Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 173/2011
PDF · 153.91 KB
No categories available
III. ÚS 173/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť H. B., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 Co/71/2010
z 28. októbra 2010 v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2011
doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 Co/71/2010 z 28. októbra 2010 v časti týkajúcej sa nepriznania
náhrady trov konania.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že namietaným uznesením krajského súdu jej
neboli „priznané vyčíslené trovy konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia s
poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ, hoci zobral svoj návrh späť, zobral ho späť pre
správanie odporcu - sťažovateľky a že návrh bol podaný dôvodne“, čím boli porušené jej
označené práva.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „neaplikoval platné právo v súlade s bežne
zaužívanými postupmi, ale použil svojský výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý žiadnym
spôsobom neodôvodnil“, a prvostupňový Okresný súd Piešťany (ďalej len okresný súd“)
zastavil konanie vo veci samej z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom, pričom o
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). Svoje rozhodnutie v tejto časti právne významným spôsobom
neodôvodnil, naopak, odôvodnil ho iba s poukazom na to, že „návrh bol podaný dôvodne
navrhovateľom, pretože pokiaľ by si sťažovateľka plnila svoju povinnosť, navrhovateľ by sa
nedomáhal svojho práva súdnou cestou.
Takéto odôvodnenie rozhodnutia sa celkom vymyká hraniciam zákonného
rozhodnutia, je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov a domnievam sa, že javí znaky
svojvôle pri rozhodovaní.“.
Sťažovateľka tvrdí, že „zastavenie konania zavinil celkom jednoznačne navrhovateľ,
pretože zobral svoj návrh na začatie konania späť, a preto náhrada trov konania patrí
v súlade s § 146 ods. 2 prvá veta O. s. p. mne ako odporkyni“ a jeho rozhodnutie nemá
žiadnu logiku, keďže krajský súd sa s rozhodnutím okresného súdu stotožnil a nijako ho tiež
bližšie neodôvodnil.
Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že
„Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/71/2010-443 zo dňa 28. 10. 2010 došlo k
porušeniu ústavného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Domáha sa taktiež úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v spôsobe
neodôvodneného výkladu a následnej aplikácii ustanovení § 146 ods. 1 a 2 OSP v časti
týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania krajským súdom.
Ústavný súd zistil, že v uvedenej právnej veci, kde sťažovateľka vystupuje ako
odporkyňa, okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 C/108/2008 zo 4. septembra 2009 o
zastavení konania (zo strany navrhovateľa došlo k späťvzatiu návrhu v júni 2009), zároveň
účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania a zrušil svoje rozhodnutia o uložení
poriadkových pokút sťažovateľke z 1. októbra a 12. novembra 2008.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie „§ 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie
bolo zastavené. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný
dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca...“, a odôvodnil ho takto: „Vzhľadom
na skutočnosť, že navrhovateľ zobral svoj návrh v celom rozsahu späť a odporkyňa
zastúpená svojím právnym zástupcom so späťvzatím návrhu súhlasila, súd konanie zastavil.
Súd nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania z dôvodu, že súd je
toho názoru, že návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne /tu súd poukazuje, že sa týmto
nevyjadruje k dôvodnosti výšky požadovanej istiny/ a teda pokiaľ by si odporkyňa plnila
svoju povinnosť, navrhovateľ by sa nedomáhal svojho práva súdnou cestou. Súd je toho
názoru, že navrhovateľ zobral návrh, podaný dôvodne, späť pre správanie odporcu a preto
je povinný odporca uhradiť trovy konania. Keďže si ale navrhovateľ žiadne trovy konania
neuplatnil, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Pokiaľ ide o správanie odporkyne, súd má na mysli skutočnosť, že odporkyňa sa
nezúčastnila na pojednávaniach konaných dňa: 15. 10. 2001, 12. 11. 2001, 6. 2. 2002, 6. 3.
2002, 1. 10. 2008, 22. 10. 2008, 12. 11. 2008, 24. 11. 2008 (neprevzala predvolanie), 12. 1.
2009, 25. 3. 2009, 6. 5. 2009 (t. j. 11 krát sa sudca snažil vypočuť odporkyňu na
pojednávaní), pričom vždy sa ospravedlnila práce neschopnosťou v časovom intervale tak 1
až dva dni pred pojednávaním a potvrdenie o PN často doručila súdu až dodatočne.
Odporkyňa sa zúčastnila osobne len na jednom - jedinom pojednávaní dňa 19. 9. 2001“.
Proti rozhodnutiu vo výroku o trovách podala sťažovateľka 18. septembra 2009
odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd „svoje rozhodnutie o náhrade trov
konania ... právne významným spôsobom neodôvodnil, naopak odôvodnil ho s poukazom na
to, že návrh bol podaný dôvodne navrhovateľom, pretože pokiaľ by som si plnila svoju
povinnosť, navrhovateľ by sa nedomáhal svojho práva súdnou cestou.
Takéto odôvodnenie rozhodnutia sa celkom vymyká hraniciam zákonného
rozhodnutia, je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov a domnievam sa, že javí znaky
svojvôle pri rozhodovaní...“.
Navrhla, aby krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku
zmenil a priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 895,01 € s poukazom na
ustanovenie § 146 ods. 2 OSP [prípadne zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP].
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu (a s obsahom
mu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu) dospel k záveru, že krajský súd svoje
rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219
ods. 1 OSP, aj primerane odôvodnil.
Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s názorom okresného súdu, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, a to z dôvodov podľa § 146 ods. 1
písm. e) OSP, a uznesenie okresného súdu v tejto napadnutej časti potvrdil. K odvolaniu
napadnutej časti uviedol: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí prihliadať k
pomeru úspechu účastníkov v konaní. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná
súd náhradu trov, ktoré potreboval na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov
právo.
Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť
jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca (§ 146 ods. 2 O. s. p.).
Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta
O. s. p., z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je
povinný nahradiť odporcovi trovy konania. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 27. októbra 1992, sp. zn. 2 Obo 183/92.)
Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť
jeho trovy (§ 146 ods. 2 veta prvá O. s. p.).
V danom prípade treba vychádzať z princípu zavinenia z procesného dôvodu, ktorý je
rešpektovaný citovaným ustanovením. Súd prvého stupňa správne postupoval pri
rozhodovaní o náhrade trov konania, keď posudzoval vec z procesného hľadiska.
Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia.
Na základe zistených skutkových okolností súd prvého stupňa v napadnutej časti
rozhodol vecne správne.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako
vecne správne podľa ustan. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.
S poukazom na ustan. § 219 ods. 2 O. s. p. svoje rozhodnutie odvolací súd
podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia.“.
Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom krajského súdu nestotožňuje a domnieva sa, že mal postupovať pri rozhodovaní o
náhrade trov konania podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP, a nie podľa § 146 ods. 1 písm. c)
OSP, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Napadnuté uznesenie krajského súdu týkajúce sa nepriznania trov konania v danej
veci je síce stručné, ale napriek tomu z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné.
Všeobecné súdy sa pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vôbec neodchýlili od znenia
príslušného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku [§ 146 ods. 1 písm. c) OSP], ktoré
bolo v danom prípade aplikované a podľa ktorého „žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené“, aby mohol ich
rozhodnutia prípadne ústavný súd korigovať.
Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je ani dostatočným dôvodom
na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,
ktoré by umožnili prijatie takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie. Sťažovateľka zastúpená advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom),
neuviedla žiadnu konkrétnu judikatúru (rozhodnutia) všeobecných súdov, ktorá by
podporila jej argumenty, že krajský súd rozhodol v tejto veci inak, „než je v súdnej praxi
doteraz v obdobných prípadoch zaužívané“.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde hlavne z dôvodu oneskorenosti, ako aj zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. apríla 2011