Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 188/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr.

P. E., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v v spojení s , ,

ods. 1 a a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 13. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára

2011 doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1

a a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co

364/2009 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na schôdzi vlastníkov nebytového

priestoru (objekt tzv. „garážového domu“) súpisné č. ..., nachádzajúceho sa na W., B.,

zapísaného na liste vlastníctva č. ..., katastrálne územie P., v evidencii Správy katastra B.,

došlo 19. januára 2006 k odsúhlaseniu zmeny správcu predmetného garážového domu.

Správu garážového domu začala vykonávať sťažovateľka, ktorá podala 21. mája 2008

Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného

rozkazu na zaplatenie istiny v sume 51 809,50 Sk s príslušenstvom. Predmetný návrh bol

podaný proti spoločnosti S., spol. s r. o., B. (ďalej len „predchádzajúci správca“), ktorá

vykonávala správu nebytového priestoru v období do schôdze vlastníkov, a to z dôvodu

údajného neodovzdania zostatku finančných prostriedkov z fondu prevádzky, údržby a

opráv vyplývajúcich zo správy domu. Okresný súd vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn.

, proti ktorému podal predchádzajúci správca odpor. Okresný súd následne

o návrhu sťažovateľky rozhodol rozsudkom č. k. -126 z 25. júna 2009 tak, že

návrh sťažovateľky z dôvodu nedostatku jej aktívnej legitimácie na podanie návrhu na

začatie konania zamietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka 7. augusta 2009

odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. októbra 2010

rozhodol tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, bolo porušené jej základné

právo na súdnu ochranu zaručené v v spojení s , ,

a a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka svoje tvrdenia odôvodnila takto:

«Sťažovateľ má za to, že porušovateľ v prejednávanej veci v konaní o odvolaní

sťažovateľa porušil právo sťažovateľa, ktorý zastupuje všetkých vlastníkov v predmetnom

dome na súdnu ochranu, konkrétne právo na spravodlivý proces zakotvené v čl. 46 ods. 1

a v Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, vrátane práva na náležité odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je zakotvené

v týchto ustanoveniach. Zároveň bol vyhlásením predmetného rozsudku porušený aj princíp

právnej istoty zakotvený v SR...

Keďže v posudzovanom prípade sa ani odvolací súd dostatočne nevysporiadal s

odvolacími dôvodmi sťažovateľa, resp. svoje rozhodnutie zaťažil rovnakými vadami ako súd

prvého stupňa, t. z. nielenže svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, ale toto dokonca aj

nesprávne právne posúdil. V konečnom dôsledku je podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie

odvolacieho súdu z 13. 10. 2010 arbitrárne, pretože javí prvky svojvôle pri

aplikovaní príslušných právnych predpisov spadajúcich na prejednávanú vec a porušuje

princíp právnej istoty všetkých účastníkov dotknutých napadnutým rozhodnutím...

Dôvody pre ktoré porušovateľ rozhodnutie súdu prvého stupňa v predmetnej veci

potvrdil možno vyvodiť až zo záveru napadnutého rozhodnutia... Podľa názoru odvolacieho

súdu „navrhovateľ by tak bol oprávnený zastupovať vlastníkov garáži, avšak za

predpokladu, že by bolo platne došlo k zmene správcu, a to z pôvodného správcu, t. j.

odporcu na neho“. Podľa názoru odvolacieho súdu tak na zmenu správcu, ako aj na

výpoveď „vlastníka“ sa vyžaduje nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov v dome. Na

záver svojho stručného odôvodnenia porušovateľ ešte dodal, že sťažovateľ nepreukázal

platnú zmenu správcu, ani uzavretie zmlúv o výkone správy medzi ním a vlastníkmi, keď

doložil len zmluvu uzavretú s jedným vlastníkom garážového boxu.

Sťažovateľ je presvedčený, že uvedený záver porušovateľa nemá oporu v príslušných

právnych predpisoch, vykonanom dokazovaní a zistenom skutkovom stave veci. Inak

povedané predmetné rozhodnutie porušovateľa javí všetky znaky svojvôle pri procese

rozhodovania v rámci príslušných procesných noriem Občianskeho súdne poriadku.

Odvolací súd tak podobne ako súd prvého stupňa (ktorý dokonca stotožnil rozhodnutie o

zmene správcu s rozhodnutím o zmene formy správy podľa ust. ) pochybil v

procese aplikácie príslušnej právnej normy pod zistený skutkový stav, v dôsledku čoho

dospel k nesprávnym skutkovým i právnym záverom...

Z uvedených právnych noriem platných a účinných v čase hlasovania o zmene

správcu platilo, že na zmenu správcu, resp. na ukončenie zmluvy s predchádzajúcim

správcom sa nevyhnutne nevyžadovalo rozhodnutie nadpolovičnej väčšiny vlastníkov. Na

rozhodovanie o týchto otázkach sa nevzťahovalo ani ust. , podľa ktorého

sa v určitých veciach nedá rozhodovať s nadpolovičnou väčšinou prítomných vlastníkov

hodinu po začiatku schôdze (ust. ). Potreba tzv. kvalifikovaného kvóra na

ukončenie zmluvy o výkone správy so správcom bola zavedená do právneho poriadku SR až

novelou účinnou od 01. 07. 2007.

V danej veci tak boli všetky uznesenia prijaté na schôdzi vlastníkov dňa 19. 01. 2006

platné, t. z. neboli nikým spochybnené, resp. nebolo rozhodnuté o ich neplatnosti. Z tohto

dôvodu ako aj vzhľadom na uplynutie zákonnej prekluzívnej lehoty stanovenej v ust. § 14

ods. 4 platného v roku 2006, podľa názoru sťažovateľa nie je možné s odstupom času

v inom súdnom konaní (hoci aj v rámci posúdenia prejudiciálnej otázky) rozhodnúť o tom,

že nedošlo k platnej zmene správcu v spravovanom objekte, resp. spochybniť akékoľvek

uznesenie prijaté vlastníkmi podľa na schôdzi vlastníkov v minulosti...

... Odstránenie právnej neistoty vďaka rýchlemu a účinnému zásahu Ústavného súdu

SR prostredníctvom tejto sťažnosti tak momentálne predstavuje jediný právny prostriedok,

ktorým sťažovateľ disponuje.

K pripomienke odvolacieho súdu v tom smere, že sťažovateľ nepreukázal uzavretie

zmluvy o výkone správy so všetkými vlastníkmi, resp. nadpolovičnou väčšinou všetkých

vlastníkov, sťažovateľ uvádza, že podľa jeho názoru bola táto požiadavka v rámci

odvolacieho konania nenáležitá a príliš formalistická. Ak mal odvolací súd pochybnosti v

tomto smere, mohol sťažovateľa vyzvať na doloženie týchto zmlúv do termínu odvolacieho

pojednávania (to však neurobil ani prvostupňový súd).»

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. spol. s r.o... na súdnu a inú právnu ochranu

podľa v spojení s , ,

ods. 1 a a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom a

rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa 13. 10. 2010

porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. zo dňa 13. 10. 2010

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi spoločnosti M. spol. s

r.o... náhradu trov konania vo výške 314,18 € ktoré je na účet právneho zástupcu

sťažovateľa v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v v spojení s , , a

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 13. októbra 2010.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v tej časti, ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 13. októbra 2010, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -126

z 25. júna 2009, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2010 okrem iného vyplýva:

„Navrhovateľ by tak bol v danom prípade oprávnený zastupovať vlastníkov garáží,

avšak za predpokladu, že by bolo platne došlo k zmene správcu, a to z pôvodného správcu,

t. j. odporcu na neho. Túto zmenu správcu vyvodzoval navrhovateľ z uznesenia zo schôdze

vlastníkov konanej dňa 19. 1. 2006, ktorí mali rozhodnúť, že bude novým správcom

uvedeného objektu. Z tohto uznesenia vlastníkov však vyplýva, že sa schôdze malo zúčastniť

len 57 majiteľov garážových boxov, čo z celkového počtu 219 vlastníkov bytov malo

predstavovať len 26 %, takže sa jej, a teda ani hlasovania, ktorým mala byť schválená

zmena v osobe správcovskej spoločnosti S., s. r. o. na spoločnosť M., spol. s r. o. (bod 4/)

nezúčastnila nadpolovičná väčšia vlastníkov, čo bolo aj samotnom znesení v bode 2/ z tejto

schôdze vlastníkov konštatované. Navyše aj z čl. VII bod 2/ pôvodnej zmluvy o výkone

správy zo dňa 17. 1. 2002 vyplýva, že k odstúpeniu od tejto zmluvy je potrená 6 mesačná

výpovedná lehota, pričom pri výpovedi vlastníka sa vyžaduje súhlas nadpolovičnej väčšiny

všetkých vlastníkov. Navrhovateľ tak nepreukázal platnú zmenu správcu predmetného

garážového domu na W. na neho a ani uzavretie zmlúv o výkone správy s ním, keď doložil

len zmluvu uzavretú s jedným vlastníkom garážového boxu v tomto garážovom dome a

navyše s dátumom zo dňa 24. 1. 2006, teda ešte pred tým, ako malo byť odporcovi doručené

ukončenie výkonu správy výpoveďou zo dňa 22. 4. 2006 a pred uplynutím 6 – mesačnej

lehoty.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel taktiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal v

konaní svoju aktívnu legitimáciu, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaniu sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu

nevyhovel. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup krajského

súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať

za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd teda v danom prípade neporušil

označené základné právo sťažovateľky tým, že „nielenže svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnil, ale toto dokonca aj nesprávne právne posúdil“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah

ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu je možné realizovať len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj

keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle

ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj pri prípadnej akceptácii tvrdení

sťažovateľky vzťahujúcich sa na kvórum potrebné pri zmene správcu, a teda že sa

„nevyhnutne nevyžadovalo rozhodnutie nadpolovičnej väčšiny vlastníkov“, nevykazuje

právny výklad krajského súdu vo vzťahu k realizovanej výpovedi a výpovednej lehote

predchádzajúceho správcu prvky arbitrárneho rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v alebo práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Keďže z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala porušenie čl. 1 ods. 1,

, a v podstate v spojení s porušením

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , ústavný súd

vzhľadom na skutočnosť, že nezistil porušenie tohto základného práva, dospel k záveru, že

napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, a . Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný

súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011