Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 194/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť N. V., H., zastúpenej advokátkou JUDr. I. L., N., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

Slovenskej republika a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súd v Nitre

č. k. -933 z 10. februára 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť N. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2011

doručená sťažnosť N. V., H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -933 z 10. februára

2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom Okresného súdu

Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 8. septembra 2010 uznaná vinnou

zo spáchania zločinu zabitia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 147 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za čo jej bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, na výkon ktorého bola zaradená

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka (ako aj ďalšia obžalovaná)

odvolanie, ktoré odôvodnila prostredníctvom obhajkyne.

O odvolaní rozhodol krajský súd napadnutým uznesením č. k. -933

z 10. februára 2011 tak, že odvolanie sťažovateľky (a jej spoluobžalovanej) zamietol ako

nedôvodné.

Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva na súdnu ochranu ( ) a práva na spravodlivé súdne

konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Svoje presvedčenie sťažovateľka odôvodnila takto:

«V riadnom opravnom prostriedku som tvrdila, že skutkový stav vo veci bol neúplne

zistený na konečné rozhodnutie a doposiaľ získané dôkazy boli súdom prvého stupňa

nesprávne vyhodnotené...

Zo znaleckého dokazovania... nebolo možné vyvodiť jednoznačný záver, že útok bol

vedený oboma obžalovanými. Išlo len o hypotézu založenú na rozsahu zranení obeti. Z

výpovede znalca však vyplynul dôležitý záver - iba použitie zbrane viedlo ku smrti... ako k

následku zločinu zabitia... Preto bolo zásadnou otázkou v ďalšom dokazovaní ktorá z

obžalovaných mala mať pri útoku v ruke zbraň a akú...

Táto skutočnosť mala vyplynúť z výpovede svedka..., ktorý mal byť jediným priamym

svedkom skutku. Čo sa však týka popisu samotnej zbrane u mojej osoby, bola výpoveď

svedka... v tejto časti rozporuplná, nepresná a pochybná. Svedok vypovedal až do

napadnutého rozsudku celkom 6-krát, pričom jeho výpoveď bola vždy iná...

... Pripomínala som, že otázka zbrane bola pre posúdenie viny zásadná a vzhľadom

na to, že vina musela byť preukázaná bez akýchkoľvek pochybností, i výpoveď kľúčového

svedka k tejto skutočnosti by mala byť od začiatku nemenná. V tvrdení svedka... ohľadne

zbrane sú však také závažné nejasnosti, ktoré ani sám nedokázal vysvetliť, že

o vierohodností jeho výpovedí bola prinajmenšom pochybnosť...

Napriek tomu, že znaleckým dokazovaním z odboru psychológie bolo ustálené, že

špecifická vierohodnosť svedka... bola prevažne zachovaná..., upozornila som na ďalšie

rozpory v jeho výpovediach, ktoré boli svojim obsahom a množstvom až zarážajúce...

Okrem uvedeného sa vyskytli vo výpovediach svedka... i menej podstatné rozpory...

Nezanedbateľné boli i rozpory medzi vyjadreniami znalca... a svedka...

Vierohodnosť svedka... bola výrazne spochybnená aj jeho možným motívom - jeho

pôvodne kladný vzťah ku mne sa zmenil na negatívny...

... Keďže svedok... bol jediným priamym svedkom skutku, bolo potrebné vykonať

previerku jeho výpovede na mieste samom, teda či skutočne mal možnosť vidieť v mojich

rukách zbraň tak ako to popisoval. Doplniť dokazovanie týmto smerom som žiadala i na

základe predložených fotografií pred súdom prvého stupňa ako i v podanom odvolaní.

Na výpoveď obžalovanej v 1. rade ako na vykonaný dôkaz, napriek tomu, že bola

riadne prečítaná na hlavnom pojednávaní, súd neprihliadol...

Poukázala som aj na nepriame dôkazy, svedčiace v prospech mojej neviny...

Na predmetné skutočnosti bol v rámci záverečnej reči upozornený už súd prvého

stupňa, avšak sa s nimi v odsudzujúcom rozsudku nevysporiadal, čím sa stalo rozhodnutie

súdu prvého stupňa nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Na

základe podaného odvolania sa mal predmetnými skutočnosťami zaoberať odvolací súd

a vzniknuté pochybnosti odstrániť...

Odvolací súd sa mojimi námietkami opísanými v riadnom opravnom prostriedku

bližšie nezaoberal, iba skonštatoval, že po splnení prieskumnej povinnosti dospel k názoru,

že súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, svoje rozhodnutie i primerane odôvodnil

a vykonal všetky dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci.

Takéto strohé konštatovanie považujem predovšetkým za porušenie môjho ústavne

garantovaného práva na spravodlivý proces, najmä práva, na odôvodnenie rozhodnutia...

Nemožno sa iba stotožniť s konštatovaním súdu prvého stupňa, že vina bola jednoznačne

preukázaná, najmä nie v prípade, keď v odvolaní som poukázala na množstvo rozporov

medzi vykonanými dôkazmi, ktoré jednoznačne moju vinu nepreukazujú, tak ako to vyžaduje

zákon... K množstvu rozporov, ktoré som uvádzala, sa však odvolací súd v napadnutom

uznesení vôbec nevyjadril. Rovnako sa nezaoberal namietanou zásadou „in dubio pro reo“,

ani námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a predloženými, listinnými

dôkazmi – fotografiami z miesta činu...

Som toho názoru, že najmä ak ide o rozhodnutie odvolacieho súdu, má byť

dostatočne odôvodnené v záujme jeho presvedčivosti, záväznosti a výchovného charakteru.

V opačnom prípade je rozhodnutie nepreskúmateľné, čím zároveň nie je garantované právo

účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré okrem práva na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania zahŕňa i právo na individuálne odôvodnenie rozhodnutia, čo

vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.., resp. i z judikatúry Ústavného

súdu SR...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo N. V. podľa a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu

Nitra -933 dňa 10. 12. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Nitra -933 dňa 10. 12. 2011 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu Nitra, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. N. V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- €..., ktorú je

Krajský súd Nitra povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. N. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia 261,82 €..., ktoré je Krajský

súd Nitra povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -933

z 10. decembra 2010. Porušenie označených práv spočíva v tom, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v riadnom opravnom prostriedku (odvolaní), bližšie

nezaoberal, iba stroho konštatoval, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol správne, svoje

rozhodnutie i primerane odôvodnil a vykonal všetky dostupné dôkazy na zistenie

skutkového stavu veci, pritom sa druhostupňový súd nezaoberal množstvom rozporov, na

ktoré sťažovateľka poukázala, ani namietanou zásadou „in dubio pro reo“, ani námietkou

nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a napokon ani predloženými listinnými

dôkazmi. Sťažovateľka teda považuje rozhodnutie krajského súdu za nedostatočne

odôvodnené, a tým aj za nepreskúmateľné, preto z tohto hľadiska došlo k porušeniu jej

práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -933

z 10. decembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Krajský súd, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaných odvolaní

oprávnenými osobami, preskúmal podľa zákonnosť

a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,

ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolania

obžalovaných nie sú dôvodné.

Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že v tomto konaní bol

zadovážený dostatok dôkazov, ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti dôležité

pre trestné stíhanie, ktoré súd I. stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie. Pri vykonávaní

dôkazov orgány činné v tomto konaní postupovali podľa príslušných ustanovení Trestného

poriadku.

Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní pri vykonávaní dôkazov postupoval podľa

príslušných ustanovení , ako i ďalších ustanovení upravujúcich spôsob

vykonávania dôkazov v trestnom konaní, pričom sa nedopustil žiadnych podstatných chýb

v zmysle

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie aj primerane odôvodnil, tak ako mu to ukladajú

príslušné ustanovenia , keď uviedol, akými úvahami sa spravoval pri

hodnotení vykonaných dôkazov. Stručne a jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané

a o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako sa

okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaných, prečo túto považoval za účelovú a akými

právnymi úvahami sa spravoval pri posudzovaní konania obžalovaných v otázke viny, pri

ukladaní trestu a náhrade škody.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že okresný súd vykonal všetky

dostupné dôkazy na zistenie skutkového stavu veci a tieto vyhodnotil jednotlivo i vo

vzájomnej súvislosti podľa , pričom tak dospel k správnym skutkovým

zisteniam.

Odvolací súd, rovnako ako súd I. stupňa, má za nepochybne preukázané,

že obžalované sa dopustili skutku popísaného vo výroku napadnutého rozsudku. Medzi

konaním oboch obžalovaných a vzniknutým následkom existuje príčinná súvislosť. Po

vykonanom dokazovaní na súde I. stupňa a najmä jeho doplnení po zrušujúcom uznesení

krajského súdu nevznikli žiadne dôvodné pochybnosti o správnosti zisteného skutkového

stavu a najmä o zavinení oboch obžalovaných. Krajský súd sa stotožňuje so záverom súdu I.

stupňa o preukázaní zavinenia obžalovaných, poukazujúc pri tom na výpoveď svedka...

a závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctva.

Úvahy súdu I. stupňa, ktoré viedli súd I. stupňa k príslušným skutkovým a právnym

záverom, sú aj podľa názoru krajského súdu správne a logické. Aj krajský súd mal preto

zavinenie obžalovaných jednoznačne a bez dôvodných pochybností preukázané a preto

neakceptoval ich odvolacie námietky.

Okresný súd nepochybil, keď konanie obžalovaných právne kvalifikoval ako zločin

zabitia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 147 ods. 1 Tr. zák. a to z dôvodov uvedených v

právnej vete napadnutého rozsudku. Okresný súd v napadnutom rozsudku náležité

odôvodnil tak skutkové zistenia, ako i právnu kvalifikáciu konania obžalovaných a odvolací

súd, ktorý dospel k rovnakým vecným a právnym záverom preto v podrobnostiach poukazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si v plnom rozsahu osvojil.

Pri skúmaní výroku o treste, odvolací súd zistil, že okresný súd správne prihliadol

najmä na spôsob spáchania činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, správne prihliadol na

osoby oboch obžalovaných, ich pomery a možnosti ich nápravy tak, ako mu to ukladá

ustanovenie § 34 ods. 4 Tr. zák. Súd I. stupňa tiež správne aplikoval ustanovenia § 38

ods. 2, 3 Tr. zák. a trest, ktorý uložil obžalovaným je trestom zákonným a primeraným...

Nakoľko krajský súd nezistil žiadne také zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 321

písmeno a) až e) , ktoré by odôvodňovali akúkoľvek zmenu výrokov

o vine alebo výrokov o treste odvolaním obžalovaných napadnutého rozsudku súdu I. stupňa

v ich prospech, odvolanie obžalovaných podľa ako nedôvodné

zamietol.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, prečo odvolanie sťažovateľky proti

napadnutému rozsudku okresného súdu zamietol.

Dôkazy, ktoré boli zadovážené v konaní pred súdom prvého stupňa považoval za

dostatočné a za také, ktoré objasnili všetky skutočnosti dôležité pre trestné stíhanie

a rozhodnutie v merite veci. Preskúmal aj zákonnosť postupu okresného súdu, ale

žiadne podstatné pochybenia z jeho strany nezistil. Poukázal rovnako na dostatočné

odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia a na „vyrovnanie“ sa okresného súdu

s obhajobou obžalovaných (t. j. aj sťažovateľky). Podľa názoru krajského súdu okresný súd

vykonal všetky dostupné dôkazy, ktoré napokon správne vyhodnotil. Pochybnosti vo vzťahu

k správnosti zisteného skutkového stavu a k zavineniu obžalovaných, teda aj sťažovateľky,

odvolací súd nezistil. V podrobnostiach krajský súd odkázal na odôvodnenie napadnutého

rozsudku. Pritom už okresný súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal, uviedol, prečo sa

priklonil k vierohodnosti výpovede svedka, opierajúc sa pritom o znalecké dokazovanie,

a výpoveď sťažovateľky považoval za účelovú, vyjadril sa aj k dôkazom predloženým

sťažovateľkou (fotografie) a neopomenul ani „rozpory“ vo výpovedi svedka, resp. rozpory

svedeckej výpovede a znaleckého posudku. K okolnosti, že odvolací súd v podrobnostiach

odkázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia možno z hľadiska jeho

preskúmateľnosti akceptovať (obsah predchádzajúceho rozhodnutia bol dotknutým osobám,

teda aj sťažovateľke dostupný).

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda krajský súd v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľky, a to ani

nesprávnou ani svojvoľnou aplikáciou alebo výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka

sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o jej

ďalších požiadavkách (zrušenie rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia) je

podmienené vyslovením porušenia jej základného práva alebo slobody, k čomu v danom

prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito požiadavkami zaoberať.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011