Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 389/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. D.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde zaručeného v ,

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a základných práv zaručených v Slovenskej

republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II č. k. -122 z 23. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -152 z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti O., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011

doručená sťažnosť spoločnosti O., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

zaručeného v (ďalej len „“),

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv zaručených

v a listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -122 z 23. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -152 z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že «Návrhom zo dňa 28.0.2008 sa žalobca – I. B., B.

(ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa ako žalovaného zaplatenia istiny 1.632,81 €

(49.190,-Sk) s príslušenstvom z titulu údajného nevyplatenia provízií za sprostredkovateľskú

činnosť za obdobie apríl až jún 2007.

Žalobca v rámci svojej procesnej dispozície so žalobným návrhom niekoľkokrát

upravoval petit svojho návrhu... Po poslednom čiastočnom späťvzatí požadoval žalobca,

aby súd zaviazal sťažovateľa na úhradu 663,88 € s príslušenstvom a náhradu trov konania.

Súd prvého stupňa svojím rozsudkom žalobe v takto vymedzenom rozsahu vyhovel,

vo zvyšku konanie zastavil a zaviazal sťažovateľa povinnosťou náhrady trov konania.

Žalobca žiadal uhradiť uvedenú sumu z titulu zaplatenia provízií za jeho činnosť

podľa Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 31.08.2005 (ďalej

len „Zmluva o sprostredkovaní“).

Keďže však sťažovateľ proti žalobcovi evidoval pohľadávku na zaplatenie zmluvnej

pokuty vo výške 663,88 € (20.000,-Sk), na ktorú mu vzniklo právo podľa čl. 7.5 v spojení

s čl. 6.6. Zmluvy o sprostredkovaní, listom zo dňa 19.09.2007 (t.j. ešte pred začatím

súdneho konania) sťažovateľ započítal svoju pohľadávku na zaplatenie zmluvnej pokuty

proti pohľadávke žalobcu na uhradenie provízií vo výške 663,88 €. Vzájomné pohľadávky

sťažovateľa a žalobcu zanikli dňom, kedy sa stretli.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca rozporoval platnosť vykonaného započítania,

z dôvodu, že ustanovenia Zmluvy o sprostredkovaní týkajúce sa zmluvnej pokuty boli podľa

jeho názoru neplatné, musel sa súd prvého stupňa vysporiadať s touto otázkou ako s

otázkou predbežnou. ...

Súd prvého stupňa... dospel k záveru, že ustanovenia čl. 7.5 Zmluvy

o sprostredkovaní (ktorú vyhodnotil ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa ust. § 652

a nasl. ) sú neplatné a to z dôvodu údajnej nezrozumiteľnosti

a neurčitosti. Prvostupňový súd bol toho názoru, že nie je zrejmé, čo presne bol žalobca

povinný sťažovateľovi odovzdať a tak nebolo dostatočne zrejmé ani to, aká povinnosť mala

byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená. V nadväznosti na to súd konštatoval, že nárok

sťažovateľa na uhradenie zmluvnej pokuty voči žalobcovi neexistoval, k zápočtu vzájomných

pohľadávok teda nemohlo dôjsť a žalobe žalobcu v časti týkajúcej sa uhradenia provízií

vo výške 663,88 € vyhovel.».

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -122 z 23. marca 2010 podala

sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci, ako aj

skutočnosť, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Okresný súd v napadnutom rozsudku neprihliadol na tvrdenia

a dôkazy predložené sťažovateľkou a týmito sa nezaoberal ani v odôvodnení svojho

rozhodnutia napriek tomu, že mali podstatný vplyv na rozhodnutie. Podľa názoru

sťažovateľky v ustanoveniach čl. 7.5 a čl. 6.6 „Zmluvy o sprostredkovaní“ je povinnosť

žalobcu vrátiť doklady tam uvedené vymedzená dostatočne určito a dojednanie zmluvných

strán týkajúce sa zmluvnej pokuty je preto platné.

Krajský súd rozsudkom č. k. -152 z 27. januára 2011 napadnutý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa sťažovateľky krajský súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými

v odvolaní ani so skutočnosťou, že niektoré závery rozsudku okresného súdu neboli súdom

prvého stupňa odôvodnené.

Sťažnosťou namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu považuje

sťažovateľka za arbitrárne a nepreskúmateľné. Podľa slov sťažovateľky „Prvostupňový

a odvolací súd npadnutými rozhodnutiami a ich odôvodnením odňali sťažovateľovi ako

účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, porušili sťažovateľovo právo

na spravodlivé súdne konanie a zároveň porušili ústavnú zásadu rovnosti účastníkov

konania.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, a práva vyplývajúce z SR a Listiny základných

práv a slobôd boli rozsudkom Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 23.03.2010, č.k.

-122 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č.k.

- 152 porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 23.03.2010, č.k.

-122 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č.k.

-152 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 2 na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,-

EUR, ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia

tohto nálezu.“

Vzhľadom na podstatnú námietku sťažovateľky uvedenú v jej sťažnosti, ktorá sa týka

nedostatočného odôvodnenia právneho záveru konajúcich súdov o neplatnosti ustanovení

čl. 7.5 „Zmluvy o sprostredkovaní“ (dojednanie o zmluvnej pokute), ústavný súd považoval

za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k.

-122 z 23. marca 2010, ktorý v súvislosti s touto námietkou uviedol:

„Zákonná úprava obsiahnutá v a 545 , ktorá platí aj

pre obchodné vzťahy s odchýlkami vyplývajúcimi z až 302 ,

umožňuje zaistiť plnenie záväzkov v obchodných vzťahoch zmluvnou pokutou. V dohode

o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia aj povinnosť, ktorú

zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určito, inak je dohoda neplatná.

Z uvedeného vyplýva, že podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne

určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej

vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na to, aby zmluvná pokuta bola platne

dohodnutá, treba dostatočne presne a určito identifikovať, teda opísať povinnosť, ktorej

splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Bez toho totiž nemožno zistiť, či, resp. kedy bola

porušená povinnosť, čo je obligatórnou podmienkou uplatnenia zmluvnej pokuty. Záväzok,

ktorého splnenie bolo zabezpečené povinnosťou žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu v sume

20.000,- Sk, bol záväzok žalobcu vrátiť žalovanému prostredníctvom svojho vedúceho

všetky jemu poskytnuté a ním spracované materiály uvedené v bode 6.6 a tiež podklady,

analýzy a poradenské protokoly svojich klientov. V bode 6.6. zmluvy o sprostredkovaní zo

dňa 31.8.2005 bolo uvedené, že sprostredkovateľ sa zaväzuje po ukončení spolupráce vrátiť

žalobcovi všetky poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady

o bankových poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace s jeho činnosťou pre

žalovaného. Rozsah povinnosti žalobcu tak bol vymedzený iba exemplifikatívne, pričom

takéto vymedzenie povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou, nie je

možné v žiadnom prípade považovať za vymedzenie určité. Súd na základe týchto

skutočností musí skonštatovať, že dohoda o zmluvnej pokute nespĺňa nároky kladené

právnym poriadkom na tento právny úkon, keďže je nezrozumiteľná, z jej obsahu nie je

zrejmé čo presne bol žalobca povinný žalovanému odovzdať a tak nie je dostatočne zrejmé

ani to aká povinnosť mala byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená. Súd tak dospel

k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute obsiahnutá v čl. 7 bod 7.5 zmluvy uzavretej medzi

žalobcom a žalovaným dňa 31.8.2005 je neplatná. ...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1

, v listiny a dohovoru a základných práv zaručených v

ods. 3 a listiny rozsudkom okresného súdu č. k. -122

z 23. marca 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. -152 z 27. januára 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.

-122 z 23. marca 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu z 23. marca 2010 ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),

ktorý vyplýva z citovaného , môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, len vtedy, ak

poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.

Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania namietaného rozsudku

okresného súdu č. k. -122 z 23. marca 2010 využitím riadneho opravného

prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou podaného odvolania

sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu

k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi

argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj

v konaní pred ústavným súdom. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc

ústavného súdu.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde (, ).

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.

-152 z 27. januára 2011

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta

porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. januára 2011,

ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 23. marca 2010, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

, listiny a práva podľa dohovoru

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal rozsudok

súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním (s výnimkou zastavujúcej časti)... a po

oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa, odvolaním

žalovaného ako i vyjadrením žalobkyne k odvolaniu žalovaného dospel k záveru, že

prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a vec

i správne právne posúdil. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny v časti napadnutej odvolaním podľa ust. potvrdil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobou zo dňa 06. 02. 2008 sa žalobkyňa voči

žalovanému domáhala zaplatenia 1.632,81 Eur istiny titulom zmluvy o sprostredkovaní,

uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 31. 08. 2005, na základe ktorej vystavila

žalovanému faktúry za províziu za sprostredkovateľskú činnosť vykonávanú v mesiacoch

apríl, máj, jún a júl 2007, ktoré čiastky žalovaný neuhradil.

Po viacerých úpravách žalôb, keď žalovaný v priebehu sporu časť pohľadávky

uhradil, zotrvala na zaplatení 663,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 %

ročne zo sumy 663,88 Eur, od 21. 10. 2007 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania

vo výške 14,25 % ročne zo sumy 183,43 Eur od 21. 01. 2008 a náhrade trov konania.

Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Bránil sa tým, že mu neboli

doručené faktúry vystavené žalobkyňou. Tvrdil, že nárok uplatnený žalobou zanikol

započítacím prejavom žalovaného, keď si voči žalobkyni uplatnil právo na zmluvnú pokutu,

pretože po skončení spolupráce so žalovaným nevrátila doklady.

Súd prvého stupňa správne vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania, a to na

základe zmluvy zo dňa 31. 08. 2005, posúdil ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa ust.

§ 652 ods. 1 Obch. zák., pričom nárok žalobcu bol medzi účastníkmi konania nesporný.

Sporným v konaní bola len skutočnosť, či nárok uplatnený žalobou zanikol

započítacím prejavom žalovaného zo dňa 19. 09. 2007 titulom zmluvnej pokuty.

Právna úprava zmluvnej pokuty v (- 302) nadväzuje na

právnu úpravu tohto inštitútu v ust. a 545 , čo znamená, že zmluvná pokuta

dohodnutá v rámci obchodno-právneho vzťahu sa riadi tak ustanoveniami ako aj

ustanoveniami Obch. zák.

Prvou podmienkou vzniku práva na zmluvnú pokutu je platné uzavretie dohody medzi

veriteľom a dlžníkom o zmluvnej pokute. Podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je

jej písomná forma, ďalšia podmienka platného uzavretia dohody o zmluvnej pokute je

určenie povinnosti, na zabezpečenie ktorej je zmluvná pokuta dohodnutá. Zabezpečovaný

záväzok musí byť v súlade so všeobecnou podmienkou platnosti právnych úkonov podľa ust.

- vymedzený zrozumiteľne a určito.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, a to z čl. 6.6. uzavretej

zmluvy, že sprostredkovateľ sa zaviazal po ukončení spolupráce vrátiť žalovanému všetky

poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady o bankových

poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace s jeho činnosťou pre žalovaného.

V čl. 7.5. zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami k dohode o tom, že po zániku

zmluvy sa sprostredkovateľ zaviazal vrátiť žalovanému do 15 dní prostredníctvom svojho

vedúceho na vlastné náklady všetky jemu poskytnuté a ním spracované doklady a materiály

uvedené v bode 6.6. a tiež podklady, analýzy a poradenské protokoly svojich klientov a to

pod hrozbou zmluvnej pokuty vo výške 20.000,-Sk.

Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že takáto dohoda o zmluvnej

pokute nie je dostatočne určitá, je preto neplatná podľa ust. a preto zo

strany žalovaného nedošlo k platnému započítaniu zmluvnej pokuty s nárokom uplatneným

žalobou.

V ostatnom sa odvolací súd pridržiava správnych dôvodov napadnutého rozsudku

v súlade s ust. “

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku (nadväzujúceho na dôvody

rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom

uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu

k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľky

nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom

dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú

„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3

a listiny

Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného

v , listiny a práva podľa dohovoru, nemohlo

dôjsť ani k porušeniu jej práv zaručených v a listiny.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011