správcom v reštrukturalizačnom posudku mohli byť bez komplikácií

odstránené tak na informatívnom výsluchu konanom na okresnom súde 26. augusta 2010,

ako aj na pojednávaní 16. septembra 2010. Okresný súd však k týmto nejasnostiam

účastníkov či správcu, okrem výsluchu konateľov dlžníka k právnym dôvodom vzniku

a existencie ich pohľadávok, nevypočul, a dospel tak z hľadiska sťažovateľov

k „prekvapivému“ rozhodnutiu.

Vo svojej ďalšej argumentácii sťažovatelia označili za predčasné posudzovanie

nesúhlasu najväčšieho veriteľa V., a. s., s reštrukturalizáciou, pretože konečný spôsob

uspokojenia tohto zabezpečeného veriteľa bude záväzným spôsobom riešený

až v reštrukturalizačnom pláne. Okresný súd ani krajský súd sa navyše nevysporiadali

s porušením princípu rovného zaobchádzania podľa , keďže banka ako

zabezpečený veriteľ mala celú škálu právnych prostriedkov umožňujúcich realizovať

uhradzovaciu funkciu záložného práva. Podľa sťažovateľov tak súdy vyzdvihli práva

jedného, hoci najväčšieho veriteľa, v porovnaní s právami ostatných nezabezpečených

veriteľov, ktorým tak možnosť uspokojenia ich pohľadávok zmaril. Sťažovatelia

podotýkajú, že účelom nie je len ochrana dlžníka pred veriteľmi, ale i regulácia

„spoločného užívania zdroja“, ako sa v ekonomických teóriách zvykne označovať problém

uspokojovania viacerých využívateľov zdroja (veriteľov) pri obmedzených zásobách tohto

spoločného zdroja (majetok dlžníka). Taktiež zdôraznili, že povolenie reštrukturalizácie

navyše nie je nezvratným procesom a konečným stavom majúcim vo vzťahu k právam

a oprávneným záujmom veriteľov determinujúci účinok, keďže veritelia v prípade, že dlžník

im neponúkne taký spôsob uspokojenia veriteľov, s ktorým by mohli súhlasiť, môžu zvrátiť

účinky reštrukturalizácie, a to vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka.

Úlohou ústavného súdu by podľa sťažovateľov nemalo byť určovať postup v danej

veci namiesto príslušného súdu, mal by ale posúdiť, „či porušovateľom vydané rozhodnutia

sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu

garantovaného princípu právnej istoty, práva na rovnaké zaobchádzanie, práva vlastniť

majetok a práva na súdnu ochranu, a teda, či postup porušovateľa ako konajúceho súdu

nebol v tomto smere zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny“. V prvom rade sťažovatelia

namietajú zásah do princípu právnej istoty ako imanentnej súčasti princípu materiálneho

právneho štátu ( ), čo odôvodňujú tým, že banka nebola účastníkom

reštrukturalizácie a právo účastníka mala možnosť nadobudnúť až po jej povolení

prihlásením svojej pohľadávky. Okresný súd tak podľa vyjadrenia sťažovateľov

„markantne porušil princíp právnej istoty a následne aj právo na rovnaké zaobchádzanie“

patriace sťažovateľom ako osobám veriteľov dlžníka a zároveň navrhovateľom v konaní

o povolenie reštrukturalizácie dlžníka a ostatných účastníkov konania o povolenie

reštrukturalizácie oproti subjektu, ktorý ako účastník konania ešte nevystupuje.

Podľa sťažovateľov malo byť porušené aj ich základné právo vlastniť majetok podľa

v spojení (subsidiárne) s (rovnaké zaobchádzanie).

Posudzovanie obsahu reštrukturalizačného posudku cez prizmu možných následkov

v reštrukturalizačnom konaní po prípadnom povolení reštrukturalizácie a prejudikovanie

možných negatívnych následkov je podľa sťažovateľov v tomto štádiu nielen neodôvodnené

a predčasné, ale takéto právne posudzovanie reštrukturalizačného posudku súdom nemá

oporu v a nie je ani jeho účelom. Práve okresný súd napokon mohol v zmysle

nahradiť súhlas skupiny s reštrukturalizačným plánom, a tým urobiť zadosť princípu

proporcionality vo vzťahu k ústavnému právu vlastniť majetok. Túto zásadu navyše okresný

súd porušil, pretože zastavením reštrukturalizačného konania fakticky zabránil akejkoľvek

možnosti, aby veritelia v rámci reštrukturalizačného konania mohli vôbec negociovať

o uzavretí tejto „tzv. megazmluvy“. Zabránením využitia prostriedkov, ktoré dáva

dlžníkovi a veriteľom pri reštrukturalizácii záväzkov dlžníka, je spochybnený samotný cieľ

(účel) tohto zákona. V dôsledku zastavenia reštrukturalizačného konania zo strany

okresného súdu tak mali byť sťažovatelia a rovnako aj ostatní nezabezpečení veritelia

ukrátení na svojich majetkových právach, ktoré predstavujú pohľadávky veriteľov voči

dlžníkovi a ich šancu na uspokojenie vo vyššej miere ako v prípade vyhlásenia konkurzu.

Sťažovatelia v závere svojej argumentácie dodávajú, že základné právo podľa čl. 20

ods. 1 zahŕňa aj požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy, nedodržanie

ktorých môže mať za následok porušenie aj základného práva na súdnu ochranu podľa

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“). Súdne (v danom prípade reštrukturalizačné) konanie by malo viesť

k ochrane garantovaných majetkových práv sťažovateľov a ostatných veriteľov,

a nie naopak, teda vopred odsúdiť na neúspech ich dohodu o vzájomných ústretových

kompromisoch s cieľom uspokojenia ich pohľadávok, ktorá by sa premietla

do reštrukturalizačného plánu, a taktiež im odoprieť možnosť ďalšieho rokovania, a tým

uspokojenia ich nárokov. K tomu sťažovatelia poznamenávajú, že je ťažké si predstaviť, že

by všeobecný (konkurzný) súd porušoval základné právo vlastniť majetok (a tak aj právo

hmotnoprávneho charakteru), ak by toto porušovanie nevyplývalo zároveň z toho, že

všeobecný (konkurzný) súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru.

III.

III.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v sťažnostiach označených

porušovateľov práv, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú (okresný súd a krajský súd),

rozhodol ústavný súd aplikujúc v spojení s

tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv uznesením

okresného súdu č. k. -1310 zo 17. septembra 2010

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania

návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľmi uplatnených námietkach

porušenia ich základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovatelia mohli domáhať podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto

dôvodu sťažnosti v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu,

odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde.

III.3 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv sťažovateľov

uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. novembra 2010

Zo sťažností a z ich príloh, ako aj z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva,

že namietaným uznesením krajského súdu bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -1310 zo 17. septembra 2010, ktorým okresný súd reštrukturalizačné

konanie proti dlžníkovi zastavil.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že účastníkmi uvedeného konania o návrhu

na povolenie reštrukturalizácie dlžníka boli navrhovateľ (veriteľ) podnikateľ Ľ. K.

s miestom podnikania R. a dlžník.

Z reštrukturalizačného posudku č. 01/2010 z 23. júla 2010 na č. l. 239 až 263

súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že Ing. M. C. a Ing. B. B. sú v poradí tretím a štvrtým

veriteľom dlžníka. Menovaní sťažovatelia sú podľa výpisu z obchodného registra okresného

súdu spoločníkmi dlžníka a zároveň sú jeho štatutárnymi orgánmi. Zo zoznamu

spriaznených osôb na č. l. 237 a 238 súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd ďalej zistil, že

obchodná spoločnosť C., s. r. o., je „inou právnickou osobou, v ktorej má právnická osoba

alebo niektorá z osôb v uvedených v písmenách a) až d) kvalifikovanú

účasť“. Pokiaľ ide o týchto sťažovateľov ako veriteľov dlžníka, resp. spriaznenú osobu,

ústavný súd pripúšťa, že aj keď vo svojich sťažnostiach neozrejmujú, resp. nijakým

spôsobom nezdôvodňujú, z akého dôvodu mali byť (v nadväznosti na ich procesné

postavenie) dotknutí na svojich v sťažnostiach označených právach, mohlo byť namietaným

uznesením krajského súdu do ich práv zasiahnuté.

V zmysle poučenia obsiahnutého v uznesení okresného súdu č. k. -1310

zo 17. septembra 2010, ktorým bolo reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi zastavené,

mohol proti tomuto uzneseniu každý účastník reštrukturalizačného konania podať do 15 dní

od jeho doručenia zverejnením v Obchodnom vestníku odvolanie. Napriek tomu, že

sťažovatelia Ing. M. C. a Ing. B. B., ako aj obchodná spoločnosť C., s. r. o., v sťažnostiach

tvrdia, že 6. októbra 2009 odvolanie proti označenému uzneseniu okresného súdu podali,

obsah súvisiaceho súdneho spisu toto ich tvrdenie nepotvrdzuje.

Sťažovatelia sa teda mohli domáhať v danej veci ochrany svojich práv využitím

riadneho opravného prostriedku (odvolania) v odvolacom konaní pred krajským súdom.

Keďže túto možnosť v okolnostiach daného prípadu nevyužili, je potrebné odmietnuť ich

sťažnosti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.

Ak sťažovatelia nevyčerpali predtým, ako podali ústavnému súdu sťažnosti podľa

, všetky opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných

práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných

predpisov, nesplnili tým podmienku ustanovenú v .

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľom ochranu pred namietaným

zásahom do ich základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu

na meritórne prerokovanie sťažností podľa . Z toho dôvodu ústavný súd

sťažnosti Ing. M. C., Ing. B. B. a obchodnej spoločnosti C., s. r. o., pri ich predbežnom

prerokovaní podľa odmietol pre nedostatok svojej

právomoci.

Ostatní sťažovatelia (M. H., R. H., M. D. a F. M.) sa v sťažnostiach označujú

za veriteľov dlžníka, avšak, pokiaľ ide o ich procesné postavenie, neobjasňujú, resp.

nepreukazujú, z akého dôvodu mali byť (v nadväznosti na ich procesné postavenie) dotknutí

na svojich v sťažnostiach označených právach. Túto spojitosť ústavný súd nezistil ani

zo súvisiaceho súdneho spisu.

Podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich

základných práv v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom (resp. iným orgánom

verejnej moci) len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom

konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. , ).

Keďže sťažovatelia nijako nepreukázali, že by mali v predmetnom súdnom konaní

procesné postavenie účastníkov konania, ani neobjasnili možnú príčinnú súvislosť medzi

namietaným uznesením krajského súdu a tvrdeným zásahom do ich práv, nemohlo

v posudzovanom konaní dôjsť ani k porušeniu ich v sťažnostiach označených práv

(m. m. , , ).

Z uvedeného ústavný súd kvalifikoval sťažnosti M. H., R. H., M. D. a F. M. ako

podané sťažovateľmi, ktorí nedisponujú aktívnou legitimáciou na ich podanie, a preto ich

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa

odmietol ako podané zjavne neoprávnenými osobami.

Ústavný súd napokon dodáva, že sťažnosti M. H., R. H., M. D. a F. M. je potrebné

navyše taktiež odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie,

pretože obsah súvisiaceho súdneho spisu nekorešponduje s tvrdením obsiahnutým

v ich sťažnostiach, podľa ktorého podali 6. októbra 2009 proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -1310 zo 17. septembra 2010 odvolanie.

III.4 K návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 1. februára 2011 na vydanie dočasného opatrenia

Sťažovatelia sa ďalej domáhali zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 1. februára 2011 o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka. V danom prípade ide

v podstate o akcesorický návrh vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu

a k namietanému uzneseniu krajského súdu. Keďže sťažovatelia, pokiaľ ide o uznesenie

okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2011, nenamietajú žiadne porušenie

základného práva, neprichádzalo by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie

do úvahy zaoberať sa ich návrhom na zrušenie predmetného uznesenia a vrátenie veci

okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože takýto postup nemá oporu v prvej vete čl. 127

ods. 2 , a rovnako tak v prvej vete . Z tohto

dôvodu ústavný súd sťažnosti v časti, ktorou sa sťažovatelia domáhali zrušenia uznesenia

okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2011, kvalifikoval ako zjavne

neopodstatnené.

Ústavný súd podľa sťažnosti ako celok po ich

predbežnom prerokovaní odmietol a preto sa nezaoberal ani ďalšími požiadavkami v nich

nastolenými, najmä návrhom sťažovateľov na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného

súdu sp. zn. z 1. februára 2011.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011