Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 435/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A.,

B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011

doručená sťažnosť Ing. M. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorou žiadal vydať tento nález:

„1/ Okresný súd Bratislava IV vo veci návrhu na určenie, že rozviazanie jeho

pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa, Č., výpoveďou zo dňa 28. 8. 1990 je

neplatné, prejednávaného pod sp. zn. porušil právo sťažovateľa Ing. M. H., aby

sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručeného v

Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2/ Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. vo veci

návrhu na určenie, že rozviazanie jeho pracovného pomeru zo strany jeho zamestnávateľa,

Č., výpoveďou zo dňa 28. 8. 1990 je neplatné prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3/ Ing. M. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12.000,- €, ktoré je Okresný

súd Bratislava IV povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a pripojeného spisu okresného súdu sp. zn.

, sťažovateľ ako žalobca doručil okresnému súdu (býv. Obvodnému súdu

Bratislava 4) 1. februára 1991 žalobu, ktorou sa domáhal proti Č. (ďalej len „žalovaný“)

určenia, že rozviazanie pracovného pomeru sťažovateľa výpoveďou žalovaného

z 28. augusta 1990, podľa ktorej sa mal pracovný pomer skončiť 30. novembra 1990, je

neplatné a pracovný pomer sťažovateľa u žalovaného ďalej trvá, a zaplatenia „straty na

zárobku“. Svoju žalobu sťažovateľ odôvodnil tým, že nesúhlasí s výpovedným dôvodom

[ účinného v čase výpovede] uvedeným vo výpovedi,

ktorý je v rozpore so skutočnosťou, a výpoveď je „výplodom prívržencov bývalých

totalitných štruktúr, ktorí sa snažia zbaviť sa pre nich tzv. nepohodlných pracovníkov, aby si

mohli znovu upevniť svoje funkčné a finačné pozície. Nie je to nič iné ako maskovaná

pomsta za viacero mojich sťažností proti nim v období totality, za porušovanie zákonnosti

a diskrimináciu a šikanovanie mojej osoby, ktoré dodnes nie sú vybavené, čo je taktiež

v rozpore s platnými predpismi. Odporca nikdy nesplnil ani podmienku platnosti právneho

úkonu vyplývajúceho zo , t. j. písomnú výpoveď doručiť mojej osobe do

vlastných rúk.“. Sťažovateľ poukázal na to, že opatruje svoju ťažko chorú matku, čo

vyžaduje, aby bol zamestnaný v jej blízkosti.

V priebehu konania pred okresným súdom po tom, čo bolo sťažovateľovi súdom

doručené 13. januára 1992 podanie žalovaného z 10. septembra 1991 – odvolanie výpovede

z pracovného pomeru, sťažovateľ vzal svoju žalobu späť a požiadal okresný súd

o zastavenie konania (ako to vyplýva z úradného záznamu na č. l. 24). Okresný súd

uznesením č. k. -43 z 11. januára 1993 konanie zastavil a žiadnemu z účastníkov

nepriznal nárok na náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ

1. apríla 1993 odvolanie. V odvolaní poukázal na to, že ho podáva v zákonnej lehote,

pretože „uznesenie /7C28/91-43/“ bolo „doručené dňa 17.3.1993“. Ďalej uviedol, že podal

proti sudcovi, ktorému bola vec pridelená, námietku zaujatosti (19. septembra 1991),

pričom vec mala byť predložená nadriadenému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti

a až potom mal okresný súd vo veci ďalej konať. Celý postup okresného súdu označil

sťažovateľ za taký, ktorý je v rozpore s platnými predpismi a skutočnosťou, poukázal na to,

že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nerešpektuje dôvody uvedené sťažovateľom

v jeho odvolaní proti skoršiemu rozhodnutiu okresného súdu o zastavení konania, ktorému

býv. Mestský súd v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) uznesením sp. zn.

vyhovel (skoršie rozhodnutie okresného súdu o zastavení konania zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie), a navyše odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

uvádza lživé tvrdenia, napr. že žalovaný vo svojom písomnom odvolaní výpovede

z 10. septembra 1991 vyzval sťažovateľa na nástup do práce, pretože „nič takého tam

odporca nenapísal, predsa vie, že lekárov suplovať nemôže“. Mestský súd o podanom

odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. z 21. mája 1993 tak, že

uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 11. januára 1993 ako vecne správne potvrdil,

čo odôvodnil takto:

„Odvolací súd v zmysle preskúmal napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa, podľa prejednal odvolanie navrhovateľa bez

nariadenia pojednávania a rozhodnutie ako vecne správné podľa potvrdil.

Predmetom konania je návrh na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru

výpoveďou odporcu zo dňa 28. 8. 1990 a náhradu mzdy. Odporca listom zo dňa 10. 9. 1991

č. 75/91/110.1 podľa § 44 ods. 3 Z.p. túto výpoveď odvolal a požiadal prvostupňový súd

o doručenie listu o odvolaní výpovede navrhovateľovi. Podľa úradného záznamu zo dňa

13. 1.1992 (č. l. 24) bol navrhovateľovi doručený list odporcu o odvolaní výpovede, k čomu

navrhovateľ uviedol, že s odvolaním výpovede z pracovného pomeru súhlasí, že návrh berie

späť. Podmienka požadovaná ust. § 44 ods. 3 Z. p. bola týmto splnená a výpoveď odporcu

daná navrhovateľovi platne odvolaná. Správne preto prvostupňový súd v súlade s ust. § 96

ods. 1 a 3 konanie zastavil. K odvolaniu navrhovateľa treba uviesť, že prvostupňový

súd mal po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia odvolacím súdom povinnosť vo veci ďalej

konať, nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 30. 10. 1992 č. k.

predseda senátu ObS Bratislava 4 JUDr. T. M. nebol vylúčený z prejednávania

a rozhodovania predmetnej veci. Ďalšie okolnosti uvádzané navrhovateľom v odvolaní na

posúdenie veci nemajú právny význam, nie je preto možné na tieto prihliadať. Z uvedených

dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.“

Ako ďalej vyplýva z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. , uznesenie

mestského súdu sp. zn. z 21. mája 1993 bolo doručované žalovanému, ktorý ho

prevzal 21. júna 1993 a doručované bolo aj sťažovateľovi na adresu „Ing. M. H., B.“.

Z poštovej doručenky založenej v spise okresného súdu sp. zn. vyplýva, že táto

zásielka bola doručená 22. júna 1993, pričom k dátumu prevzatia písomnosti je pripojený

nečitateľný podpis.

Sťažovateľ sa listami z 28. marca 2009 a 8. júna 2009 obrátil na predsedu okresného

súdu a uviedol, že súdny spor vedený pod sp. zn. považuje za „nedokončený“,

žiada, aby sudca JUDr. M. bol disciplinárne stíhaný za jeho lajdácky postup vo veci, pretože

do dnešného dňa nebolo sťažovateľovi doručené uznesenie okresného súdu z 11. januára

1993. Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2041/09 z 3. júla 2009 odpovedal

sťažovateľovi a uviedol, že jeho sťažnosť prešetril a zistil, že mu bolo doručené aj

uznesenie okresného súdu č. k. -43 z 11. januára 1993, ktorým bolo konanie

zastavené, a aj uznesenie mestského súdu sp. zn. z 21. mája 1993, ktorým bolo

toto uznesenie okresného súdu potvrdené, v dôsledku čoho bola vec právoplatne skončená

ešte v roku 1993. Preto predseda okresného súdu dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa

je nedôvodná. Na ďalší list sťažovateľa reagoval predseda súdu obdobne.

Sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva podľa dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. doručenú ústavnému súdu

odôvodnil sťažovateľ tým, že konanie nepovažuje dosiaľ za skončené, pretože mu nebolo

doručené rozhodnutie o jeho odvolaní, ktoré podľa dostupných vedomostí bolo vydané

odvolacím súdom 21. mája 1993, v dôsledku čoho toto rozhodnutie nenadobudlo dosiaľ

právoplatnosť. Poukázal na to, že z doručeniek o doručovaní uznesenia mestského súdu

sp. zn. z 21. mája 1993 založených v spise vyplýva, že toto rozhodnutie

prevzala 22. júna 1993 sťažovateľova manželka. Rozhodnutie malo byť sťažovateľovi

doručené do vlastných rúk. Na jeho doručenie nemožno aplikovať ani § 47 ods. 2

v znení účinnom v rozhodnom čase, pretože nebol dodržaný

ani postup podľa tohto ustanovenia. Skutočnosť, že rozhodnutie prevzala manželka

sťažovateľa, majú potvrdzovať aj kópie iných doručeniek, ktoré sťažovateľ predložil

ústavnému súdu, na ktorých je podpis manželky sťažovateľa, kde pri podobnom podpise je

uvedené, že zásielku prevzala manželka sťažovateľa. Navyše, v rozhodnom čase sa

sťažovateľ v mieste doručovania nezdržiaval, pretože sa zdržiaval v obci P. a staral sa

o svoju chorú matku. Do vlastných rúk mu nebolo doručené ani rozhodnutie okresného súdu

z 11. januára 1992. Sťažovateľ pripojil k sťažnosti ústavnému súdu čestné vyhlásenie svojej

manželky Ing. S. H. z 13. apríla 2011, v ktorom manželka sťažovateľa uviedla, že ona bola

tou osobou, ktorá prevzala zásielky od okresného súdu 18. marca 1993 a 22. júna 1993,

ktoré neboli adresované do vlastných rúk sťažovateľa. V čestnom vyhlásení uviedla i to, že

sťažovateľ sa staral (v bližšie neuvedenom čase) o svoju chorú matku mimo mesta B.

V závere čestného vyhlásenia vysvetlila, že ho podáva z dôvodu, že okresný súd pod

vedením jeho predsedu a jeho sudca JUDr. M. „hrubým spôsobom porušovali a obchádzali

zákony vč. zákona o doručovaní rozhodnutí súdu do vlastných rúk a podvádzali manžela

počas celého súdneho sporu tým, že zneužívali svoje nezákonné kroky na nezákonnosti

takého rozsahu, ktorými poškodili nie len manžela ale aj celú rodinu a dokonca dodnes

neukončený súdny spor si dovolili vedome nezákonne vyhlásiť za právoplatne ukončený“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že v dôsledku toho, že mu nebolo doručené ani

rozhodnutie o zastavení konania okresným súdom, dosiaľ mu neuplynula ani len lehota na

podanie odvolania proti nemu. Keďže konanie pred okresným súdom dosiaľ nebolo

právoplatne skončené, nejde o zložitý prípad skutkovo ani právne, okresný súd vo veci

nekonal od 21. mája 1993 dosiaľ vôbec, jeho postup je zbytočným prieťahom vo veci,

a preto dochádza k porušeniu jeho označených práv.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že k porušeniu jeho základného práva na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že okresný súd

mu v konaní vedenom pod sp. zn. dosiaľ nedoručil do vlastných rúk uznesenie

okresného súdu č. k. -43 z 11. januára 1993 o zastavení konania a najmä

uznesenie mestského súdu sp. zn. z 21. mája 1993, ktorým bolo rozhodnutie

okresného súdu potvrdené, pretože obe tieto rozhodnutia doručil jeho manželke.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že

táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok

na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní týchto práv nepokračovalo ().

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, je zrejmé, že sťažovateľ v priebehu

konania pred okresným súdom po doručení odvolania výpovede z pracovného pomeru

žalovaným prostredníctvom súdu vzal 13. januára 1992 svoju žalobu späť a požiadal súd

o zastavenie konania (č. l. 24). Je teda zrejmé, že v čase od 13. januára 1992 nebolo

predmetom konania meritórne rozhodovanie o sťažovateľom uplatnenom práve na určenie

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu žalovaným. Rovnako zrejmé je i to, že

od tohto času bola právna neistota sťažovateľa o otázke platnosti alebo neplatnosti

výpovede z pracovného pomeru sťažovateľa odstránená, a od tohto času nemožno hovoriť

ani o tom, že by právne postavenie sťažovateľa v otázke, s ktorou sa obrátil na súd, bolo

naďalej neisté.

S ohľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že vo vzťahu k tvrdenému

porušeniu sťažovateľom označených práv je bez významu a najmä bez potrebnej príčinnej

súvislosti ďalšie sťažovateľom opísané konanie všeobecných súdov po tom, čo dôvod

sporu, ktorý mal okresný súd prerokovať, odpadol a sťažovateľ svoju žalobu vzal späť.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011