Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 193/2011
PDF · 162.33 KB
No categories available
IV. ÚS 193/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom Mgr. J. V., N., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 3 To 2/2011 z 15. februára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011
doručená sťažnosť M. B., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom Mgr. J. V., N., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6
ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 2/2011
z 15. februára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 91/2010 z 9. decembra 2010 uznaný
za vinného zo spáchania zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a ods. 3
písm. a) Trestného zákona v súbehu so zločinom lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. d)
Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov
nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným
stupňom stráženia.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd
o jeho odvolaní rozhodol uznesením č. k. 3 To 2/2011-225 z 15. februára 2011 tak, že ho
ako nedôvodné zamietol.
Sťažovateľ poukazuje na to, že z rozhodnutí súdov oboch stupňov vyplýva, že jeho
vina bola preukázaná výpoveďou poškodenej, pričom na tento dôkaz (výpoveď poškodenej)
nebolo možné podľa jeho názoru prihliadať, keďže poškodená bola vypočutá iba jedenkrát,
a to pred vznesením obvinenia sťažovateľovi. Poškodená v marci 2010 zomrela. Napriek
tomu, že poškodená bola vo veci vypočutá len pred vznesením obvinenia sťažovateľovi,
okresný súd na hlavnom pojednávaní v rámci dokazovania prečítal výpoveď poškodenej
z prípravného konania.
Sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu, „teda čítaním výpovede
poškodenej, ktorá nebola nikdy vypočutá kontradiktórne, došlo k porušeniu článku 6 ods. 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, keďže moje odsúdenie bolo založené
(ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku) v rozhodujúcej miere na tejto výpovedi
poškodenej“. Keďže krajský súd toto pochybenie okresného súdu nenapravil, rovnako
zasiahol do práv sťažovateľa. Zároveň takýmto postupom súdov došlo aj k porušeniu zásady
rovnosti zbraní obsiahnutej v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v tejto súvislosti
argumentuje aj poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 140/04.
Sťažovateľ taktiež namieta, že postupom súdov došlo „aj k porušeniu zásady, že
v prípade pochybností treba rozhodovať v prospech obžalovaného“. V tejto súvislosti
poukazuje na výsluchy svedkov F. M. a E. M., výpovede ktorých súdy považovali za
rozporuplné (svedok M.) alebo na ne vôbec neprihliadali (svedkyňa M.).
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre Uznesením zo dňa 15. 02. 2011 č. k. 3 To 2/2011 porušil
právo sťažovateľa podľa článku 6 ods. 1 a článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 02. 2011 č. k. 3 To 2/2011 sa zrušuje
a Krajskému súdu v Nitre vec vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť náhradu trov konania vo výške 261,82 EUR
k rukám obhajcu sťažovateľa, Mgr. J. V., do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má
právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že
všeobecné súdy rozhodli o jeho vine len na základe výsluchu poškodenej, ktorá bola podľa
jeho tvrdenia v konaní vypočutá len raz, a to ešte pred vznesením obvinenia sťažovateľovi
a z tohto dôvodu sa nemal na hlavnom pojednávaní vykonať dôkaz prečítaním výpovede
poškodenej z prípravného konania.
Podľa § 263 ods. 3 Trestného poriadku zápisnica o výpovedi spoluobžalovaného
alebo svedka sa prečíta na návrh prokurátora alebo obžalovaného aj vtedy, ak bol výsluch
vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam tohto zákona a
a) taká osoba zomrela alebo sa stala nezvestnou, pre dlhodobý pobyt v cudzine alebo
na neznámom mieste nedosiahnuteľnou, alebo ochorela na chorobu, ktorá natrvalo alebo na
dlhší čas znemožňuje jej výsluch; ak ide o výpoveď svedka, u ktorého bol v čase jeho
výpovede v prípravnom konaní, ktorá sa má prečítať, dôvodný predpoklad, že na hlavnom
pojednávaní ho nebude možné vypočuť, možno jeho výpoveď prečítať len vtedy, ak bol
o úkone riadne upovedomený obvinený, a ak má obhajcu, jeho obhajca,
b) išlo o neodkladný úkon alebo neopakovateľný úkon, alebo
c) taká osoba na hlavnom pojednávaní bez oprávnenia odoprela vypovedať.
Podľa § 10 ods. 17 Trestného poriadku neodkladný úkon je taký úkon, ktorého
vykonanie vzhľadom na nebezpečenstvo zmarenia alebo zničenia neznesie z hľadiska účelu
trestného konania odklad na čas, kým sa začne trestné stíhanie.
Podľa § 10 ods. 18 Trestného poriadku neopakovateľný úkon je taký úkon, ktorý
v ďalšom konaní už nemožno vykonať.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Vina obžalovaného bola jednoznačne preukázaná výpoveďou poškodenej.
Obžalovaným namietaný výsluch poškodenej považoval odvolací súd za vykonaný zákonne.
Uznesenie o vznesení obvinenia bolo vypracované dňa 4. 12. 2009 a poškodená bola
vypočutá toho istého dňa vo večerných hodinách. Preto odvolací súd nemá dôvod
pochybovať o tom, že uvedená poškodená by bola vypočutá ešte pred vznesením obvinenia.
Obsah tejto výpovede bol aj opakovane zodpovedaný samotnou poškodenou v rámci
konfrontácie s obžalovaným v prípravnom konaní. Je pravdou, že v rámci konfrontácie sa
poškodená pomýlila v mene páchateľa, avšak toto sama vo svojej výpovedi opravila. Zo
zápisnici o konfrontácii nevyplýva, že by obžalovaný namietal zákonnosť vykonaného
dôkazu, teda že by namietal pochybenie poškodenej v označení páchateľa. Okrem výpovede
poškodenej mal súd I. stupňa celý rad dôkazov, o ktoré sa mohol pri rozhodovaní v merite
veci opierať. Na podporu vierohodnosti výpovede poškodenej bol do konania pribratý aj
znalec na vypracovanie znaleckého posudku, zo záverov ktorého vyplýva, že znaleckým
psychologickým vyšetrením neboli zistené žiadne príznaky duševnej choroby alebo poruchy,
v čase vyšetrení bola schopná správne vnímať a reprodukovať udalosti prípadu, ktorý bol
predmetom vyšetrovania a z psychologického hľadiska bolo možné považovať jej výpoveď
za vierohodnú.
Pokiaľ obžalovaný vytýkal, že poškodená nebola opätovne vypočutá, je potrebné
uviesť, že vzhľadom na jej úmrtie v priebehu konania toto ani nebolo možné. Súd I. stupňa
správne poukázal na výpoveď starostu obce Ing. M. Ch., ktorý bol v konaní vypočutý ako
svedok. Tento uviedol, že poškodená mu oznámila, že bol u nej muž, v ktorom opoznala
obžalovaného, tento chcel od nej peniaze, vykrúcal jej ruky a potvrdil, že v oblasti zápästí
mala modriny. Tento svedok sa opakovane rozprával s poškodenou, viezol ju aj
k psychológovi na vyšetrenia a vždy popisovala rovnako situáciu a ako páchateľa
označovala obžalovaného. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa Z. J., opatrovateľka
poškodenej, ktorej poškodená taktiež uviedla, že muž, ktorý bol v kritickom stave u nej a
chcel od nej peniaze, bol obžalovaný. Svedok F. M., na ktorého výpoveď poukázal
obžalovaný v písomných dôvodoch odvolania potvrdil skutočnosť, že bol obžalovaný v daný
deň v krčme a potvrdil, že obžalovaný tam bol v rozpätí 17.20 hod. až 17.40 hod., pričom
poškodená mala uviesť, že mal byť u nej okolo 17.30 hod. Svedok M. vo svojej výpovedi
však uviedol aj skutočnosť, že na nástenné hodiny a neskôr aj na ručné hodiny sa pozrel,
keď mal prísť obžalovaný do krčmy, neskôr sa však na hodiny už nepozeral.
Súd I. stupňa mal teda dostatok dôkazov na to, aby mohol rozhodnúť v merite veci
tak, že obžalovaného uznal vinným zo spáchania konania kladeného mu za vinu v podanej
obžalobe.“
Posudzujúc argumentáciu sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že
jeho kľúčová námietka smeruje proti čítaniu výpovede poškodenej z prípravného konania na
hlavnom pojednávaní, na základe ktorej bol uznaný za vinného, pričom jej podstata spočíva
v tvrdení, že išlo o dôkaz, ktorý nebol vykonaný zákonným spôsobom. Sťažovateľ zastáva
názor, že výpoveď poškodenej z prípravného konania nesmela byť na hlavnom pojednávaní
čítaná (a teda nemala byť použitá ako dôkaz), keďže nespĺňala požiadavky uvedené v § 263
ods. 3 Trestného poriadku, pretože nebola vykonaná kontradiktórne v prípravnom konaní,
t. j. výsluch poškodenej nebol uskutočnený za prítomnosti sťažovateľa alebo jeho obhajcu
a prítomnosť pri tomto úkone im nebola ani reálne umožnená. S touto námietkou
sťažovateľa je úzko spojená aj jeho ďalšia námietka týkajúca sa porušenia zásady rovnosti
zbraní (keďže v dôsledku neprítomnosti sťažovateľa pri výsluchu poškodenej nemal
sťažovateľ možnosť „uplatniť si svoje práva“).
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu
súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Podľa § 370 ods. 2 Trestného poriadku ak sa dovolanie podáva v prospech
obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.
Podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ nepodal proti namietanému
uzneseniu dovolanie.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným)
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal (a stále má) právo podať proti namietanému uzneseniu krajského
súdu dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, teda že
rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.
O dovolaní sťažovateľa je oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd. Právomoc najvyššieho súdu
rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011