Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 184/2011
PDF · 181.63 KB
No categories available
IV. ÚS 184/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Š., B., a MUDr. J. Š., B., zastúpených advokátkou
JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 255/1996 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. Š. a MUDr. J. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011
doručená sťažnosť Ing. M. Š. a MUDr. J. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 255/1996 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že „Sťažovatelia, Ing. M. Š. a MUDr. J. Š., sú
od roku 1996 účastníkmi súdneho konania na Okresnom súde Bratislava I, spis. zn.
9 C 255/96 o neplatnosť právneho úkonu (v procesnom postavení odporcov, pozn.).
Z dôvodu prieťahov v konaní v rozsahu až 10 rokov, bola v roku 2006 podaná na Váš
súd sťažnosť, ktorú Váš súd prijal uznesením č. k. I. ÚS 283/06-11 z 20. 9. 2006.
O vyššie uvedenej sťažnosti Ústavný súd SR rozhodol na neverejnom zasadaní
nálezom zo dňa 21. 6. 2007, ktorým sťažnosti nevyhovel.
Ústavný súd SR vo svojom náleze konštatoval, že Okresný súd Bratislava I
rozsudkom zo 6. 12. 2005 v predmetnej veci rozhodol. A keďže sťažnosť na postup
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 255/96 bola ústavnému súdu doručená
až 9. 8. 2006, t. j. potom, ako okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok, táto sťažnosť
postrádala preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práva
ďalej nepokračovalo.
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.
Avšak musíme konštatovať, že odo dňa vydania nálezu Ústavného súdu SR doteraz
nie je predmetná právna vec právoplatne skončená, t. j. pätnásty rok od začatia súdneho
konania!“.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že „odo dňa vydania nálezu Ústavného súdu SR, Okresný
súd Bratislava I vykonal v predmetnom konaní nasledovné úkony:
- dňa 29. 1. 2009 vykonal ústne pojednávanie, na ktorom skonštatoval neprítomnosť
navrhovateľov a ich právneho zástupcu z titulu poslednej rozlúčky s nebohým
navrhovateľom v 2. rade a pojednávanie odročil na neurčito
- dňa 20. 3. 2009 vydal uznesenie, ktorým prerušil konanie do skončenia dedičského
konania po navrhovateľovi v 2. rade
- dňa 21. 10. 2010 vykonal ústne pojednávanie, na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým
zamietol návrh
- dňa 18. 1. 2011 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa v lehote 10 dní
vyjadrila k odvolaniu navrhovateľky proti vyššie uvedenému rozsudku z 21. 10. 2010.
K vyššie uvedeným úkonom Okresného súdu Bratislava I uvádzame, že hoci
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 3 CO 309/06-199 z 30. 4. 2008 mal Okresný súd
Bratislava I doručené ešte 14. 5. 2008, prvé pojednávanie vytýčil až na 29. 1. 2009, teda
až po vyše 8 mesiacoch! Máme vedomosť, že zdravotný stav navrhovateľa v 2. rade bol už
v čase doručenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave veľmi vážny, teda jeho úmrtie sa
dalo predpokladať. V tejto nadväznosti aj súd prvého stupňa pojednávanie odročil
na neurčito a dňa 20. 3. 2009 vydal uznesenie o prerušení konania do skončenia dedičského
konania po nebohom navrhovateľovi v 2. rade. Proti uvedenému uzneseniu podali
sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, JUDr. E. L., odvolanie
z 11. 4. 2009, ktoré Krajský súd v Bratislave považoval za dôvodné a svojim uznesením
č. 3 CO 172/2009-236 z 30. 6. 2009 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol, že vzhľadom k tomu, že v danej veci ide
o určovacie návrhy, súd prvého stupňa postupoval nesprávne, ak rozhodol o prerušení
konania, povinnosťou súdu prvého stupňa bude pokračovať v konaní s dedičmi po nebohom
navrhovateľovi v 2. rade. Hoci súd prvého stupňa mal doručené predmetné uznesenie
7. 7. 2009, ústne pojednávanie v danej veci vytýčil až 21. 10. 2010, teda až po takmer
16 mesiacoch!
Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa svojim konaním, resp. nekonaním
spôsobil, podľa nášho názoru, prieťahy v konaní v trvaní minimálne ďalšie 2 roky.“.
V ďalšej časti sťažovatelia poukázali na to, že „uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. 3 CO 309/06-199 z 30. 4. 2008 (ktoré bolo vydané až po náleze Ústavného
súdu SR I. ÚS 283/06-35 z 21. 6. 2007) v podstate konštatuje, že celé doterajšie konanie
súdu prvého stupňa bolo neefektívne, pretože celých 13 rokov sa nezaoberal základnou
otázkou sporu, a to preukázaním naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c)
O. s. p., keďže išlo o určovaciu žalobu.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že
okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 255/1996 porušil ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a aby im priznal
finančné zadosťučinenie každému v sume 10 000 €, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať
(m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu v nej označeného práva, ústavný
súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti
tvrdenia sťažovateľov, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 9 C 255/1996 malo dôjsť k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zo zistení ústavného súdu, ale aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd
na pojednávaní uskutočnenom 21. októbra 2010 rozsudkom rozhodol v merite veci,
a sťažovatelia mali vedomosť aj o podaní odvolania proti uvedenému rozsudku, keď pred
predložením veci Krajskému súdu v Bratislave ich okresný súd 18. januára 2011 vyzval
na vyjadrenie k odvolaniu podaného navrhovateľkou. Vychádzajúc z uvedeného ústavný
súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti
ústavnému súdu (26. apríl 2011) vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony
na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov, a preto už nemohol žiadnym ústavne
relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda
nemohol už ani porušovať sťažovateľmi v sťažnosti označené základné právo.
Ústavný súd napokon poukazuje aj na svoj nález sp. zn. I. ÚS 283/06 z 21. júna
2007, z ktorého je zrejmé, kedy najneskôr je potrebné na ústavnom súde relevantne uplatniť
sťažnosť na prieťahy v konaní. Sťažovatelia napriek tomu, že boli oboznámení s týmto
právnym názorom ústavného súdu, mu doručili sťažnosť až 26. apríla 2011, t. j. opätovne
v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal a k porušovaniu označeného základného
práva už nemohlo dochádzať, a preto ústavný súd už o nej nemohol rozhodovať. Vzhľadom
na to bolo potrebné sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011