Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 282/2011
PDF · 208.83 KB
No categories available
II. ÚS 282/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. Ď., K., zastúpenej JUDr. A. K., K., vo veci
namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
spravodlivé a verejné prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného v čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4
CoE 280/2010-100 z 18. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť súdnej exekútorky JUDr. R. Ď. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2011
doručená sťažnosť JUDr. R. Ď., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na spravodlivé a verejné prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 280/2010-100 z 18. februára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že H., a. s., K. (ďalej len „žalobca“), 3. júla
2001 podal na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie
platobného rozkazu proti sťažovateľke vo veci vrátenia neoprávnenej inkasovanej odmeny
exekútora. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 25 C 276/01, neskôr pod sp. zn. 25 C 96/03.
Okresný súd rozsudkom č. k. 25 C 96/2003-170 z 24. novembra 2005 zaviazal sťažovateľku
na plnenie žalobcovi podľa súdneho návrhu.
Na základe návrhu žalobcu z 21. januára 2008 bolo 19. februára 2008 súdnym
exekútorom JUDr. S. M., P., vydané proti sťažovateľke „Upovedomenie o začatí exekúcie“
sp. zn. Ex 32/2008, 3434 Er 303/2008.
Podľa sťažovateľky v rozsudku okresného súdu (exekučný titul) bola ňou zistená
vada spočívajúca z vád návrhu na začatie konania, ako aj vád v upovedomení o začatí
exekúcie a poverení, ktoré boli v nepresnom označení účastníkov konania (napr.
neoznačenie účastníkov konania identifikačným číslom).
Vychádzajúc z uvedeného je sťažovateľka toho názoru, že exekučný titul trpí vadou
nepresného označenia, na základe čoho je podľa nej nevykonateľný.
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré bolo uznesením
krajského súdu sp. zn. 4 Co 46/2006 zo 6. septembra 2007 odmietnuté ako oneskorene
podané. Sťažovateľka podala proti predmetnému uzneseniu krajského súdu dovolanie, ktoré
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Cdo 51/2008 z 31. marca 2008
odmietol.
Na základe námietok sťažovateľky proti exekúcii z 11. marca 2008 týkajúcich sa vád
v označení účastníkov konania okresný súd uznesením sp. zn. 34 Er 303/2008, EX 32/2008
z 10. apríla 2008 námietkam vyhovel. Na základe odvolania žalobcu okresný súd uznesením
z 28. mája 2009 uznesenie z 10. apríla 2008 zmenil tak, že námietky sťažovateľky proti
exekúcii zamietol. Sťažovateľka následne podala okresnému súdu návrh na zastavenie
exekúcie. Okresný súd uznesením z 8. októbra 2009 nevyhovel návrhu sťažovateľky na
zastavenie exekúcie. Proti predmetnému uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 280/2010-100 z 18. februára 2011
tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.
Podľa sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu je nesprávne a v rozpore
so zákonom, jeho rozhodnutie je neurčité a zmätočné. Podľa sťažovateľky krajský súd
neodstránením vád označenia účastníkov konania ju považuje za fyzickú osobu –
nepodnikateľa. Jeho rozhodnutím došlo k zmätočnému identifikovaniu sťažovateľky.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby
nálezom vyslovil porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 280/2010-100 z 18. februára
2011, zrušil predmetné uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zakázal
krajskému súdu pokračovať v porušovaní označeného článku a označených práv a zaviazal
krajský súd na úhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva
na spravodlivé súdne konanie a verejné prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 4 CoE 280/2010-100 z 18. februára 2011.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je
právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade
sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované
spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd
tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke
diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej
ochrany. V prípade sťažovateľky k takej situácii nedošlo, sťažovateľka mala priznané
postavenie účastníka súdneho konania a krajský súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď
nie v súlade s jej predstavami.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
«Odvolací súd skôr než vecne prejednal odvolanie povinnej, zisťoval, či je príslušný
na prejednanie tohto odvolania a dospel k záveru, že v časti odvolania proti uzneseniu vo
výroku o nevyhovení návrhu na zastavenie exekúcie bola vec dôvodne predložená, avšak v
časti odvolania proti uzneseniu vo výroku, ktorým prvostupňový súd nepovolil odklad
exekúcie, bola vec odvolaciemu súdu predložená nedôvodné, keďže odvolanie v tejto časti
nie je prípustné.
Odvolací súd preto prejednal odvolanie povinnej v napadnutom výroku o nevyhovení
návrhu povinnej na zastavenie exekučného konania v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. pretože
nejde o také odvolanie, na prejednanie ktorého podľa § 214 ods. 1 O. s. p. bolo potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje vecnú správnosť uznesenia v
napadnutom výroku, vrátane jeho odôvodnenia, s ktorým sa stotožňuje. Na doplnenie
dôvodov uvedených v napadnutom uznesení súdu prvého stupňa a k odvolaniu povinnej
odvolací súd dodáva:
V prejednávanej veci povinná návrh na zastavenie exekúcie odôvodňovala tým, že
exekučný titul je vadný pre viacerých' dôvodov a je nevykonateľný a v nadväznosti na to aj
napadnuté upovedomenie nespĺňa predpoklady pre začatie konania podľa § 39 ods. 1
Exekučného poriadku, kde povinná nie je označená v zmysle zákona, keďže u povinnej
absentuje označenie identifikačného čísla, pričom je zrejmé, že povinná tu vystupuje ako
fyzická osoba - podnikateľ so striktne danou zákonnou podmienkou označenia
identifikačného údaja, no pokiaľ by vystupovala ako fyzická osoba - nepodnikateľ, v takom
prípade by absentoval údaj o jej bydlisku a štátnom občianstve. Súčasne aj oprávnený je v
napadnutom upovedomení označený identifikačným číslom napriek tomu, že exekučný titul
trpí vadou, kde takto označený nie je, čím návrh na vykonanie exekúcie peňažnej
pohľadávky, upovedomenie o začatí exekúcie, poverenie a potom všetky ďalšie rozhodnutia
súdu, ktoré označujú oprávneného identifikačným číslom, sú v rozpore so zákonom, pretože
sú v rozpore s exekučným titulom.
Súd prvého stupňa správne rozhodol, pokiaľ nevyhovel návrhu na zastavenie
exekúcie, keďže k tomu boli splnené zákonné podmienky. Je potrebné však uviesť, že pokiaľ
návrh povinnej odôvodnil len ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku toto nebolo
dostatočné, keďže exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy ak to vyplýva z ustanovení tohto
alebo osobitného zákona, čo v danom prípade, vychádzajúc z dôvodov návrhu povinnej na
zastavenie exekúcie, dôvodnosť návrhu opierala o dôvody uvedené v ust. § 57 ods. 1, písm.
g/ Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlási za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorú exekúciu nemožno vykonať, kedy proti
takémuto rozhodnutiu je aj odvolanie prípustné (§ 58 ods.4 Exekučného poriadku).
Podľa ust. § 39 ods. 1 Exekučného poriadku z návrhu na vykonanie exekúcie musí
byť zjavné, ktorému exekútorovi je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí
byť podpísaný a datovaný. Okrem toho návrh na vykonanie exekúcie musí obsahovať meno,
priezvisko, bydlisko účastníkov, pripadne bydlisko zástupcov, údaj o štátnom občianstve, ak
je účastníkom fyzická osoba, názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, pokiaľ
je pridelené, ak je účastníkom právnická osoba a presné označenie exekučného titulu,
vymedzenie vymáhaného nároku, prípadne označenie dôkazov, ktorých sa oprávnený
dovoláva.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený
pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul).
Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyznačuje na notárskej zápisnici (§ 41 ods.2).
Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia k návrhu na vykonanie exekúcie na podklade
cudzieho rozhodnutia oprávnený pripojí aj listiny uvedené v osobitnom predpise.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že návrh na vykonanie exekúcie musí
obsahovať všeobecné náležitostí predpísané pre procesné úkony (§ 39 ods. 1 prvá veta), ako
aj osobitné náležitosti (§ 39 ods. 1 druhá veta). Riadny a úplný návrh na vykonanie
exekúcie je teda jedna zo základných procesných podmienok exekučného konania, bez neho
exekúciu nemožno vykonať a keďže návrh ako podnet na začatie exekučného konania možno
doplniť alebo opraviť, táto procesná podmienka patrí medzi odstrániteľné prekážky postupu
v exekučnom konania. Základným procesným predpokladom oprávňujúcim na podanie
návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné rozhodnutie, ktoré je vykonateľné vtedy, ak
spĺňa formálne a materiálne náležitosti.
Formálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia súdu vyplývajú napríklad z
ustanovenia § 161, § 162, § 174 O. s. p.
Materiálne náležitosti spĺňa rozhodnutie vtedy, ak je jeho výrok určitý, najmä ak z
neho vyplýva, čo je právo a čo právu zodpovedajúca povinnosť. Ak totiž má byt' právo a
jemu zodpovedajúca povinnosť nútene vykonané, musia byť celkom presne konkretizované,
aby bolo zrejmé, čo sa má nútene vykonať. Z rozhodnutia, ktoré má byť podkladom pre
vykonanie exekúcie musí byť zrejmé, komu sa má plniť, teda presná identifikácia
oprávneného, kto má plniť, teda presná identifikácia povinného (je teda daná len vtedy, ak
na základe vykonateľného rozhodnutia možno bezpečne identifikovať osobu oprávneného a
povinného), ako aj v akej lehote má byť povinnosť rozhodnutím uložená aj splnená. Treba
tiež zdôrazniť, že pokiaľ nesprávnosť alebo neúplnosť návrhu na vykonanie exekúcie
nebráni pokračovaniu v konaní, súd nemusí exekúciu zastaviť. Posúdenie tejto otázky
prislúcha len exekučnému súdu a závisí od okolnosti konkrétneho prípadu. V konaní by
nebolo možné pokračovať vtedy, ak by chýbalo také označenie účastníkov, ktoré by
nedovoľovalo vyvodiť jednoznačný záver o ich spôsobilosti byť účastníkmi exekučného
konania alebo o ich procesnej spôsobilosti, čo však nieje daný prípad.
Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením odvolateľky, že exekučný titul je vadný a
nevykonateľný a v nadväznosti na to, že aj napadnuté upovedomenie nespĺňa predpoklady
na začatie konania podľa § 39 ods. 1 Exekučného poriadku, pokiaľ u povinnej absentuje
označenie identifikačného čísla. Identifikačné číslo slúži na jednoznačnú identifikáciu
právnickej osoby a podnikateľa a má evidenčný význam a jc tak presným a jednoznačným
identifikátorom osoby, ktorej bolo pridelené.
O nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej u oprávneného a pasívnej u povinného)
pôjde aj vtedy, kedy vykonávané súdne rozhodnutie neobsahuje takú individualizáciu
účastníkov, aby mali spôsobilosť byť účastníkom konania, teda spôsobilosť mať práva a
povinnosti. Len nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným
nedostatkom podmienky konania.
V danom prípade zákon č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
definuje súdneho exekútora ako štátom určenú a splnomocnenú osobu na vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí, túto exekučnú činnosť vykonáva nestranne a
nezávislé vo forme nezávislej hospodárskej činnosti uskutočňovanej v rámci slobodného
povolania. V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného
činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci. Nejde teda o právnickú
osobu ani o podnikateľa v pravom slova zmysle, ale o fyzickú osobu, ktorá v zmysle právnej
úpravy vykonáva svoju činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, teda
nezávisle.
Z identifikačných údajov označenej povinnej (v základnom konaní žalovanej), ktorá
je označená menom, priezviskom, dátumom narodenia, jej zaradenia ako súdnej exekútorky,
vrátane sídla exekútorského úradu, označenie Štátneho občianstva, teda nevznikajú
pochybnosti o tom, že Fyzická osoba, ktorej vykonateľné rozhodnutie ukladá povinnosť
plniť, je totožná s fyzickou osobou - povinnou v predmetnom exekučnom konaní. Tieto
pochybnosti nevznikajú ani u oprávneného - právnickej osoby, ktorá je v súlade so zápisom
v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I, vrátane identifikačného čísla označená aj v
návrhu na vykonanie exekúcie a niet pochybnosti o tom, že ide o totožnú právnickú osobu v
zmysle exekučného titulu.
Možno teda uzavrieť, že súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol, pokiaľ
nevyhovel návrhu povinnej na zastavenie exekúcie, keďže nebol zistený iný dôvod, pre ktorý
exekúciu nemožno vykonať.
Odvolací súd preto podľa § 219 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom
výroku o nevyhovení návrhu povinnej na zastavenie exekúcie potvrdil ako vecne správne.
Pokiaľ však ide o odvolanie povinnej proti výroku o nepovolení odkladu exekúcie v
tejto časti odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa ako nedôvodné predloženú.
V zmysle § 374 ods.4 Občianskeho súdneho poriadku, proti rozhodnutiu súdneho
úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti
rozhodnutiu, ktoré vydal vyšší súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu
vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak
sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie
podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie
sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
V zmysle § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné ani
proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon
neustanovuje inak a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhaní súdnych pohľadávok podľa
osobitného zákona.
Podľa ust. § 56 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený odklad exekúcie, je prípustné odvolanie.
S poukazom na vyššie uvedené je potrebné zdôrazniť, že osobitným predpisom pre
exekučné konanie je zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činností. Z
citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu
vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.
To znamená, že odvolanie proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní je prípustné iba
vtedy, ak to Exekučný poriadok pripúšťa. V ust. § 56 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej Činnosti sa uvádza, že proti rozhodnutiu, ktorým bol povolený
odklad exekúcie je prípustné odvolanie a teda „a contrario“ platí, že proti rozhodnutiu,
ktorým nebol povolený odklad exekúcie, nieje prípustné odvolanie.
Z uvedeného vyplýva, že ak predmetné uznesenie o nepovolení odkladu exekúcie
vydal vyšší súdny úradník súdu prvého stupňa u proti takému rozhodnutiu nie je odvolanie
prípustné, podľa tretej vety citovaného ustanovenia § 374 ods.4 Občianskeho súdneho
poriadku to má za následok, že ak je podané odvolanie proti rozhodnutiu súdneho úradníka,
vyššieho súdneho úradníka súdu prvého stupňa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa,
takéto rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca súdu prvého
stupňa. To znamená, že na základe odvolania povinnej proti rozhodnutiu súdu prvého
stupňa o nepovolení odkladu exekúcie má opätovne o tomto odvolaní rozhodnúť sudca súdu
prvého stupňa, pretože podaním odvolania proti rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym
úradníkom sa v tejto časti napadnuté uznesenie zrušilo.
Súd prvého stupňa preto nesprávne vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu s
uvedením, že sudca súdu prvého stupňa nemieni odvolaniu povinnej vyhovieť aj v tejto Časti
jej odvolaniu, pretože ide o typ rozhodnutia súdu prvého stupňa o odvolaní, proti ktorému
musí rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa. V prípade, že proti rozhodnutiu sudcu súdu
prvého stupňa bude podané odvolanie (aj keď proti takému rozhodnutiu odvolanie nie je
prípustné), až následne bude na prejednanie takéhoto odvolania príslušný odvolací súd.
Odvolací súd preto vec vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa ako nedôvodné
predloženú.
Úlohou súdu prvého stupňa bude. aby sudca súdu prvého stupňa rozhodol o odvolaní
povinnej proti výroku o nepovolení odkladu exekúcie a teda aby opätovne rozhodol o jej
návrhu na odklad exekúcie.»
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup
krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským
súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že
tento článok neobsahuje garanciu základného práva alebo slobody, pretože je súčasťou
všeobecných ustanovení ako prvého oddielu druhej hlavy ústavy pojednávajúcej
o základných právach a slobodách. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že
porušenie článku, ktorý nezakotvuje žiadne základné právo alebo slobodu, nemožno
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o
porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy,
prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených právnych aktov síce možno namietať, ale
vždy len v spojení s namietaným porušením základného práva alebo slobody (obdobne napr.
II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 32/08).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011