Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 435/2011
PDF · 165.94 KB
No categories available
II. ÚS 435/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A.,
B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011
doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91, ktorou žiadal vydať tento nález:
„1/ Okresný súd Bratislava IV vo veci návrhu na určenie, že rozviazanie jeho
pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa, Č., výpoveďou zo dňa 28. 8. 1990 je
neplatné, prejednávaného pod sp. zn. 7 C 28/91 porušil právo sťažovateľa Ing. M. H., aby
sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2/ Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91 vo veci
návrhu na určenie, že rozviazanie jeho pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa,
Č., výpoveďou zo dňa 28. 8. 1990 je neplatné prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
3/ Ing. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12.000,- €, ktoré je Okresný
súd Bratislava IV povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a pripojeného spisu okresného súdu sp. zn.
7 C 28/91, sťažovateľ ako žalobca doručil okresnému súdu (býv. Obvodnému súdu
Bratislava 4) 1. februára 1991 žalobu, ktorou sa domáhal proti Č. (ďalej len „žalovaný“)
určenia, že rozviazanie pracovného pomeru sťažovateľa výpoveďou žalovaného
z 28. augusta 1990, podľa ktorej sa mal pracovný pomer skončiť 30. novembra 1990, je
neplatné a pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného ďalej trvá, a zaplatenia „straty na
zárobku“. Svoju žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že nesúhlasí s výpovedným dôvodom
[§ 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce účinného v čase výpovede] uvedeným vo výpovedi,
ktorý je v rozpore so skutočnosťou, a výpoveď je „výplodom prívržencov bývalých
totalitných štruktúr, ktorí sa snažia zbaviť sa pre nich tzv. nepohodlných pracovníkov, aby si
mohli znovu upevniť svoje funkčné a finačné pozície. Nie je to nič iné ako maskovaná
pomsta za viacero mojich sťažností proti nim v období totality, za porušovanie zákonnosti
a diskrimináciu a šikanovanie mojej osoby, ktoré dodnes nie sú vybavené, čo je taktiež
v rozpore s platnými predpismi. Odporca nikdy nesplnil ani podmienku platnosti právneho
úkonu vyplývajúceho zo Zákonníka práce, t. j. písomnú výpoveď doručiť mojej osobe do
vlastných rúk.“. Sťažovateľ poukázal na to, že opatruje svoju ťažko chorú matku, čo
vyžaduje, aby bol zamestnaný v jej blízkosti.
V priebehu konania pred okresným súdom po tom, čo bolo sťažovateľovi súdom
doručené 13. januára 1992 podanie žalovaného z 10. septembra 1991 – odvolanie výpovede
z pracovného pomeru, sťažovateľ vzal svoju žalobu späť a požiadal okresný súd
o zastavenie konania (ako to vyplýva z úradného záznamu na č. l. 24). Okresný súd
uznesením č. k. 7 C 28/91-43 z 11. januára 1993 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov
nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ
1. apríla 1993 odvolanie. V odvolaní poukázal na to, že ho podáva v zákonnej lehote,
pretože „uznesenie /7C28/91-43/“ bolo „doručené dňa 17.3.1993“. Ďalej uviedol, že podal
proti sudcovi, ktorému bola vec pridelená, námietku zaujatosti (19. septembra 1991),
pričom vec mala byť predložená nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti
a až potom mal okresný súd vo veci ďalej konať. Celý postup okresného súdu označil
sťažovateľ za taký, ktorý je v rozpore s platnými predpismi a skutočnosťou, poukázal na to,
že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nerešpektuje dôvody uvedené sťažovateľom
v jeho odvolaní proti skoršiemu rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania, ktorému
býv. Mestský súd v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) uznesením sp. zn. 7 Co 104/92
vyhovel (skoršie rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie), a navyše odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
uvádza lživé tvrdenia, napr. že žalovaný vo svojom písomnom odvolaní výpovede
z 10. septembra 1991 vyzval sťažovateľa na nástup do práce, pretože „nič takého tam
odporca nenapísal, predsa vie, že lekárov suplovať nemôže“. Mestský súd o podanom
odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993 tak, že
uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 28/91-43 z 11. januára 1993 ako vecne správne potvrdil,
čo odôvodnil takto:
„Odvolací súd v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa, podľa § 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p. prejednal odvolanie navrhovateľa bez
nariadenia pojednávania a rozhodnutie ako vecne správné podľa § 219 O. s. p. potvrdil.
Predmetom konania je návrh na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou odporcu zo dňa 28. 8. 1990 a náhradu mzdy. Odporca listom zo dňa 10. 9. 1991
č. 75/91/110.1 podľa § 44 ods. 3 Z.p. túto výpoveď odvolal a požiadal prvostupňový súd
o doručenie listu o odvolaní výpovede navrhovateľovi. Podľa úradného záznamu zo dňa
13. 1.1992 (č. l. 24) bol navrhovateľovi doručený list odporcu o odvolaní výpovede, k čomu
navrhovateľ uviedol, že s odvolaním výpovede z pracovného pomeru súhlasí, že návrh berie
späť. Podmienka požadovaná ust. § 44 ods. 3 Z. p. bola týmto splnená a výpoveď odporcu
daná navrhovateľovi platne odvolaná. Správne preto prvostupňový súd v súlade s ust. § 96
ods. 1 a 3 O. s. p. konanie zastavil. K odvolaniu navrhovateľa treba uviesť, že prvostupňový
súd mal po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia odvolacím súdom povinnosť vo veci ďalej
konať, nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 30. 10. 1992 č. k. 12 Nc 14/92
predseda senátu ObS Bratislava 4 JUDr. T. M. nebol vylúčený z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci. Ďalšie okolnosti uvádzané navrhovateľom v odvolaní na
posúdenie veci nemajú právny význam, nie je preto možné na tieto prihliadať. Z uvedených
dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“
Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 28/91, uznesenie
mestského súdu sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993 bolo doručované žalovanému, ktorý ho
prevzal 21. júna 1993 a doručované bolo aj sťažovateľovi na adresu „Ing. M. H., B.“.
Z poštovej doručenky založenej v spise okresného súdu sp. zn. 7 C 28/91 vyplýva, že táto
zásielka bola doručená 22. júna 1993, pričom k dátumu prevzatia písomnosti je pripojený
nečitateľný podpis.
Sťažovateľ sa listami z 28. marca 2009 a 8. júna 2009 obrátil na predsedu okresného
súdu a uviedol, že súdny spor vedený pod sp. zn. 7 C 28/91 považuje za „nedokončený“,
žiada, aby sudca JUDr. M. bol disciplinárne stíhaný za jeho lajdácky postup vo veci, pretože
do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu z 11. januára
1993. Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2041/09 z 3. júla 2009 odpovedal
sťažovateľovi a uviedol, že jeho sťažnosť prešetril a zistil, že mu bolo doručené aj
uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 28/91-43 z 11. januára 1993, ktorým bolo konanie
zastavené, a aj uznesenie mestského súdu sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993, ktorým bolo
toto uznesenie okresného súdu potvrdené, v dôsledku čoho bola vec právoplatne skončená
ešte v roku 1993. Preto predseda okresného súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa
je nedôvodná. Na ďalší list sťažovateľa reagoval predseda súdu obdobne.
Sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91 doručenú ústavnému súdu
odôvodnil sťažovateľ tým, že konanie nepovažuje dosiaľ za skončené, pretože mu nebolo
doručené rozhodnutie o jeho odvolaní, ktoré podľa dostupných vedomostí bolo vydané
odvolacím súdom 21. mája 1993, v dôsledku čoho toto rozhodnutie nenadobudlo dosiaľ
právoplatnosť. Poukázal na to, že z doručeniek o doručovaní uznesenia mestského súdu
sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993 založených v spise vyplýva, že toto rozhodnutie
prevzala 22. júna 1993 sťažovateľova manželka. Rozhodnutie malo byť sťažovateľovi
doručené do vlastných rúk. Na jeho doručenie nemožno aplikovať ani § 47 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase, pretože nebol dodržaný
ani postup podľa tohto ustanovenia. Skutočnosť, že rozhodnutie prevzala manželka
sťažovateľa, majú potvrdzovať aj kópie iných doručeniek, ktoré sťažovateľ predložil
ústavnému súdu, na ktorých je podpis manželky sťažovateľa, kde pri podobnom podpise je
uvedené, že zásielku prevzala manželka sťažovateľa. Navyše, v rozhodnom čase sa
sťažovateľ v mieste doručovania nezdržiaval, pretože sa zdržiaval v obci P. a staral sa
o svoju chorú matku. Do vlastných rúk mu nebolo doručené ani rozhodnutie okresného súdu
z 11. januára 1992. Sťažovateľ pripojil k sťažnosti ústavnému súdu čestné vyhlásenie svojej
manželky Ing. S. H. z 13. apríla 2011, v ktorom manželka sťažovateľa uviedla, že ona bola
tou osobou, ktorá prevzala zásielky od okresného súdu 18. marca 1993 a 22. júna 1993,
ktoré neboli adresované do vlastných rúk sťažovateľa. V čestnom vyhlásení uviedla i to, že
sťažovateľ sa staral (v bližšie neuvedenom čase) o svoju chorú matku mimo mesta B.
V závere čestného vyhlásenia vysvetlila, že ho podáva z dôvodu, že okresný súd pod
vedením jeho predsedu a jeho sudca JUDr. M. „hrubým spôsobom porušovali a obchádzali
zákony vč. zákona o doručovaní rozhodnutí súdu do vlastných rúk a podvádzali manžela
počas celého súdneho sporu tým, že zneužívali svoje nezákonné kroky na nezákonnosti
takého rozsahu, ktorými poškodili nie len manžela ale aj celú rodinu a dokonca dodnes
neukončený súdny spor si dovolili vedome nezákonne vyhlásiť za právoplatne ukončený“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že v dôsledku toho, že mu nebolo doručené ani
rozhodnutie o zastavení konania okresným súdom, dosiaľ mu neuplynula ani len lehota na
podanie odvolania proti nemu. Keďže konanie pred okresným súdom dosiaľ nebolo
právoplatne skončené, nejde o zložitý prípad skutkovo ani právne, okresný súd vo veci
nekonal od 21. mája 1993 dosiaľ vôbec, jeho postup je zbytočným prieťahom vo veci,
a preto dochádza k porušeniu jeho označených práv.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že okresný súd
mu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 28/91 dosiaľ nedoručil do vlastných rúk uznesenie
okresného súdu č. k. 7 C 28/91-43 z 11. januára 1993 o zastavení konania a najmä
uznesenie mestského súdu sp. zn. 7 Co 110/93 z 21. mája 1993, ktorým bolo rozhodnutie
okresného súdu potvrdené, pretože obe tieto rozhodnutia doručil jeho manželke.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že
táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok
na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý
znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.
Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, je zrejmé, že sťažovateľ v priebehu
konania pred okresným súdom po doručení odvolania výpovede z pracovného pomeru
žalovaným prostredníctvom súdu vzal 13. januára 1992 svoju žalobu späť a požiadal súd
o zastavenie konania (č. l. 24). Je teda zrejmé, že v čase od 13. januára 1992 nebolo
predmetom konania meritórne rozhodovanie o sťažovateľom uplatnenom práve na určenie
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu žalovaným. Rovnako zrejmé je i to, že
od tohto času bola právna neistota sťažovateľa o otázke platnosti alebo neplatnosti
výpovede z pracovného pomeru sťažovateľa odstránená, a od tohto času nemožno hovoriť
ani o tom, že by právne postavenie sťažovateľa v otázke, s ktorou sa obrátil na súd, bolo
naďalej neisté.
S ohľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že vo vzťahu k tvrdenému
porušeniu sťažovateľom označených práv je bez významu a najmä bez potrebnej príčinnej
súvislosti ďalšie sťažovateľom opísané konanie všeobecných súdov po tom, čo dôvod
sporu, ktorý mal okresný súd prerokovať, odpadol a sťažovateľ svoju žalobu vzal späť.
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2011