Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 242/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. S., S., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011

doručená sťažnosť JUDr. M. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 30. septembra

2008 podanou Okresnému súdu Trebišov domáhal proti tomuto súdu zaplatenia sumy

61 665 Sk s príslušenstvom ako úrokov z omeškania, ktoré vznikli neskorou výplatou jeho

platových náležitostí za roky 2003 až 2006, z dôvodu, že ich „výplata bola blokovaná...

zákonnými ustanoveniami, ktorých nesúlad s ústavný súd... vyslovil. V skutočnosti

mali byť uvedené platové náležitosti vyplatené omnoho skôr, a to tvorilo základ uplatneného

nároku na úroky z omeškania.“.

Vec sťažovateľa bola prikázaná Okresnému súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný

súd“) z dôvodu zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu Trebišov. Okresný súd

rozsudkom č. k. -40 z 19. júna 2009 žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozsudkom č. k. -61 z 25. januára 2011 rozhodol tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím rozhodnutím porušil jeho základné

právo na súdnu ochranu zaručené v a svoju sťažnosť okrem iného

odôvodňuje takto:

„Krajský súd vec neposúdil z právneho hľadiska správne. Na jednej strane plne

akceptoval úvahy vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu, dokonca si ich výslovne osvojil,

vrátane rozhodujúcej tézy, podľa ktorej účinky nálezu o nesúlade nastávajú ex tunc, no

napriek tomu a v rozpore s tým potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí mojej

žaloby. Žalovaný sa podľa názoru krajského súdu nedostal do omeškania, pretože plnil

okamžite, akonáhle ústavný súd vyslovil nesúlad inkriminovaných ustanovení s ,

ktoré výplatu platových náležitostí dovtedy blokovali.

Právny záver krajského súdu je v priamom rozpore s tézou, podľa ktorej účinky

nálezov ústavného súdu o vyslovení nesúladu právnych predpisov nastávajú od počiatku (ex

tunc), teda majú za následok, že pri rozhodovaní o veci musí sa vychádzať z toho, ako keby

nesúladné ustanovenie nebolo nikdy vydané. Je totiž zrejmé, že ak sa na protiústavné

ustanovenie neprihliada, potom žalovaný plnil oneskorene.

Argumentácia krajského súdu má význam iba pri posudzovaní otázky, či oneskorenú

výplatu platových náležitostí žalovaný subjektívne zavinil, alebo či došlo k omeškaniu

s vyplatením z objektívnych príčin bez subjektívneho zavinenia žalovaného. V takejto

súvislosti možno stanovisko krajského súdu považovať za správne. Nemožno totiž

pochybovať o tom, že žalovaný oneskorenú úhradu subjektívne ničím nezavinil. Subjektívne

zavinenie totiž nesie zákonodarca, ktorý protiústavnú úpravu prijal. Zároveň tieto okolnosti

nič nemenia na skutočnosti, že objektívne vzaté plnil okresný súd oneskorene. Pri

posudzovaní nároku na úroky z omeškania nehrá otázka subjektívneho zavinenia povinnej

osoby na oneskorenom plnení žiadnu úlohu, pretože z hľadiska oprávnenosti tohto nároku

postačuje objektívna existencia omeškania bez zreteľa na subjektívne zavinenie povinnej

osoby. Ako príklad možno uviesť, že povinného by za omeškanie so zaplatením nemohla

ospravedlniť skutočnosť, že napr. pre zlý zdravotný stav nemohol úhradu vykonať.

Napokon poukazujem na to, že nebyť protiústavnej novelizácie zákona, bol by som

svoje platové náležitosti obdržal omnoho skôr a je zrejmé, že ich oneskorenou úhradou som

utrpel ujmu, ktorú zákon spravidla odškodňuje úrokmi z omeškania. Nie je mysliteľné preto,

aby v rámci nápravy protiústavného stavu mal som prísť o časť sumy zodpovedajúcej ujme,

ktorú som prijatím protiústavnej normy utrpel. Vzhľadom na to, že účinok nálezu ústavného

súdu nastáva od počiatku, musí sa mi dostať plná náhrada.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné právo JUDr. M. S. na súdnu ochranu podľa .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -61 z 25. 01 2011 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť JUDr. M. S. na účet jeho právnej

zástupkyne trovy právneho zastúpenia do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. januára 2011. Porušenie

označených práv spočíva v tom, že krajský súd „vec neposúdil z právneho hľadiska

správne“ jeho a záver je „v priamom rozpore s tézou, podľa ktorej účinky nálezov

ústavného súdu o vylovení nesúladu právnych predpisov nastávajú od počiatku“.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti

postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -61 z 25. januára 2011

okrem iného vyplýva:

«Žalobca v odvolaní označil odvolací dôvod podľa

Uvedený odvolací dôvod podľa (že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) sa chápe ako mylná

aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy,

ktorú na zistený skutkový stav vôbec nemožno použiť. Podľa názoru odvolacieho súdu

uvedený odvolací dôvod je treba chápať širšie, než len výrok napadnutého rozhodnutia a

patrí sem aj posúdenie predbežných otázok žalovateľnosti nároku, dodržiavania procesných

predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej,

etc.

Treba poznamenať, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212

ods. 1 ).

Je treba sa stotožniť s názorom odvolateľa, že v súvislosti s uplatneným nárokom na

zaplatenie úrokov z omeškania v danej veci je zásadnou otázkou z právneho hľadiska otázka

hmotnoprávnych následkov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovujúceho

nesúlad právneho predpisu s .

Z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. novembra 2007 č. k.

-116, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v čiastke 8

dňa 23. januára 2008 pod číslom vyplýva, že článok II

Z. z. o platových pomeroch sudcov v roku 2003 a o zmene

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. , v časti o zmene nadobudnutia účinnosti

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. , článku I bod 2 v časti o zmene nadobudnutia účinnosti zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov , ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, článku I bod 2 , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení o prokurátoroch

a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov, a článku I bod 2 zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a

doplnení o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v

znení neskorších predpisov, nie sú v súlade s článkom I ods. 1

v spojení s článkom 144 ods. 1 ...

Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca článok

II citovaného zákona o platových pomeroch sudcov v roku 2003 (a ďalšie

zákony vyššie citované) účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie

ustanovenia článku II o platových pomeroch sudcov v roku 2003

(a nasledujúcich) do súladu s , stráca po 6 (šiestich)

mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

Abstraktná kontrola je základnou prioritnou funkciou Ústavného súdu Slovenskej

republiky a v širšom zmysle je chápaná ako skúmanie súladu právnych predpisov nižšej

právnej sily, s predpisom vyššej právnej sily, ako harmonizáciu právneho poriadku pri

rešpektovaní jeho hierarchie a ako základného prameňa.

Pri rozhodovaní o (ne)súlade právnych predpisov sa Ústavný súd Slovenskej

republiky prísne riadi zásadou prezumpcie súladnosti právnych predpisov, t. j. je povinný

predpokladať súlad právneho predpisu nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej

právnej sily resp. medzinárodnou zmluvou, pokiaľ nedospeje k názoru o ich nesúlade (viď

Čič. M., Mazák J. Ogurčák Š. Konanie pred Ústavným súdom SR, Košice 1993, strana 38-

39).

Súlad je princípom (pravidlom), kým zistenie nesúladu je niečo výnimočné.

Nález Ústavného súdu, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad

medzi právnym predpisom podľa článku 125 ods. 1 písm. a) až d) , má významné

právne účinky. Má všeobecne záväzný charakter, a platí erga omnes.

Výrok nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sa uverejňuje v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky.

Dňom vyhlásenia nálezu stráca dotknutý právny predpis (jeho časť alebo jednotlivé

ustanovenia) účinnosť.

To znamená, že takýto predpis naďalej platí, ale nesmie byť aplikovaný (prestáva byť

súčasťou „law in action“).

Orgán, ktorý takýto právny predpis vydal má ústavnú povinnosť do 6 (šiestich)

mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR, uviesť ho do súladu s ,

resp. s právnym predpisom mu hierarchický nadriadeným, prípadne s medzinárodnou

zmluvou. Ak tak príslušný orgán v určenej lehote neurobí, dotknutý právny predpis

stráca platnosť (viď ) s účinkami ex nunc. Príslušný orgán je

pritom viazaný právnym názorom vysloveným v Náleze Ústavného súdu SR (§ 41a ods. 2

).

Ústavný súd nemá prirodzené právo zákony prijímať, ani ich meniť. Môže však

svojim nálezom spôsobiť zrušenie právneho predpisu.

Právny predpis Ústavným súdom Slovenskej republiky prehlásený za protiústavný

zaniká „ex constitutione“, ak sú dané právne skutočnosti:

- náležite vyhlásený nález o nesúlade,

- márne uplynutie lehoty.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení (ďalej len zákon

o Ústavnom súde) nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom

vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na

vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke

zákonov.

Podľa , právny predpis, jeho časti alebo

niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu

v Zbierke zákonov.

Podľa stratou účinnosti, prípadne platnosti

právnych predpisov na základe nálezu Ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych

predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší

právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Pri výklade ustanovení , z ktorých možno vyvodiť právne

účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisov na konanie pred súdmi

(a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach) treba vychádzať z citovaných

ustanovení , ako aj .

Pre citované ustanovenia je charakteristické vzájomné

pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej

istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu

vyjadreného v článku I ods. 1 prvej vety . Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sa

realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním Ústavného súdu v konaní o súlade

právnych predpisov podľa článku 125 a jeho následnými právnymi účinkami na

rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov (a iných orgánov verejnej moci) v individuálnych

veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch. Jednak je založený na

prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia Ústavného súdu)

a jednak na zachovávaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci

vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti.

Podľa názoru odvolacieho súdu, pri kolízií spomínaných princípov treba dať

prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochrany ústavnosti a to za súčasného

spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu právnej istoty (viď rozhodnutia

Ústavného súdu SR , , mutatis mutandis ).

Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o Ústavnom

súde rozlíšil vplyv účinkov, nálezov Ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnych

predpisov na konania pred súdmi (a inými orgánmi verejnej moci) v individuálnych veciach

na tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov už

právoplatne skončené ( ) a tie, ktoré ešte v čase uverejnenia

nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov neboli právoplatne skončené (§ 41a zákona

o Ústavnom súde).

V oboch prípadoch ale zákonodarca umožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany

a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnej s princípom právnej istoty konvalidovať

nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov (alebo iných orgánov verejnej moci) v individuálnych

veciach, ktoré vyplývajú, resp. by vyplývali z aplikácie ustanovení právnych predpisov,

ktoré v konaní o súlade právnych predpisov označil Ústavný súd za nesúladné s .

Hoci a nemajú výslovné ustanovenia

o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením

konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne

účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo

veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom afortiori musí tomu tak

byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade.

Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovania ústavnosti a zároveň

neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

V predmetnej veci až dňom vyhlásenia Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 28. novembra 2007 č. k. -116 v Zbierke zákonov t. j. dňa 23. januára

2008 stratil článok II o platových pomeroch sudcov v roku 2003

a nasledujúcich účinnosť, a až od tohto dňa vznikla žalovanej povinnosť plniť, nárok (pre)

žalobcu.

Vzhľadom na to, že žalovaný svoju povinnosť ohľadom platových pomerov žalobcu

týkajúcu sa trinástych platov od roku 2003 po rok 2006 splnil už dňa 21. decembra 2007,

nedostal sa do omeškania, a tak nárok žalobcu na úroky z omeškania nie sú po práve.

Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa,

s ktorými sa odvolací súd stotožnil, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny

podľa , potvrdil.

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že žalovaný nemohol plniť na základe právnej

úpravy, ktorá zdieľala prezumpciu ústavnosti právnych predpisov až do rozhodnutia –

Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. novembra 2007 č. k.

116.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto

rozsudku.»

V citovanej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, prečo odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu považoval za vecne správny,

a teda prečo ho potvrdil.

Postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa

nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom

prípade neporušil označené základné právo sťažovateľa, napr. nesprávnou alebo svojvoľnou

aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a rozhodovanie o jeho ďalších

návrhoch (zrušenie rozhodnutia krajského súdu, vrátenie mu veci na ďalšie konanie

a priznanie trov právneho zastúpenia) je podmienené vyslovením porušenia jeho základného

práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo, bolo bez právneho dôvodu sa týmito

požiadavkami zaoberať.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011