Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 341/2011
PDF · 158.38 KB
No categories available
IV. ÚS 341/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. I. J., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. D., Ž.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/181/2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. I. J. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2011
doručená sťažnosť Mgr. I. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/181/2010 (ďalej len
„namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „... podal dňa 15. 1. 2010 návrh
na začatie konania o zaplatenie 4 020,- €, z titulu zmluvnej pokuty.
Po úhrade súdneho poplatku, upresnení petitu v súlade s výzvami súdu, okresný súd
vydal vo veci dňa 16. 6. 2010 platobný rozkaz 8 RO/3/2010-31, ktorým návrhu
navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel.
Platobný rozkaz vydaný vo veci pod č. 8 RO/3/2010-31 zo dňa 17. 8. 2010 sa
nepodarilo odporcovi doručiť na adresu sídla spoločnosti, a preto uznesením zo dňa
17. 8. 2010 platobný rozkaz zrušil.
Uznesenie o zrušení platobného rozkazu doručil súd sťažovateľovi 6. 9. 2010
a odvtedy súd vo veci nevykonal žiadne úkony.
Sťažovateľ tvrdí, že k prieťahom v konaní došlo predovšetkým v dôsledku nekonania
súdu vo veci, nakoľko od vynesenia uznesenia o zrušení platobného rozkazu t. j.
od 17. 8. 2010 do podania tejto sťažnosti nedošlo vo veci k žiadnym produktívnym úkonom,
na základe ktorých by mohlo byť veci rozhodnuté – vytýčenie termínu pojednávania a pod. –
a to ani napriek urgenciám vytýčenia termínu pojednávania z dôvodu, že sťažovateľ
na základe osobných zistení má podozrenie, že odporca sa zbavuje majetku spoločnosti,
na čo súd upozornil.
Na Okresnom súde v Žiline je v súčasnej dobe predmetný spor vedený pod spis. zn.
Z priebehu konania jednoznačne vyplýva, že v dôsledku prieťahov v konaní dochádza
postupom Okresného súdu v Žiline, ktorý vec prejednáva a v súčasnej dobe hrozí situácia,
že môže dôjsť k nevymožiteľnosti uplatneného práva.
Sťažovateľ tvrdí, že k prieťahom v konaní dochádza hlavne zavinením súdu. Aj keby
pripustil, že k prieťahom dochádza z dôvodu zložitosti sporu, nemožno tým ospravedlniť
častú pasivitu, resp. neproduktívne konanie súdu. Vlastným konaním, či pasivitou
sťažovateľ k prieťahom neprispel.
Sťažovateľ tvrdí, že uvedeným postupom Okresného súdu v Žiline bolo porušené jeho
právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 127 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.
Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje neúmernou
dĺžkou prieťahov a psychickou ujmou, ktorá mu v dôsledku toho vzniká. Túto výšku
považuje za primeranú i z hľadiska existujúcej judikatúry Ústavného súdu SR.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd
v namietanom konaní porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, aby okresnému súdu prikázal
konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a ďalej žiadal, aby mu bolo priznané finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 €, ako aj úhrada trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť
až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou
všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje
až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Predmetom konania pred ústavným súdom, ako už bolo uvedené, je okrem iného
rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli
podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy v konaní ním vedenom pod sp. zn. 4 C/181/2010,
čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav
zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto
o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), avšak ich
využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.
Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].
Z prílohy pripojenej k sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi
okresného súdu podaním zo 14. júla 2011 doručeným osobne do podateľne okresného súdu
18. júla 2011, pričom sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní bola ústavnému súdu
doručená už 26. júla 2011 bez toho, aby sťažovateľ vyčkal na odpoveď predsedu okresného
súdu.
Za týchto okolností považuje ústavný predmetnú sťažnosť na prieťahy v konaní iba
ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla
mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti
sťažovateľom namietanému postupu okresného súdu v označenom občianskoprávnom
konaní.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu, ktorým malo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny,
poukazuje na to, že sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, a to v čase, keď ešte
nebolo možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon účinne
poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd, bolo bezúspešné
a neprinieslo ním sledovaný cieľ.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.
Ústavný súd napokon dodáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak okresný súd
v ďalšom priebehu konania nebude postupovať efektívne a plynulo, sťažovateľ
v nadväznosti na to zvážil možnosť podania novej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. augusta 2011