Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 190/2011
PDF · 192.91 KB
No categories available
II. ÚS 190/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája
2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., R., zastúpeného advokátom Mgr. A. Š., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd postupom Okresného súd
Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 480/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. R. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2011 telefaxom doručená sťažnosť R. R., R. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená 24. februára
2011 predložením originálu, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 480/2008.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom exekučného konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 480/2008 v procesnom postavení povinného
v 1. rade. Exekúcia je vedená na základe rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 126/2007-44
z 28. augusta 2008, ktorým bol sťažovateľ spolu s povinným v 2. rade – J. D. – N., D.,
zaviazaný uhradiť spoločnosti T., s. r. o., R. (ďalej len „oprávnený“), sumu 447,21 €
s príslušenstvom.
Proti exekúcii podal sťažovateľ 5. februára 2009 súdnemu exekútorovi námietku,
v ktorej uviedol, že vo vzťahu k jeho osobe rozsudok, ktorý mal byť exekučným titulom,
nenadobudol právoplatnosť ani vykonateľnosť, pretože mu dovtedy nebol riadnym
spôsobom doručený. Sťažovateľ sa v čase doručovania rozsudku podľa jeho slov
preukázateľne zdržiaval v zahraničí, o čom okresnému súdu predložil dôkazy.
O námietke sťažovateľa okresný súd rozhodol uznesením č. k. 4 Er 480/2008-45
z 1. decembra 2010 tak, že námietku sťažovateľa zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd svojím postupom v konaní, v ktorom
rozhodoval o námietke proti exekúcii, porušil jeho základné právo na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo odôvodnil
takto:
„Okresný súd námietky sťažovateľa zamietol s odôvodnením, že súd mal
z predloženého spisu preukázané, že rozsudok (exekučný titul) bol sťažovateľovi doručený
do vlastných rúk v zmysle § 47 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku. Súd ďalej odcitoval
ustanovenie § 47 ods. 2 OSP a konštatoval, že námietky proti exekúcii nie sú opravným
prostriedkom, ich cieľom nie je zmena alebo zrušenie vykonávaného rozhodnutia, ale sú len
obranou proti neprávom vedenej exekúcii povinného s cieľom dosiahnuť zastavenie
exekúcie čiastočne alebo celkom...
Meritom námietok, ktoré podal sťažovateľ, je skutočnosť, že sťažovateľ sa v čase
doručovania prvostupňového rozhodnutia nenachádzal v mieste svojho bydliska, ale
nachádzal sa pracovne v zahraničí. O tejto skutočnosti predložil súdu dôkaz, konkrétne
výplatné pásky... Výplatné pásky... vo svojom rozhodnutí... odporca ani len nespomenul –
pri rozhodovaní ich ako dôkaz ignoroval.
Rovnako súd vôbec nevysvetlil, ako sa vysporiadal s otázkou tzv. náhradného
doručenia. Sťažovateľ od začiatku argumentoval tým, že sa v čase doručovania v mieste
bydliska nezdržiaval a nemôže sa na neho vzťahovať fikcia doručenia. Okresný súd... sa
s touto námietkou vyporiadal tým, že odcitoval ustanovenie § 47 odsek 2 OSP, avšak už
vôbec sa nezmienil o tom, či má preukázané, že sa sťažovateľ v mieste doručovania
zdržiava.
Pre súd pritom nie sú dostatočné iba správy poštového doručovateľa o tom, že
upovedomil adresáta o uložení zásielky. Pokiaľ sa adresát v mieste doručenia nezdržiava, je
takéto uloženie neúčinné a nemôžu ani nastať účinky doručenia, t. j. rozhodnutie nemôže
nadobudnúť právoplatnosť ani vykonateľnosť.
Súd aj napriek námietkam sťažovateľa neuskutočnil žiadne úkony, ktorými by
preveril obranu sťažovateľa, ba dokonca sa nevyporiadal ani s námietkami a argumentmi
sťažovateľa, ktorými preukazoval, že sa v mieste doručovania nezdržiaval a nemohli nastať
účinky doručenia rozhodnutia. Súd ignoroval dôkazy, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise,
čím odňal sťažovateľovi právo na súdnu ochranu, nakoľko formálne prejednanie námietok
je len iluzórnou súdnou ochranou.
Sťažovateľ tiež poukazuje na nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia v súlade s § 157
odsek 2 OSP... Ak... ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument... Z práva na spravodlivú súdnu ochranu
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na
vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie...
Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že súd pristúpil k hodnoteniu dôkazov
selektívne, ignoroval určitú skupinu dôkazov a absolútne sa nevysporiadal s námietkami
a argumentmi sťažovateľa, ktoré mali rozhodujúci význam pre rozhodnutie, čo je zrejmým
prejavom arbitrárnosti súdneho rozhodnutia. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia preto treba považovať za porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Ružomberok v konaní vedenom pod spisovou značkou 4 Er/480/2008
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Okresného súdu Ružomberok číslo konania 4
Er/480/2008-45 zo dňa 1. decembra 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Okresný súd Ružomberok je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 30 dní
odo dňa doručenia tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er 480/2008, v rámci ktorého rozhodol o námietke proti exekúcii uznesením
z 1. decembra 2010.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Jedným z aspektov práva na spravodlivý súdny proces chránených v čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde (prístup k súdu) aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, súčasťou
ktorého je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorého
nedostatočnosť v danom prípade sťažovateľ namietal.
Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu z 1. decembra 2010 okrem iného
vyplýva:
„Preskúmaním podaného odvolania ako aj spisového materiálu vrátane pripojeného
spisu 4C/126/2007 súd zistil, že odvolanie povinného je nedôvodné. V uvedenej veci sa
exekučné konanie vedie proti povinnému v I. rade na základe právoplatného a
vykonateľného rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 4 C/126/2007-44 zo dňa
28. 08. 2008, ktorým bola povinným v I. a v II. rade uložená povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 13 472,50,- Sk do troch dní od právoplatnosti
výroku tohto rozsudku. Súd tiež priznal navrhovateľovi trovy konania vo výške 7530,-Sk,
ktoré mu boli povinný I. a v II. rade zaplatiť v lehote do troch dní od právoplatnosti výroku
tohto rozsudku. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07. 11. 2008
a vykonateľnosť dňa 10. 11. 2008, čím sa stalo spôsobilým podkladom pre vedenie
exekučného konania. Pokiaľ povinný v I. rade namietal, že uvedený rozsudok mu nebol
doručený, súd mal z priloženého spisu spis. zn. 4 C/126/2007 za preukázané, že uvedený
rozsudok mu bol doručený do vlastných rúk v zmysle § 47 ods. 2 OSP. Ako vyplýva zo
spisového materiálu, povinnému v I. rade bolo doručené predvolanie na pojednávanie na
deň 28. 08. 2008, ktoré si osobne prevzal dňa 11. 08. 2008, mal teda dostatočný časový
priestor na to, aby svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, prípadne požiadal
o odročenie pojednávania alebo si zvolil zástupcu na zastupovanie v konaní. V deň konania
pojednávania bolo zo strany právneho zástupcu doručené ospravedlnenie neúčasti
povinného v I. rade na pojednávaní z dôvodu pracovných povinností v zahraničí, avšak
plnomocenstvo, ktoré by preukazovalo oprávnenie zástupcu konať za povinného v I. rade,
súdu doručené nebolo. Z uvedeného dôvodu právnemu zástupcovi nebol zaslaný ani
predmetný rozsudok, ktorý bol riadne doručený len povinnému v I. rade v zmysle § 47 ods. 2
OSP.
Podľa § 47 ods. 2 OSP, ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do
vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným
spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú
v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ
písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.
Ak si adresát zásielku do troch dní od uloženia nevyzdvihne, považuje sa posledný deň tejto
lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.
Námietky proti exekúcii nie sú opravným prostriedkom, ich cieľom nie je zmena
alebo zrušenie vykonávaného rozhodnutia, ale sú len obranou proti neprávom vedenej
exekúcii povinného s cieľom dosiahnuť zastavenie exekúcie čiastočne alebo celkom.
Preskúmaním predložených námietok súd zistil, že v danom prípade nie je dôvod na
ich vyhovenie, nakoľko povinný v I. rade si svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z exekučného
titulu nesplnil.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd zistil, že námietky povinného v I. rade
neobsahujú žiadny konkrétny dôvod, pre ktorý ma mala byť exekúcia zastavená, súd jeho
námietky ako nedôvodné opätovne zamietol.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresný súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré námietky sťažovateľa proti exekúcii
zamietol.
Na podstatné a rozhodujúce otázky vo vzťahu k námietkam sťažovateľa proti
exekúcii okresný súd dal odpoveď, keď odôvodnil, prečo považoval rozsudok okresného
súdu č. k. 4 C 126/2007-44 z 28. augusta 2008 (exekučný titul) za právoplatný
a vykonateľný, a teda spôsobilý pre vedenie exekučného konania. Svoje závery pritom oprel
o zákonné ustanovenia, ktoré v odôvodnení rozhodnutia citoval (§ 47 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku). Okresný súd zároveň poukázal aj na skutkové okolnosti týkajúce sa
obdobia bezprostredne pred vydaním meritórneho rozhodnutia (rozsudku z 28. augusta
2008) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 126/2007. Venoval sa aj otázke zdržiavania sa
sťažovateľa na adrese bydliska – poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ si osobne prevzal
predvolanie na pojednávanie nariadené na 28. august 2008, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok, ako aj na nedostatky pri ne/udelení plnej moci sťažovateľom jeho právnemu
zástupcovi, čo v konečnom dôsledku viedlo k doručeniu meritórneho rozhodnutia spôsobom
upraveným v § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
V každom prípade tento postup okresného súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda okresný súd
v danom prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa nesprávnou
alebo svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku
však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci okresného súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
okresného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ bol sťažovateľ presvedčený
o nesprávnosti postupu okresného súdu pri doručovaní rozsudku č. k. 4 C 126/2007-44
z 28. augusta 2008 jeho osobe, resp. o tom, že nedošlo k doručeniu tohto rozhodnutia
sťažovateľovi (a tým nemohlo dôjsť ani k nadobudnutiu jeho právoplatnosti
a vykonateľnosti), mohol v tejto súvislosti využiť opravný prostriedok proti tomuto
rozsudku.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. mája 2011