Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 389/2011
PDF · 219.22 KB
No categories available
II. ÚS 389/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti O., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. D.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava II č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti O., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011
doručená sťažnosť spoločnosti O., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základného práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv zaručených
v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že «Návrhom zo dňa 28.0.2008 sa žalobca – I. B., B.
(ďalej len „žalobca“) domáhal od sťažovateľa ako žalovaného zaplatenia istiny 1.632,81 €
(49.190,-Sk) s príslušenstvom z titulu údajného nevyplatenia provízií za sprostredkovateľskú
činnosť za obdobie apríl až jún 2007.
Žalobca v rámci svojej procesnej dispozície so žalobným návrhom niekoľkokrát
upravoval petit svojho návrhu... Po poslednom čiastočnom späťvzatí požadoval žalobca,
aby súd zaviazal sťažovateľa na úhradu 663,88 € s príslušenstvom a náhradu trov konania.
Súd prvého stupňa svojím rozsudkom žalobe v takto vymedzenom rozsahu vyhovel,
vo zvyšku konanie zastavil a zaviazal sťažovateľa povinnosťou náhrady trov konania.
Žalobca žiadal uhradiť uvedenú sumu z titulu zaplatenia provízií za jeho činnosť
podľa Zmluvy o sprostredkovaní uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 31.08.2005 (ďalej
len „Zmluva o sprostredkovaní“).
Keďže však sťažovateľ proti žalobcovi evidoval pohľadávku na zaplatenie zmluvnej
pokuty vo výške 663,88 € (20.000,-Sk), na ktorú mu vzniklo právo podľa čl. 7.5 v spojení
s čl. 6.6. Zmluvy o sprostredkovaní, listom zo dňa 19.09.2007 (t.j. ešte pred začatím
súdneho konania) sťažovateľ započítal svoju pohľadávku na zaplatenie zmluvnej pokuty
proti pohľadávke žalobcu na uhradenie provízií vo výške 663,88 €. Vzájomné pohľadávky
sťažovateľa a žalobcu zanikli dňom, kedy sa stretli.
Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca rozporoval platnosť vykonaného započítania,
z dôvodu, že ustanovenia Zmluvy o sprostredkovaní týkajúce sa zmluvnej pokuty boli podľa
jeho názoru neplatné, musel sa súd prvého stupňa vysporiadať s touto otázkou ako s
otázkou predbežnou. ...
Súd prvého stupňa... dospel k záveru, že ustanovenia čl. 7.5 Zmluvy
o sprostredkovaní (ktorú vyhodnotil ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa ust. § 652
a nasl. Obchodného zákonníka) sú neplatné a to z dôvodu údajnej nezrozumiteľnosti
a neurčitosti. Prvostupňový súd bol toho názoru, že nie je zrejmé, čo presne bol žalobca
povinný sťažovateľovi odovzdať a tak nebolo dostatočne zrejmé ani to, aká povinnosť mala
byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená. V nadväznosti na to súd konštatoval, že nárok
sťažovateľa na uhradenie zmluvnej pokuty voči žalobcovi neexistoval, k zápočtu vzájomných
pohľadávok teda nemohlo dôjsť a žalobe žalobcu v časti týkajúcej sa uhradenia provízií
vo výške 663,88 € vyhovel.».
Proti rozsudku okresného súdu č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 podala
sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala nesprávne právne posúdenie veci, ako aj
skutočnosť, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Okresný súd v napadnutom rozsudku neprihliadol na tvrdenia
a dôkazy predložené sťažovateľkou a týmito sa nezaoberal ani v odôvodnení svojho
rozhodnutia napriek tomu, že mali podstatný vplyv na rozhodnutie. Podľa názoru
sťažovateľky v ustanoveniach čl. 7.5 a čl. 6.6 „Zmluvy o sprostredkovaní“ je povinnosť
žalobcu vrátiť doklady tam uvedené vymedzená dostatočne určito a dojednanie zmluvných
strán týkajúce sa zmluvnej pokuty je preto platné.
Krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011 napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Podľa sťažovateľky krajský súd sa nijako nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými
v odvolaní ani so skutočnosťou, že niektoré závery rozsudku okresného súdu neboli súdom
prvého stupňa odôvodnené.
Sťažnosťou namietané rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu považuje
sťažovateľka za arbitrárne a nepreskúmateľné. Podľa slov sťažovateľky „Prvostupňový
a odvolací súd npadnutými rozhodnutiami a ich odôvodnením odňali sťažovateľovi ako
účastníkovi konania možnosť konať pred súdom, porušili sťažovateľovo právo
na spravodlivé súdne konanie a zároveň porušili ústavnú zásadu rovnosti účastníkov
konania.“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhla ústavnému súdu vydať
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, a práva vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd boli rozsudkom Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 23.03.2010, č.k.
54Cb/105/2008-122 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č.k.
1Cob/298/2010 - 152 porušené.
2. Zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava 2 zo dňa 23.03.2010, č.k.
54Cb/105/2008-122 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č.k.
lCob/298/2010-152 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava 2 na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,-
EUR, ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia
tohto nálezu.“
Vzhľadom na podstatnú námietku sťažovateľky uvedenú v jej sťažnosti, ktorá sa týka
nedostatočného odôvodnenia právneho záveru konajúcich súdov o neplatnosti ustanovení
čl. 7.5 „Zmluvy o sprostredkovaní“ (dojednanie o zmluvnej pokute), ústavný súd považoval
za podstatné citovať aj relevantnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k.
54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010, ktorý v súvislosti s touto námietkou uviedol:
„Zákonná úprava obsiahnutá v § 544 a 545 Občianskeho zákonníka, ktorá platí aj
pre obchodné vzťahy s odchýlkami vyplývajúcimi z § 300 až 302 Obchodného zákonníka,
umožňuje zaistiť plnenie záväzkov v obchodných vzťahoch zmluvnou pokutou. V dohode
o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia aj povinnosť, ktorú
zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určito, inak je dohoda neplatná.
Z uvedeného vyplýva, že podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne
určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej
vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Na to, aby zmluvná pokuta bola platne
dohodnutá, treba dostatočne presne a určito identifikovať, teda opísať povinnosť, ktorej
splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje. Bez toho totiž nemožno zistiť, či, resp. kedy bola
porušená povinnosť, čo je obligatórnou podmienkou uplatnenia zmluvnej pokuty. Záväzok,
ktorého splnenie bolo zabezpečené povinnosťou žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu v sume
20.000,- Sk, bol záväzok žalobcu vrátiť žalovanému prostredníctvom svojho vedúceho
všetky jemu poskytnuté a ním spracované materiály uvedené v bode 6.6 a tiež podklady,
analýzy a poradenské protokoly svojich klientov. V bode 6.6. zmluvy o sprostredkovaní zo
dňa 31.8.2005 bolo uvedené, že sprostredkovateľ sa zaväzuje po ukončení spolupráce vrátiť
žalobcovi všetky poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady
o bankových poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace s jeho činnosťou pre
žalovaného. Rozsah povinnosti žalobcu tak bol vymedzený iba exemplifikatívne, pričom
takéto vymedzenie povinnosti, ktorej splnenie je zabezpečené zmluvnou pokutou, nie je
možné v žiadnom prípade považovať za vymedzenie určité. Súd na základe týchto
skutočností musí skonštatovať, že dohoda o zmluvnej pokute nespĺňa nároky kladené
právnym poriadkom na tento právny úkon, keďže je nezrozumiteľná, z jej obsahu nie je
zrejmé čo presne bol žalobca povinný žalovanému odovzdať a tak nie je dostatočne zrejmé
ani to aká povinnosť mala byť dohodou o zmluvnej pokute zabezpečená. Súd tak dospel
k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute obsiahnutá v čl. 7 bod 7.5 zmluvy uzavretej medzi
žalobcom a žalovaným dňa 31.8.2005 je neplatná. ...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 47
ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny rozsudkom okresného súdu č. k. 54 Cb 105/2008-122
z 23. marca 2010 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011.
1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k.
54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010
V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu z 23. marca 2010 ústavný súd
poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“),
ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, len vtedy, ak
poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov.
Sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania namietaného rozsudku
okresného súdu č. k. 54 Cb 105/2008-122 z 23. marca 2010 využitím riadneho opravného
prostriedku, a to odvolania, ktoré napokon aj využila. Na základe ňou podaného odvolania
sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu
k rozsudku okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi
argumentmi, aké sťažovateľka na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj
v konaní pred ústavným súdom. Preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k.
1 Cob 298/2010-152 z 27. januára 2011
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namieta
porušenie označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu z 27. januára 2011,
ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu z 23. marca 2010, je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
2.1 K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku okrem iného uviedol:
„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok
súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním (s výnimkou zastavujúcej časti)... a po
oboznámení sa s obsahom spisu, dôkazmi vykonanými súdom prvého stupňa, odvolaním
žalovaného ako i vyjadrením žalobkyne k odvolaniu žalovaného dospel k záveru, že
prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav veci a vec
i správne právne posúdil. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny v časti napadnutej odvolaním podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobou zo dňa 06. 02. 2008 sa žalobkyňa voči
žalovanému domáhala zaplatenia 1.632,81 Eur istiny titulom zmluvy o sprostredkovaní,
uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 31. 08. 2005, na základe ktorej vystavila
žalovanému faktúry za províziu za sprostredkovateľskú činnosť vykonávanú v mesiacoch
apríl, máj, jún a júl 2007, ktoré čiastky žalovaný neuhradil.
Po viacerých úpravách žalôb, keď žalovaný v priebehu sporu časť pohľadávky
uhradil, zotrvala na zaplatení 663,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 %
ročne zo sumy 663,88 Eur, od 21. 10. 2007 až do zaplatenia a s úrokom z omeškania
vo výške 14,25 % ročne zo sumy 183,43 Eur od 21. 01. 2008 a náhrade trov konania.
Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Bránil sa tým, že mu neboli
doručené faktúry vystavené žalobkyňou. Tvrdil, že nárok uplatnený žalobou zanikol
započítacím prejavom žalovaného, keď si voči žalobkyni uplatnil právo na zmluvnú pokutu,
pretože po skončení spolupráce so žalovaným nevrátila doklady.
Súd prvého stupňa správne vzťah vzniknutý medzi účastníkmi konania, a to na
základe zmluvy zo dňa 31. 08. 2005, posúdil ako zmluvu o obchodnom zastúpení podľa ust.
§ 652 ods. 1 Obch. zák., pričom nárok žalobcu bol medzi účastníkmi konania nesporný.
Sporným v konaní bola len skutočnosť, či nárok uplatnený žalobou zanikol
započítacím prejavom žalovaného zo dňa 19. 09. 2007 titulom zmluvnej pokuty.
Právna úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku (§ 300- 302) nadväzuje na
právnu úpravu tohto inštitútu v ust. § 544 a 545 OZ, čo znamená, že zmluvná pokuta
dohodnutá v rámci obchodno-právneho vzťahu sa riadi tak ustanoveniami OZ ako aj
ustanoveniami Obch. zák.
Prvou podmienkou vzniku práva na zmluvnú pokutu je platné uzavretie dohody medzi
veriteľom a dlžníkom o zmluvnej pokute. Podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je
jej písomná forma, ďalšia podmienka platného uzavretia dohody o zmluvnej pokute je
určenie povinnosti, na zabezpečenie ktorej je zmluvná pokuta dohodnutá. Zabezpečovaný
záväzok musí byť v súlade so všeobecnou podmienkou platnosti právnych úkonov podľa ust.
§ 37 ods. 1 OZ - vymedzený zrozumiteľne a určito.
Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa vyplýva, a to z čl. 6.6. uzavretej
zmluvy, že sprostredkovateľ sa zaviazal po ukončení spolupráce vrátiť žalovanému všetky
poisťovacie podklady, poistky, provízne listy a poistné podmienky, doklady o bankových
poplatkoch, ako aj všetky ostatné podklady súvisiace s jeho činnosťou pre žalovaného.
V čl. 7.5. zmluvy došlo medzi zmluvnými stranami k dohode o tom, že po zániku
zmluvy sa sprostredkovateľ zaviazal vrátiť žalovanému do 15 dní prostredníctvom svojho
vedúceho na vlastné náklady všetky jemu poskytnuté a ním spracované doklady a materiály
uvedené v bode 6.6. a tiež podklady, analýzy a poradenské protokoly svojich klientov a to
pod hrozbou zmluvnej pokuty vo výške 20.000,-Sk.
Odvolací súd je zhodný s názorom súdu prvého stupňa, že takáto dohoda o zmluvnej
pokute nie je dostatočne určitá, je preto neplatná podľa ust. § 37 ods. 1 OZ a preto zo
strany žalovaného nedošlo k platnému započítaniu zmluvnej pokuty s nárokom uplatneným
žalobou.
V ostatnom sa odvolací súd pridržiava správnych dôvodov napadnutého rozsudku
v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.“
V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku (nadväzujúceho na dôvody
rozhodnutia súdu prvého stupňa) krajský súd zrozumiteľným a dostatočným spôsobom
uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu vo vzťahu
k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní
svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľky
nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom
dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú
„pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3
ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny
Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo
dôjsť ani k porušeniu jej práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. septembra 2011