Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)IV. ÚS 328/2011
PDF · 174.9 KB
No categories available
IV. ÚS 328/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej
kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ
12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou jej listovej korešpondencie s manželom, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. K. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. K. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.
P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania
(ďalej len „policajný orgán“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 12/BOK-ZA-2011
v súvislosti s kontrolou jej listovej korešpondencie; otvorením jej listu z 26. októbra 2010
adresovaného manželovi, ktorý bol v tom čase vo väzbe..., z ktorej bol 2. novembra 2011
prepustený.
Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza, že «je manželka JUDr. P. P., ktorý je
obvinený uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky - úradu
boja proti organizovanej kriminalite č. k. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo spáchania
zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr.
zákona s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zákona formou účastníctva podľa
§ 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného
trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj ako „špecializovaný trestný
súd“) sp. zn. Tp 89/2010 z 22. 10. 2010 bol manžel sťažovateľky podľa § 71 ods. 1 písm. b),
písm. e) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť
dňom 20. 10. 2010 od 10.36 hod. a vykonávala sa v... Uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 6 Tost 31/2010 bolo uznesenie Špecializovaného trestného súdu
podľa ustanovenia § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z 22. 10. 2010 zrušené ako
nezákonné a manžel sťažovateľky bol prepustený na slobodu dňa 02. 11. 2010.
Sťažovateľka zaslala manželovi dňa 26. 10. 2010 list na adresu do... Po prepustení
manžela sťažovateľky na slobodu dňa 29. 11. 2010 bola manželovi sťažovateľky doručená
korešpondencia z..., ktorá okrem iných zásielok obsahovala aj list sťažovateľky, ktorý bol
otvorený. Následne manžel sťažovateľky požiadal o stanovisko UVV..., kto a kedy
predmetné zásielky vrátane listu sťažovateľky otvoril. Vedúci úseku administratívy OPO
ÚVV... v liste zo dňa 07. 12. 2010 oznámil manželovi sťažovateľky, že uvedené zásielky
vrátane listu sťažovateľky boli po doručení do ÚVV... následne zaslané orgánu činnému v
trestnom konaní, ktorý ich ako otvorené následne späť zaslal do ÚVV..., odkiaľ boli zaslané
sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu. Na základe žiadosti manžela sťažovateľky sa k
otvoreniu korešpondencie po prepustení z väzby jej manžela vyjadril aj vyšetrovateľ
Prezídia policajného zboru SR a to vyhotovením záznamu zo dňa 7. 1. 2011, do ktorého
sťažovateľ nahliadol po prvý krát až 12. 5. 2011, pričom v rovnaký deň sa o tom dozvedela
aj sťažovateľka. V zázname vyšetrovateľa zo dňa 7. 1. 2011 sa uvádza, že vyšetrovateľ
nevedel, že v čase vykonávania kontroly korešpondencie dňa 8. 11. 2010 a 9. 11. 2010 bol
manžel sťažovateľky z väzby prepustený a prvýkrát sa to dozvedel od samotného manžela
sťažovateľky dňa 7. 12. 2010.».
Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí, že „došlo k zásahu do ústavou
garantovaného práva na súkromný život tzv. listové tajomstvo, nakoľko bolo zrejmé, že
manžel sťažovateľky je na slobode a teda nie je možné cenzurovať a nahliadať do jej
osobnej korešpondencie. Na dôvažok uvádzam, že k nahliadnutiu do korešpondencie a jej
následnému cenzurovaniu neexistuje ani zákonný podklad...“. Sťažovateľka v tejto
súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby
v znení neskorších predpisov a na tomto základe konštatuje, že „oprávnenie nahliadať do
korešpondencie obvineného nie je žiadnymi právnymi predpismi dané orgánom činným
v trestnom konaní vrátane vyšetrovateľom Prezídia policajného zboru - odboru úradu boja
proti organizovanej kriminalite a to nielen počas trvania väzby obvineného, ale najmä
vtedy, keď je obvinený prepustený na slobodu“.
Sťažovateľka tvrdí, že jej manžel „žiadal o nápravu prokurátora, ten však
protiprávny stav neodstránil“, a v nadväznosti na to tvrdí, že „V systéme orgánov štátnej
moci neexistuje žiaden orgán okrem, Ústavného súdu SR, ktorý by mohol konštatovať
nezákonnosť a protiústavnosť uvedeného konania príslušníka Prezídia policajného zboru
Slovenskej republiky.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
o nej takto rozhodol:
„1. Prezídium Policajného zboru. Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor
Západ, oddelenie vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 porušili
základné právo sťažovateľky podľa článku 22 ods. 1 a 22 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v
súvislosti so kontrolou korešpondencie sťažovateľky s jej manželom po prepustení manžela
sťažovateľky z väzby.
2. Sťažovateľke JUDr. K. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
15 000 Eur (slovom päťnásťtisíc eur), ktoré je Prezídium Policajného zboru Slovenskej
republiky povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Sťažovateľke JUDr. K. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume
312,22 Eur, ktoré je povinné vyplatiť sťažovateľke Prezídium Policajného zboru Slovenskej
republiky, a to účet jej právneho zástupcu JUDr. P. P., advokáta do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2
ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom policajného orgánu v konaní
vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou (otvorením) jej
listu z 26. októbra 2010 adresovaného manželovi, ktorý bol síce v čase napísania listu
vo väzbe, ale 2. novembra 2011 bol z nej prepustený na slobodu.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných
písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných
písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo
iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje
tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Z § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyplýva, že
ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vychádza z toho, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať
postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať
o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného
súdu (IV. ÚS 128/04).
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie svojich ústavou a dohovorom
garantovaných práv postupom policajného orgánu súvisiacim s kontrolou (otvorením) jej
listovej korešpondencie, pričom tvrdí, že okrem ústavného súdu neexistuje žiadny orgán
štátnej moci, ktorý by bol oprávnený „konštatovať nezákonnosť a protiústavnosť uvedeného
konania príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky“. S uvedeným tvrdením sa
ústavný súd nestotožňuje.
Za právne prostriedky nápravy, ktoré v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
sťažovatelia musia vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v obdobných veciach,
ako je vec sťažovateľky, ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje aj podnet
a tiež opakovaný podnet podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov [ďalej len „zákon o prokuratúre“ (pozri § 31 až § 37 tohto zákona, pozn.)];
ústavný súd totiž považuje podnet a opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za také
právne prostriedky nápravy, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje (m. m. napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010
atď.), a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta touto
sťažnosťou.
Sťažovateľka síce tvrdí, že jej manžel „žiadal o nápravu prokurátora, ten však
protiprávny stav neodstránil“, nijako však nepreukazuje, že k tomu naozaj došlo, a už
vonkoncom nie to, akými právnymi prostriedkami jej manžel o to žiadal, t. j. či využil
v danom prípade všetky právne prostriedky nápravy, ktoré mu poskytuje zákon
o prokuratúre, teda aj podnet a následne aj opakovaný podnet. Z povahy veci vyplýva, že
sťažovateľka v danom prípade, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom
(advokátom), musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že v danom prípade márne vyčerpala
všetky právne prostriedky nápravy podľa zákona o prokuratúre.
Ústavný súd v posudzovanej veci nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku,
aby preukázala, či skutočne vyčerpala v danom prípade všetky právne prostriedky nápravy
podľa zákona o prokuratúre, teda podnet, ako aj opakovaný podnet, pretože v danom
prípade prichádza do úvahy aj uplatnenie ďalšieho právneho prostriedku ochrany tých jej
práv, ktorých porušenie touto sťažnosťou namieta. Z povahy veci totiž vyplýva, že ňou
namietaný postup policajného orgánu možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup,
pričom uplatnenie zodpovednosti za takýto postup upravuje zákon č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).
Z § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci aj nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 druhej vety zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Z § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na
základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa
poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (rozumej
všeobecnom súde, pozn.).
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. zjavne vyplýva, že sťažovateľka sa
môže účinne domáhať ochrany svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom podľa tohto zákona, ktorý má z hľadiska
princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu, prednosť pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (rovnako tak ako podnet
a opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre, pozn.).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júla 2011