Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 282/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 v spojení s , , a Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2010 doručená sťažnosť (doplnená 9. júna 2011) J. Š., K., toho času v Ústave na výkon

trestu odňatia slobody Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

«základného práva vlastniť majetok a práva na zákonný obsah a ochranu majetku podľa

, práva na právnu pomoc a práva na rovnosť účastníka konania podľa

a 3 , práva na prístup k súdnej ochrane, práva na súdnu ochranu, práva

na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa čl. 46 ods. 1,2 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2

a , práva na súd a prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces,

práva na prejednanie záležitosti (veci) v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení

s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“), práva

na majetok, jeho ochranu a pokojné užívanie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru» postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Mesta D. (ďalej

aj „odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa obrátil na odporcu v zmysle ustanovení zákona

č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 191/1950 Sb.“) so žiadosťou (objednávkou) o vyhotovenie zmenkového protestu.

Odporca však jeho žiadosť vybavil listom z 9. marca 2010 sp .zn. 3981/2010, v ktorom ho

vyrozumel o skutočnosti, že v zmysle ustanovení o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) nemá

kompetenciu vyhotoviť protestnú listinu podľa ustanovenia § 79 zákona č. 191/1950 Sb.,

pretože táto kompetencia patrí len notárom a súdom.

Sťažovateľ následne podal na krajskom súde v zmysle ustanovení § 250t zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

návrh vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby bola odporcovi

vo veci zmenkového protestu uložená povinnosť konať.

Sťažovateľov návrh bol uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. augusta

2010 zamietnutý v zmysle ustanovenia ako neprípustný s odôvodnením,

že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie mu umožňuje osobitný predpis, a to

citované ustanovenie § 79 zákona č. 191/1950 Sb., podľa ktorého protest musí byť urobený

súdom, notárom alebo miestnym národným výborom.

Podľa názoru sťažovateľa „právny názor krajského súdu je vadný, zjavne arbitrárny

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, v dôsledku ktorého bola

sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom“. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu

považuje sťažovateľ za „zmätočné a nepresvedčivé v nesúlade s výrokom o zamietnutí,

a rovnako tak nedostatočné a nelogické“. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že pokiaľ aj

krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ nevyčerpal relevantné prostriedky, ktorých

použitie mu umožňuje osobitný predpis, za ktorý súd správne považoval

Sb., mal postupovať podľa ustanovenia , teda konanie zastaviť a následne

postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého patrilo rozhodovať o tomto nevyčerpanom

prostriedku v zmysle osobitného predpisu.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd tvrdiac, že postupom

a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených základných práv

zaručených (ďalej len „“) a práv zaručených

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ vidí porušenie týchto základných práv zaručených a práv

zaručených dohovorom aj v „nesprávnom postupe mesta“, pretože podľa ním

prezentovaného názoru „protestná agenda“ prešla na základe ustanovenia § 28 ods. 1

zákona o obecnom zriadení z bývalých miestnych národných výborov aj na obce a mestá

v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Sťažovateľ argumentuje citáciou predmetného

ustanovenie zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého na obce prechádzajú pôsobnosti,

ktoré ku dňu účinnosti zákona o obecnom zriadení patrili podľa osobitných predpisov

miestnym a mestským národným výborom, ak ich osobitný zákon nezveruje orgánom štátu.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa takýmto osobitným

o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ktorý však kompetenciu vo veciach protestácie zmeniek vôbec

neupravuje. Sťažovateľ je preto toho názoru, že obciam a mestám je „protestná agenda“

zverená a tieto sú povinné na základe žiadosti vyhotoviť protestnú listinu.

Na základe prezentovaných záverov sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie «základného práva vlastniť

majetok a práva na zákonný obsah a ochranu majetku podľa , práva

na právnu pomoc a práva na rovnosť účastníka konania podľa a 3 ,

práva na prístup k súdnej ochrane, práva na súdnu ochranu, práva na riadne odôvodnenie

rozhodnutia súdu podľa ,2 v spojení s , a ,

práva na súd a prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces, práva na prejednanie

záležitosti (veci) v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“), práva na majetok, jeho ochranu

a pokojné užívanie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru» postupom

a uznesením krajského súdu z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010, uznesenie

krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, Mestu D.

prikázal vo veci zmenkového protestu konať, priznal sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie a uložil odporcom povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

V úvode chce ústavný súd poukázať na nedostatok sťažnosti spočívajúci

v nekvalifikovanej špecifikácii základných práv podľa a práv podľa dohovoru,

ktorých sa argumentačné námietky sťažnosti týkajú.

Uvedenú skutočnosť preklenul ústavný súd bez toho, aby sťažovateľa vyzýval

na odstránenie označených nedostatkov, a vychádzajúc z obsahu relevantnej argumentácie

sťažnosti vymedzil predmet konania pred ústavným súdom tak, ako to je uvedené v záhlaví

tohto uznesenia.

1. K námietke porušenia označených článkov a dohovoru postupom

Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa postupu Mesta D.

poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , v zmysle ktorého je

ochrana ústavnosti prioritne zverená do rúk orgánov verejnej moci. Vo vzťahu k takto

chápanej ochrane predstavuje ústavný súd ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde (, ).

V prípade nečinnosti orgánov verejnej správy takúto ochranu poskytujú všeobecné

súdy v rámci správneho súdnictva, v osobitnom konaní upravenom ustanoveniami § 250t

a , ktorá umožňuje dotknutým subjektom domáhať sa podaným návrhom

uloženia povinnosti orgánu verejnej správy smerujúcej k odstráneniu jeho pasivity.

Takto vymedzenú zákonnú možnosť sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným

základným právam podľa a právam podľa dohovoru mal poskytnúť krajský súd, čo

vylučuje duplicitné preskúmanie postupu Mesta D. zo strany ústavného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

označených základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom postupom

Mesta D., odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia označených článkov a dohovoru postupom

a uznesením krajského súdu z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.

Ťažiskovým argumentom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o nesprávnosti právneho

záveru rozhodnutia krajského súdu, ktorý po konštatovaní nevyčerpania dostupných

prostriedkov nápravy návrh sťažovateľa ako neprípustný zamietol.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie krajského súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú zlučiteľné

s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru, porušenie ktorých namieta.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel k týmto

čiastkovým záverom:

Krajský súd vo svojom rozhodnutí v prvom rade citoval a stručne interpretoval

relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia vymedzujúce predmet

osobitného konania zahrnutého do právnej úpravy správneho súdnictva – konania proti

nečinnosti orgánu verejnej správy, stanovujúce tiež podmienku prípustnosti žaloby

o nečinnosť orgánu verejnej správy a takisto ustanovenie § 79 zákona č. 191/1950 Sb.

vymedzujúce protestné orgány, ktorým je zverená kompetencia protestácie zmeniek.

Krajský súd konštatoval, že v prerokúvanej veci sťažovateľa ide o plnenie úloh

spojených s výkonom miestnej štátnej správy prenesených na orgán územnej samosprávy,

v prípade sťažovateľa na mesto, tak ako to predpokladá . Krajský súd

teda uznal pasivitu odporcu, ktorý vybavil žiadosť sťažovateľa o protestáciu zmenky listom,

v ktorom tvrdil nedostatok svojej právomoci.

Držiac sa princípu subsidiarity správneho súdnictva, účelom ktorého je predchádzať

situáciám, keď by správny súd suploval iné účinné prostriedky nápravy, ktorými dotknutý

subjekt disponuje, krajský súd návrh sťažovateľa zamietol. Poukázal na nevyčerpanie

spomínaných prostriedkov, ako na dôvod neprípustnosti návrhu sťažovateľa.

Ústavný súd preskúmaním odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu

zistil, že ťažiskovému záveru o neprípustnosti návrhu, ku ktorému krajský súd vo svojom

rozhodnutí dospel, predchádzala dostatočne náležitá interpretácia právnej úpravy

aplikovateľnej na skutkový stav prerokúvanej veci.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť konečného

záveru rozhodnutia krajského súdu o neprípustnosti návrhu sťažovateľa z dôvodu

nevyčerpania účinných primárnych prostriedkov právnej ochrany ako sú napr. sťažnosť

podľa ustanovení a nasledujúcich o sťažnostiach v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) v spojení s ustanovením § 24 ods. 2

s odkazom na ustanovenia § 16 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, príp. sťažnosť podľa

ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o sťažnostiach.

Sťažovateľ teda stále disponuje možnosťou domôcť sa vo vzťahu k namietanej

nečinnosti orgánu verejnej správy právnej ochrany prostredníctvom správnej žaloby, ak

zákonom požadované vyčerpanie primárnych prostriedkov nápravy neprinesie želaný efekt

– odstránenie pasivity odporcu. Na realizáciu zaručeného sťažovateľovho

základného práva na súdnu ochranu podľa zo strany všeobecného súdu

existuje stále dostatočný priestor.

Uznesenie krajského súdu tak ústavný súd hodnotí ako zodpovedajúce limitom

garancií a dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal,

čo súčasne vylučuje sťažovateľom namietané porušenie jednotlivých ústavnoprávnych

princípov obsiahnutých v , , a , ako aj

sekundárne porušenie a Dodatkového protokolu k dohovoru.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či návrhu sťažovateľa malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však

musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo požiadavku ústavnosti

spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy

a náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa

v označenej časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011