Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 310/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., P., zastúpenej advokátom Mgr. D. V., P., pre

namietané porušenie základného práva podľa a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 6. apríla 2011 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. mája 2011

doručená sťažnosť M. L., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. D. V.,

P., pre namietané porušenie základného práva podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2011.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka vystupovala ako odporkyňa v konaní

o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom na Okresnom súde Prešov

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Navrhovateľom bol bývalý manžel

sťažovateľky, ktorý žiadal zrušiť podielové spoluvlastníctvo nehnuteľnosti, v ktorej

sťažovateľka bývala s maloletými deťmi, prikázať ju do vlastníctva sťažovateľky a zaviazať

ju zaplatiť mu polovicu ceny tejto nehnuteľnosti. Sťažovateľka žiadala, aby súd postupoval

podľa a zamietol návrh z dôvodov hodných osobitného

zreteľa a podielové vlastníctvo nezrušil a nevyporiadal. Okresný súd rozhodol v súlade

s návrhom navrhovateľa. Proti tomuto rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala. Odvolací súd

rozhodnutím sp. zn. zo 6. apríla 2011 rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil. Postup a rozhodovanie súdov oboch stupňov bolo podľa sťažovateľky nezákonné

a protiústavné.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:

«V konečnom dôsledku Krajský súd v Prešove, ako i Okresný súd v Prešove porušil

základný ústavný i zákonný princíp o práve účastníkov súdneho konania na tzv. „rovnosť

zbraní". Nedodržaním tohto princípu, súdy oboch stupňov akceptovali len návrh žalobcu,

p. M. L., ktorý za každú cenu bez ohľadu na právne, finančné a sociálne dôsledky, trval na

zrušení podielového spoluvlastníctva k bytu a na prikázaní jeho spoluvlastníckeho podielu

do vlastníctva sťažovateľky i napriek tomu, že toto vlastníctvo po celý čas súdneho konania

odmietala prijať, a to z pochopiteľných dôvodov, že týmto by sa dostala do totálnej

nelikvidity, lebo nemá takú ekonomickú a finančnú bonitu, ktorá by garantovala prípadný

záväzok vyplatiť hodnotu získaného vlastníctva. Naopak, súdy oboch stupňov vôbec

nevykonali dokazovanie tak, aby žalobca, M. L. sa jednoznačne vyjadril, prečo pri zrušení

spoluvlastníckeho práva k bytu nechce, aby jemu súd prikázal do jeho výlučného vlastníctva

spoluvlastnícky podiel sťažovateľky k bytu.»

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa

6.4.2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa

29.11.2010, boli porušené základné práva M. L., bytom P., jej právo na súdnu ochranu

podľa č. 46 ods. 1 , ako i jej sloboda pri rozhodovaní o jej

vlastníckom práve podľa SR a tomu zodpovedajúce jej základné ľudské práva

podľa Listiny základných práv a slobôd vyhlásené ústavným

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 6.4.2011 sa zrušuje

a vracia sa na opätovné rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

3. Priznáva sťažovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 €, ktorú je

povinný zaplatiť Krajský súd v Prešove do 2 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Priznáva trovy konania právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej právnym

zástupcom sťažovateľky, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56

, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je

dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka namieta porušenie označených

základných práv uznesením krajského súdu, ktorý v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie

prvostupňového súdu a rozhodol v jej neprospech tým, že nezohľadnil argumenty

sťažovateľky a neaplikoval ustanovenie . Podľa tohto

ustanovenia súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezruší a nevyporiada

spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

Sťažovateľka v konaní poukazovala na svoj zdravotný stav a zlú sociálnu situáciu, na ktoré

mal súd prihliadnuť a podielové vlastníctvo z toho dôvodu nezrušiť a nevyporiadať.

Krajský súd poukázal na „výstižné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého

rozsudku“, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia k návrhom sťažovateľky uviedol:

„Ešte na začiatku sa však súd musel vyporiadať s argumentom zo strany odporkyne,

aby súd postupoval v zmysle ust. a návrh navrhovateľa

zamietol z dôvodov hodných osobitného zreteľa. K zamietnutiu návrhu na zrušenie

a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva môže dôjsť iba výnimočne. Je to v prípade, ak

vec tvoriaci predmet spoluvlastníctva nie je reálne deliteľný a ďalším dvom spôsobom

zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva bránia dôvody hodné osobitného

zreteľa. Ich existenciu súd musí starostlivo skúmať individuálne v každej prejednávanej

veci. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť napríklad zdravotný stav, prípadne vek

odporkyne a podobne. Dôvodmi sú prevažne okolnosti subjektívneho charakteru na strane

odporkyne (zdravotný stav, sociálna situácia) a na strane navrhovateľa, že pre neho nie je

nutnosťou vyporiadanie tohto spoluvlastníckeho podielu. Všetky tieto okolnosti treba brať

a zvažovať vysoko individuálne.

V tomto prípade však podľa názoru súdu nebolo možné postupovať v zmysle

ust. . Odporkyňa sa bránila svojim zdravotným stavom,

ako aj zdravotným stavom maloletej dcéry T. Predložila však súdu len dôkaz o tom, že ona

sama podstupuje gynekologickú liečbu, a že sa podrobila gynekologickým zákrokom. Súd

však má za to, že táto okolnosť nie je závažným zdravotným stavom a závažným ochorením,

ktoré by odporkyňu diskvalifikovali napríklad z pracovného, sociálneho, spoločenského

života dlhodobo. Jednalo sa o zákroky, ktoré nie sú život ohrozujúce a našťastie ani vážne.

Taktiež o zdravotnom stave maloletej T. predložila odporkyňa iba správu z Centra

pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Prešove, z ktorej vyplýva, že

dcéra Tatiana má poruchy učenia, pomalé tempo práce a dekoncentráciu pozornosti, čo

určite nie je závažný zdravotný stav. Táto správa hovorí len o tom, že odporkyňa sa musí

dcére viac venovať, čo sa týka prípravy do školy, má špeciálne výchovné a vzdelávacie

potreby, nie je však dokladom o zhoršenom zdravotnom stave dcéry odporkyne. Taktiež aj

poukazovanie odporkyne na zlú sociálnu situáciu v tomto prípade podľa názoru súdu

neobstojí. Sociálna situácia, ktorú mal zákonodarca na mysli ako dôvod hodný osobitného

zreteľa, by mala podľa názoru súdu byť trvalá, dlhodobá a nemeniteľná. V tomto prípade

však tomu tak nie je. Odporkyňa je 40-ročná zdravá žena, ktorá sa môže začleniť do

pracovného procesu a aj počas konania pracovala. Ak aj v súčasnej dobe je poberateľkou

sociálnej dávky, neznamená to, že je to dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného

zákonného ustanovenia. Ako už súd vyššie spomenul, táto sociálna situácia by musela byť

závažnejšia a najmä dlhodobá, čo v tomto prípade nie je a odporkyňa má všetky

predpoklady na to, aby opäť pracovala.

Na druhej strane návrh navrhovateľa je v zmysle citovaných zákonných ustanovení

dôvodný. Navrhovateľ sám nevlastní inú nehnuteľnosť, čo bolo v konaní preukázané pri

oslobodzovaní od súdneho poplatku. Súd má teda za to, že návrh navrhovateľa na

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bol dôvodný a nebol dôvod postupovať v zmysle

ustanovenia .

Ak súd teda pristúpil k vyporiadaniu, prikázal predmetnú nehnuteľnosť do vlastníctva

odporkyne, ktorá v predmetnom byte s maloletými deťmi býva. Zároveň ju zaviazal

k zaplateniu polovice ceny predmetnej nehnuteľnosti a to 24.800,- Eur. Cenu nehnuteľnosti

mal súd preukázanú z citovaného znaleckého posudku Ing. M. F. a túto cenu žiaden z

účastníkom nenamietal. S poukazom však na skutočnosti, ktoré boli vyššie uvedené a to, že v

súčasnej dobe odporkyňa nemá stále zamestnanie a zabezpečuje starostlivosť o maloleté

deti, súd považoval za primerané poskytnúť odporkyni dlhšiu lehotu na vyplatenie

navrhovateľa. Lehota 1 rok po právoplatnosti tohto rozsudku sa súdu javí ako primeraná

lehota na to, aby odporkyňa dokázala svoju situáciu vyriešiť, či už vymenením bytu za

menší, úverom a podobne, aby si splnila povinnosť určenú v tomto rozsudku.“

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o nesprávnosti postupu

a neodôvodnenosti rozsudku krajského súdu, pretože podľa jej názoru krajský súd

nezohľadnil jej argumentáciu pre aplikovanie .

Všeobecné súdy nezohľadnili okolnosti tvrdené sťažovateľkou, ktoré mali podľa nej

charakter dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd po preskúmaní podania a jeho príloh zastáva názor, že všeobecné súdy

dostatočne ozrejmili, čím sa riadili pri posúdení možností vyporiadania, resp.

nevyporiadania spoluvlastníctva a pri posúdení existencie dôvodov hodných osobitného

zreteľa. Ide o okolnosti, ktoré nemožno definovať všeobecne a paušálne, pretože sú

špecifické pre každý jednotlivý prípad. V týchto otázkach je oprávnený podľa okolností

konkrétneho prípadu rozhodnúť všeobecný súd. Je jeho úlohou vyhodnotiť dôkaznú

situáciu, vymedziť so zreteľom na konkrétne okolnosti veci obsah právneho pojmu „dôvody

hodné osobitného zreteľa“ v danej veci a určiť, či priznanie takejto možnosti (t. j. ich

zohľadnenia) je namieste alebo nie. Zároveň je potrebné dodať, že určenie, či v danej veci

ide o v podstate takýto výnimočný prípad, musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne

a presvedčivo odôvodnené, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by

mohol mať črty svojvôle. Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského

súdu mohlo ísť o takýto prípad. Krajský súd zhodne so závermi okresného súdu dospel

k zisteniu, že takéto okolnosti či dôvody neboli preukázané, a preto potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie sa opieralo o dostatočné odôvodnenie prvostupňového

súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Sťažovateľka z dôvodu vlastníctva veci znáša

nielen výhody tohto vlastníctva, ale aj nároky a povinnosti vznesené na vlastníkov.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 6. apríla 2011 dospel ústavný súd k záveru, že uvedené rozhodnutie nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. S ohľadom na to možno teda podľa

názoru ústavného súdu konštatovať, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

porušené neboli.

O prípadnom porušení základného práva podľa a práv podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bolo

možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by sťažnosť sťažovateľky bola v zmysle § 20 ods. 1

náležite zdôvodnená námietkou porušenia základného práva

vlastniť majetok. Ústavný súd je podľa ustanovenia

viazaný petitom návrhu, preto nemôže pri absencii zdôvodnenia preskúmať vznesené

námietky. Podobne v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka uvádza aj čl. 11, čl. 12, čl. 13,

, , , a , ktoré vôbec nezdôvodnila ani neuviedla v petite

sťažnosti, preto ústavný súd nemohol vznesené porušenie týchto práv preskúmať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú a odmietol ju podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011