Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 385/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

sp. zn. z 12. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2011

doručená sťažnosť J. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

ako súdu odvolacieho bol zrušený prvostupňový rozsudok Okresného súdu Komárno (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -589 z 13. decembra 2010 a sťažovateľ bol uznaný

vinným, že 6. mája 2008 o 12.40 h v meste K. riadil osobné motorové vozidlo značky...,

evidenčné číslo..., pričom na križovatke cesty II/563 a miestnej komunikácie počas

predchádzania zákonom nepovolenou rýchlosťou narazil do ľavej časti zadného kolesa už

odbočujúceho cyklistu M. C., ktorý v dôsledku tejto zrážky utrpel zranenia, ktorým na

mieste podľahol. Týmto spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a)

, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s

podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu vo výmere troch rokov. Zároveň

bol sťažovateľovi uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu

na dobu päť rokov. Súd zaviazal sťažovateľa z titulu náhrady škody uhradiť poškodenej K.

C. 164,64 € a poškodenú so zvyškom jej nároku na náhradu škody odkázal na občianske

súdne konanie.

Podľa sťažovateľa napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru tým, že odvolací súd napadnutým rozsudkom rozhodol arbitrárne a jeho

rozhodnutie je podľa neho nepreskúmateľné, pretože sa odvolací súd nevysporiadal s jeho

relevantnými námietkami uvedenými v podanom odvolaní.

Sťažovateľ tvrdí, že odvolací súd v celej podstate svojho odôvodnenia napadnutého

rozsudku neuviedol, z akých dôvodov považoval jeho argumentáciu v odvolacom konaní

vytýkajúcu nesprávnosť prvostupňového rozsudku za nepodstatnú, z hľadiska odôvodnenia

rozsudku postupoval arbitrárne, s ohľadom na konkrétne v odvolaní uvádzané námietky

veľmi zovšeobecňujúco a nepresvedčivo, čoho dôsledkom je nerešpektovanie jedného

zo základných princípov vedenia súdneho konania vyžadovaného judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), keď spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná,

ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. , Rozsudkom zo dňa

12. 05. 2011, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre vydaný dňa 12. 05. 2011, sp. zn.: sa

zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2011.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie

základného práva zaručeného v a práva zaručeného v

dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 12. mája 2011, ktorým zrušil

rozsudok okresného súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v je

právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa by v prípade

sťažovateľa prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu rešpektované

spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd

tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľovi

diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej

ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie

účastníka súdneho konania a krajský súd o jeho odvolaní meritórne rozhodol, aj keď nie

v súlade s predstavami sťažovateľa.

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý

garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný cieľ a keď

existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

«V rámci prieskumnej povinnosti vyplývajúcej z citovaného ustanovenia Trestného

poriadku, odvolací súd preskúmal výrok o vine napadnutého rozsudku, proti ktorému

odvolanie obžalovaného nepochybne a predovšetkým smerovalo, ako aj postup konania

súdu prvého stupňa, výroku o vine napadnutého rozsudku predchádzajúceho, pričom výrok

o treste a výrok o náhrade škody napadnutého rozsudku a postup konania obom týmto

výrokom predchádzajúceho odvolací súd preskúmal s prihliadnutím na ustanovenie § 321

odsek 2 veta druhá a tiež v rozsahu, či v nich prípadne zistené chyby by

neodôvodňovali podanie dovolania podľa (zistiac, že na

takýto postup nie sú splnené zákonné podmienky a predpoklady).

Plnením tejto svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd predovšetkým zistil, že už

orgánmi činnými v trestnom konaní bol v prejednávanej veci zadovážený dostatok dôkazov,

ktorými boli objasnené všetky základné skutočnosti a okolnosti dôležité pre trestné stíhanie

tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 119 odsek 1 písmeno a/ až písmeno e/ Trestného

poriadku a ktoré súd prvého stupňa potreboval pre svoje rozhodnutie predovšetkým o vine

obžalovaného, a následne aj o uloženom mu treste a o uplatnenom nároku poškodenej na

náhradu škody.

Súd prvého stupňa pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval

podľa príslušných ustanovení upravujúcich spôsob vykonania dôkazov,

pričom sa nedopustil žiadnych takých závažných chýb (§ 321 odsek 1 písmeno a/ Trestného

poriadku), ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, alebo v dôsledku

ktorých by došlo k porušeniu práv obžalovaného na obhajobu.

Skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete výroku o vine napadnutého rozsudku aj z

dôvodov vyššie uvedených preto vychádzajú z výsledkov úplného a zákonným spôsobom

vykonaného dokazovania a zodpovedajú všetkým kritériám uvedeným v ustanovení § 2

odsek 10 ( písmeno c/ ).

V tejto súvislosti a s poukazom na konečný, ha verejnom zasadnutí odvolacieho súdu

obhajcom obžalovaného prednesený návrh na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321

odsek 1 písmeno, c/ (ak vzniknú pochybnosti o správností1 skutkových

zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať

ďalšie dôkazy) považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v rámci postupu podľa § 272

odsek 2 na hlavnom pojednávaní súdu prvého stupňa uskutočnenom

13. 12. 2010 nemal obžalovaný žiadne návrhy na doplnenie dokazovania a žiadne takéto

návrhy v písomnom odôvodnení podaného odvolania, ani nepredniesol na verejnom

zasadnutí odvolacieho súdu.

Plnením svojej prieskumnej povinnosti odvolací súd tiež zistil, že súd prvého stupňa k

týmto svojim skutkovým zisteniam dospel po tom, čo vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s

ďalšou zásadou trestného konania uvedenou v , teda

jednotlivo aj v ich súhrne a podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na

starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za

potrebné tiež uviesť, že aplikácia jedného zo základných pravidiel vyplývajúcich pri

dokazovaní z ďalšej zásady trestného konania uvedenej v ,

v ktorom je upravená zásada prezumpcie neviny a ktorým je pravidlo „in dubio pro reo - v

pochybnostiach v prospech obvineného“, predpokladá povinnosť súdu rozhodnúť v

prospech obvineného iba v prípade, ak zostanú dôvodné (teda nie akékoľvek) pochybnosti

o niektorej otázke,, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov,

o ktorý prípad v prejednávanej veci podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne nejde

( písmeno b/ ).

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s požiadavkami ustanovenými v § 168

odsek 1 súd prvého stupňa v potrebnom rozsahu uviedol, ktoré

skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami

sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako sa vyrovnal s obranou obžalovaného a

tiež akými základnými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny, s ktorými sa aj odvolací súd

bez zásadných výhrad stotožňuje a v podrobnostiach na ktoré, ako na správne a úplné

poukazuje považujúc za potrebné tieto vzhľadom na niektoré právne úvahy, ktorými

argumentoval obžalovaný v odôvodnením ním proti napadnutému rozsudku podaného

odvolania, iba doplniť, tak, že aj podľa jeho názoru medzi bez dôvodných pochybností

opodstatnene zisteným protiprávnym konaním obžalovaného spočívajúcim predovšetkým v

porušení ustanovenia § 15 odsek 4 v dobe spáchania zažalovaného skutku účinného zákona

číslo o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Zákon“), ktoré nepochybne treba podľa písmeno h/

považovať za závažnejší spôsob konania spočívajúci v porušení dôležitej povinnosti

uloženej vodičovi motorového vozidla zo zákona a nedbanlivostným zavinením

obžalovaného (a to minimálne vo forme nevedomej nedbanlivosti podľa § 16 písmeno b/

) na; strane jednej a následkom vzniknutým na záujme chránenom

ustanovením na strane druhej, neboli v prejednávanej veci žiadne

pochybnosti.

Súd prvého stupňa tiež nepochybil, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku

poukázal aj na (aj podľa názoru odvolacieho súdu) nesporne zistenú skutočnosť, že

obžalovaný by bol Vedel dopravnej nehode zabrániť, ak by bol dodržal najvyššiu, v tej dobe

uzavretej osade povolenú rýchlosť (60km/h) a súčasne na situáciu vzniknutú v cestnej

premávke správaním sa bicyklistu reagoval včas. V tejto súvislosti odvolací súd reagujúc na

viaceré odvolacie námietky obžalovaného považuje za potrebné upozorniť, že obžalovaný

výrazne (najmenej o 15km/h) prekročil najvyššiu povolenú rýchlosť v uzavretej osade a

naviac ňou bezprostredne pred dopravnou nehodou prechádzal cez križovatku, ktoré obe

okolností kládli na neho opodstatnenú požiadavku na zvýšenú pozornosť a ohľaduplnosť

(§ 3 odsek 2 písmeno a/, § 4 odsek 2 a § 14 odsek 5 písmeno c/, písmeno e/ Zákona) voči

ostatným účastníkom cestnej premávky, ktorí sa v tej dobe zvlášť v križovatke a v jej

bezprostrednom okolí nachádzali. Napokon nemožno podľa názoru odvolacieho súdu

neprihliadnuť aj na strane bicyklistu ako účastníka cestnej premávky (rozhodujúceho sa v

križovatke odbočiť vľavo) nesporne existujúce opodstatnené očakávanie, že ostatní jej

účastníci budú dodržiavať jej pravidlá (konkrétne za ním osobné motorové vozidlo vedúci

obžalovaný jazdiť rýchlosťou neprekračujúcou najvyššiu povolenú rýchlosť v uzavretej

osade), pretože z konkrétnej situácie nevyplývalo niečo iné, čo by mohlo opodstatnenosť

tohto jeho očakávania spochybniť.

Aj z vyššie uvedených dôvodov je toto protiprávne konanie obžalovaného bez

akýchkoľvek dôvodných pochybností jedným z dvoch Článkov reťaze príčin, ktoré v

prejednávanej veci tiež spôsobilo následok na záujme chránenom a

preto všetky jeho odvolacie námietky správnosti skutkových zistení súdu prvého stupňa a

jeho právnych úvah, ktorými sa spravoval pri ich posudzovaní podľa príslušných ustanovení

v otázke viny obžalovaného, sú zjavne irelevantné. Jediné pochybenie vo

výroku o vine napadnutého rozsudku odvolací súd zistil v nesprávnom zákonnom

pomenovaní prečinu uvedeného v ustanovení ako „ublíženia na

zdraví“ namiesto „usmrtenia“.

Z dôvodov vyššie uvedených a tiež zo síce stručných, ale úplných právnych úvah

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, pri nepochybne správnom právnom

posúdení v prejednávanej veci vo výroku o vine napadnutého rozsudku zažalovaného skutku

obžalovaného ako prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 1, odsek 2 písmeno a/ Trestného

zákona súd prvého stupňa obžalovanému ukladal trest odňatia slobody podľa trestnej

sadzby na dva roky až päť rokov. Po opodstatnenom zistení jednej poľahčujúcej okolnosti

uvedenej v písmeno j/ ) a nezistení žiadnej priťažujúcej uvedenej v

) u obžalovaného postupujúc takto podľa Trestného

zákona súd prvého stupňa znížil hornú hranicu tejto trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na

štyri roky, ukladal obžalovanému trest odňatia slobody v rámci trestnej sadzby dva roky až

štyri roky, pričom pochybil iba tým, že vo výroku o treste napadnutého rozsudku neuviedol

aj použitie .

Keďže súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s

ustanovením aj v podstate správne a temer úplne uviedol

všetky ostarie skutočností a okolnosti, ktoré mal za preukázané a tiež svoje úvahy, ktorými-

sa spravoval pri hodnotenia v súvislosti s výrokom napadnutého rozsudku o treste uloženom

obžalovanému, na tieto odvolací súd stotožniac sa s nimi,, predovšetkým poukazuje s tým, že

vzhľadom nielen na postoj obžalovaného k spáchanému trestnému činu, ale aj na jeho

viaceré postihy za priestupky v cestnej premávke spáchané pred zažalovaným skutkom ale

aj po ňom (zistené z jeho evidenčnej karty vodiča zadováženej odvolacím súdom a postupom

podľa prečítanej na jeho verejnom zasadnutí) oba obžalovanému

napadnutým rozsudkom uložené tresty nemožno považovať za neprimerane prísne. V tejto

súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že v dôsledku absencie odvolania prokurátora

podaného podľa odsek, 1 veta prvá proti napadnutému rozsudku

v neprospech obžalovaného, nebolo možné v odvolacom konaní napadnutým rozsudkom

obžalovanému uložené tresty sprísniť, a to ani čo do druhu, ani čo do výmery (§ 322 odsek

3 veta druhá ). ...

Keďže odvolací súd zistil vyššie uvedené, zákonné dôvody, podľa § 321 odsek 1

písmeno d/ zrušil odvolaním obžalovaného napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch (a to vo výroku o treste predovšetkým a vo výroku

o náhrade škody iba s prihliadnutím na ustanovenie § 322 odsek 2 veta druhá Trestného

poriadku) a za splnenia podmienok ustanovených v odseku. sám

odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom, keď na podklade súdom prvého stupňa úplne

zistených skutočností a okolností majúci vplyv a význam pre rozhodnutie o vine

obžalovaného a pre určenie majúcich sa mu uložiť druhov trestov a ich výmer

obžalovaného jednak uznal vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 odsek 1,

odsek 2 písmeno a/ ktorého sa dopustil na výsledkom súdom prvého

stupňa vykonaného, dokazovania opodstatnene zistenom skutkovom základe, jednak mu za

tento prečin (rovnako tak, ako súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom) podľa § 149

odsek 2 s použitím , (po zistení

poľahčujúcej okolnosti uvedenej v písmeno j/ a nezistení žiadnej v

ustanovení uvedenej priťažujúcej okolnosti) uložil trest odňatia

slobody na dva roky, výkon ktorého podľa písmeno a/

podmienečne odložil, podľa určil skúšobnú dobu na tri roky

a súčasne mu podľa , uložil aj vedľajší trest zákazu

činnosti! viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na pozemných komunikáciách na päť

rokov majúc s prihliadnutím na vyššie uvedenú výhradu za to , že v konečnom dôsledku aj

tento druh podmienečného trestu odňatia slobody (vrátane jeho výmery a dĺžky skúšobnej

doby) v zásade prihliada na hľadiská uvedené v ustanovení

(teda predovšetkým na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie obžalovaného,

jeho osobu, pomery- á možnosti jeho nápravy) a súčasne spolu s uloženým vedľajším

trestom zákazu činností viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na pozemných

komunikáciách (a jeho výmery v polovici zákonnej trestnej sadzby činiacej jeden rok až

desať rokov) podľa zabezpečí aj ochranu spoločnosti pred

obžalovaným tak, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvorí podmienky na

jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne druhých odradí od páchania

trestných činov a zároveň (a nie v neposlednom rade) dostatočne vyjadrí aj morálne

odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.

V dôsledku zrušenia výroku o vine napadnutého rozsudku zrušiac z dôvodov

uvedených v ustanovení veta druhá aj odvolaním

obžalovaného nenapadnutý výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody, odvolací súd o

poškodenou uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodol tak, ako súd prvého stupňa

napadnutým rozsudkom, teda podľa obžalovanému

uložiac povinnosť nahradiť poškodenej škodu vo výške 164,64 eur a súčasne poškodenú

podľa odkážuc so zvyškom ňou uplatneného nároku na

náhradu škody na občianske súdne konanie.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi zrušil. V každom prípade tento postup krajského

súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za

zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil

označené základné právo sťažovateľa nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom

práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a

význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011