Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 261/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V. T., H., zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na súdne konanie bez

zbytočných prieťahov podľa a , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Košice II pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. T. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011

osobne do podateľne doručená sťažnosť V. T., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a na súdne konanie bez

zbytočných prieťahov podľa a (ďalej

len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením z 20. septembra 2010 bolo vznesené obvinenie

proti S. K. (ďalej len „obvinený“) za prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1

písm. a) a ods. 4 na tom základe, že si obvinený 19. marca 2007 požičal

od sťažovateľky ako poškodenej 4 milióny Sk, následne toho istého dňa vystavil na túto

sumu zmenku v prospech sťažovateľky splatnú 19. júna 2007, dosiaľ sťažovateľke požičané

peniaze nevrátil, pričom darovacou zmluvou previedol svoj rodinný dom na syna

a obchodné podiely v dvoch firmách na manželku. Robil teda také úkony týkajúce sa jeho

majetku, ktorých výsledkom bolo alebo malo byť to, že v prípade uplatňovania si

pohľadávok voči nemu a v konečnom dôsledku aj v exekučnom konaní nebude vlastníkom

majetku, z ktorého by tieto jeho záväzky mohli byť uspokojené. Tým spôsobil sťažovateľke

škodu vo výške 4 milióny Sk (132 775,67 €). Po skončení prípravného konania podal

prokurátor okresnému súdu návrh na konanie o dohode o vine a treste. Na verejnom

zasadnutí okresného súdu 25. februára 2011 sa obvinený priznal k spáchaniu skutku

v plnom rozsahu, pričom prokurátor v rámci dohody navrhol uložiť obvinenému trest

odňatia slobody v trvaní jedného roka s podmienečným odkladom výkonu trestu na

skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov a zároveň, keďže nedošlo k dohode o náhrade škody

medzi obvineným a sťažovateľkou, prokurátor navrhol, aby okresný súd sťažovateľku

odkázal s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Na ďalšom verejnom

zasadnutí okresného súdu 9. marca 2011, keď vyšlo najavo, že nedošlo k uzavretiu dohody

o škode a jej náhrade, zákonná sudkyňa vyjadrila názor (ktorý zo zápisnice z verejného

zasadnutia nevyplýva), podľa ktorého predloženú dohodu o vine a treste nemožno schváliť,

kým nedôjde k dohode medzi obvineným a sťažovateľkou o škode a spôsobe jej úhrady.

Vyjadrila tiež názor, že navrhovaný trest je neprimerane nízky vzhľadom na výšku škody.

Uviedla tiež, že vzhľadom na vysokú škodu sťažovateľku s jej nárokom na náhradu škody

neodkáže na občianske súdne konanie. Napokon na ďalšom verejnom zasadnutí konanom

28. marca 2011, hoci k dohode o škode a jej náhrade medzi sťažovateľkou a obvineným

nedošlo, okresný súd dohodu o vine a treste schválil a sťažovateľku odkázal s jej nárokom

na náhradu škody na občianske súdne konanie. Stalo sa tak aj napriek tomu, že obvinený na

otázku okresného súdu, či nahradí škodu v rozsahu dohody, odpovedal kladne. Je preto

nepochopiteľné, prečo nebol obvinený rozsudkom zaviazaný aj na náhradu škody tak, aby

rozsudok mohol byť exekučným titulom. Pritom neboli naplnené zákonné podmienky na

odkázanie jej nároku na občianske súdne konanie podľa .

V tomto prípade však škoda bola jasne preukázaná a dokonca uznaná. Navyše škoda a jej

výška je v tomto prípade absolútnym základom skutkovej podstaty trestného činu

poškodzovania veriteľa. Rozsudok okresného súdu vykazuje znaky svojvoľného

rozhodnutia z dôvodu, že je v rozpore s ustanovením , nemá

oporu v zákone a je aj v zjavnom rozpore s vykonaným dokazovaním, z ktorého boli vznik

a tiež výška škody jednoznačné. Prieči sa to aj ustálenej súdnej praxi zakazujúcej odkazovať

poškodeného v takýchto prípadoch na občianske súdne konanie. Rozhodnutie okresného

súdu spôsobilo to, že sťažovateľka bude musieť uplatňovať svoj nárok samostatnou

žalobou, čo potrvá určitý čas a znižuje to jej šancu uspokojiť sa z majetku obvineného,

ktorý mu ešte ostal. Obvinený tak bude mať dostatok času na zbavenie sa svojho ďalšieho

majetku, pričom nárok sťažovateľky sa stane absolútne nevymožiteľným. V tejto

skutočnosti vidí sťažovateľka aj zbytočné prieťahy v konaní spôsobené okresným súdom

nezmyselným predĺžením doby, keď dôjde k vydaniu exekučného titulu. Sťažovateľka si

uvedomuje, že nejde o klasické prieťahy počas prebiehajúceho konania, ale o prieťahy pri

samotnom domáhaní sa svojho práva na uspokojenie sa ako veriteľa.

Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom okresný súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok okresného súdu z 28. marca 2011 vo výroku

o odkázaní sťažovateľky s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie zrušený

a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov konania

vo výške 261,82 €.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí okresného súdu sp. zn. z 28. marca

2011 vyplýva, že potom, ako prokurátor predniesol znenie dohody o vine a treste (pričom

uviedol aj to, že výška spôsobenej škody podľa výroku v dohode o vine a treste je uznaná,

a čo sa týka náhrady tejto škody, navrhuje odkázať sťažovateľku na občianske súdne

konanie), obvinený odpovedal na otázky zákonnej sudkyne v zmysle § 333 ods. 3 písm. a)

až j) . Inter alia kladne odpovedal na otázku, či súhlasí s navrhovaným

trestom, trest prijíma, podriadi sa výkonu trestu a nahradí škodu v rozsahu dohody. Právna

zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila nesúhlas s tým, aby bola sťažovateľka odkázaná

so svojím nárokom na občianske súdne konanie. Na to okresný súd podľa § 334 ods. 4

schválil dohodu o vine a treste medzi obvineným a prokurátorom.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 28. marca 2011, ktorý sa stal

právoplatným toho istého dňa, vyplýva, že obvinený bol uznaný vinným z prečinu

poškodzovania veriteľa podľa a . Bol za to

odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným odkladom na

skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov, pričom podľa bola

sťažovateľka ako poškodená odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne

konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomností

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Sťažovateľka právom namieta, že z ustanovenia

nevyplýva možnosť, aby v danom prípade bola so svojím nárokom na náhradu škody

odkázaná na občianske súdne konanie, keďže výška škody nie je sporná.

Podľa druhej vety ak nedošlo k dohode o náhrade

škody, prokurátor navrhne, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody,

alebo jej časti na občianske súdne konanie, alebo iné konanie.

Podľa súd môže rozhodovať len o skutku, jeho

právnej kvalifikácii, primeranosti trestu, ochrannom opatrení vo vzťahu k obvinenému, ako

aj o výroku o náhradu škody v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste,

ak obvinený odpovedal na všetky otázky „áno“.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ako aj z nesporného skutkového stavu, podľa

ktorého sa obvinený v rámci dohody o vine a treste na náhradu škody sťažovateľke

nezaviazal, bol návrh prokurátora odkázať sťažovateľku na občianske súdne konanie

v súlade so zákonom a rovnako v súlade so zákonom bolo aj rozhodnutie súdu, ktorým

akceptoval procesný návrh prokurátora.

Možno zhrnúť, že hoci okresný súd výrok o náhrade škody nesprávne oprel

o ustanovenie , vecne bolo jeho rozhodnutie správne, avšak

malo sa opierať o iné ustanovenie . Za daného stavu preto nemožno

priznať pochybeniu okresného súdu ústavnoprávnu relevanciu.

Namietané porušenie základného práva na súdne konanie bez zbytočných prieťahov

podľa opiera sťažovateľka predovšetkým o to, že v rozpore so zákonom

bola odkázaná so svojím nárokom na občianske súdne konanie. Keďže táto základná

premisa nie je vo svetle už uvedeného akceptovateľná, celá námietka bez ďalšieho musí byť

odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011