Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 282/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. Ď., K., zastúpenej JUDr. A. K., K., vo veci

namietaného porušenia , základného práva na

spravodlivé a verejné prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl.

46 ods. 1 a práva zaručeného v Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4

CoE 280/2010-100 z 18. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť súdnej exekútorky JUDr. R. Ď. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011

doručená sťažnosť JUDr. R. Ď., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia (ďalej len „“), základného práva

na spravodlivé a verejné prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného

v a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -100 z 18. februára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že H., a. s., K. (ďalej len „žalobca“), 3. júla

2001 podal na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie

platobného rozkazu proti sťažovateľke vo veci vrátenia neoprávnenej inkasovanej odmeny

exekútora. Konanie bolo vedené pod sp. zn. , neskôr pod sp. zn. .

Okresný súd rozsudkom č. k. -170 z 24. novembra 2005 zaviazal sťažovateľku

na plnenie žalobcovi podľa súdneho návrhu.

Na základe návrhu žalobcu z 21. januára 2008 bolo 19. februára 2008 súdnym

exekútorom JUDr. S. M., P., vydané proti sťažovateľke „Upovedomenie o začatí exekúcie“

sp. zn. Ex 32/2008, .

Podľa sťažovateľky v rozsudku okresného súdu (exekučný titul) bola ňou zistená

vada spočívajúca z vád návrhu na začatie konania, ako aj vád v upovedomení o začatí

exekúcie a poverení, ktoré boli v nepresnom označení účastníkov konania (napr.

neoznačenie účastníkov konania identifikačným číslom).

Vychádzajúc z uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že exekučný titul trpí vadou

nepresného označenia, na základe čoho je podľa nej nevykonateľný.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 6. septembra 2007 odmietnuté ako oneskorene

podané. Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 31. marca 2008

odmietol.

Na základe námietok sťažovateľky proti exekúcii z 11. marca 2008 týkajúcich sa vád

v označení účastníkov konania okresný súd uznesením sp. zn. , EX 32/2008

z 10. apríla 2008 námietkam vyhovel. Na základe odvolania žalobcu okresný súd uznesením

z 28. mája 2009 uznesenie z 10. apríla 2008 zmenil tak, že námietky sťažovateľky proti

exekúcii zamietol. Sťažovateľka následne podala okresnému súdu návrh na zastavenie

exekúcie. Okresný súd uznesením z 8. októbra 2009 nevyhovel návrhu sťažovateľky na

zastavenie exekúcie. Proti predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -100 z 18. februára 2011

tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu je nesprávne a v rozpore

so zákonom, jeho rozhodnutie je neurčité a zmätočné. Podľa sťažovateľky krajský súd

neodstránením vád označenia účastníkov konania ju považuje za fyzickú osobu –

nepodnikateľa. Jeho rozhodnutím došlo k zmätočnému identifikovaniu sťažovateľky.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby

nálezom vyslovil porušenie a práv zaručených v

a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -100 z 18. februára

2011, zrušil predmetné uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zakázal

krajskému súdu pokračovať v porušovaní označeného článku a označených práv a zaviazal

krajský súd na úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie , základného práva

na spravodlivé súdne konanie a verejné prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru uznesením

krajského súdu č. k. -100 z 18. februára 2011.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd

tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané

postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď

nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

«Odvolací súd skôr než vecne prejednal odvolanie povinnej, zisťoval, či je príslušný

na prejednanie tohto odvolania a dospel k záveru, že v časti odvolania proti uzneseniu vo

výroku o nevyhovení návrhu na zastavenie exekúcie bola vec dôvodne predložená, avšak v

časti odvolania proti uzneseniu vo výroku, ktorým prvostupňový súd nepovolil odklad

exekúcie, bola vec odvolaciemu súdu predložená nedôvodné, keďže odvolanie v tejto časti

nie je prípustné.

Odvolací súd preto prejednal odvolanie povinnej v napadnutom výroku o nevyhovení

návrhu povinnej na zastavenie exekučného konania v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

, bez nariadenia pojednávania podľa pretože

nejde o také odvolanie, na prejednanie ktorého podľa bolo potrebné

nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že

odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa konštatuje vecnú správnosť uznesenia v

napadnutom výroku, vrátane jeho odôvodnenia, s ktorým sa stotožňuje. Na doplnenie

dôvodov uvedených v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa a k odvolaniu povinnej

odvolací súd dodáva:

V prejednávanej veci povinná návrh na zastavenie exekúcie odôvodňovala tým, že

exekučný titul je vadný pre viacerých' dôvodov a je nevykonateľný a v nadväznosti na to aj

napadnuté upovedomenie nespĺňa predpoklady pre začatie konania podľa § 39 ods. 1

Exekučného poriadku, kde povinná nie je označená v zmysle zákona, keďže u povinnej

absentuje označenie identifikačného čísla, pričom je zrejmé, že povinná tu vystupuje ako

fyzická osoba - podnikateľ so striktne danou zákonnou podmienkou označenia

identifikačného údaja, no pokiaľ by vystupovala ako fyzická osoba - nepodnikateľ, v takom

prípade by absentoval údaj o jej bydlisku a štátnom občianstve. Súčasne aj oprávnený je v

napadnutom upovedomení označený identifikačným číslom napriek tomu, že exekučný titul

trpí vadou, kde takto označený nie je, čím návrh na vykonanie exekúcie peňažnej

pohľadávky, upovedomenie o začatí exekúcie, poverenie a potom všetky ďalšie rozhodnutia

súdu, ktoré označujú oprávneného identifikačným číslom, sú v rozpore so zákonom, pretože

sú v rozpore s exekučným titulom.

Súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ nevyhovel návrhu na zastavenie

exekúcie, keďže k tomu boli splnené zákonné podmienky. Je potrebné však uviesť, že pokiaľ

návrh povinnej odôvodnil len ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku toto nebolo

dostatočné, keďže exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy ak to vyplýva z ustanovení tohto

alebo osobitného zákona, čo v danom prípade, vychádzajúc z dôvodov návrhu povinnej na

zastavenie exekúcie, dôvodnosť návrhu opierala o dôvody uvedené v ust. § 57 ods. 1, písm.

g/ Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlási za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorú exekúciu nemožno vykonať, kedy proti

takémuto rozhodnutiu je aj odvolanie prípustné (§ 58 ods.4 Exekučného poriadku).

Podľa ust. § 39 ods. 1 Exekučného poriadku z návrhu na vykonanie exekúcie musí

byť zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí

byť podpísaný a datovaný. Okrem toho návrh na vykonanie exekúcie musí obsahovať meno,

priezvisko, bydlisko účastníkov, pripadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak

je účastníkom fyzická osoba, názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ

je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba a presné označenie exekučného titulu,

vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený

dovoláva.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený

pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul).

Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyznačuje na notárskej zápisnici (§ 41 ods.2).

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia k návrhu na vykonanie exekúcie na podklade

cudzieho rozhodnutia oprávnený pripojí aj listiny uvedené v osobitnom predpise.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie musí

obsahovať všeobecné náležitostí predpísané pre procesné úkony (§ 39 ods. 1 prvá veta), ako

aj osobitné náležitosti (§ 39 ods. 1 druhá veta). Riadny a úplný návrh na vykonanie

exekúcie je teda jedna zo základných procesných podmienok exekučného konania, bez neho

exekúciu nemožno vykonať a keďže návrh ako podnet na začatie exekučného konania možno

doplniť alebo opraviť, táto procesná podmienka patrí medzi odstrániteľné prekážky postupu

v exekučnom konania. Základným procesným predpokladom oprávňujúcim na podanie

návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné rozhodnutie, ktoré je vykonateľné vtedy, ak

spĺňa formálne a materiálne náležitosti.

Formálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia súdu vyplývajú napríklad z

ustanovenia , ,

Materiálne náležitosti spĺňa rozhodnutie vtedy, ak je jeho výrok určitý, najmä ak z

neho vyplýva, čo je právo a čo právu zodpovedajúca povinnosť. Ak totiž má byt' právo a

jemu zodpovedajúca povinnosť nútene vykonané, musia byť celkom presne konkretizované,

aby bolo zrejmé, čo sa má nútene vykonať. Z rozhodnutia, ktoré má byť podkladom pre

vykonanie exekúcie musí byť zrejmé, komu sa má plniť, teda presná identifikácia

oprávneného, kto má plniť, teda presná identifikácia povinného (je teda daná len vtedy, ak

na základe vykonateľného rozhodnutia možno bezpečne identifikovať osobu oprávneného a

povinného), ako aj v akej lehote má byť povinnosť rozhodnutím uložená aj splnená. Treba

tiež zdôrazniť, že pokiaľ nesprávnosť alebo neúplnosť návrhu na vykonanie exekúcie

nebráni pokračovaniu v konaní, súd nemusí exekúciu zastaviť. Posúdenie tejto otázky

prislúcha len exekučnému súdu a závisí od okolnosti konkrétneho prípadu. V konaní by

nebolo možné pokračovať vtedy, ak by chýbalo také označenie účastníkov, ktoré by

nedovoľovalo vyvodiť jednoznačný záver o ich spôsobilosti byť účastníkmi exekučného

konania alebo o ich procesnej spôsobilosti, čo však nieje daný prípad.

Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením odvolateľky, že exekučný titul je vadný a

nevykonateľný a v nadväznosti na to, že aj napadnuté upovedomenie nespĺňa predpoklady

na začatie konania podľa § 39 ods. 1 Exekučného poriadku, pokiaľ u povinnej absentuje

označenie identifikačného čísla. Identifikačné číslo slúži na jednoznačnú identifikáciu

právnickej osoby a podnikateľa a má evidenčný význam a jc tak presným a jednoznačným

identifikátorom osoby, ktorej bolo pridelené.

O nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej u oprávneného a pasívnej u povinného)

pôjde aj vtedy, kedy vykonávané súdne rozhodnutie neobsahuje takú individualizáciu

účastníkov, aby mali spôsobilosť byť účastníkom konania, teda spôsobilosť mať práva a

povinnosti. Len nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným

nedostatkom podmienky konania.

V danom prípade o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

definuje súdneho exekútora ako štátom určenú a splnomocnenú osobu na vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, túto exekučnú činnosť vykonáva nestranne a

nezávislé vo forme nezávislej hospodárskej činnosti uskutočňovanej v rámci slobodného

povolania. V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného

činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Nejde teda o právnickú

osobu ani o podnikateľa v pravom slova zmysle, ale o fyzickú osobu, ktorá v zmysle právnej

úpravy vykonáva svoju činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, teda

nezávisle.

Z identifikačných údajov označenej povinnej (v základnom konaní žalovanej), ktorá

je označená menom, priezviskom, dátumom narodenia, jej zaradenia ako súdnej exekútorky,

vrátane sídla exekútorského úradu, označenie Štátneho občianstva, teda nevznikajú

pochybnosti o tom, že Fyzická osoba, ktorej vykonateľné rozhodnutie ukladá povinnosť

plniť, je totožná s fyzickou osobou - povinnou v predmetnom exekučnom konaní. Tieto

pochybnosti nevznikajú ani u oprávneného - právnickej osoby, ktorá je v súlade so zápisom

v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, vrátane identifikačného čísla označená aj v

návrhu na vykonanie exekúcie a niet pochybnosti o tom, že ide o totožnú právnickú osobu v

zmysle exekučného titulu.

Možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol, pokiaľ

nevyhovel návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, keďže nebol zistený iný dôvod, pre ktorý

exekúciu nemožno vykonať.

Odvolací súd preto podľa uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom

výroku o nevyhovení návrhu povinnej na zastavenie exekúcie potvrdil ako vecne správne.

Pokiaľ však ide o odvolanie povinnej proti výroku o nepovolení odkladu exekúcie v

tejto časti odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa ako nedôvodné predloženú.

V zmysle , proti rozhodnutiu súdneho

úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti

rozhodnutiu, ktoré vydal vyšší súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu

vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak

sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie

podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka

alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie

sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

V zmysle odvolanie nie je prípustné ani

proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon

neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhaní súdnych pohľadávok podľa

osobitného zákona.

Podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie.

S poukazom na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že osobitným predpisom pre

exekučné konanie je o súdnych exekútoroch a exekučnej činností. Z

citovaného ustanovenia vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu

vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.

To znamená, že odvolanie proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je prípustné iba

vtedy, ak to Exekučný poriadok pripúšťa. V ust. o súdnych

exekútoroch a exekučnej Činnosti sa uvádza, že proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený

odklad exekúcie je prípustné odvolanie a teda „a contrario“ platí, že proti rozhodnutiu,

ktorým nebol povolený odklad exekúcie, nieje prípustné odvolanie.

Z uvedeného vyplýva, že ak predmetné uznesenie o nepovolení odkladu exekúcie

vydal vyšší súdny úradník súdu prvého stupňa u proti takému rozhodnutiu nie je odvolanie

prípustné, podľa tretej vety citovaného ustanovenia § 374 ods.4 Občianskeho súdneho

poriadku to má za následok, že ak je podané odvolanie proti rozhodnutiu súdneho úradníka,

vyššieho súdneho úradníka súdu prvého stupňa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa,

takéto rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca súdu prvého

stupňa. To znamená, že na základe odvolania povinnej proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa o nepovolení odkladu exekúcie má opätovne o tomto odvolaní rozhodnúť sudca súdu

prvého stupňa, pretože podaním odvolania proti rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym

úradníkom sa v tejto časti napadnuté uznesenie zrušilo.

Súd prvého stupňa preto nesprávne vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu s

uvedením, že sudca súdu prvého stupňa nemieni odvolaniu povinnej vyhovieť aj v tejto Časti

jej odvolaniu, pretože ide o typ rozhodnutia súdu prvého stupňa o odvolaní, proti ktorému

musí rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa. V prípade, že proti rozhodnutiu sudcu súdu

prvého stupňa bude podané odvolanie (aj keď proti takému rozhodnutiu odvolanie nie je

prípustné), až následne bude na prejednanie takéhoto odvolania príslušný odvolací súd.

Odvolací súd preto vec vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa ako nedôvodné

predloženú.

Úlohou súdu prvého stupňa bude. aby sudca súdu prvého stupňa rozhodol o odvolaní

povinnej proti výroku o nepovolení odkladu exekúcie a teda aby opätovne rozhodol o jej

návrhu na odklad exekúcie.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup

krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským

súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd konštatuje, že

tento článok neobsahuje garanciu základného práva alebo slobody, pretože je súčasťou

všeobecných ustanovení ako prvého oddielu druhej hlavy pojednávajúcej

o základných právach a slobodách. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že

porušenie článku, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno

podaním sťažnosti podľa namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o

porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ,

prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale

vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , ).

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011