Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 308/2011
PDF · 134.83 KB
No categories available
II. ÚS 308/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť U. P., P., Ing. P. S., P., a Ing. R. B., P., zastúpených
advokátom JUDr. P. H., R., vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17 Co 121/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť U. P., Ing. P. S. a Ing. R. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 20. júna
2011 a poštou 21. júna 2011 doručená sťažnosť U. P. (ďalej len „sťažovateľ 1“), Ing. P. S.
(ďalej len „sťažovateľ 2“) a Ing. R. B. (ďalej len „sťažovateľ 3“, spolu len „sťažovatelia“)
vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 17 Co 121/2010. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 20. júna 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby RNDr. M. S. (ďalej len „žalobca“) proti
sťažovateľovi 1 a sťažovateľovi 2 ako žalovaným 1 a 2 rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 145/2006-276 zo 4. marca 2010 bolo určené,
že spoluvlastnícky podiel k pozemkovým nehnuteľnostiam ležiacim v kat. úz. P. patrí
žalobcovi. Na základe odvolania sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 rozsudkom krajského súdu
č. k. 17 Co 121/2010-308 z 23. februára 2011 bol rozsudok okresného súdu zmenený tak, že
sa určitým spôsobom upravilo parcelné označenie sporných nehnuteľností.
Podľa názoru sťažovateľov došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny,
dohovoru a dodatkového protokolu. Sťažovateľ 1 v konaní namietal nedostatok vecnej
pasívnej legitimácie, keďže nie je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník
spoluvlastníckeho podielu požadovaného žalobcom. Sťažovateľ 2 namietal nedôvodnosť
žaloby, lebo jeho otec ako právny predchodca nadobudol sporný spoluvlastnícky podiel
vydržaním, čo osvedčoval neperfektnou kúpnou zmluvou medzi právnymi predchodcami
žalobcu a sťažovateľa 2, ktorej existencia bola preukázaná tak listinnými dôkazmi, ako aj
výpoveďou J. S. Navyše, ešte pred vydaním rozsudku okresného súdu sťažovateľ 2
previedol vlastnícke právo k spornému spoluvlastníckemu podielu na sťažovateľa 3.
Žalobca napriek dosiaľ uvedenému nevzal späť žalobu proti sťažovateľovi 1 a nepodal ani
návrh, aby do konania namiesto sťažovateľa 2 vstúpil sťažovateľ 3. Podľa krajského súdu
sťažovateľ 1 síce nie je zapísaný ako vlastník na liste vlastníctva, napriek tomu mu svedčí
vecná pasívna legitimácia, pretože podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 181/1995 Z. z. o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov zastupuje
ostatných podielových spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti a vystupuje namiesto nich.
Vo vzťahu k sťažovateľovi 2 sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, podľa
ktorého vlastníctvo svedčí žalobcovi, a nie sťažovateľovi 2. Zmenu rozsudku okresného
súdu odôvodnil tým, že na liste vlastníctva došlo k zmene v označení pozemkov, keď
namiesto parc. č. 2078/0/01 a parc. č. 2078/0/2 v čase vydania rozsudku krajského súdu
existovala už len parc. č. 2078. Ďalším dôvodom zmeny rozsudku okresného súdu bola
skutočnosť, že pokiaľ by vo výroku rozsudku nebolo určené, že sporný spoluvlastnícky
podiel má ubudnúť zo spoluvlastníckeho podielu zapísaného v prospech sťažovateľa 2,
musel by kataster nehnuteľností pri zápise rozsudku súdu zmenšiť podiely všetkých
podielových spoluvlastníkov.
Krajský súd sa v dostatočnej miere a ústavne akceptovateľným spôsobom
nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 uvedenými
v odvolaní a najmä (napriek tomu, že mal k dispozícii aktuálny výpis z listu vlastníctva) sa
nevysporiadal s tým, že osoba zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastník sporného
spoluvlastníckeho podielu (sťažovateľ 3) nie je účastníkom súdneho konania. Práve naopak,
účastníci súdneho konania na strane žalovanej nie sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako
jeho vlastníci. Pred vydaním svojho rozsudku si krajský súd zadovážil aktuálny výpis z listu
vlastníctva, no napriek tomu žalobu nezamietol. Práve naopak, prekročiac rozsah svojho
oprávnenia zmenil rozsudok okresného súdu spôsobom, ktorý žalobca nikdy nepožadoval.
Keďže išlo o potvrdzujúci rozsudok krajského súdu, proti ktorému je dovolanie
prípustné iba podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku, sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2
nepodali dovolanie. Sťažovateľ 3 vôbec nebol oprávnený podávať opravné prostriedky,
keďže nebol účastníkom konania.
Sťažovatelia navrhujú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu v konaní vedenom
krajským súdom pod sp. zn. 17 Co 121/2010 s tým, aby bol rozsudok z 23. februára 2011
zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov právneho
zastúpenia advokátom.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 17 Co 121/2010-308 z 23. februára 2011 vyplýva, že
ním bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 145/2006-276 zo 4. marca 2010, a to
čo do označenia sporných parciel a vymedzenia, že sporné parcely sú vedené na meno
sťažovateľa 2. Podľa názoru krajského súdu ide len o formálnu zmenu rozsudku okresného
súdu z dôvodu upresnenia výroku, keďže namiesto parc. č. 2078/0/01 a parc. č. 2078/0/2 je
uvedená už len parc. č. 2078. Ďalej bolo potrebné do výroku doplniť to, čo žalobca vyjadril
síce v texte žaloby, ale nie v navrhovanom výroku rozsudku, a totiž to, že sa domáha
určenia vlastníckeho práva k tomu podielu, ktorý je zapísaný na sťažovateľa 2. Ak by
vo výroku rozsudku nebolo určené, že sporný podiel má ubudnúť zo spoluvlastníckeho
podielu zapísaného v prospech sťažovateľa 2, musela by správa katastra pri zápise
rozhodnutia súdu zmenšiť podiely všetkých podielových spoluvlastníkov.
Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť podľa doložky právoplatnosti
21. apríla 2011.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Sťažnosť sťažovateľa 1 a sťažovateľa 2 treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 vychádzajú z toho, že hoci rozsudok krajského súdu je
formálne zmeňujúci, v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok, a preto dovolanie proti
nemu v zmysle § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné. Zároveň však
v rozpore s tým tvrdia, že krajský súd prekročil rozsah svojho oprávnenia, keď zmenil
rozsudok okresného súdu spôsobom, ktorý žalobca nikdy nepožadoval. Namietajú teda, že
krajský súd rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom žaloby, a že teda išiel vo svojom
rozhodovaní „ultra petit“. Tvrdia, že došlo k ozajstnej zmene rozhodnutia okresného súdu.
Z pohľadu tejto námietky bolo možné podať dovolanie s poukazom na ustanovenie § 238
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Tým je zároveň dané, že sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2
nevyčerpali opravný prostriedok, ktorý im zákon na ochranu označených práv účinne
poskytuje a na ktorého použitie boli oprávnení.
Keďže sťažovateľ 1 a sťažovateľ 2 ani len netvrdili (tým menej preukázali), že by
dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, neprichádzal ani do úvahy
postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Odlišná je situácia týkajúca sa sťažnosti sťažovateľa 3. Na rozhodnutie o tejto časti
podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Zo skutkového stavu je zrejmé, že sťažovateľ 3 vôbec nebol účastníkom konania
vedeného všeobecnými súdmi, hoci podľa vlastného názoru ním mal byť, keďže v priebehu
prvostupňového konania sťažovateľ 2 naňho prepísal vlastnícke právo k spornému
spoluvlastníckemu podielu. Keďže sťažovateľ 3 nebol účastníkom konania, právoplatný
rozsudok nie je ani pre neho záväzný. Nič mu preto nebráni podať žalobu všeobecnému
súdu proti žalobcovi o určenie, že sporný spoluvlastnícky podiel mu patrí. Sťažovateľ 3 teda
dosiaľ nevyužil možnosť ochrany označených práv v konaní pred všeobecným súdom.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011