Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 253/2011
PDF · 225.67 KB
No categories available
II. ÚS 253/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. S. a M. S., obaja bytom H., zastúpených JUDr. P. Č., B.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na stíhanie a pozbavenie osobnej slobody
výlučne iba na základe zákona zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na odsúdenie za trestný čin a na uloženie trestu výlučne iba na základe
zákona zaručeného v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 To 28/2010 z 12. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. S. a M. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2011
doručená sťažnosť J. S. a M. S., obaja bytom H. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na stíhanie a pozbavenie osobnej slobody výlučne
iba na základe zákona zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavy“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
základného práva na odsúdenie za trestný čin a na uloženie trestu výlučne iba na základe
zákona zaručeného v čl. 49 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 28/2010
z 12. októbra 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako obžalovaní boli
rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 202/2008
z 11. marca 2010 uznaní vinnými zo spáchania zločinu úžery spolupáchateľstvom podľa
ustanovenia § 20 k ustanoveniu § 235 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení zákona č. 650/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na
ustanovenie § 139 ods. 1 písm. d) a e) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
využijúc pokročilý vek, zhoršený zdravotný stav, odkázanosť na pomoc iného, ako aj
duševnú poruchu (vaskulárnu demenciu) toho času nebohej A. K., narodenej... (ďalej len
„poškodená“), 9. novembra 2006 v „P.“ na... H., uzatvorili kúpnu zmluvu s poškodenou
ako predávajúcou, ktorej predmetom bol nehnuteľný majetok nachádzajúci sa v
katastrálnom území Š., vedený katastrálnym úradom na liste vlastníctva č... ako rodinný
dom so súpisným číslom..., zastavané plochy a nádvoria, záhrady a orná pôda, za dohodnutú
kúpnu cenu v sume 100 000 Sk, ktorú sa zaviazali uhradiť zápočtom doživotnej
starostlivosti o poškodenú v „P.“ v nadväznosti na predchádzajúcu nájomnú zmluvu z
25. októbra 2006 uzatvorenú v H. medzi poškodenou ako nájomcom a sťažovateľmi ako
prenajímateľmi, napriek tomu, že hodnota predmetných nehnuteľností ku dňu podpisu
kúpnej zmluvy bola 25 131,22 € (t. j. 757 103 Sk).
Za tento skutok bol sťažovateľom, každému z nich samostatne, uložený podľa
ustanovenia § 235 ods. 2 Trestného zákona za použitia ustanovení § 38 ods. 2 a 3 a § 36
písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní troch rokov, pričom podľa
ustanovenia § 51 ods. 1 Trestného zákona v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona bol výkon trestu odňatia slobody obom sťažovateľom podmienečne
odložený. Zároveň bola týmto rozsudkom okresného súdu obom sťažovateľom, každému
z nich samostatne, podľa ustanovenia § 51 ods. 2 Trestného zákona určená skúšobná doba
pod probačným dohľadom v trvaní štyroch rokov, ako aj povinnosť podrobiť sa v súčinnosti
s probačným a mediačným úradníkom programu sociálneho výcviku. Napokon okresný súd
právnu nástupkyňu poškodenej označeným rozsudkom odkázal s nárokom na náhradu
škody na občianske súdne konanie.
Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 202/2008 z 11. marca
2010 riadne a včas odvolanie, v ktorom namietali, že vykonaným dokazovaním nebol
náležite zistený skutkový stav. Sťažovatelia vyjadrili svoje presvedčenie, že v danej trestnej
veci nie je preukázané naplnenie jedného z obligatórnych znakov skutkovej podstaty
trestného činu úžery, a to konkrétne, že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia,
ktoré poskytovali alebo mali poskytnúť sťažovatelia poškodenej, je v hrubom nepomere
k hodnote vzájomného plnenia, ktoré poskytla obom sťažovateľom poškodená. V tejto
súvislosti sťažovatelia poukázali na nezákonnosť postupu okresného súdu pre rozpor
so zásadou náležitého zistenie skutkového stavu veci podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľov proti rozsudku okresného súdu sp. zn.
3 T 202/2008 z 11. marca 2010 po preskúmaní veci na verejnom zasadnutí uznesením
sp. zn. 1 To 28/2010 z 12. októbra 2010 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľov ako
nedôvodné zamietol. Toto uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľom doručené 7. januára
2011.
Podľa sťažovateľov napadnuté uznesenie krajskému súdu im neposkytlo ochranu,
najmä pokiaľ ide o nápravu nimi tvrdeného nesprávneho skutkového zistenia, že hodnota
poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k hodnote vzájomného plnenia
poškodenou v hrubom nepomere.
Sťažovatelia svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 28/2010
z 12. októbra 2010 odôvodňujú okrem iného takto:
«... krajský súd ako súd odvolací svojím konaním a rozhodnutím neposkytol
sťažovateľom ústavne a zákonne konformnú právnu ochranu v odvolacom konaní, v rámci
ktorého mal v dôsledku ústavne nekonformnej interpretácie zisteného skutkového stavu a
jeho aplikácie na právne závery okresným súdom ohľadne objektívneho znaku skutkovej
podstaty trestného činu úžery podľa § 235 ods. 1 Tr. zák., ktorým je preukázanie, že
hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k hodnote vzájomného
plnenia poškodenou v hrubom nepomere, vykonať nápravu neústavného a nezákonného
stavu zrušením rozsudku okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d) Tr. por. a
podľa § 322 ods. 1 Tr. por. mal vec vrátiť okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, lebo doplnenie konania krajským súdom by bolo spojené s
neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom...
... nebol zabezpečený relevantný a procesné spôsobilý dôkazný prostriedok,
preukazujúci naplnenie objektívnej stránky žalovaného trestného činu podľa § 235 ods. 1
Tr. zák., t. j., že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi bola k
hodnote vzájomného plnenia poškodenou v hrubom nepomere.
... okresný súd v prejednávanej veci po vykonanom dokazovaní ustálil náležité
zistenie skutkového stavu veci v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. len z domnienok a hypotéz (pozri
str. 8 odôvodnenia rozsudku okresného súdu) „... súdu sa javí obhajoba obžalovaných ako
tendenčná...“ a ani z laických úvah (pozri str. 7 odôvodnenia rozsudku okresného súdu) z
internetového inzerátu reklamnej služby nehnuteľnosti T. kraja vyplýva, že obžalovaní
kúpený dom od A. K. ponúkali na predaj za cenu 1 350 000,00 Sk.., v dôsledku čoho takýto
stav vyvoláva vážne pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu veci a v žiadnom
prípade neumožňuje úvahy o tom, že sťažovatelia by mali byť dôvodne trestne zodpovední
za spáchaný skutok.
... Uvedené skutkové závery samy o sebe majú určitú výpovednú hodnotu, ale na
druhej strane nie je z nich dostatočne zrejmé, v čom konkrétne videl okresný súd v rozsahu
posudzovaného trestného skutku „hrubý nepomer hodnoty poskytnutého plnenia alebo
sľubu plnenia sťažovateľmi k hodnote vzájomného plnenia poškodenou“. Pre naplnenie
dispozície skutkovej podstaty trestného činu úžery pri prvej forme je rozhodujúce preukázať,
že hodnota poskytnutého plnenia alebo sľubu plnenia sťažovateľmi k hodnote vzájomného
plnenia poškodenou je v hrubom nepomere...
Sťažovatelia sú názoru, že vyššie uvedené závery krajského súdu sú v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami vyššie opísanými a zo žiadnej možnej
interpretácie odôvodnenia vydaného uznesenia nevyplývajú.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, ako vyhodnotil sťažovateľmi
predložené listinné dôkazy o výške nákladov - či už vstupných alebo priebežných - na
celodennú starostlivosť osôb s tak závažným ochorením, akým trpela nebohá A. K. , či už vo
verejných, ale aj v súkromných zariadeniach z pohľadu okresu, vyššieho územného celku
alebo celoslovenského pohľadu.
Pritom nimi predložené listinné dôkazy predstavujú jeden z rozhodujúcich dôkazných
prostriedkov komparácie hodnôt vzájomného plnenia a súčasne aj ich ústavného a
zákonného posúdenia ako obligatórneho objektívneho znaku hrubého nepomeru
obsiahnutého v dispozícii skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa nedá zistiť, aké právne závery urobil vo
vzťahu k hodnote záväzku sťažovateľov postarať sa do konca života o nebohú A. K. Vyvodiť
právny záver o hrubom nepomere plnenia len z konštatácie o výške dosahovaného
starobného dôchodku nebohej A. K., bez zohľadnenia ostatných ekonomických
ukazovateľov, v tom čase objektívne pôsobiacich na trhu služieb s predmetom činnosti, aké
poskytovali sťažovatelia, nezodpovedá zákonnému a ústavne konformnému výkladu
obligatórneho objektívneho znaku hrubého nepomeru obsiahnutého v ustanovení § 235 Tr.
zák.
Ignorovanie vyššie namietaných závažných skutkových zistení, nesprávna
interpretácia a aplikácia takto nedostatočne zisteného skutkového stavu pod ustanovenie
§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. malo za následok, že všeobecné súdy rozhodujúce vo
veci porušili princíp nezávislosti rozhodovania, uskutočňujúci sa v ústavnom a zákonnom
procesno-právnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec pritom predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a
nasledujúce ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich
súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich
ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a
svoje rozhodnutia náležité odôvodniť (§ 163 a nasledujúce a § 176 a nasledujúce Tr. por.).»
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Nitre právoplatným Uznesením sp. zn.: 1 To/28/2010 z 12. októbra
2010, porušil základné práva J. S. a M. S. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 49
Ústavy Slovenskej republiky, ako i právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Nitre
sp. zn.: 1 To/28/2010 z 12. októbra 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,25 €...,
ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do
pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľov je namietané porušenie nimi označených
základných práv zaručených v ústave a práva zaručeného v dohovore uznesením krajského
súdu sp. zn. 1 To 28/2010 z 12. októbra 2010, ktorým krajský súd zamietol ich odvolanie
proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 202/2008 z 11. marca 2010, a to z toho dôvodu,
že podľa sťažovateľov sú skutkové zistenia krajského súdu opierajúce sa o skutkové zistenia
okresného súdu nesprávne a neúplné, jeho rozhodnutie nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, a krajský súd podľa ich názoru nesprávne právne kvalifikoval skutok, pre ktorý
boli odsúdení.
A. Sťažovatelia namietajú porušenie nimi označených práv najmä z dôvodu, že boli
odsúdení aj napriek tomu, že podľa ich názoru nebola naplnená objektívna stránka
skutkovej podstaty trestného činu úžery, pre ktorý boli obžalovaní a napokon aj odsúdení,
t. j., že podľa ich názoru nebol preukázaný hrubý nepomer medzi plnením, ktoré
sťažovateľom poskytla poškodená, a ich plnením, ktoré poskytli poškodenej.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého uznesenia krajského súdu.
Krajský súd svoje uznesenie odôvodnil takto:
„Súd I. stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonávaní dôkazov
postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Tr. por. a nedopustil sa takých pochybení
ktoré by bolo možné považovať za podstatné chyby konania v zmysle § 321 ods. 1 písm. a/
Tr. por. V tomto smere odvolací súd nezistil ani žiaden z dôvodov odôvodňujúcich podanie
dovolania podľa § 371 Tr. por.
Skutkové závery uvedené vo výroku o vine v skutkovej vete napadnutého rozsudku
vychádzajú z výsledkov úplného a zákonného dokazovania predovšetkým, z prípravného
konania. Vykonanými dôkazmi tak, ako na ne poukázal súd I. stupňa v odôvodnení
napadnutého rozsudku, bolo jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaní spáchali
čin opísaný vo výroku o vine odvolaním napadnutého rozsudku. Súd I. stupňa zároveň v
odôvodnení aj podrobne uviedol aj akými úvahami sa spravoval a svoje právne závery ku
ktorým dospel. S týmito súhlasí aj odvolací súd a v podrobnostiach odkazuje na príslušnú
časť odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolacie námietky obžalovaných tvoria súčasť
ich obhajoby, ktorú prezentovali už pred súdom I. stupňa a ku ktorej súd I. stupňa zaujal
správne právne stanovisko s ktorým súhlasí aj odvolací súd. ...
Odvolací súd nezistil žiadne právne relevantné a významné dôvody na zmenu
niektorého z výrokov napadnutého rozsudku a preto odvolanie obžalovaných zamietol, ako
nedôvodné.“
Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd sa v napádanom uznesení v značnej miere
obmedzil iba na odvolanie sa na rozhodnutie okresného súdu, v rozsahu ústavným súdom
preskúmavanej námietky sťažovateľov považuje ústavný súd za potrebné uviesť
v nevyhnutnom rozsahu tejto námietky aj citáciu z rozhodnutia okresného súdu:
„... Obrana obžalovaných, že trestný čin úžery vyžaduje, aby hodnota poskytnutého
plnenia bola k hodnote vzájomného plnenie v hrubom nepomere a na trestnú zodpovednosť
sa vyžaduje, aby medzi zneužitím tiesne, rozumovej slabosti alebo rozrušenia a hrubým
nepomerom vzájomného plnenia bol kauzálny nexus, čo v danej veci absentuje, pričom sa
cítia byť nevinní, javí sa súdu byť tendenčnou, aby sa vyhli trestu... V priebehu trestného
konania bolo preukázané, že nebohá A. K. bola v tiesni, teda v mimoriadnej ťaživej situácii,
ktorej uspokojenie nebolo v jej možnostiach, bola v rozumovej slabosti, t.j. neschopnosti
rozpoznať hodnotu svojho plnenia k hodnote vzájomného plnenia obžalovaných. Uvedená
skutočnosť vyplýva i zo správy Nemocnice s poliklinikou Svätého Lukáša Galanta, kde bola
krátko pred nástupom do penziónu nebohá A. K. hospitalizovaná a z ktorej vyplynulo, že
mala stavy dezorientácie, bola u nej zistená starecká demencia, porucha osobnosti,
vyžadovala si 24-hodinovú opateru druhej osoby ako aj z vypracovaného odborného
posudku č. 92/2007 MUDr. F. K., znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria, kde
uviedol, že nebohá A. K. trpela dementným syndrómom ťažkého stupňa zmiešaného typu, t.j.
mala stav, ktorý u nej na minimum redukoval schopnosť orientácie časom, miestom i
situáciou, minimalizoval chápavosť a pamäťové funkcie, oberal ju o schopnosť
racionálneho úsudku, správneho hodnotenia kontextu situácie a znemožňoval chápať
dôsledky svojho konania. U nebohej sa jednalo o stav trvalý, čo potvrdil aj vo svojej
výpovedi na hlavnom pojednávaní.
V danom prípade došlo k naplneniu aj pojmu hrubého nepomeru, keďže predávajúca
A. K. predala do bezpodielového spoluvlastníctva kupujúcim - obžalovaným nehnuteľnosti
vedené na liste vlastníctva č... kat. území Š. za kúpnu cenu 100.000.- Sk, pričom kúpna cena
mala byť uhradená zápočtom doživotnej starostlivosti o predávajúcu. Z výpovede
jednotlivých znalcov na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že celková všeobecná hodnota
domu s príslušenstvom, s pozemkami bola vyčíslená na sumu 720.000.- Sk a orná pôda na
sumu 37.103.- Sk, teda celkovo spolu 757.103.- Sk /25.131,22.-eur/...
V danom prípade súd má za to, že medzi zneužitím tiesne a hrubým nepomerom
vzájomného plnenia je v priamej príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných.
Je nesporné, že pohnútkou k spáchaniu predmetného skutku bolo zneužitie celkovej
situácie u A. K., za účelom zadováženia si finančných prostriedkov pre svoje osobné
potreby, čoho príkladom je aj skutočnosť, že po nadobudnutí predmetného domu dali
obžalovaní inzerát na jeho predaj za cenu 1.350.000.- Sk.
Neobstojí obrana obhajoby, že náklady na opateru sú vysoké, resp. vstupný poplatok
do zariadení, nakoľko svedkyňa M. R. uviedla, že po dohode s obžalovanými priniesla
sanitkou A. K. do penziónu, pričom z nákladov Obce Š. bol zaplatený vstupný poplatok vo
výške 4.000.- Sk ako aj prevoz. Čo sa týkalo ďalšieho financovania pobytu v penzióne,
všetko bolo už hradené z dôchodku nebohej, s čím obžalovaní súhlasili, že je to postačujúce.
V tom čase poberala nebohá dôchodok vo výške 8.988.-Sk. Taktiež svedkyňa H. B. uviedla,
že najprv telefonicky a potom osobne zisťovala u obžalovaného S., či nebohá A. K. niečo
nepotrebuje, pričom jej povedal, že sa má dobre v penzióne a nič nepotrebuje...“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľom potvrdil. V okolnostiach posudzovanej veci
krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, podľa ktorého sa sťažovatelia dopustili
skutku, pre ktorý boli obžalovaní. Krajský súd svoje závery, opierajúce sa o zistenia
okresného súdu, ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia
vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol logický postup, akým dospel
k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľov nevyhovel. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľov nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľov „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské
práva (sťažnosť č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United
Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt,
resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair
hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho,
ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na
spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú
za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na
spravodlivý proces.
Závery, ku ktorým dospel krajský súd na základe posúdenia rozhodnutia okresného
súdu, sú podľa názoru ústavného súdu výsledkom postupu logickej úvahy pri hodnotení
dôkazov, ktoré boli vykonané zákonným spôsobom, vrátane svedeckých výpovedí. Pretože
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá
dôvod zasiahnuť do jeho skutkových zistení.
V súlade s judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Vzhľadom na uvedené postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého
rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkového zistenia, nemožno podľa názoru ústavného
súdu dávať do takej spojitosti s obsahom označených základných práv zaručených ústavou
a práva zaručeného dohovorom, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti
postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
B. V súvislosti s námietkou sťažovateľov o porušení nimi označených základných
práv a práva v dôsledku nesprávnej právnej kvalifikácie skutku, pre ktorý boli obžalovaní
a napokon aj odsúdení, ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku, podľa ktorého dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom právnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia, správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu
právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická
osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi
orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd (napr. v rámci konania
o dovolaní – mimoriadnom opravnom prostriedku), ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Z uvedeného dôvodu preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou
namietajú nesprávne právne posúdenie skutku, pre ktorý boli obžalovaní, odmietol pre
nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení
sťažnosťou napadnutého uznesenia, ako aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tejto časti sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011