Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 328/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. K. P., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., H.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej

kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ

12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou jej listovej korešpondencie s manželom, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. K. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. K. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr.

P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Prezídia Policajného

zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru Západ, oddelenia vyšetrovania

(ďalej len „policajný orgán“) v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 12/BOK-ZA-2011

v súvislosti s kontrolou jej listovej korešpondencie; otvorením jej listu z 26. októbra 2010

adresovaného manželovi, ktorý bol v tom čase vo väzbe..., z ktorej bol 2. novembra 2011

prepustený.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza, že «je manželka JUDr. P. P., ktorý je

obvinený uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky - úradu

boja proti organizovanej kriminalite č. k. ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo spáchania

zločinu krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm. b/ Tr.

zákona s poukazom na § 138 písm. h/ a § 140 písm. c/ Tr. zákona formou účastníctva podľa

§ 21 ods. 1 písm. b/ Tr. zákona. Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného

trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej aj ako „špecializovaný trestný

súd“) sp. zn. 89/2010 z 22. 10. 2010 bol manžel sťažovateľky podľa ,

písm. e) vzatý do väzby s tým, že väzba u sťažovateľa začala plynúť

dňom 20. 10. 2010 od 10.36 hod. a vykonávala sa v... Uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. bolo uznesenie Špecializovaného trestného súdu

podľa ustanovenia z 22. 10. 2010 zrušené ako

nezákonné a manžel sťažovateľky bol prepustený na slobodu dňa 02. 11. 2010.

Sťažovateľka zaslala manželovi dňa 26. 10. 2010 list na adresu do... Po prepustení

manžela sťažovateľky na slobodu dňa 29. 11. 2010 bola manželovi sťažovateľky doručená

korešpondencia z..., ktorá okrem iných zásielok obsahovala aj list sťažovateľky, ktorý bol

otvorený. Následne manžel sťažovateľky požiadal o stanovisko UVV..., kto a kedy

predmetné zásielky vrátane listu sťažovateľky otvoril. Vedúci úseku administratívy OPO

ÚVV... v liste zo dňa 07. 12. 2010 oznámil manželovi sťažovateľky, že uvedené zásielky

vrátane listu sťažovateľky boli po doručení do ÚVV... následne zaslané orgánu činnému v

trestnom konaní, ktorý ich ako otvorené následne späť zaslal do ÚVV..., odkiaľ boli zaslané

sťažovateľovi na adresu trvalého pobytu. Na základe žiadosti manžela sťažovateľky sa k

otvoreniu korešpondencie po prepustení z väzby jej manžela vyjadril aj vyšetrovateľ

Prezídia policajného zboru SR a to vyhotovením záznamu zo dňa 7. 1. 2011, do ktorého

sťažovateľ nahliadol po prvý krát až 12. 5. 2011, pričom v rovnaký deň sa o tom dozvedela

aj sťažovateľka. V zázname vyšetrovateľa zo dňa 7. 1. 2011 sa uvádza, že vyšetrovateľ

nevedel, že v čase vykonávania kontroly korešpondencie dňa 8. 11. 2010 a 9. 11. 2010 bol

manžel sťažovateľky z väzby prepustený a prvýkrát sa to dozvedel od samotného manžela

sťažovateľky dňa 7. 12. 2010.».

Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí, že „došlo k zásahu do

garantovaného práva na súkromný život tzv. listové tajomstvo, nakoľko bolo zrejmé, že

manžel sťažovateľky je na slobode a teda nie je možné cenzurovať a nahliadať do jej

osobnej korešpondencie. Na dôvažok uvádzam, že k nahliadnutiu do korešpondencie a jej

následnému cenzurovaniu neexistuje ani zákonný podklad...“. Sťažovateľka v tejto

súvislosti poukazuje na príslušné ustanovenia o výkone väzby

v znení neskorších predpisov a na tomto základe konštatuje, že „oprávnenie nahliadať do

korešpondencie obvineného nie je žiadnymi právnymi predpismi dané orgánom činným

v trestnom konaní vrátane vyšetrovateľom Prezídia policajného zboru - odboru úradu boja

proti organizovanej kriminalite a to nielen počas trvania väzby obvineného, ale najmä

vtedy, keď je obvinený prepustený na slobodu“.

Sťažovateľka tvrdí, že jej manžel „žiadal o nápravu prokurátora, ten však

protiprávny stav neodstránil“, a v nadväznosti na to tvrdí, že „V systéme orgánov štátnej

moci neexistuje žiaden orgán okrem, Ústavného súdu SR, ktorý by mohol konštatovať

nezákonnosť a protiústavnosť uvedeného konania príslušníka Prezídia policajného zboru

Slovenskej republiky.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

o nej takto rozhodol:

„1. Prezídium Policajného zboru. Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor

Západ, oddelenie vyšetrovania v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-12/BOK-ZA-2011 porušili

základné právo sťažovateľky podľa článku 22 ods. 1 a 22 ods. 2 Slovenskej

republiky a čl. 8 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

súvislosti so kontrolou korešpondencie sťažovateľky s jej manželom po prepustení manžela

sťažovateľky z väzby.

2. Sťažovateľke JUDr. K. P. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

15 000 Eur (slovom päťnásťtisíc eur), ktoré je Prezídium Policajného zboru Slovenskej

republiky povinné jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľke JUDr. K. P. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume

312,22 Eur, ktoré je povinné vyplatiť sťažovateľke Prezídium Policajného zboru Slovenskej

republiky, a to účet jej právneho zástupcu JUDr. P. P., advokáta do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2

a práva podľa a 2 dohovoru postupom policajného orgánu v konaní

vedenom pod sp. zn. ČVS: PPZ 12/BOK-ZA-2011 v súvislosti s kontrolou (otvorením) jej

listu z 26. októbra 2010 adresovaného manželovi, ktorý bol síce v čase napísania listu

vo väzbe, ale 2. novembra 2011 bol z nej prepustený na slobodu.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Z

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vyplýva, že

ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25

ods. 2 .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vychádza z toho, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú

osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať

postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať

o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného

súdu ().

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľka v danom prípade namieta porušenie svojich a dohovorom

garantovaných práv postupom policajného orgánu súvisiacim s kontrolou (otvorením) jej

listovej korešpondencie, pričom tvrdí, že okrem ústavného súdu neexistuje žiadny orgán

štátnej moci, ktorý by bol oprávnený „konštatovať nezákonnosť a protiústavnosť uvedeného

konania príslušníka Policajného zboru Slovenskej republiky“. S uvedeným tvrdením sa

ústavný súd nestotožňuje.

Za právne prostriedky nápravy, ktoré v zmysle

sťažovatelia musia vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v obdobných veciach,

ako je vec sťažovateľky, ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje aj podnet

a tiež opakovaný podnet podľa o prokuratúre v znení neskorších

predpisov [ďalej len „zákon o prokuratúre“ (pozri § 31 až § 37 tohto zákona, pozn.)];

ústavný súd totiž považuje podnet a opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za také

právne prostriedky nápravy, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje (m. m. napr. , ,

atď.), a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta touto

sťažnosťou.

Sťažovateľka síce tvrdí, že jej manžel „žiadal o nápravu prokurátora, ten však

protiprávny stav neodstránil“, nijako však nepreukazuje, že k tomu naozaj došlo, a už

vonkoncom nie to, akými právnymi prostriedkami jej manžel o to žiadal, t. j. či využil

v danom prípade všetky právne prostriedky nápravy, ktoré mu poskytuje zákon

o prokuratúre, teda aj podnet a následne aj opakovaný podnet. Z povahy veci vyplýva, že

sťažovateľka v danom prípade, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom

(advokátom), musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že v danom prípade márne vyčerpala

všetky právne prostriedky nápravy podľa zákona o prokuratúre.

Ústavný súd v posudzovanej veci nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľku,

aby preukázala, či skutočne vyčerpala v danom prípade všetky právne prostriedky nápravy

podľa zákona o prokuratúre, teda podnet, ako aj opakovaný podnet, pretože v danom

prípade prichádza do úvahy aj uplatnenie ďalšieho právneho prostriedku ochrany tých jej

práv, ktorých porušenie touto sťažnosťou namieta. Z povahy veci totiž vyplýva, že ňou

namietaný postup policajného orgánu možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup,

pričom uplatnenie zodpovednosti za takýto postup upravuje

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Z vyplýva, že štát zodpovedá

za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci pri výkone verejnej moci aj nesprávnym úradným postupom.

Podľa druhej vety za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie

v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,

zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Z vyplýva, že nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na

základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku.

Podľa ak príslušný orgán neuspokojí nárok na

náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa

poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (rozumej

všeobecnom súde, pozn.).

Podľa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak

osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa v prípade, ak iba samotné konštatovanie

porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Z citovaných ustanovení zjavne vyplýva, že sťažovateľka sa

môže účinne domáhať ochrany svojho základného práva podľa a 2 , ako

aj práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom podľa tohto zákona, ktorý má z hľadiska

princípu subsidiarity, na ktorom je založená právomoc ústavného súdu, prednosť pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa (rovnako tak ako podnet

a opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre, pozn.).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011