Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 261/2011
PDF · 116.06 KB
No categories available
II. ÚS 261/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť V. T., H., zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 4 T 23/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011
osobne do podateľne doručená sťažnosť V. T., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 T 23/2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením z 20. septembra 2010 bolo vznesené obvinenie
proti S. K. (ďalej len „obvinený“) za prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1
písm. a) a ods. 4 Trestného zákona na tom základe, že si obvinený 19. marca 2007 požičal
od sťažovateľky ako poškodenej 4 milióny Sk, následne toho istého dňa vystavil na túto
sumu zmenku v prospech sťažovateľky splatnú 19. júna 2007, dosiaľ sťažovateľke požičané
peniaze nevrátil, pričom darovacou zmluvou previedol svoj rodinný dom na syna
a obchodné podiely v dvoch firmách na manželku. Robil teda také úkony týkajúce sa jeho
majetku, ktorých výsledkom bolo alebo malo byť to, že v prípade uplatňovania si
pohľadávok voči nemu a v konečnom dôsledku aj v exekučnom konaní nebude vlastníkom
majetku, z ktorého by tieto jeho záväzky mohli byť uspokojené. Tým spôsobil sťažovateľke
škodu vo výške 4 milióny Sk (132 775,67 €). Po skončení prípravného konania podal
prokurátor okresnému súdu návrh na konanie o dohode o vine a treste. Na verejnom
zasadnutí okresného súdu 25. februára 2011 sa obvinený priznal k spáchaniu skutku
v plnom rozsahu, pričom prokurátor v rámci dohody navrhol uložiť obvinenému trest
odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom výkonu trestu na
skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov a zároveň, keďže nedošlo k dohode o náhrade škody
medzi obvineným a sťažovateľkou, prokurátor navrhol, aby okresný súd sťažovateľku
odkázal s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Na ďalšom verejnom
zasadnutí okresného súdu 9. marca 2011, keď vyšlo najavo, že nedošlo k uzavretiu dohody
o škode a jej náhrade, zákonná sudkyňa vyjadrila názor (ktorý zo zápisnice z verejného
zasadnutia nevyplýva), podľa ktorého predloženú dohodu o vine a treste nemožno schváliť,
kým nedôjde k dohode medzi obvineným a sťažovateľkou o škode a spôsobe jej úhrady.
Vyjadrila tiež názor, že navrhovaný trest je neprimerane nízky vzhľadom na výšku škody.
Uviedla tiež, že vzhľadom na vysokú škodu sťažovateľku s jej nárokom na náhradu škody
neodkáže na občianske súdne konanie. Napokon na ďalšom verejnom zasadnutí konanom
28. marca 2011, hoci k dohode o škode a jej náhrade medzi sťažovateľkou a obvineným
nedošlo, okresný súd dohodu o vine a treste schválil a sťažovateľku odkázal s jej nárokom
na náhradu škody na občianske súdne konanie. Stalo sa tak aj napriek tomu, že obvinený na
otázku okresného súdu, či nahradí škodu v rozsahu dohody, odpovedal kladne. Je preto
nepochopiteľné, prečo nebol obvinený rozsudkom zaviazaný aj na náhradu škody tak, aby
rozsudok mohol byť exekučným titulom. Pritom neboli naplnené zákonné podmienky na
odkázanie jej nároku na občianske súdne konanie podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku.
V tomto prípade však škoda bola jasne preukázaná a dokonca uznaná. Navyše škoda a jej
výška je v tomto prípade absolútnym základom skutkovej podstaty trestného činu
poškodzovania veriteľa. Rozsudok okresného súdu vykazuje znaky svojvoľného
rozhodnutia z dôvodu, že je v rozpore s ustanovením § 288 ods. 1 Trestného poriadku, nemá
oporu v zákone a je aj v zjavnom rozpore s vykonaným dokazovaním, z ktorého boli vznik
a tiež výška škody jednoznačné. Prieči sa to aj ustálenej súdnej praxi zakazujúcej odkazovať
poškodeného v takýchto prípadoch na občianske súdne konanie. Rozhodnutie okresného
súdu spôsobilo to, že sťažovateľka bude musieť uplatňovať svoj nárok samostatnou
žalobou, čo potrvá určitý čas a znižuje to jej šancu uspokojiť sa z majetku obvineného,
ktorý mu ešte ostal. Obvinený tak bude mať dostatok času na zbavenie sa svojho ďalšieho
majetku, pričom nárok sťažovateľky sa stane absolútne nevymožiteľným. V tejto
skutočnosti vidí sťažovateľka aj zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom
nezmyselným predĺžením doby, keď dôjde k vydaniu exekučného titulu. Sťažovateľka si
uvedomuje, že nejde o klasické prieťahy počas prebiehajúceho konania, ale o prieťahy pri
samotnom domáhaní sa svojho práva na uspokojenie sa ako veriteľa.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresný súdom pod sp. zn.
4 T 23/2011 s tým, aby bol rozsudok okresného súdu z 28. marca 2011 vo výroku
o odkázaní sťažovateľky s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie zrušený
a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania
vo výške 261,82 €.
Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu sp. zn. 4 T 23/2011 z 28. marca
2011 vyplýva, že potom, ako prokurátor predniesol znenie dohody o vine a treste (pričom
uviedol aj to, že výška spôsobenej škody podľa výroku v dohode o vine a treste je uznaná,
a čo sa týka náhrady tejto škody, navrhuje odkázať sťažovateľku na občianske súdne
konanie), obvinený odpovedal na otázky zákonnej sudkyne v zmysle § 333 ods. 3 písm. a)
až j) Trestného poriadku. Inter alia kladne odpovedal na otázku, či súhlasí s navrhovaným
trestom, trest prijíma, podriadi sa výkonu trestu a nahradí škodu v rozsahu dohody. Právna
zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila nesúhlas s tým, aby bola sťažovateľka odkázaná
so svojím nárokom na občianske súdne konanie. Na to okresný súd podľa § 334 ods. 4
Trestného poriadku schválil dohodu o vine a treste medzi obvineným a prokurátorom.
Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 23/2011 z 28. marca 2011, ktorý sa stal
právoplatným toho istého dňa, vyplýva, že obvinený bol uznaný vinným z prečinu
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona. Bol za to
odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom na
skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, pričom podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku bola
sťažovateľka ako poškodená odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne
konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomností
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľka právom namieta, že z ustanovenia § 288 ods. 1 Trestného poriadku
nevyplýva možnosť, aby v danom prípade bola so svojím nárokom na náhradu škody
odkázaná na občianske súdne konanie, keďže výška škody nie je sporná.
Podľa § 232 ods. 3 druhej vety Trestného poriadku ak nedošlo k dohode o náhrade
škody, prokurátor navrhne, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody,
alebo jej časti na občianske súdne konanie, alebo iné konanie.
Podľa § 334 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, jeho
právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako
aj o výroku o náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste,
ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ako aj z nesporného skutkového stavu, podľa
ktorého sa obvinený v rámci dohody o vine a treste na náhradu škody sťažovateľke
nezaviazal, bol návrh prokurátora odkázať sťažovateľku na občianske súdne konanie
v súlade so zákonom a rovnako v súlade so zákonom bolo aj rozhodnutie súdu, ktorým
akceptoval procesný návrh prokurátora.
Možno zhrnúť, že hoci okresný súd výrok o náhrade škody nesprávne oprel
o ustanovenie § 288 ods. 1 Trestného poriadku, vecne bolo jeho rozhodnutie správne, avšak
malo sa opierať o iné ustanovenie Trestného poriadku. Za daného stavu preto nemožno
priznať pochybeniu okresného súdu ústavnoprávnu relevanciu.
Namietané porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy opiera sťažovateľka predovšetkým o to, že v rozpore so zákonom
bola odkázaná so svojím nárokom na občianske súdne konanie. Keďže táto základná
premisa nie je vo svetle už uvedeného akceptovateľná, celá námietka bez ďalšieho musí byť
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011