Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 194/2011
PDF · 194.04 KB
No categories available
II. ÚS 194/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť N. V., H., zastúpenej advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republika a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súd v Nitre
č. k. 5 To 71/2010-933 z 10. februára 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011
doručená sťažnosť N. V., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 To 71/2010-933 z 10. februára
2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu
Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 114/2009 z 8. septembra 2010 uznaná vinnou
zo spáchania zločinu zabitia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 147 ods. 1 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),
za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, na výkon ktorého bola zaradená
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka (ako aj ďalšia obžalovaná)
odvolanie, ktoré odôvodnila prostredníctvom obhajkyne.
O odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým uznesením č. k. 5 To 71/2010-933
z 10. februára 2011 tak, že odvolanie sťažovateľky (a jej spoluobžalovanej) zamietol ako
nedôvodné.
Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej
základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Svoje presvedčenie sťažovateľka odôvodnila takto:
«V riadnom opravnom prostriedku som tvrdila, že skutkový stav vo veci bol neúplne
zistený na konečné rozhodnutie a doposiaľ získané dôkazy boli súdom prvého stupňa
nesprávne vyhodnotené...
Zo znaleckého dokazovania... nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver, že útok bol
vedený oboma obžalovanými. Išlo len o hypotézu založenú na rozsahu zranení obeti. Z
výpovede znalca však vyplynul dôležitý záver - iba použitie zbrane viedlo ku smrti... ako k
následku zločinu zabitia... Preto bolo zásadnou otázkou v ďalšom dokazovaní ktorá z
obžalovaných mala mať pri útoku v ruke zbraň a akú...
Táto skutočnosť mala vyplynúť z výpovede svedka..., ktorý mal byť jediným priamym
svedkom skutku. Čo sa však týka popisu samotnej zbrane u mojej osoby, bola výpoveď
svedka... v tejto časti rozporuplná, nepresná a pochybná. Svedok vypovedal až do
napadnutého rozsudku celkom 6-krát, pričom jeho výpoveď bola vždy iná...
... Pripomínala som, že otázka zbrane bola pre posúdenie viny zásadná a vzhľadom
na to, že vina musela byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, i výpoveď kľúčového
svedka k tejto skutočnosti by mala byť od začiatku nemenná. V tvrdení svedka... ohľadne
zbrane sú však také závažné nejasnosti, ktoré ani sám nedokázal vysvetliť, že
o vierohodností jeho výpovedí bola prinajmenšom pochybnosť...
Napriek tomu, že znaleckým dokazovaním z odboru psychológie bolo ustálené, že
špecifická vierohodnosť svedka... bola prevažne zachovaná..., upozornila som na ďalšie
rozpory v jeho výpovediach, ktoré boli svojim obsahom a množstvom až zarážajúce...
Okrem uvedeného sa vyskytli vo výpovediach svedka... i menej podstatné rozpory...
Nezanedbateľné boli i rozpory medzi vyjadreniami znalca... a svedka...
Vierohodnosť svedka... bola výrazne spochybnená aj jeho možným motívom - jeho
pôvodne kladný vzťah ku mne sa zmenil na negatívny...
... Keďže svedok... bol jediným priamym svedkom skutku, bolo potrebné vykonať
previerku jeho výpovede na mieste samom, teda či skutočne mal možnosť vidieť v mojich
rukách zbraň tak ako to popisoval. Doplniť dokazovanie týmto smerom som žiadala i na
základe predložených fotografií pred súdom prvého stupňa ako i v podanom odvolaní.
Na výpoveď obžalovanej v 1. rade ako na vykonaný dôkaz, napriek tomu, že bola
riadne prečítaná na hlavnom pojednávaní, súd neprihliadol...
Poukázala som aj na nepriame dôkazy, svedčiace v prospech mojej neviny...
Na predmetné skutočnosti bol v rámci záverečnej reči upozornený už súd prvého
stupňa, avšak sa s nimi v odsudzujúcom rozsudku nevysporiadal, čím sa stalo rozhodnutie
súdu prvého stupňa nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Na
základe podaného odvolania sa mal predmetnými skutočnosťami zaoberať odvolací súd
a vzniknuté pochybnosti odstrániť...
Odvolací súd sa mojimi námietkami opísanými v riadnom opravnom prostriedku
bližšie nezaoberal, iba skonštatoval, že po splnení prieskumnej povinnosti dospel k názoru,
že súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, svoje rozhodnutie i primerane odôvodnil
a vykonal všetky dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci.
Takéto strohé konštatovanie považujem predovšetkým za porušenie môjho ústavne
garantovaného práva na spravodlivý proces, najmä práva, na odôvodnenie rozhodnutia...
Nemožno sa iba stotožniť s konštatovaním súdu prvého stupňa, že vina bola jednoznačne
preukázaná, najmä nie v prípade, keď v odvolaní som poukázala na množstvo rozporov
medzi vykonanými dôkazmi, ktoré jednoznačne moju vinu nepreukazujú, tak ako to vyžaduje
zákon... K množstvu rozporov, ktoré som uvádzala, sa však odvolací súd v napadnutom
uznesení vôbec nevyjadril. Rovnako sa nezaoberal namietanou zásadou „in dubio pro reo“,
ani námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a predloženými, listinnými
dôkazmi – fotografiami z miesta činu...
Som toho názoru, že najmä ak ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, má byť
dostatočne odôvodnené v záujme jeho presvedčivosti, záväznosti a výchovného charakteru.
V opačnom prípade je rozhodnutie nepreskúmateľné, čím zároveň nie je garantované právo
účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré okrem práva na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania zahŕňa i právo na individuálne odôvodnenie rozhodnutia, čo
vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.., resp. i z judikatúry Ústavného
súdu SR...»
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo N. V. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu
Nitra 5 To/71/2010-933 dňa 10. 12. 2011 porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu Nitra 5 To/71/2010-933 dňa 10. 12. 2011 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra, aby v nej znovu konal a rozhodol.
3. N. V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- €..., ktorú je
Krajský súd Nitra povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. N. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 261,82 €..., ktoré je Krajský
súd Nitra povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 5 To 71/2010-933
z 10. decembra 2010. Porušenie označených práv spočíva v tom, že krajský súd sa
námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v riadnom opravnom prostriedku (odvolaní), bližšie
nezaoberal, iba stroho konštatoval, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, svoje
rozhodnutie i primerane odôvodnil a vykonal všetky dostupné dôkazy na zistenie
skutkového stavu veci, pritom sa druhostupňový súd nezaoberal množstvom rozporov, na
ktoré sťažovateľka poukázala, ani namietanou zásadou „in dubio pro reo“, ani námietkou
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a napokon ani predloženými listinnými
dôkazmi. Sťažovateľka teda považuje rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne
odôvodnené, a tým aj za nepreskúmateľné, preto z tohto hľadiska došlo k porušeniu jej
práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 5 To 71/2010-933
z 10. decembra 2010 okrem iného vyplýva:
„Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní
oprávnenými osobami, preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť
a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolania
obžalovaných nie sú dôvodné.
Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že v tomto konaní bol
zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité
pre trestné stíhanie, ktoré súd I. stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Pri vykonávaní
dôkazov orgány činné v tomto konaní postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného
poriadku.
Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku, ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob
vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb
v zmysle § 321 odsek 1 písm. a) Tr. por.
Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil, tak ako mu to ukladajú
príslušné ustanovenia Trestného poriadku, keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri
hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané
a o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa
okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných, prečo túto považoval za účelovú a akými
právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaných v otázke viny, pri
ukladaní trestu a náhrade škody.
Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal všetky
dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo i vo
vzájomnej súvislosti podľa § 2 ods. 12 Tr. por., pričom tak dospel k správnym skutkovým
zisteniam.
Odvolací súd, rovnako ako súd I. stupňa, má za nepochybne preukázané,
že obžalované sa dopustili skutku popísaného vo výroku napadnutého rozsudku. Medzi
konaním oboch obžalovaných a vzniknutým následkom existuje príčinná súvislosť. Po
vykonanom dokazovaní na súde I. stupňa a najmä jeho doplnení po zrušujúcom uznesení
krajského súdu nevznikli žiadne dôvodné pochybnosti o správnosti zisteného skutkového
stavu a najmä o zavinení oboch obžalovaných. Krajský súd sa stotožňuje so záverom súdu I.
stupňa o preukázaní zavinenia obžalovaných, poukazujúc pri tom na výpoveď svedka...
a závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctva.
Úvahy súdu I. stupňa, ktoré viedli súd I. stupňa k príslušným skutkovým a právnym
záverom, sú aj podľa názoru krajského súdu správne a logické. Aj krajský súd mal preto
zavinenie obžalovaných jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané a preto
neakceptoval ich odvolacie námietky.
Okresný súd nepochybil, keď konanie obžalovaných právne kvalifikoval ako zločin
zabitia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 147 ods. 1 Tr. zák. a to z dôvodov uvedených v
právnej vete napadnutého rozsudku. Okresný súd v napadnutom rozsudku náležité
odôvodnil tak skutkové zistenia, ako i právnu kvalifikáciu konania obžalovaných a odvolací
súd, ktorý dospel k rovnakým vecným a právnym záverom preto v podrobnostiach poukazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si v plnom rozsahu osvojil.
Pri skúmaní výroku o treste, odvolací súd zistil, že okresný súd správne prihliadol
najmä na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, správne prihliadol na
osoby oboch obžalovaných, ich pomery a možnosti ich nápravy tak, ako mu to ukladá
ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák. Súd I. stupňa tiež správne aplikoval ustanovenia § 38
ods. 2, 3 Tr. zák. a trest, ktorý uložil obžalovaným je trestom zákonným a primeraným...
Nakoľko krajský súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321
písmeno a) až e) Trestného poriadku, ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výrokov
o vine alebo výrokov o treste odvolaním obžalovaných napadnutého rozsudku súdu I. stupňa
v ich prospech, odvolanie obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné
zamietol.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo odvolanie sťažovateľky proti
napadnutému rozsudku okresného súdu zamietol.
Dôkazy, ktoré boli zadovážené v konaní pred súdom prvého stupňa považoval za
dostatočné a za také, ktoré objasnili všetky skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie
a rozhodnutie v merite veci. Preskúmal aj zákonnosť postupu okresného súdu, ale
žiadne podstatné pochybenia z jeho strany nezistil. Poukázal rovnako na dostatočné
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a na „vyrovnanie“ sa okresného súdu
s obhajobou obžalovaných (t. j. aj sťažovateľky). Podľa názoru krajského súdu okresný súd
vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré napokon správne vyhodnotil. Pochybnosti vo vzťahu
k správnosti zisteného skutkového stavu a k zavineniu obžalovaných, teda aj sťažovateľky,
odvolací súd nezistil. V podrobnostiach krajský súd odkázal na odôvodnenie napadnutého
rozsudku. Pritom už okresný súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal, uviedol, prečo sa
priklonil k vierohodnosti výpovede svedka, opierajúc sa pritom o znalecké dokazovanie,
a výpoveď sťažovateľky považoval za účelovú, vyjadril sa aj k dôkazom predloženým
sťažovateľkou (fotografie) a neopomenul ani „rozpory“ vo výpovedi svedka, resp. rozpory
svedeckej výpovede a znaleckého posudku. K okolnosti, že odvolací súd v podrobnostiach
odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska jeho
preskúmateľnosti akceptovať (obsah predchádzajúceho rozhodnutia bol dotknutým osobám,
teda aj sťažovateľke dostupný).
V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky, a to ani
nesprávnou ani svojvoľnou aplikáciou alebo výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka
sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená
len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jej
ďalších požiadavkách (zrušenie rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie
konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia) je
podmienené vyslovením porušenia jej základného práva alebo slobody, k čomu v danom
prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011