Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 300/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva zaručeného a a práv priznaných

ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením č. k. -371 zo 16. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla

2011 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva zaručeného a (ďalej len

„ústava“) a práv priznaných čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k.

-371 zo 16. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ mal na Okresnom súde Bánovce

nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) (neskôr na Okresnom súde Trenčín) v konaní

vedenom pod sp. zn. postavenie žalobcu v konaní o náhradu škody za

nevydanie reštituovanej pôdy. Okresný súd v uvedenom konaní na základe späťvzatia

návrhu sťažovateľa uznesením č. k. -357 z 11. júna 2010 rozhodol o zastavení

konania o návrhu sťažovateľa voči odporcovi v 3. rade – Slovenskej republike, Krajskému

úradu v Trenčíne, ktorý so späťvzatím súhlasil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu

podal sťažovateľ 6. júla 2010 odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením č. k.

-371 zo 16. decembra 2010 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného

súdu potvrdil a odporcovi v 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím rozhodnutím porušil jeho práva na

spravodlivé súdne konanie a na opravný prostriedok zaručené a dohovorom, pričom

tiež namieta, že v konaní pred krajským súdom došlo aj k prieťahom v konaní. V ďalšej

časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na pochybenia okresného súdu

v konaní a doterajšiu neprimeranú dĺžku konania vo veci.

3. Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie

a vo veci nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo upravené a 48 ods. 2 SR a a

Dohovoru o ľudských právach postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 19

Co 222/2010 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje, aby bez zbytočných prieťahov zrušil

uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. zo dňa 11. júna 2010

a vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 100.000,- EUR (stotisíc EUR), ktoré

je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť Mgr. O. F. do 15 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 500,- EUR (päťsto EUR),

ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do 2

mesiacov od tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom.

II.

4. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

5. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a

dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa a

dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v a

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa odseku 3 tohto ustanovenia kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

7. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z ,

a predovšetkým na petit sťažnosti, ktorého sa sťažovateľ domáha, sa ústavný súd časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich práv okresným súdom, nezaoberal

pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania

uznesenia okresného súdu č. k. -357 z 11. júna 2010 využitím riadneho

opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu aj využil. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. -371

zo 16. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa v rozsahu

svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ktoré sťažovateľ uvádza aj v konaní pred

ústavným súdom. Z toho vyplýva, že krajský súd bol oprávnený a v konečnom dôsledku aj

povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv, pokiaľ by dospel k záveru, že okresný

súd svojím rozhodnutím práva sťažovateľa porušil.

8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením krajského súdu je sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania, preto nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto práva ().

Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov, a preto nemôže

preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti

postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom

oddiele druhej hlavy ( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný

súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu, v súvislosti s namietaným

porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného a

dohovoru a práva na opravný prostriedok podľa a dohovoru.

9. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. -371

zo 16. decembra 2010 vyplýva:

„Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie o návrhu navrhovateľa proti

odporcovi 3), nakoľko navrhovateľ svojím podaním zo dňa 29. 3. 2010, ktorým doplnil svoje

podanie zo dňa 7. 4. 2009, oznámil, že svoj návrh proti odporcovi 3) – SR v zastúpení

Krajským úradom v Trenčíne berie späť. Odporca 3) so späťvzatím návrhu súhlasil.

Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. . O trovách konania rozhodol podľa

ods. 1 písm. c) tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti tomuto uzneseniu navrhovateľ podal včas odvolanie a domáhal sa, aby

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevychádzal z jeho dispozície na označenie odporcov a na

výšku škody tak, ako ich navrhovateľ určil, keď svojím podaním zo dňa 7. apríla 2010 určil

výšku škody na 3.000.000 eur a za odporcov označil 1)

P., R., 2) Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky, B., 3) Obvodný pozemkový úrad T., T.“

Krajský súd vec na základe odvolania sťažovateľa preskúmal a zistil, že okresný

súd rozhodol správne, čo odôvodnil takto:

„Navrhovateľ má v občianskom súdnom konaní dispozičné oprávnenie, ktoré mu

umožňuje disponovať s konaním alebo jeho predmetom. Dispozícia s konaním je aj

späťvzatie návrhu na začatie konania. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje

vôľu, aby súd vo veci nekonal a meritórne o veci nerozhodoval. Uplatnený nárok však

späťvzatím návrhu nezaniká a možno ho uplatniť znova (R 54/1992). Rovnako platí, že ak

navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť (a to aj v časti, resp. proti niektorému

z odporcov), nemôže späťvzatie odvolať (R 60/1999).

V danej veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa proti odporcom 1) – 3) domáhal

zaplatenia 246.385,18 eur. Z jeho podania zo dňa 24. 3. 2010, ktoré bolo okresnému súdu

doručené dňa 29. 3. 2010, nesporne vyplýva, že svoj návrh v časti proti odporcovi

Slovenská republika, v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne, t. j. odporcovi 3) berie späť.

Odporca so späťvzatím návrhu proti odporcovi 3) súhlasil.

Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ jednoznačne prejavil vôľu, že berie svoj návrh

v časti proti odporcovi 3) späť, teda disponoval svojím návrhom. Súd rešpektujúc jeho

dispozičné oprávnenie, musí preto zásadne konanie proti odporcovi 3), ktorý so späťvzatím

návrhu súhlasil, zastaviť.“

Krajský súd vyhodnotil postup okresného súdu ako procesne a vecne správny, keď na

základe čiastočného späťvzatia návrhu konanie proti odporcovi v 3. rade zastavil, a preto

rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd

uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Poukázal na zásadu dispozície s návrhom zakotvenú v .

a k ďalším námietkam sťažovateľa uviedol:

„Námietkami navrhovateľa v odvolaní ohľadne jeho dispozičného práva v súvislosti

s jeho označením odporcu – Obvodný pozemkový úrad T. sa bude súd prvého stupňa ďalej

zaoberať za použitia ust. (vstup ďalšieho účastníka do konania)

a ohľadne výšky škody za použitia ust. (zmena návrhu na začatie konania).

10. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní jeho

právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na

prerokúvanú vec primerane aplikoval zodpovedajúce právne normy a vyložil ich spôsobom

neodporujúcim ich zneniu. Krajský súd neporušil žiadny z procesných princípov zaručených

v a dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osobe nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do

výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle

existujúcej judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského

súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

11. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva zaručeného

a dohovoru sťažovateľ uviedol, že k porušeniu označeného práva

malo dôjsť práve rozhodnutím krajského súdu o odvolaní, a to tým spôsobom, že krajský

súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil. K uvedenému ústavný súd uvádza, že označeným

postupom krajského súdu k porušeniu uvedeného práva nemohlo dôjsť. Sťažovateľ využil

svoje oprávnenie na podanie opravného prostriedku, o ktorom krajský súd rozhodol.

Nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím všeobecného súdu, ktorý nerozhodol podľa jeho

predstáv, však neznamená porušenie práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 13 dohovoru. Ústavný

súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa , resp. práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa tvrdení sťažovateľa, ktoré uvádza

v odôvodnení svojej sťažnosti, sa porušenia označených práv mal dopustiť ako okresný súd,

tak aj krajský súd. V petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv iba

krajský súd.

Zo skutočností, ktoré sú ústavnému súdu známe z iných sťažností sťažovateľa,

vyplýva, že sťažnosťou na prieťahy v konaní, ktorú podľa o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podal

sťažovateľ 30. marca 2011 okresnému súdu, sa zaoberal krajský súd a vybavil ju listom

sp. zn. Spr 2043/11 z 18. apríla 2011, a to z dôvodu, že zákonnou sudkyňou vo veci je

predsedníčka okresného súdu. Preštudovaním spisu okresného súdu sp. zn.

a z uvedenej odpovede mal ústavný súd za preukázané, že v konaní krajského súdu

k zbytočným prieťahom nedošlo. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na závery o neopodstatnenosti sťažnosti a jej odmietnutí v celom

rozsahu nerozhodoval už ústavný súd o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ani o jeho ďalších požiadavkách.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011