Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 253/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a M. S., obaja bytom H., zastúpených JUDr. P. Č., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na stíhanie a pozbavenie osobnej slobody

výlučne iba na základe zákona zaručeného v ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

základného práva na odsúdenie za trestný čin a na uloženie trestu výlučne iba na základe

zákona zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 12. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. S. a M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2011

doručená sťažnosť J. S. a M. S., obaja bytom H. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na stíhanie a pozbavenie osobnej slobody výlučne

iba na základe zákona zaručeného v (ďalej len

„ústavy“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

základného práva na odsúdenie za trestný čin a na uloženie trestu výlučne iba na základe

zákona zaručeného v , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako obžalovaní boli

rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 11. marca 2010 uznaní vinnými zo spáchania zločinu úžery spolupáchateľstvom podľa

ustanovenia k ustanoveniu a Trestný

(ďalej len „“) s poukazom na

ustanovenie a na tom skutkovom základe, že

využijúc pokročilý vek, zhoršený zdravotný stav, odkázanosť na pomoc iného, ako aj

duševnú poruchu (vaskulárnu demenciu) toho času nebohej A. K., narodenej... (ďalej len

„poškodená“), 9. novembra 2006 v „P.“ na... H., uzatvorili kúpnu zmluvu s poškodenou

ako predávajúcou, ktorej predmetom bol nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v

katastrálnom území Š., vedený katastrálnym úradom na liste vlastníctva č... ako rodinný

dom so súpisným číslom..., zastavané plochy a nádvoria, záhrady a orná pôda, za dohodnutú

kúpnu cenu v sume 100 000 Sk, ktorú sa zaviazali uhradiť zápočtom doživotnej

starostlivosti o poškodenú v „P.“ v nadväznosti na predchádzajúcu nájomnú zmluvu z

25. októbra 2006 uzatvorenú v H. medzi poškodenou ako nájomcom a sťažovateľmi ako

prenajímateľmi, napriek tomu, že hodnota predmetných nehnuteľností ku dňu podpisu

kúpnej zmluvy bola 25 131,22 € (t. j. 757 103 Sk).

Za tento skutok bol sťažovateľom, každému z nich samostatne, uložený podľa

ustanovenia za použitia ustanovení a a

písm. j) trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, pričom podľa

ustanovenia v spojení s ustanovením

bol výkon trestu odňatia slobody obom sťažovateľom podmienečne

odložený. Zároveň bola týmto rozsudkom okresného súdu obom sťažovateľom, každému

z nich samostatne, podľa ustanovenia určená skúšobná doba

pod probačným dohľadom v trvaní štyroch rokov, ako aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti

s probačným a mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku. Napokon okresný súd

právnu nástupkyňu poškodenej označeným rozsudkom odkázal s nárokom na náhradu

škody na občianske súdne konanie.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11. marca

2010 riadne a včas odvolanie, v ktorom namietali, že vykonaným dokazovaním nebol

náležite zistený skutkový stav. Sťažovatelia vyjadrili svoje presvedčenie, že v danej trestnej

veci nie je preukázané naplnenie jedného z obligatórnych znakov skutkovej podstaty

trestného činu úžery, a to konkrétne, že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia,

ktoré poskytovali alebo mali poskytnúť sťažovatelia poškodenej, je v hrubom nepomere

k hodnote vzájomného plnenia, ktoré poskytla obom sťažovateľom poškodená. V tejto

súvislosti sťažovatelia poukázali na nezákonnosť postupu okresného súdu pre rozpor

so zásadou náležitého zistenie skutkového stavu veci podľa .

Krajský súd o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 11. marca 2010 po preskúmaní veci na verejnom zasadnutí uznesením

sp. zn. z 12. októbra 2010 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľov ako

nedôvodné zamietol. Toto uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom doručené 7. januára

2011.

Podľa sťažovateľov napadnuté uznesenie krajskému súdu im neposkytlo ochranu,

najmä pokiaľ ide o nápravu nimi tvrdeného nesprávneho skutkového zistenia, že hodnota

poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k hodnote vzájomného plnenia

poškodenou v hrubom nepomere.

Sťažovatelia svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 12. októbra 2010 odôvodňujú okrem iného takto:

«... krajský súd ako súd odvolací svojím konaním a rozhodnutím neposkytol

sťažovateľom ústavne a zákonne konformnú právnu ochranu v odvolacom konaní, v rámci

ktorého mal v dôsledku ústavne nekonformnej interpretácie zisteného skutkového stavu a

jeho aplikácie na právne závery okresným súdom ohľadne objektívneho znaku skutkovej

podstaty trestného činu úžery podľa § 235 ods. 1 Tr. zák., ktorým je preukázanie, že

hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k hodnote vzájomného

plnenia poškodenou v hrubom nepomere, vykonať nápravu neústavného a nezákonného

stavu zrušením rozsudku okresného súdu podľa , , , a

podľa mal vec vrátiť okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol, lebo doplnenie konania krajským súdom by bolo spojené s

neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom...

... nebol zabezpečený relevantný a procesné spôsobilý dôkazný prostriedok,

preukazujúci naplnenie objektívnej stránky žalovaného trestného činu podľa § 235 ods. 1

Tr. zák., t. j., že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k

hodnote vzájomného plnenia poškodenou v hrubom nepomere.

... okresný súd v prejednávanej veci po vykonanom dokazovaní ustálil náležité

zistenie skutkového stavu veci v zmysle len z domnienok a hypotéz (pozri

str. 8 odôvodnenia rozsudku okresného súdu) „... súdu sa javí obhajoba obžalovaných ako

tendenčná...“ a ani z laických úvah (pozri str. 7 odôvodnenia rozsudku okresného súdu) z

internetového inzerátu reklamnej služby nehnuteľnosti T. kraja vyplýva, že obžalovaní

kúpený dom od A. K. ponúkali na predaj za cenu 1 350 000,00 Sk.., v dôsledku čoho takýto

stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom

prípade neumožňuje úvahy o tom, že sťažovatelia by mali byť dôvodne trestne zodpovední

za spáchaný skutok.

... Uvedené skutkové závery samy o sebe majú určitú výpovednú hodnotu, ale na

druhej strane nie je z nich dostatočne zrejmé, v čom konkrétne videl okresný súd v rozsahu

posudzovaného trestného skutku „hrubý nepomer hodnoty poskytnutého plnenia alebo

sľubu plnenia sťažovateľmi k hodnote vzájomného plnenia poškodenou“. Pre naplnenie

dispozície skutkovej podstaty trestného činu úžery pri prvej forme je rozhodujúce preukázať,

že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi k hodnote vzájomného

plnenia poškodenou je v hrubom nepomere...

Sťažovatelia sú názoru, že vyššie uvedené závery krajského súdu sú v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami vyššie opísanými a zo žiadnej možnej

interpretácie odôvodnenia vydaného uznesenia nevyplývajú.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, ako vyhodnotil sťažovateľmi

predložené listinné dôkazy o výške nákladov - či už vstupných alebo priebežných - na

celodennú starostlivosť osôb s tak závažným ochorením, akým trpela nebohá A. K. , či už vo

verejných, ale aj v súkromných zariadeniach z pohľadu okresu, vyššieho územného celku

alebo celoslovenského pohľadu.

Pritom nimi predložené listinné dôkazy predstavujú jeden z rozhodujúcich dôkazných

prostriedkov komparácie hodnôt vzájomného plnenia a súčasne aj ich ústavného a

zákonného posúdenia ako obligatórneho objektívneho znaku hrubého nepomeru

obsiahnutého v dispozícii skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, aké právne závery urobil vo

vzťahu k hodnote záväzku sťažovateľov postarať sa do konca života o nebohú A. K. Vyvodiť

právny záver o hrubom nepomere plnenia len z konštatácie o výške dosahovaného

starobného dôchodku nebohej A. K., bez zohľadnenia ostatných ekonomických

ukazovateľov, v tom čase objektívne pôsobiacich na trhu služieb s predmetom činnosti, aké

poskytovali sťažovatelia, nezodpovedá zákonnému a ústavne konformnému výkladu

obligatórneho objektívneho znaku hrubého nepomeru obsiahnutého v ustanovení § 235 Tr.

zák.

Ignorovanie vyššie namietaných závažných skutkových zistení, nesprávna

interpretácia a aplikácia takto nedostatočne zisteného skutkového stavu pod ustanovenie

§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. malo za následok, že všeobecné súdy rozhodujúce vo

veci porušili princíp nezávislosti rozhodovania, uskutočňujúci sa v ústavnom a zákonnom

procesno-právnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec pritom predstavujú

predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a

nasledujúce a dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich

súčasť práva na riadny proces ( , dohovoru) a vylučujúcich

ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a

svoje rozhodnutia náležité odôvodniť ( a nasledujúce a a nasledujúce ).»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Nitre právoplatným Uznesením sp. zn.: z 12. októbra

2010, porušil základné práva J. S. a M. S. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 49

, ako i právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Nitre

sp. zn.: z 12. októbra 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,25 €...,

ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do

pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie nimi označených

základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore uznesením krajského

súdu sp. zn. z 12. októbra 2010, ktorým krajský súd zamietol ich odvolanie

proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11. marca 2010, a to z toho dôvodu,

že podľa sťažovateľov sú skutkové zistenia krajského súdu opierajúce sa o skutkové zistenia

okresného súdu nesprávne a neúplné, jeho rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom

dokazovaní, a krajský súd podľa ich názoru nesprávne právne kvalifikoval skutok, pre ktorý

boli odsúdení.

A. Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených práv najmä z dôvodu, že boli

odsúdení aj napriek tomu, že podľa ich názoru nebola naplnená objektívna stránka

skutkovej podstaty trestného činu úžery, pre ktorý boli obžalovaní a napokon aj odsúdení,

t. j., že podľa ich názoru nebol preukázaný hrubý nepomer medzi plnením, ktoré

sťažovateľom poskytla poškodená, a ich plnením, ktoré poskytli poškodenej.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia krajského súdu.

Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil takto:

„Súd I. stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonávaní dôkazov

postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami a nedopustil sa takých pochybení

ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/

V tomto smere odvolací súd nezistil ani žiaden z dôvodov odôvodňujúcich podanie

dovolania podľa

Skutkové závery uvedené vo výroku o vine v skutkovej vete napadnutého rozsudku

vychádzajú z výsledkov úplného a zákonného dokazovania predovšetkým, z prípravného

konania. Vykonanými dôkazmi tak, ako na ne poukázal súd I. stupňa v odôvodnení

napadnutého rozsudku, bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaní spáchali

čin opísaný vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku. Súd I. stupňa zároveň v

odôvodnení aj podrobne uviedol aj akými úvahami sa spravoval a svoje právne závery ku

ktorým dospel. S týmito súhlasí aj odvolací súd a v podrobnostiach odkazuje na príslušnú

časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky obžalovaných tvoria súčasť

ich obhajoby, ktorú prezentovali už pred súdom I. stupňa a ku ktorej súd I. stupňa zaujal

správne právne stanovisko s ktorým súhlasí aj odvolací súd. ...

Odvolací súd nezistil žiadne právne relevantné a významné dôvody na zmenu

niektorého z výrokov napadnutého rozsudku a preto odvolanie obžalovaných zamietol, ako

nedôvodné.“

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v napádanom uznesení v značnej miere

obmedzil iba na odvolanie sa na rozhodnutie okresného súdu, v rozsahu ústavným súdom

preskúmavanej námietky sťažovateľov považuje ústavný súd za potrebné uviesť

v nevyhnutnom rozsahu tejto námietky aj citáciu z rozhodnutia okresného súdu:

„... Obrana obžalovaných, že trestný čin úžery vyžaduje, aby hodnota poskytnutého

plnenia bola k hodnote vzájomného plnenie v hrubom nepomere a na trestnú zodpovednosť

sa vyžaduje, aby medzi zneužitím tiesne, rozumovej slabosti alebo rozrušenia a hrubým

nepomerom vzájomného plnenia bol kauzálny nexus, čo v danej veci absentuje, pričom sa

cítia byť nevinní, javí sa súdu byť tendenčnou, aby sa vyhli trestu... V priebehu trestného

konania bolo preukázané, že nebohá A. K. bola v tiesni, teda v mimoriadnej ťaživej situácii,

ktorej uspokojenie nebolo v jej možnostiach, bola v rozumovej slabosti, t.j. neschopnosti

rozpoznať hodnotu svojho plnenia k hodnote vzájomného plnenia obžalovaných. Uvedená

skutočnosť vyplýva i zo správy Nemocnice s poliklinikou Svätého Lukáša Galanta, kde bola

krátko pred nástupom do penziónu nebohá A. K. hospitalizovaná a z ktorej vyplynulo, že

mala stavy dezorientácie, bola u nej zistená starecká demencia, porucha osobnosti,

vyžadovala si 24-hodinovú opateru druhej osoby ako aj z vypracovaného odborného

posudku č. 92/2007 MUDr. F. K., znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, kde

uviedol, že nebohá A. K. trpela dementným syndrómom ťažkého stupňa zmiešaného typu, t.j.

mala stav, ktorý u nej na minimum redukoval schopnosť orientácie časom, miestom i

situáciou, minimalizoval chápavosť a pamäťové funkcie, oberal ju o schopnosť

racionálneho úsudku, správneho hodnotenia kontextu situácie a znemožňoval chápať

dôsledky svojho konania. U nebohej sa jednalo o stav trvalý, čo potvrdil aj vo svojej

výpovedi na hlavnom pojednávaní.

V danom prípade došlo k naplneniu aj pojmu hrubého nepomeru, keďže predávajúca

A. K. predala do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcim - obžalovaným nehnuteľnosti

vedené na liste vlastníctva č... kat. území Š. za kúpnu cenu 100.000.- Sk, pričom kúpna cena

mala byť uhradená zápočtom doživotnej starostlivosti o predávajúcu. Z výpovede

jednotlivých znalcov na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že celková všeobecná hodnota

domu s príslušenstvom, s pozemkami bola vyčíslená na sumu 720.000.- Sk a orná pôda na

sumu 37.103.- Sk, teda celkovo spolu 757.103.- Sk /25.131,22.-eur/...

V danom prípade súd má za to, že medzi zneužitím tiesne a hrubým nepomerom

vzájomného plnenia je v priamej príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných.

Je nesporné, že pohnútkou k spáchaniu predmetného skutku bolo zneužitie celkovej

situácie u A. K., za účelom zadováženia si finančných prostriedkov pre svoje osobné

potreby, čoho príkladom je aj skutočnosť, že po nadobudnutí predmetného domu dali

obžalovaní inzerát na jeho predaj za cenu 1.350.000.- Sk.

Neobstojí obrana obhajoby, že náklady na opateru sú vysoké, resp. vstupný poplatok

do zariadení, nakoľko svedkyňa M. R. uviedla, že po dohode s obžalovanými priniesla

sanitkou A. K. do penziónu, pričom z nákladov Obce Š. bol zaplatený vstupný poplatok vo

výške 4.000.- Sk ako aj prevoz. Čo sa týkalo ďalšieho financovania pobytu v penzióne,

všetko bolo už hradené z dôchodku nebohej, s čím obžalovaní súhlasili, že je to postačujúce.

V tom čase poberala nebohá dôchodok vo výške 8.988.-Sk. Taktiež svedkyňa H. B. uviedla,

že najprv telefonicky a potom osobne zisťovala u obžalovaného S., či nebohá A. K. niečo

nepotrebuje, pričom jej povedal, že sa má dobre v penzióne a nič nepotrebuje...“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom potvrdil. V okolnostiach posudzovanej veci

krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, podľa ktorého sa sťažovatelia dopustili

skutku, pre ktorý boli obžalovaní. Krajský súd svoje závery, opierajúce sa o zistenia

okresného súdu, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia

vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol logický postup, akým dospel

k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľov nevyhovel. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľov „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov ().

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské

práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United

Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt,

resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair

hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,

ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na

spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich

vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú

za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli

prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na

spravodlivý proces.

Závery, ku ktorým dospel krajský súd na základe posúdenia rozhodnutia okresného

súdu, sú podľa názoru ústavného súdu výsledkom postupu logickej úvahy pri hodnotení

dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom, vrátane svedeckých výpovedí. Pretože

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá

dôvod zasiahnuť do jeho skutkových zistení.

V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

).

Vzhľadom na uvedené postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého

rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkového zistenia, nemožno podľa názoru ústavného

súdu dávať do takej spojitosti s obsahom označených základných práv zaručených

a práva zaručeného dohovorom, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti

postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

B. V súvislosti s námietkou sťažovateľov o porušení nimi označených základných

práv a práva v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý boli obžalovaní

a napokon aj odsúdení, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i)

, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na

nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom právnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu

právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická

osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi

orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva

alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd (napr. v rámci konania

o dovolaní – mimoriadnom opravnom prostriedku), ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou

namietajú nesprávne právne posúdenie skutku, pre ktorý boli obžalovaní, odmietol pre

nedostatok svojej právomoci ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení

sťažnosťou napadnutého uznesenia, ako aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na

vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov ( prvá veta ),

ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011