Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 308/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť U. P., P., Ing. P. S., P., a Ing. R. B., P., zastúpených

advokátom JUDr. P. H., R., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd,

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom

Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť U. P., Ing. P. S. a Ing. R. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 20. júna

2011 a poštou 21. júna 2011 doručená sťažnosť U. P. (ďalej len „sťažovateľ 1“), Ing. P. S.

(ďalej len „sťažovateľ 2“) a Ing. R. B. (ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu len „sťažovatelia“)

vo veci namietaného porušenia a 4 a

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 20. júna 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby RNDr. M. S. (ďalej len „žalobca“) proti

sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 2 ako žalovaným 1 a 2 rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -276 zo 4. marca 2010 bolo určené,

že spoluvlastnícky podiel k pozemkovým nehnuteľnostiam ležiacim v kat. úz. P. patrí

žalobcovi. Na základe odvolania sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 rozsudkom krajského súdu

č. k. -308 z 23. februára 2011 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že

sa určitým spôsobom upravilo parcelné označenie sporných nehnuteľností.

Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu označených práv podľa , listiny,

dohovoru a dodatkového protokolu. Sťažovateľ 1 v konaní namietal nedostatok vecnej

pasívnej legitimácie, keďže nie je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník

spoluvlastníckeho podielu požadovaného žalobcom. Sťažovateľ 2 namietal nedôvodnosť

žaloby, lebo jeho otec ako právny predchodca nadobudol sporný spoluvlastnícky podiel

vydržaním, čo osvedčoval neperfektnou kúpnou zmluvou medzi právnymi predchodcami

žalobcu a sťažovateľa 2, ktorej existencia bola preukázaná tak listinnými dôkazmi, ako aj

výpoveďou J. S. Navyše, ešte pred vydaním rozsudku okresného súdu sťažovateľ 2

previedol vlastnícke právo k spornému spoluvlastníckemu podielu na sťažovateľa 3.

Žalobca napriek dosiaľ uvedenému nevzal späť žalobu proti sťažovateľovi 1 a nepodal ani

návrh, aby do konania namiesto sťažovateľa 2 vstúpil sťažovateľ 3. Podľa krajského súdu

sťažovateľ 1 síce nie je zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva, napriek tomu mu svedčí

vecná pasívna legitimácia, pretože podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov zastupuje

ostatných podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti a vystupuje namiesto nich.

Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, podľa

ktorého vlastníctvo svedčí žalobcovi, a nie sťažovateľovi 2. Zmenu rozsudku okresného

súdu odôvodnil tým, že na liste vlastníctva došlo k zmene v označení pozemkov, keď

namiesto parc. č. 2078/0/01 a parc. č. 2078/0/2 v čase vydania rozsudku krajského súdu

existovala už len parc. č. 2078. Ďalším dôvodom zmeny rozsudku okresného súdu bola

skutočnosť, že pokiaľ by vo výroku rozsudku nebolo určené, že sporný spoluvlastnícky

podiel má ubudnúť zo spoluvlastníckeho podielu zapísaného v prospech sťažovateľa 2,

musel by kataster nehnuteľností pri zápise rozsudku súdu zmenšiť podiely všetkých

podielových spoluvlastníkov.

Krajský súd sa v dostatočnej miere a ústavne akceptovateľným spôsobom

nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 uvedenými

v odvolaní a najmä (napriek tomu, že mal k dispozícii aktuálny výpis z listu vlastníctva) sa

nevysporiadal s tým, že osoba zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník sporného

spoluvlastníckeho podielu (sťažovateľ 3) nie je účastníkom súdneho konania. Práve naopak,

účastníci súdneho konania na strane žalovanej nie sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako

jeho vlastníci. Pred vydaním svojho rozsudku si krajský súd zadovážil aktuálny výpis z listu

vlastníctva, no napriek tomu žalobu nezamietol. Práve naopak, prekročiac rozsah svojho

oprávnenia zmenil rozsudok okresného súdu spôsobom, ktorý žalobca nikdy nepožadoval.

Keďže išlo o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, proti ktorému je dovolanie

prípustné iba podľa , sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2

nepodali dovolanie. Sťažovateľ 3 vôbec nebol oprávnený podávať opravné prostriedky,

keďže nebol účastníkom konania.

Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. s tým, aby bol rozsudok z 23. februára 2011

zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov právneho

zastúpenia advokátom.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -308 z 23. februára 2011 vyplýva, že

ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. -276 zo 4. marca 2010, a to

čo do označenia sporných parciel a vymedzenia, že sporné parcely sú vedené na meno

sťažovateľa 2. Podľa názoru krajského súdu ide len o formálnu zmenu rozsudku okresného

súdu z dôvodu upresnenia výroku, keďže namiesto parc. č. 2078/0/01 a parc. č. 2078/0/2 je

uvedená už len parc. č. 2078. Ďalej bolo potrebné do výroku doplniť to, čo žalobca vyjadril

síce v texte žaloby, ale nie v navrhovanom výroku rozsudku, a totiž to, že sa domáha

určenia vlastníckeho práva k tomu podielu, ktorý je zapísaný na sťažovateľa 2. Ak by

vo výroku rozsudku nebolo určené, že sporný podiel má ubudnúť zo spoluvlastníckeho

podielu zapísaného v prospech sťažovateľa 2, musela by správa katastra pri zápise

rozhodnutia súdu zmenšiť podiely všetkých podielových spoluvlastníkov.

Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť podľa doložky právoplatnosti

21. apríla 2011.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 vychádzajú z toho, že hoci rozsudok krajského súdu je

formálne zmeňujúci, v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok, a preto dovolanie proti

nemu v zmysle nie je prípustné. Zároveň však

v rozpore s tým tvrdia, že krajský súd prekročil rozsah svojho oprávnenia, keď zmenil

rozsudok okresného súdu spôsobom, ktorý žalobca nikdy nepožadoval. Namietajú teda, že

krajský súd rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom žaloby, a že teda išiel vo svojom

rozhodovaní „ultra petit“. Tvrdia, že došlo k ozajstnej zmene rozhodnutia okresného súdu.

Z pohľadu tejto námietky bolo možné podať dovolanie s poukazom na ustanovenie § 238

ods. 1 . Tým je zároveň dané, že sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2

nevyčerpali opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu označených práv účinne

poskytuje a na ktorého použitie boli oprávnení.

Keďže sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 ani len netvrdili (tým menej preukázali), že by

dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, neprichádzal ani do úvahy

postup ústavného súdu v zmysle .

Odlišná je situácia týkajúca sa sťažnosti sťažovateľa 3. Na rozhodnutie o tejto časti

podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z už citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Zo skutkového stavu je zrejmé, že sťažovateľ 3 vôbec nebol účastníkom konania

vedeného všeobecnými súdmi, hoci podľa vlastného názoru ním mal byť, keďže v priebehu

prvostupňového konania sťažovateľ 2 naňho prepísal vlastnícke právo k spornému

spoluvlastníckemu podielu. Keďže sťažovateľ 3 nebol účastníkom konania, právoplatný

rozsudok nie je ani pre neho záväzný. Nič mu preto nebráni podať žalobu všeobecnému

súdu proti žalobcovi o určenie, že sporný spoluvlastnícky podiel mu patrí. Sťažovateľ 3 teda

dosiaľ nevyužil možnosť ochrany označených práv v konaní pred všeobecným súdom.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2

tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011