Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 317/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť T. D., N., zastúpeného advokátom Mgr. J. V., Advokátska

kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

, a a ods. 4 uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011

doručená sťažnosť T. D., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 a ods. 4

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. apríla 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 6. mája 2010 uznaný

vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v súbehu

s prečinom výtržníctva podľa . Predmetný rozsudok

bol krajským súdom v odvolacom konaní zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu

na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa vyjadrenia sťažovateľa odvolací súd vo svojom

uznesení uviedol, že „ - je toho názoru, že napriek rozsiahlemu dokazovaniu zatiaľ

nemožno jednoznačne vychádzať z výpovede obžalovaného, v ktorej sa pred vyšetrovateľom

k spáchaniu skutku priznal

- v prípade zistenia zhody výpovedí obžalovaného v pozícii svedka a obvineného nebude

postačujúce tvrdenie vyšetrovateľa o spontánnosti výpovede

- výpoveď obvineného ako svedka nemožno v trestnom konaní považovať za svedecký dôkaz

- úlohou súdu I. st. bude stotožniť osobu obžalovaného s osobou páchateľa, a to opätovným

výsluchom poškodeného prípadne iných osôb“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že «Následne Okresný súd Nové Zámky

rozsudkom zo dňa 27.01.2011 (ďalej len „rozsudok 2“) rozhodol prakticky zhodne

s rozsudkom 1, a to napriek tomu, že neboli vykonané žiadne úkony, ktoré by mohli byť

považované za úlohu súdu stotožniť osobu obžalovaného s osobou páchateľa, ba práve

naopak, poškodený opätovne vylúčil, že by mu zranenia spôsobil obžalovaný a ostatní

svedkovia neboli prítomní pri napadnutí poškodeného.»

Podľa sťažovateľa sa okresný súd v danom rozsudku „nijakým spôsobom nezaoberal

s otázkou stotožnenia osoby obžalovaného s osobou páchateľa, a to napriek tomu, že

z právneho názoru nadriadeného súdu bolo zrejmé, že na základe dovtedy vykonaných

dôkazov nebolo možné vyvodiť záver o tom, že skutok spáchal obžalovaný“.

Proti rozsudku okresného súdu z 27. januára 2011 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. apríla 2011, ktorým

odvolanie sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ uviedol, že mu dotknuté uznesenie nebolo do

dňa spísania sťažnosti v písomnom vyhotovení doručené, preto pri svojej argumentácii

vychádzal len z obsahu ústneho odôvodnenia rozhodnutia. Na tomto mieste sťažovateľ

formuloval túto argumentáciu:

«Pri odôvodnení uznesenia 2 sa už Krajský súd v Nitre nijakým spôsobom

nezaoberal so skutočnosťou, že v odôvodnení uznesenia 1 uložil I. st. súdu stotožniť osobu

obžalovaného s osobou páchateľa, nijakým spôsobom neodôvodnil zmenu právneho názoru,

resp. to, na základe ktorých dôkazov považoval túto úlohu za splnenú.

Mám za to, že týmto konaním Krajský súd v Nitre porušil ústavné právo

obžalovaného a sťažovateľa na súdnu ochranu, súčasťou ktorého je aj právo

na odôvodnenie, keďže táto námietka ohľadne nesplnenia úlohy stotožniť osobu páchateľa

s osobou obžalovaného možno považovať za takú, ktorá má rozhodujúci význam

pre rozhodnutie.

Krajský súd sa nijakým spôsobom nezaoberal ani tým, že I. st. súd pri odôvodnení

rozsudku vychádzal zo skutočností, ktoré vôbec nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,

napr. že „na chodbe súdu pri vstupe do pojednávacej siene P. D. svojmu otcovi (poškodený)

povedal „povedz to na cigánov“ „...“. Takáto skutočnosť nebola nikdy poznačená ani

v zápisnici a ani svedkovi, ani poškodenému neboli položené žiadne otázky v tomto smere,

preto ani nemohli odmietnuť vyjadriť sa k týmto skutočnostiam, ku ktorým údaje malo dôjsť

na chodbe súdu. Ak túto skutočnosť použil ako dôkaz o nevierohodnosti svedka

a poškodeného, tak potom došlo k porušeniu základné práva obžalovaného vyjadriť sa

ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré je zakotvené v článku 48 ods. 2 SR.

Krajský súd sa nezaoberal ani tým, že vykonaním dokazovaním vyšlo najavo, že

výpovede obžalovaného v pozícii svedka a v pozícii obvineného sú totožné napriek tomu, že

tieto úkony boli podľa datovania zápisníc realizované s vyše mesačným odstupom.

Za účelom porovnania zhody výpovedí obhajca obžalovaného vyhotovil aj porovnanie

oboch výpovedí v programe Word, ktoré predkladáme. Sťažovateľ má za to, že došlo

v podstate k okopírovaniu jeho výpovede vrátane gramatických chýb, slovosledu, tvaru,

pádov a podobne, čím došlo k porušeniu základného práva obvineného na obhajobu podľa

článku 50 ods. 3 , ktorého súčasťou je i právo obvineného vypovedať spontánne.»

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd

vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv sťažovateľa

zaručených , , a a ods. 4 uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 6. apríla 2011, toto rozhodnutie zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, , a a ods. 4 uznesením krajského súdu

sp. zn. zo 6. apríla 2011, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie podané proti

prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania označených

trestných činov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil

nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa obvinený má právo odoprieť výpoveď; tohto práva ho

nemožno pozbaviť nijakým spôsobom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom (rozhodnutím) orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

(rozhodnutím orgánu verejnej moci) a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu

verejnej moci) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, , ).

Jedným z ťažiskovým argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení

ustanovení upravujúcich povinnosti prvostupňového súdu

po zrušení rozsudku a vrátení veci odvolacím súdom, ktorým pochybením sa odvolací súd

podľa názoru sťažovateľa nezaoberal. V uvedenom postupe odvolacieho súdu videl

sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

.

V ďalšej rovine sťažovateľ predostrel argumentáciu, podľa ktorej prvostupňový súd

porušil jeho právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, pretože mu neumožnil vyjadriť sa

k záveru okresného súdu o nedôveryhodnosti jedného zo svedkov, pričom podľa tvrdenia

sťažovateľa sa krajský súd touto otázkou nezaoberal. Podľa sťažovateľa sa toto pochybenie

malo premietnuť do porušenia základného práva zaručeného .

Napokon sťažovateľ formuloval námietku porušenia svojho základného práva

na obhajobu zaručeného , ku ktorému podľa jeho názoru došlo

odopretím jeho „práva vypovedať spontánne“, keď podľa jeho tvrdenia bola

„skopírovaná“ zápisnica o jeho výsluchu v pozícii svedka do zápisnice o jeho výsluchu už

v pozícii obvineného.

Ústavný súd preskúmal predmetné uznesenie krajského súdu, aby zistil, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. sú

zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov , porušenie ktorých namieta.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z dotknutého uznesenia krajského súdu

ústavný súd zistil tieto okolnosti týkajúce sa kontextu argumentácie sťažnosti, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ napadol prvostupňové rozhodnutie okresného súdu z 27. januára 2011

odvolaním, v ktorom „Poukazoval na to, že z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Nitre, ktorým bol zrušený pôvodný rozsudok súdu I. stupňa, bolo úlohou tohto súdu

stotožniť osobu obžalovaného s osobou páchateľa, a to opätovným výsluchom poškodeného

a iných osôb, ako aj výsluchom vyšetrovateľa k okolnostiam výsluchu jeho osoby. Podľa

jeho názoru, súd I. stupňa nesplnil jemu nariadené úlohy odvolacím súdom.

Po zadovážení originálov zápisníc o výsluchu jeho osoby v procesnom postavení

svedka a v procesnom postavení obvineného vyšlo najavo, že tieto sa zhodujú, pričom

drobné odchýlky sa týkajú iba marginálnych skutočností. Z porovnania je teda zrejmé, že

obsah a text výpovedí je totožný, preto nemožno súhlasiť s názorom súdu I. stupňa, že by sa

obe zápisnice zhodovali iba v základných bodoch, keďže sú doslova totožné. V tejto

súvislosti mal vyšetrovateľ Ing. Š. vysvetliť zhodu obsahu výpovedí. Podľa jeho názoru

zhodu nevedel hodnoverne vysvetliť, ba dokonca vznikli ďalšie pochybnosti ohľadne

vyhotovenia zápisníc.

Čo sa týka výsluchu príslušníkov polície, títo sa nijakým spôsobom nevedeli vyjadriť

v tom smere, aby bolo možné stotožniť osobu páchateľa s jeho osobou, keďže sa vedeli

vyjadriť iba k otázke, ako sa dostal na políciu na výsluch, resp. či na neho bol vyvíjaný

nátlak.

Poškodený vo svojom opätovnom výsluchu opakovane potvrdil, že zranenia popísané

v znaleckom posudku mu nespôsobil on. Nebolo nijakým spôsobom preukázané ani to, že by

sa mu mal poškodený snažiť pomôcť. Poukázal na to, že pôvodne podozrievali zo spáchania

tejto trestnej činnosti svedka Z. B. a podozrenie na jeho osobu (teda na osobu

obžalovaného) mohlo padnúť jedine tak, že ho musel označiť samotný poškodený. Ani

samotný znalec nevedel uviesť, ktoré zo zranení mohli jednoznačne vzniknúť pádom, a ktoré

napadnutím. Táto okolnosť je pritom významná z dôvodu, že samotný poškodený pri svojom

prvom výsluchu tvrdil, že zranenia, ktoré utrpel, boli spôsobené pádom do jamy a neskôr

na hlavnom pojednávaní tvrdil, že bol napadnutý inou osobu, jednoznačne však vylúčil, že

by to bol on. Neboli zabezpečené ani žiadne stopy z miesta činu, a preto nemožno

akceptovať tvrdenie, že na tele poškodeného a na jeho hlave boli stopy obuvi.

Súd I. stupňa rozhodol v rozpore so zásadou in dubio pro reo, so zásadou zákonnosti

dôkazov kontradiktórnosti konania, zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností,

ako aj zásadou hodnotenia dôkazov získaných zákonným spôsobom.“.

Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľa (ako aj o odvolaní podanom súčasne

zo strany obžaloby) rozhodol vo svojom uznesení zo 6. apríla 2011 tak, že ho ako

nedôvodné zamietol.

V úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia krajský súd uviedol, že okresný súd

na základe zákonného a úplného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu

nevyhnutnom pre rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa v súlade s požiadavkami

ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Konštatoval, že skutkové zistenia korešpondujú

s vykonanými dôkazmi, ktorými bolo jednoznačne preukázané spáchanie skutku

sťažovateľom. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu hodnotil krajský súd ako

zodpovedajúce požiadavkám ustanovenia , v ktorom

konajúci súd v dostatočnom rozsahu popísal úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení

dôkazov vykonanom v súlade so zásadou zakotvenou v ustanovení § 2 ods. 12

trestnoprocesného kódexu. Odvolací súd zdôraznil, že sa s vykonaným hodnotením dôkazov

a s jemu zodpovedajúcimi úvahami stotožnil.

Krajský súd sa vyjadril aj k otázke predchádzajúceho zrušenia prvostupňového

rozsudku a v tejto súvislosti uviedol, že v zrušujúcom rozhodnutí vrátil okresnému súdu

trestnú vec sťažovateľa podľa , aby ju tento znovu

prerokoval a rozhodol, pričom jeho úlohou bolo zadovážiť originál sťažovateľom

predloženej zápisnice o výsluchu sťažovateľa v pozícii svedka a túto skonfrontovať

so zápisnicou o výsluchu sťažovateľa v pozícii obvineného v prípravnom konaní. V prípade

zistenia zhody bolo úlohou okresného súdu vypočuť vyšetrovateľa vykonávajúceho

prípravné konanie na účely vysvetlenia a hodnoverného zdôvodnenia takejto zhody. Krajský

súd tiež zaviazal okresný súd stotožniť osobu obžalovaného (sťažovateľa) s osobou

páchateľa nielen výsluchom svedka poškodeného, ale aj výsluchom iných svedkov, ktorí by

mohli obranu sťažovateľa a vyšetrovateľa k postupu a okolnostiam výsluchu potvrdiť alebo

vyvrátiť.

Krajský súd v uznesení zo 6. apríla 2011 neakceptoval obranu sťažovateľa

a skonštatoval, že jeho vina bola jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukázaná,

pretože po zrušení predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia okresný súd doplnil

dokazovanie obstaraním spornej zápisnice, výsluchom vyšetrovateľa vykonávajúceho

vyšetrovanie v prípravnom konaní a obstaraním vyjadrenia príslušnej zložky Policajného

zboru (ďalej len „Policajný zbor“). Na základe uvedených podkladov bolo preukázané, že

procesné úkony boli vykonané zákonne a sťažovateľ v pozícii obvineného vypovedal

spontánne, bez použitia akéhokoľvek nátlaku. K zhode v sporných zápisniciach došlo

zrejme z toho dôvodu, že sťažovateľ si pred začatím výsluchu v pozícii obvineného prečítal

svoju výpoveď, ktorú učinil ešte v pozícii svedka a ktorú bez žiadnej námietky po prečítaní

podpísal. Krajský súd vyvodil na tomto mieste záver, že obhajoba sťažovateľa, ktorú založil

na tvrdení o nátlaku orgánov činných v trestnom konaní vykonávajúcich vyšetrovanie, bola

vyvrátená jednak výsluchom príslušníkov Policajného zboru, ako aj skutočnosťou, že

sťažovateľ vo fáze prípravného konania nijako predmetný dôkaz – vykonaný výsluch

sťažovateľa už v pozícii obvineného nenamietal. Krajský súd sa vyjadril, že nemá dôvod

pochybovať o záveroch okresného súdu opierajúcich sa o označené dôkazy, a to aj napriek

neskoršej zmene výpovede sťažovateľa.

Krajský súd následne potvrdil správnosť právnej kvalifikácie ustáleného skutkového

stavu ako zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 v súbehu s prečinom výtržníctva

podľa , pretože poškodenému bola spôsobená ťažká

ujma na zdraví a ku konaniu zároveň došlo na mieste prístupnom verejnosti.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu dospel k týmto

čiastkovým záverom:

Krajský súd vo svojom rozsudku interpretujúc a aplikujúc citované ustanovenia

( a a ) vo všeobecnosti

posúdil postup okresného súdu týkajúci sa napadnutého rozsudku už v úvode ako súladný

so základnými zásadami trestného konania, a síce so zásadou náležitého zistenia skutkového

stavu veci ako nevyhnutného a základného predpokladu na spravodlivé rozhodnutie

a so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Zároveň kvalifikoval odôvodnenie rozsudku ako

zodpovedajúce nárokom ustanovenia vymedzujúceho

náležitosti odôvodnenia rozsudku.

Krajský súd v rámci svojej prieskumnej činnosti neopomenul ústavné limity, ktoré

musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu

a na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia predostrel podrobnú argumentáciu

reflektujúcu na základné argumentačné východiská odvolania sťažovateľa.

Podľa súd, ktorému vec bola vrátená na nové

prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom

rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací

súd nariadil.

Krajský súd vyvrátil obhajobu sťažovateľa o nedodržaní postupu predpísaného

ustanoveniami a podrobne vysvetlil postup okresného súdu

v konaní po zrušení rozsudku, ktorý kvalifikoval ako zodpovedajúci intenciám

formulovaných pokynov, ktoré adresoval okresnému súdu pri zrušení a vrátení veci na nové

prerokovanie a rozhodnutie.

Krajský súd podrobnou argumentáciou podporil záver o zákonnosti jedného

zo získaných dôkazov – výsluchu sťažovateľa v pozícii obvineného obstaraného

v prípravnom konaní a formuloval súbor novovykonaných dôkazov, ktoré spolu s inými

podporili ustálenie skutkového stavu zakladajúceho vinu sťažovateľa.

Napokon krajský súd neopomenul zdôvodniť, prečo považuje za správne závery

okresného súdu týkajúce sa právnej kvalifikácie zisteného skutku.

Na základe predmetných zistení dospel ústavný súd k záveru, že v rámci výkonu

svojej právomoci sa krajský súd v uznesení sp. zn. zo 6. apríla 2011

vysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľa v náležitom rozsahu a jeho relevantným

konštatovaniam predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad dotknutej právnej

úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený záver o vecnej

správnosti sťažovateľom napadnutého prvostupňového rozsudku. Rozhodnutie krajského

súdu teda zodpovedá limitom garancií , ktorých porušenie sťažovateľ

namietal, čo súčasne vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu

do jeho základných práv zaručených a .

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie a

týkajúcich sa základného práva odoprieť výpoveď, ústavný súd konštatuje, že medzi

obsahom označených článkov a sťažovateľom predostretými argumentačnými

námietkami týkajúcimi sa rozhodnutia krajského súdu nenašiel žiadnu relevantnú súvislosť,

preto ako zjavne neopodstatnenú odmietol aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal

porušenie týchto článkov označeným uznesením krajského súdu.

V závere treba zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave

všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto

sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach tohto prípadu ani neprislúchalo

posudzovať, či námietkam sťažovateľa podaným prostredníctvom odvolania malo, alebo

nemalo byť vyhovené. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie

o nich spĺňalo požiadavku ústavnosti spočívajúcu v ústavne konformnom výklade dotknutej

právnej úpravy a v náležitom odôvodnení rozhodnutia.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júla 2011