Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 282/2011
PDF · 207.89 KB
No categories available
III. ÚS 282/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody
Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2010 v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 S/26/2010 a postupom Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2010 doručená sťažnosť (doplnená 9. júna 2011) J. Š., K., toho času v Ústave na výkon
trestu odňatia slobody Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
«základného práva vlastniť majetok a práva na zákonný obsah a ochranu majetku podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy, práva na právnu pomoc a práva na rovnosť účastníka konania podľa
čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy, práva na prístup k súdnej ochrane, práva na súdnu ochranu, práva
na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu podľa čl. 46 ods. 1,2 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2
a čl. 152 ods. 4 Ústavy, práva na súd a prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces,
práva na prejednanie záležitosti (veci) v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení
s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“), práva
na majetok, jeho ochranu a pokojné užívanie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru» postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/26/2010 a postupom Mesta D. (ďalej
aj „odporca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010.
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že sa obrátil na odporcu v zmysle ustanovení zákona
č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 191/1950 Sb.“) so žiadosťou (objednávkou) o vyhotovenie zmenkového protestu.
Odporca však jeho žiadosť vybavil listom z 9. marca 2010 sp .zn. 3981/2010, v ktorom ho
vyrozumel o skutočnosti, že v zmysle ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) nemá
kompetenciu vyhotoviť protestnú listinu podľa ustanovenia § 79 zákona č. 191/1950 Sb.,
pretože táto kompetencia patrí len notárom a súdom.
Sťažovateľ následne podal na krajskom súde v zmysle ustanovení § 250t zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)
návrh vo veci nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorou sa domáhal, aby bola odporcovi
vo veci zmenkového protestu uložená povinnosť konať.
Sťažovateľov návrh bol uznesením krajského súdu sp. zn. 13 S/26/2010 z 25. augusta
2010 zamietnutý v zmysle ustanovenia § 250t ods. 1 OSP ako neprípustný s odôvodnením,
že sťažovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie mu umožňuje osobitný predpis, a to
citované ustanovenie § 79 zákona č. 191/1950 Sb., podľa ktorého protest musí byť urobený
súdom, notárom alebo miestnym národným výborom.
Podľa názoru sťažovateľa „právny názor krajského súdu je vadný, zjavne arbitrárny
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, v dôsledku ktorého bola
sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom“. Odôvodnenie uznesenia krajského súdu
považuje sťažovateľ za „zmätočné a nepresvedčivé v nesúlade s výrokom o zamietnutí,
a rovnako tak nedostatočné a nelogické“. Na tomto mieste sťažovateľ dôvodí, že pokiaľ aj
krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľ nevyčerpal relevantné prostriedky, ktorých
použitie mu umožňuje osobitný predpis, za ktorý súd správne považoval zákon č. 191/1950
Sb., mal postupovať podľa ustanovenia § 104 ods. 1 OSP, teda konanie zastaviť a následne
postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého patrilo rozhodovať o tomto nevyčerpanom
prostriedku v zmysle osobitného predpisu.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd tvrdiac, že postupom
a rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu jeho označených základných práv
zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv zaručených
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľ vidí porušenie týchto základných práv zaručených ústavou a práv
zaručených dohovorom aj v „nesprávnom postupe mesta“, pretože podľa ním
prezentovaného názoru „protestná agenda“ prešla na základe ustanovenia § 28 ods. 1
zákona o obecnom zriadení z bývalých miestnych národných výborov aj na obce a mestá
v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Sťažovateľ argumentuje citáciou predmetného
ustanovenie zákona o obecnom zriadení, podľa ktorého na obce prechádzajú pôsobnosti,
ktoré ku dňu účinnosti zákona o obecnom zriadení patrili podľa osobitných predpisov
miestnym a mestským národným výborom, ak ich osobitný zákon nezveruje orgánom štátu.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa takýmto osobitným zákonom je zákon č. 222/1996 Z. z.
o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorý však kompetenciu vo veciach protestácie zmeniek vôbec
neupravuje. Sťažovateľ je preto toho názoru, že obciam a mestám je „protestná agenda“
zverená a tieto sú povinné na základe žiadosti vyhotoviť protestnú listinu.
Na základe prezentovaných záverov sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie «základného práva vlastniť
majetok a práva na zákonný obsah a ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy, práva
na právnu pomoc a práva na rovnosť účastníka konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy,
práva na prístup k súdnej ochrane, práva na súdnu ochranu, práva na riadne odôvodnenie
rozhodnutia súdu podľa čl. 46 ods. 1,2 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy,
práva na súd a prístup k súdu, práva na spravodlivý súdny proces, práva na prejednanie
záležitosti (veci) v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“), práva na majetok, jeho ochranu
a pokojné užívanie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru» postupom
a uznesením krajského súdu z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
13 S/26/2010 a postupom Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010, uznesenie
krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, Mestu D.
prikázal vo veci zmenkového protestu konať, priznal sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie a uložil odporcom povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
V úvode chce ústavný súd poukázať na nedostatok sťažnosti spočívajúci
v nekvalifikovanej špecifikácii základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru,
ktorých sa argumentačné námietky sťažnosti týkajú.
Uvedenú skutočnosť preklenul ústavný súd bez toho, aby sťažovateľa vyzýval
na odstránenie označených nedostatkov, a vychádzajúc z obsahu relevantnej argumentácie
sťažnosti vymedzil predmet konania pred ústavným súdom tak, ako to je uvedené v záhlaví
tohto uznesenia.
1. K námietke porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom
Mesta D. v konaní vedenom pod sp. zn. 3981/2010
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa postupu Mesta D.
poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorého je
ochrana ústavnosti prioritne zverená do rúk orgánov verejnej moci. Vo vzťahu k takto
chápanej ochrane predstavuje ústavný súd ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom
súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
V prípade nečinnosti orgánov verejnej správy takúto ochranu poskytujú všeobecné
súdy v rámci správneho súdnictva, v osobitnom konaní upravenom ustanoveniami § 250t
a § 250u OSP, ktorá umožňuje dotknutým subjektom domáhať sa podaným návrhom
uloženia povinnosti orgánu verejnej správy smerujúcej k odstráneniu jeho pasivity.
Takto vymedzenú zákonnú možnosť sťažovateľ aj využil. Ochranu jeho označeným
základným právam podľa ústavy a právam podľa dohovoru mal poskytnúť krajský súd, čo
vylučuje duplicitné preskúmanie postupu Mesta D. zo strany ústavného súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie
označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom postupom
Mesta D., odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia označených článkov ústavy a dohovoru postupom
a uznesením krajského súdu z 25. augusta 2010 v konaní vedenom pod sp. zn.
Ťažiskovým argumentom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o nesprávnosti právneho
záveru rozhodnutia krajského súdu, ktorý po konštatovaní nevyčerpania dostupných
prostriedkov nápravy návrh sťažovateľa ako neprípustný zamietol.
Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie krajského súdu, aby zistil, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S/26/2010 sú zlučiteľné
s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, porušenie ktorých namieta.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel k týmto
čiastkovým záverom:
Krajský súd vo svojom rozhodnutí v prvom rade citoval a stručne interpretoval
relevantnú právnu úpravu, a síce ustanovenia § 250t ods. 1 OSP vymedzujúce predmet
osobitného konania zahrnutého do právnej úpravy správneho súdnictva – konania proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, stanovujúce tiež podmienku prípustnosti žaloby
o nečinnosť orgánu verejnej správy a takisto ustanovenie § 79 zákona č. 191/1950 Sb.
vymedzujúce protestné orgány, ktorým je zverená kompetencia protestácie zmeniek.
Krajský súd konštatoval, že v prerokúvanej veci sťažovateľa ide o plnenie úloh
spojených s výkonom miestnej štátnej správy prenesených na orgán územnej samosprávy,
v prípade sťažovateľa na mesto, tak ako to predpokladá čl. 71 ods. 1 ústavy. Krajský súd
teda uznal pasivitu odporcu, ktorý vybavil žiadosť sťažovateľa o protestáciu zmenky listom,
v ktorom tvrdil nedostatok svojej právomoci.
Držiac sa princípu subsidiarity správneho súdnictva, účelom ktorého je predchádzať
situáciám, keď by správny súd suploval iné účinné prostriedky nápravy, ktorými dotknutý
subjekt disponuje, krajský súd návrh sťažovateľa zamietol. Poukázal na nevyčerpanie
spomínaných prostriedkov, ako na dôvod neprípustnosti návrhu sťažovateľa.
Ústavný súd preskúmaním odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu
zistil, že ťažiskovému záveru o neprípustnosti návrhu, ku ktorému krajský súd vo svojom
rozhodnutí dospel, predchádzala dostatočne náležitá interpretácia právnej úpravy
aplikovateľnej na skutkový stav prerokúvanej veci.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje ústavnú konformnosť konečného
záveru rozhodnutia krajského súdu o neprípustnosti návrhu sťažovateľa z dôvodu
nevyčerpania účinných primárnych prostriedkov právnej ochrany ako sú napr. sťažnosť
podľa ustanovení § 2 a nasledujúcich zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“) v spojení s ustanovením § 24 ods. 2
s odkazom na ustanovenia § 16 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, príp. sťažnosť podľa
ustanovenie § 11 ods. 4 zákona o sťažnostiach.
Sťažovateľ teda stále disponuje možnosťou domôcť sa vo vzťahu k namietanej
nečinnosti orgánu verejnej správy právnej ochrany prostredníctvom správnej žaloby, ak
zákonom požadované vyčerpanie primárnych prostriedkov nápravy neprinesie želaný efekt
– odstránenie pasivity odporcu. Na realizáciu ústavou zaručeného sťažovateľovho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany všeobecného súdu
existuje stále dostatočný priestor.
Uznesenie krajského súdu tak ústavný súd hodnotí ako zodpovedajúce limitom
garancií čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namietal,
čo súčasne vylučuje sťažovateľom namietané porušenie jednotlivých ústavnoprávnych
princípov obsiahnutých v čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 152 ods. 4 ústavy, ako aj
sekundárne porušenie čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru.
V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou v sústave
všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto
sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo
posudzovať, či návrhu sťažovateľa malo alebo nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však
musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o ňom spĺňalo požiadavku ústavnosti
spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej úpravy
a náležitom odôvodnení rozhodnutia.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa
v označenej časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2011