Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 323/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. Z. a PaedDr. B. Z., Ž., zastúpených Advokátskou

kanceláriou Š., s. r. o., Ž., v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. M. Š., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Z. a PaedDr. B. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011

doručená sťažnosť P. Z. a PaedDr. B. Z. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojich základných práv podľa (ďalej

len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia ako navrhovatelia podali

26. marca 2002 žalobu na okresnom súde vo veci určenia neplatnosti výpovede z nájmu

bytu. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 14. júna 2007, ktorým

žalobu sťažovateľov zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v konaní

a tiež nedostatku naliehavého právneho záujmu. Na základe odvolania sťažovateľov krajský

súd uznesením sp. zn. z 22. októbra 2008 napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd opätovne rozhodol vo veci

rozsudkom sp. zn. z 29. marca 2009, ktorým opätovne žalobu sťažovateľov

zamietol, a to s poukazom na to, že výpoveď, ktorej neplatnosť napadli sťažovatelia, nebola

právnym úkonom spôsobilým vyvolať právne účinky voči obom sťažovateľom, a preto

nebol dôvod zaoberať sa jeho platnosťou či neplatnosťou z hľadiska jeho obsahu a dôvodov

a nemohlo dôjsť ani k zániku ich spoločného nájmu. Proti rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 17. marca 2010 tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu argumentujú, že v označených

konaniach okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich základné právo

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia

v sťažnosti tiež uviedli, že ich vec bola právoplatne skončená až 6. apríla 2011.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej

vyslovil, že v napadnutých konaniach boli porušené ich v sťažnosti označené práva. Tiež

žiadajú, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € (každému

zo sťažovateľov), ako aj úhrada trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Sťažovatelia v sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ( ) a práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) v napadnutých konaniach

okresného súdu a krajského súdu. V súvislosti s porušením svojich práv argumentovali aj

jednotlivými rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne

„vo veci D. K. proti Slovenskej republike konštatoval, že trvanie konania 7 rokov a viac ako

2 mesiace je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Rovnako vo veci Alojz Bako proti

Slovenskej republike sa ESPĽP stotožnil s právnym názorom Ústavného súdu Slovenskej

republiky, že konania trvajúce 8 rokov predstavuje porušenie článku 6. ods. 1 Dohovoru.

Za neprimerane dlhé bolo označené aj konanie, ktoré vyústilo do sťažnosti na ESPĽP

vo veci Bíro proti Slovenskej republike. V čase rozhodovania ESPĽP trvalo už 8 rokov

a 8 mesiacov.“.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné zaujať stanovisko k judikatúre ESĽP uvedenej

sťažovateľmi. Pokiaľ ide o rozhodnutie „vo veci D. K. proti Slovenskej republike“, ústavný

súd nevedel identifikovať, o ktoré konanie a rozhodnutie ide, a teda ani posúdiť, či situácia,

na základe ktorej ESĽP konštatoval rozpor s čl. 6 ods. 1 dohovoru, je totožná, respektíve

obdobná, ako to je v prípade sťažovateľov. Pokiaľ ide o rozhodnutie Bako proti Slovenskej

republike (č. sťažnosti 60227/00 je jediné konanie týkajúce sa sťažovateľa Baka, pozn.),

ESĽP konštatoval, že suma priznaná ústavným súdom vzhľadom na okolnosti prípadu

a rýchlosť, s akou bolo o odškodnení rozhodnuté, nie je neprimeraná. V tejto súvislosti

ústavný súd poukazuje na to, že v prípade sťažovateľa Baka rozhodol ústavný súd nálezom

(sp. zn. z 5. mája 2004), avšak sťažovateľ Bako podal sťažnosť adresovanú

ústavnému súdu v čase, keď ešte konanie prebiehalo, teda namietal porušenie svojich práv

v čase, keď napadnuté konanie ešte nebolo právoplatne ukončené. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd konštatuje, že namietaný rozsudok ESĽP Bako proti Slovenskej republike je

na posudzovaný prípad sťažovateľov neaplikovateľný, pretože situácia, a tým aj východiská

rozhodnutia boli odlišné. V neposlednom rade sa ústavný súd zaoberal aj sťažovateľmi

spomínaným rozsudkom ESĽP Bíro proti Slovenskej republike, pričom konštatuje, že ESĽP

rozhodol v piatich veciach sťažovateľa Bíra, pričom ani v jednej veci nekonštatoval takú

dĺžku konania ako uvádzajú sťažovatelia „v čase rozhodovania ESPĽP trvalo už 8 rokov

a 8 mesiacov“. Navyše, z informácie uvádzanej sťažovateľmi vyplýva, že konanie v čase

rozhodovania ESĽP ešte trvalo, teda nešlo o totožnú situáciu, ako je to v posudzovanom

prípade sťažovateľov.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (aj základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ) môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu tohto práva

nečinnosťou tohto orgánu verejnej moci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu

nemohlo dochádzať (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa i práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie

stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len

vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného

práva ešte mohlo trvať (napr. , , ) a rozhodnutie

ústavného súdu je spôsobilé naplniť uvedený účel ochrany. Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti

Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnuté konania boli právoplatne skončené

6. apríla 2011, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 26. marca 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

zo 17. marca 2010, ktorým bol potvrdený uvedený rozsudok okresného

súdu. Právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie pred všeobecným súdom skončí, je

definitívne nastolená právna istota účastníkov.

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného, ako aj krajského súdu

v napadnutých konaniach sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 6. júna 2011, t. j. v čase,

keď k porušovaniu označených práv už nemohlo dochádzať a ich právna neistota už

nemohla trvať, ústavný súd sťažnosť v súlade s

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného odôvodnenia ústavný súd podotýka, že sťažovatelia mali

dostatok príležitostí v čase, keď konanie, či už pred okresným súdom alebo krajským

súdom, prebiehalo, podať sťažnosť na postup súdu podľa § 62 ods. 1 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov predsedovi príslušného súdu, ktorú ústavný súd štandardne (napr. ,

, ) považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci

na ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čím by

poskytli príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav. O využití tejto

možnosti sa však sťažovatelia v sťažnosti nezmieňujú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011