Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 173/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť H. B., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., T., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 28. októbra 2010 v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2011

doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 28. októbra 2010 v časti týkajúcej sa nepriznania

náhrady trov konania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že namietaným uznesením krajského súdu jej

neboli „priznané vyčíslené trovy konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia s

poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ, hoci zobral svoj návrh späť, zobral ho späť pre

správanie odporcu - sťažovateľky a že návrh bol podaný dôvodne“, čím boli porušené jej

označené práva.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „neaplikoval platné právo v súlade s bežne

zaužívanými postupmi, ale použil svojský výklad zakladajúci sa na ľubovôli, ktorý žiadnym

spôsobom neodôvodnil“, a prvostupňový Okresný súd Piešťany (ďalej len okresný súd“)

zastavil konanie vo veci samej z dôvodu späťvzatia návrhu navrhovateľom, pričom o

náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Svoje rozhodnutie v tejto časti právne významným spôsobom

neodôvodnil, naopak, odôvodnil ho iba s poukazom na to, že „návrh bol podaný dôvodne

navrhovateľom, pretože pokiaľ by si sťažovateľka plnila svoju povinnosť, navrhovateľ by sa

nedomáhal svojho práva súdnou cestou.

Takéto odôvodnenie rozhodnutia sa celkom vymyká hraniciam zákonného

rozhodnutia, je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov a domnievam sa, že javí znaky

svojvôle pri rozhodovaní.“.

Sťažovateľka tvrdí, že „zastavenie konania zavinil celkom jednoznačne navrhovateľ,

pretože zobral svoj návrh na začatie konania späť, a preto náhrada trov konania patrí

v súlade s prvá veta mne ako odporkyni“ a jeho rozhodnutie nemá

žiadnu logiku, keďže krajský súd sa s rozhodnutím okresného súdu stotožnil a nijako ho tiež

bližšie neodôvodnil.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiadala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

„Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -443 zo dňa 28. 10. 2010 došlo k

porušeniu ústavného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

... a článku 6 ods. 1 Dohovoru...“, zrušil napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Domáha sa taktiež úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) v spôsobe

neodôvodneného výkladu a následnej aplikácii ustanovení a v časti

týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania krajským súdom.

Ústavný súd zistil, že v uvedenej právnej veci, kde sťažovateľka vystupuje ako

odporkyňa, okresný súd rozhodol uznesením sp. zn. zo 4. septembra 2009 o

zastavení konania (zo strany navrhovateľa došlo k späťvzatiu návrhu v júni 2009), zároveň

účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania a zrušil svoje rozhodnutia o uložení

poriadkových pokút sťažovateľke z 1. októbra a 12. novembra 2008.

Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenie „ , podľa ktorého

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie

bolo zastavené. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný

dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca...“, a odôvodnil ho takto: „Vzhľadom

na skutočnosť, že navrhovateľ zobral svoj návrh v celom rozsahu späť a odporkyňa

zastúpená svojím právnym zástupcom so späťvzatím návrhu súhlasila, súd konanie zastavil.

Súd nepriznal žiadnemu účastníkovi právo na náhradu trov konania z dôvodu, že súd je

toho názoru, že návrh navrhovateľa bol podaný dôvodne /tu súd poukazuje, že sa týmto

nevyjadruje k dôvodnosti výšky požadovanej istiny/ a teda pokiaľ by si odporkyňa plnila

svoju povinnosť, navrhovateľ by sa nedomáhal svojho práva súdnou cestou. Súd je toho

názoru, že navrhovateľ zobral návrh, podaný dôvodne, späť pre správanie odporcu a preto

je povinný odporca uhradiť trovy konania. Keďže si ale navrhovateľ žiadne trovy konania

neuplatnil, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pokiaľ ide o správanie odporkyne, súd má na mysli skutočnosť, že odporkyňa sa

nezúčastnila na pojednávaniach konaných dňa: 15. 10. 2001, 12. 11. 2001, 6. 2. 2002, 6. 3.

2002, 1. 10. 2008, 22. 10. 2008, 12. 11. 2008, 24. 11. 2008 (neprevzala predvolanie), 12. 1.

2009, 25. 3. 2009, 6. 5. 2009 (t. j. 11 krát sa sudca snažil vypočuť odporkyňu na

pojednávaní), pričom vždy sa ospravedlnila práce neschopnosťou v časovom intervale tak 1

až dva dni pred pojednávaním a potvrdenie o PN často doručila súdu až dodatočne.

Odporkyňa sa zúčastnila osobne len na jednom - jedinom pojednávaní dňa 19. 9. 2001“.

Proti rozhodnutiu vo výroku o trovách podala sťažovateľka 18. septembra 2009

odvolanie, v ktorom namietala, že okresný súd „svoje rozhodnutie o náhrade trov

konania ... právne významným spôsobom neodôvodnil, naopak odôvodnil ho s poukazom na

to, že návrh bol podaný dôvodne navrhovateľom, pretože pokiaľ by som si plnila svoju

povinnosť, navrhovateľ by sa nedomáhal svojho práva súdnou cestou.

Takéto odôvodnenie rozhodnutia sa celkom vymyká hraniciam zákonného

rozhodnutia, je v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov a domnievam sa, že javí znaky

svojvôle pri rozhodovaní...“.

Navrhla, aby krajský súd napadnuté uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku

zmenil a priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 895,01 € s poukazom na

ustanovenie [prípadne zrušil podľa ].

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu (a s obsahom

mu predchádzajúceho uznesenia okresného súdu) dospel k záveru, že krajský súd svoje

rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219

ods. 1 , aj primerane odôvodnil.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí stotožnil s názorom okresného súdu, že žiaden

z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, a to z dôvodov podľa § 146 ods. 1

písm. e) , a uznesenie okresného súdu v tejto napadnutej časti potvrdil. K odvolaniu

napadnutej časti uviedol: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd musí prihliadať k

pomeru úspechu účastníkov v konaní. Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná

súd náhradu trov, ktoré potreboval na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd

náhradu trov pomerne rozdelí, alebo vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov

právo.

Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť

jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je

povinný uhradiť trovy konania odporca ( ).

Ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhá veta

, z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania, a preto je

povinný nahradiť odporcovi trovy konania. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 27. októbra 1992, sp. zn. .)

Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť

jeho trovy ( veta prvá ).

V danom prípade treba vychádzať z princípu zavinenia z procesného dôvodu, ktorý je

rešpektovaný citovaným ustanovením. Súd prvého stupňa správne postupoval pri

rozhodovaní o náhrade trov konania, keď posudzoval vec z procesného hľadiska.

Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia.

Na základe zistených skutkových okolností súd prvého stupňa v napadnutej časti

rozhodol vecne správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako

vecne správne podľa ustan. potvrdil.

S poukazom na ustan. svoje rozhodnutie odvolací súd

podrobnejšie neodôvodňuje s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia.“.

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom krajského súdu nestotožňuje a domnieva sa, že mal postupovať pri rozhodovaní o

náhrade trov konania podľa ustanovenia , a nie podľa

, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Napadnuté uznesenie krajského súdu týkajúce sa nepriznania trov konania v danej

veci je síce stručné, ale napriek tomu z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné.

Všeobecné súdy sa pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vôbec neodchýlili od znenia

príslušného ustanovenia [ ], ktoré

bolo v danom prípade aplikované a podľa ktorého „žiaden z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené“, aby mohol ich

rozhodnutia prípadne ústavný súd korigovať.

Subjektívny názor sťažovateľky o porušení jej práv nie je ani dostatočným dôvodom

na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,

ktoré by umožnili prijatie takéhoto záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie. Sťažovateľka zastúpená advokátom (kvalifikovaným právnym zástupcom),

neuviedla žiadnu konkrétnu judikatúru (rozhodnutia) všeobecných súdov, ktorá by

podporila jej argumenty, že krajský súd rozhodol v tejto veci inak, „než je v súdnej praxi

doteraz v obdobných prípadoch zaužívané“.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

hlavne z dôvodu oneskorenosti, ako aj zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2011