Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 198/2011
PDF · 141.45 KB
No categories available
IV. ÚS 198/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosť K. K., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v
konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. apríla 2011
doručené podanie K. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B.,
B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Co 164/2010.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:
„Dňa 09. 02. 2004 bol Okresnému súdu Banská Bystrica osobne doručený návrh na
začatie konania v právnej veci navrhovateľa: D. P. a spol. v konaní o náhradu škody za
nesprávny úradný postup, v ktorom sťažovateľka vystupovala ako navrhovateľka v 95. rade
proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,
Ministerstvom financií Slovenskej republiky a Úradom pre finančný trh.
Vzhľadom ku vznesenej námietke miestnej príslušnosti Okresným súdom v Banskej
Bystrici, bol rozhodnutím Najvyššieho súdu SR spis postúpený na vybavenie Okresnému
súdu Bratislava I., ktorý ho vybavoval pod sp. zn. 14 C 302/2004.
Sťažovateľka, cestou svojej právnej zástupkyne efektívne spolupracovala aj
s Okresným súdom Bratislava I., ktorý po viac ako piatich rokoch vydal dňa 10. 06. 2009
vo veci meritórny rozsudok, proti ktorému sťažovateľka v zákonom stanovenej lehote podala
odvolanie, a to dňa 10. 08. 2009.
Krajský súd Bratislava rozhodol o odvolaní dňa 26. 01. 2011 čiže po skoro jeden
a pol roku po podaní odvolania.
Máme za to, že uplynulá doba celého konania, čiže skoro sedem rokov, bola
dostatočne dlhá na to, aby súd vo veci konal a vydal právoplatné rozhodnutie vo veci samej
s oveľa skorším dátumom. Neprimeraná dĺžka konania pred súdom, oslabuje dôveru
občanov na spravodlivé súdne konanie, verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov
a tým aj v celkový súdny systém. ...
Dňa 22. 02. 2011 bola Krajskému súdu v Bratislave doručená sťažnosť na postup
súdu proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie bez zbytočných prieťahov v konaní
vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 7 Co 164/2010, ktorým sa sťažovateľka domáhala
odstránenia nedostatkov spôsobenými prieťahmi v konaní.
Následne bola dňa 02. 03. 2011 na adresu splnomocnenej právnej zástupkyne, ktorá
bola svojim obsahom absolútne zmätočná a nepreskúmateľná, keďže sú v nej obsiahnuté
informácie, ktoré v žiadnom prípade nekorešpondujú so skutočným stavom. V neposlednom
rade predsedníčka Krajského súdu Bratislava nezaujala k predmetnej sťažnosti žiadne
stanovisko, z ktorého by bola zjavná dôvodnosť resp. nedôvodnosť podanej sťažnosti.
Sťažovateľka cestou svojej splnomocnenej právnej zástupkyne podala dňa
07. 03. 2011 žiadosť o vybavenie sťažnosti doručenej Krajskému súdu Bratislava dňa
22. 02. 2011 vo veci zbytočných prieťahov v odvolacom konaní vedenom pod
sp. zn. 7 Co 164/2010, keďže predchádzajúcu odpoveď na sťažnosť nemožno považovať za
jej vybavenie.
Dňa 04. 04. 2011 bola na adresu splnomocnenej právnej zástupkyne doručená už
relevantná odpoveď na sťažnosť, v ktorej sa predsedníčka Krajského súdu Bratislava
vyjadrila v tom smere, že sťažnosť je opodstatnená, ale vzhľadom ku skutočnosti, že konanie
už bolo právoplatne skončené doručením rozhodnutia dňa 03. 03. 2011, nepripadá do
úvahy prijatie opatrení za účelom odstránenia nedostatkov. Predsedníčka však nevzala do
úvahy, že pôvodná sťažnosť bola na adresu súdu doručená dňa 22. 02. 2011 a Rozsudok
Krajského súdu bol doručený sťažovateľke až 03. 03. 2011.
Máme za to, že doba od začatia konania, dňa 09. 02. 2011, až po vydanie
právoplatného rozhodnutia je neprimerane dlhá a bolo určite možné, aby Okresný aj
Krajský súd Bratislava vo veci konal a právoplatne rozhodol vo veci s oveľa skorším
dátumom.
Sťažovateľka má za to, že pri prejednávaní jej nároku došlo k zjavným prieťahom
v konaní. Tento stav vyvolal sústavné porušovanie jej základného práva, aby sa jej vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Konaním, resp. nekonaním súdu dochádza k strate dôvery sťažovateľky voči justícii
a voči spravodlivému a včasnému rozhodnutiu vo veci samej.“
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd po
prerokovaní veci takto rozhodol:
„1. Nekonaním Krajského súdu v Bratislave bolo porušené právo sťažovateľky K. K.,
bytom B. v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. K. K., bytom B. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.300 € (slovom tritisíc
tristo eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave II povinný zaplatiť k jej rukám v lehote do
dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť K. K., bytom B. trovy právneho
zastúpenia v sume 261,82 €, spísanie sťažnosti a jej podanie á 123,50 €, 2x režijný paušál
7,41 €) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Z. B., B., vedený v T., a. s., č..., do dvoch
mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,
aby tento orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného
práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo
trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného
práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny
názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti namieta postup krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 164/2010 o jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu
z 10. augusta 2009, v ktorom podľa nej došlo nečinnosťou krajského súdu k porušeniu jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Zo samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva aj to, že krajský súd na pojednávaní
uskutočnenom 26. januára 2011 rozhodol rozsudkom o odvolaní sťažovateľky z 10. augusta
2009, pričom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 3. marca 2011. Vychádzajúc
z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodnutím vo veci ešte
pred doručením sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu vykonal všetky zákonom
predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky,
a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania,
prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať základné právo označené
sťažovateľkou.
Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou, ktorá bola
ústavnému súdu doručená 11. apríla 2011, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal,
a preto k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať, ústavný súd
sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec odôvodnenia k veci uvádza, že vzhľadom na viazanosť
petitom sťažnosti a kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky advokátom sa ďalšími
návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011