Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 300/2011
PDF · 202.37 KB
No categories available
I. ÚS 300/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva zaručeného čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv priznaných čl. 6
ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 222/2010 a jeho
uznesením č. k. 19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla
2011 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva zaručeného čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv priznaných čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 222/2010 a jeho uznesením č. k.
19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ mal na Okresnom súde Bánovce
nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) (neskôr na Okresnom súde Trenčín) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 42/2004 postavenie žalobcu v konaní o náhradu škody za
nevydanie reštituovanej pôdy. Okresný súd v uvedenom konaní na základe späťvzatia
návrhu sťažovateľa uznesením č. k. 4 C/28/2008-357 z 11. júna 2010 rozhodol o zastavení
konania o návrhu sťažovateľa voči odporcovi v 3. rade – Slovenskej republike, Krajskému
úradu v Trenčíne, ktorý so späťvzatím súhlasil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu
podal sťažovateľ 6. júla 2010 odvolanie, o ktorom krajský súd uznesením č. k.
19 Co/222/2010-371 zo 16. decembra 2010 rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného
súdu potvrdil a odporcovi v 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím rozhodnutím porušil jeho práva na
spravodlivé súdne konanie a na opravný prostriedok zaručené ústavou a dohovorom, pričom
tiež namieta, že v konaní pred krajským súdom došlo aj k prieťahom v konaní. V ďalšej
časti odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na pochybenia okresného súdu
v konaní a doterajšiu neprimeranú dĺžku konania vo veci.
3. Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie
a vo veci nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo upravené čl. 46 a 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ľudských právach postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 19
Co 222/2010 porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Trenčíne prikazuje, aby bez zbytočných prieťahov zrušil
uznesenie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 4 C 28/2008 zo dňa 11. júna 2010
a vec vrátil na ďalšie konanie.
3. Mgr. O. F. priznáva finančné zadosťučinenie 100.000,- EUR (stotisíc EUR), ktoré
je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť Mgr. O. F. do 15 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Mgr. O. F. priznáva trovy konania/právneho zastúpenia 500,- EUR (päťsto EUR),
ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť na účet advokáta sťažovateľa do 2
mesiacov od tohto nálezu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom.
II.
4. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
5. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 13
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa odseku 3 tohto ustanovenia kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
7. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy,
a predovšetkým na petit sťažnosti, ktorého sa sťažovateľ domáha, sa ústavný súd časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich práv okresným súdom, nezaoberal
pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
uznesenia okresného súdu č. k. 4 C 28/2008-357 z 11. júna 2010 využitím riadneho
opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu aj využil. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 19 Co/222/2010-371
zo 16. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd sa v rozsahu
svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstate vysporiadať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, ktoré sťažovateľ uvádza aj v konaní pred
ústavným súdom. Z toho vyplýva, že krajský súd bol oprávnený a v konečnom dôsledku aj
povinný poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv, pokiaľ by dospel k záveru, že okresný
súd svojím rozhodnutím práva sťažovateľa porušil.
8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
uznesením krajského súdu je sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne
neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania, preto nevyhovenie návrhu v konaní pred
všeobecným súdom nemožno považovať za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
Ústavný súd nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov, a preto nemôže
preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný
súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu, v súvislosti s namietaným
porušením práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva na opravný prostriedok podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
9. Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 19 Co 222/2010-371
zo 16. decembra 2010 vyplýva:
„Okresný súd napadnutým uznesením zastavil konanie o návrhu navrhovateľa proti
odporcovi 3), nakoľko navrhovateľ svojím podaním zo dňa 29. 3. 2010, ktorým doplnil svoje
podanie zo dňa 7. 4. 2009, oznámil, že svoj návrh proti odporcovi 3) – SR v zastúpení
Krajským úradom v Trenčíne berie späť. Odporca 3) so späťvzatím návrhu súhlasil.
Na svoje rozhodnutie aplikoval ust. § 96 O. s. p.. O trovách konania rozhodol podľa § 146
ods. 1 písm. c) O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.
Proti tomuto uzneseniu navrhovateľ podal včas odvolanie a domáhal sa, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Vytýkal súdu prvého stupňa, že nevychádzal z jeho dispozície na označenie odporcov a na
výšku škody tak, ako ich navrhovateľ určil, keď svojím podaním zo dňa 7. apríla 2010 určil
výšku škody na 3.000.000 eur a za odporcov označil 1)
P., R., 2) Slovenskú republiku v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, B., 3) Obvodný pozemkový úrad T., T.“
Krajský súd vec na základe odvolania sťažovateľa preskúmal a zistil, že okresný
súd rozhodol správne, čo odôvodnil takto:
„Navrhovateľ má v občianskom súdnom konaní dispozičné oprávnenie, ktoré mu
umožňuje disponovať s konaním alebo jeho predmetom. Dispozícia s konaním je aj
späťvzatie návrhu na začatie konania. Ide o procesný úkon voči súdu, ktorým prejavuje
vôľu, aby súd vo veci nekonal a meritórne o veci nerozhodoval. Uplatnený nárok však
späťvzatím návrhu nezaniká a možno ho uplatniť znova (R 54/1992). Rovnako platí, že ak
navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť (a to aj v časti, resp. proti niektorému
z odporcov), nemôže späťvzatie odvolať (R 60/1999).
V danej veci odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa proti odporcom 1) – 3) domáhal
zaplatenia 246.385,18 eur. Z jeho podania zo dňa 24. 3. 2010, ktoré bolo okresnému súdu
doručené dňa 29. 3. 2010, nesporne vyplýva, že svoj návrh v časti proti odporcovi
Slovenská republika, v zastúpení Krajským úradom v Trenčíne, t. j. odporcovi 3) berie späť.
Odporca so späťvzatím návrhu proti odporcovi 3) súhlasil.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ jednoznačne prejavil vôľu, že berie svoj návrh
v časti proti odporcovi 3) späť, teda disponoval svojím návrhom. Súd rešpektujúc jeho
dispozičné oprávnenie, musí preto zásadne konanie proti odporcovi 3), ktorý so späťvzatím
návrhu súhlasil, zastaviť.“
Krajský súd vyhodnotil postup okresného súdu ako procesne a vecne správny, keď na
základe čiastočného späťvzatia návrhu konanie proti odporcovi v 3. rade zastavil, a preto
rozhodnutie okresného súdu potvrdil. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd
uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Poukázal na zásadu dispozície s návrhom zakotvenú v Občianskom súdnom poriadku.
a k ďalším námietkam sťažovateľa uviedol:
„Námietkami navrhovateľa v odvolaní ohľadne jeho dispozičného práva v súvislosti
s jeho označením odporcu – Obvodný pozemkový úrad T. sa bude súd prvého stupňa ďalej
zaoberať za použitia ust. § 92 ods. 1 O. s. p. (vstup ďalšieho účastníka do konania)
a ohľadne výšky škody za použitia ust. § 95 O. s. p. (zmena návrhu na začatie konania).
10. Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní jeho
právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na
prerokúvanú vec primerane aplikoval zodpovedajúce právne normy a vyložil ich spôsobom
neodporujúcim ich zneniu. Krajský súd neporušil žiadny z procesných princípov zaručených
v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňuje, sama osobe nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do
výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle
existujúcej judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského
súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
11. K časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva zaručeného
čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 13 dohovoru sťažovateľ uviedol, že k porušeniu označeného práva
malo dôjsť práve rozhodnutím krajského súdu o odvolaní, a to tým spôsobom, že krajský
súd rozhodnutie okresného súdu potvrdil. K uvedenému ústavný súd uvádza, že označeným
postupom krajského súdu k porušeniu uvedeného práva nemohlo dôjsť. Sťažovateľ využil
svoje oprávnenie na podanie opravného prostriedku, o ktorom krajský súd rozhodol.
Nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím všeobecného súdu, ktorý nerozhodol podľa jeho
predstáv, však neznamená porušenie práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 13 dohovoru. Ústavný
súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
12. Sťažovateľ namietal aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa tvrdení sťažovateľa, ktoré uvádza
v odôvodnení svojej sťažnosti, sa porušenia označených práv mal dopustiť ako okresný súd,
tak aj krajský súd. V petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv iba
krajský súd.
Zo skutočností, ktoré sú ústavnému súdu známe z iných sťažností sťažovateľa,
vyplýva, že sťažnosťou na prieťahy v konaní, ktorú podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov podal
sťažovateľ 30. marca 2011 okresnému súdu, sa zaoberal krajský súd a vybavil ju listom
sp. zn. Spr 2043/11 z 18. apríla 2011, a to z dôvodu, že zákonnou sudkyňou vo veci je
predsedníčka okresného súdu. Preštudovaním spisu okresného súdu sp. zn. 4 C/28/2008
a z uvedenej odpovede mal ústavný súd za preukázané, že v konaní krajského súdu
k zbytočným prieťahom nedošlo. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
13. Vzhľadom na závery o neopodstatnenosti sťažnosti a jej odmietnutí v celom
rozsahu nerozhodoval už ústavný súd o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta na
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ani o jeho ďalších požiadavkách.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011