Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 381/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol.

s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného

porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 26. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 25. februára 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla úver D. J., B. (ďalej len

„dlžník“), v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v

trinástich dvojtýždenných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo

dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený v

prípade, že dlžník neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku

zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý

sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve

bola 8. júla 2003 pred notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 4. októbra

2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) začal 31.

októbra 2003 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Uznesením sp. zn. z

9. marca 2010 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský

súd napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako

vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva

a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces

boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému

súdu, ktorý napadnutými rozhodnutiami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu,

vytkla porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní

a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne

preskúmal exekučný titul pre vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím

postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne

očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom

v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu

a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „Ďalším

porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie,

vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného

podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného

titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania

súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal

možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť

exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov

konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť

nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu

a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako

v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou

hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na

spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné

konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre

ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať

majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd potom ako vyhovel návrhu na zmenu

exekútora (v už prebiehajúcom exekučnom konaní) exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z

článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 26. 04. 2011.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 26. 04. 2011

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4 708,10 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 387,54 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,

advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (obdobne napr. , , ).

II.A. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú

a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (notárska zápisnica) v danom štádiu konania.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za

neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovaných prípadoch

okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1

písm. g) zákona Exekučného poriadku. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým

uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne

správne.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým bolo

potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2010, uviedol:

«Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 25. 2. 2003 uzavrel oprávnený s povinným

zmluvu o úvere, v ktorej dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T.

K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu (čl. 6).

Dňa 2. 1. 2003 udelil oprávnený plnomocenstvo advokátovi Mgr. T. K. na

zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom

spoločnosti, vrátane podávania návrhov na začatie konania pred súdmi a inými orgánmi

(čl. 9).

V ten istý deň. t. j. 2. 1. 2003 splnomocnil Mgr. T. K. advokátskeho koncipienta Mgr.

B. Ž. na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe

plnomocenstva udeleného dlžníkom spoločnosti P., s. r. o. za účelom uznania záväzku

dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice (čl. 5).

V nadväznosti na takto vyhotovené splnomocnenia sa Mgr. B. Ž. dostavil dňa 8. 7.

2003 na Notársky úrad JUDr. O. Ď. a urobil vyhlásenia, na základe ktorých bolo vydané

osvedčenie o vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274

písm. c) a súhlase s exekúciou podľa ().

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak skonštatoval, že Mgr. T. K. nemôže

súčasne vystupovať ako zástupca povinného a oprávneného, pretože ide o konania, ktoré je

potrebné vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného mal za to, že

notárska zápisnica, aj keď spĺňa formálne náležitosti, je neplatná po materiálnej stránke.

V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného v tom smere, že plnomocenstvo

udelené dlžníkom (povinným) je plnomocenstvo hmotnoprávne a ide o zastupovanie podľa

, odvolací súd poznamenáva, že napriek týmto skutočnostiam

nemožno opomenúť, že ust. explicitne ustanovuje, že

zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,

záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Rovnako nemožno opomenúť, že ako advokát bol Mgr. T. K. povinný v zmysle ust. §

18 ods. 2 veta prvá o advokácii pri výkone advokácie postupovať s

odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným

spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko,

čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.

V čase, keď už bol Mgr. T. K. splnomocnený spoločnosťou P., s. r. o. (oprávneným)

na jeho zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok

voči dlžníkom spoločnosti, splnomocnil advokátskeho koncipienta Mgr. B. Ž., aby ho

zastupoval pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe

plnomocenstva udeleného dlžníkom (v tomto prípade povinným) oprávneného za účelom

uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice. V tom

možno bez akýchkoľvek pochybností vzhliadnuť rozpor s dobrými mravmi a rozpor so

záujmami dlžníka (povinného), ktorého zástupcom v zmysle ust. mal byť.

Z uvedeného vyplynulo, že Mgr. T. K. na jednej strane vystupoval ako právny

zástupca spoločnosti P. s. r. o. (oprávneného), na druhej strane v tom istom čase

prostredníctvom svojho advokátskeho koncipienta, robil vyhlásenia o uznávaní právneho

záväzku u súhlase s vykonateľnosťou na základe splnomocnenia inkorporovaného do

zmluvy o úvere medzi dlžníkom (povinným) a veriteľom (oprávneným) za povinného.

Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému

porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú

v rozpore so záujmami zastupovaného, v danom prípade záujmami povinného. Aspekt

zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. T. K.

vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. V tejto

súvislosti došlo aj k verejnému napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK č.

). Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal zápisnicu za

povinného. Na veci nič nemení ani splnomocnenie pre Mgr. B. Ž. zo strany Mgr. T. K.,

keďže chybné je už pôvodné plnomocenstvo.

Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa

uvádza, že pokiaľ je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o indikované právo,

a preto ju možno podrobiť materiálnemu prieskumu.

Splnenie zákonných podmienok pre vedenie exekúcie skúma exekučný súd počas

celého konania. Najvyšší súd v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,

že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štúdiu konania i bez

návrhu zastavená“.

Odvolací súd sa na základe uvedeného stotožnil so záverom súdu prvého stupňa

v tom smere, že aj keď súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nedostatok jej

materiálne vykonateľnosti spôsobuje, že je to dôvodom na zastavenie exekúcie v ďalšom

štádiu exekúcie, preto sú odvolacie námietky v tomto smere neopodstatnené.

Nemožno preto pripustiť, aby notárska zápisnica vyhotovená za takýchto podmienok

bola exekučným titulom a na základe ktorej by sa mala viesť exekúciu proti povinnému. Súd

prvého stupňa správne vyslovil, že takejto notárskej zápisnici chyba dôležitá vlastnosť, a to

jej materiálna vykonateľnosť.»

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím

okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení

exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to

z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola

spísaná na základe zmluvy obsahujúcej neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto nebola

spôsobilým exekučným titulom. Okresný súd opodstatnene s poukazom na § 39

konštatoval, že dohoda o splnomocnení, na základe ktorej dlžník

(povinný) v deň uzatvorenia zmluvy splnomocnil advokáta vybraného sťažovateľkou, aby

uznal jeho záväzok v čase, keď tento neexistoval, je absolútne neplatná, a preto vyhlásil

exekúciu za neprípustnú.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním

poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku

v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté

exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania

exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr.

v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal

vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na

vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1

písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom

konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f)

Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za

neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne

nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania nezistil žiadnu

možnosť porušenia v sťažnosti označeného základného práva sťažovateľky, ktorého

reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd

nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou

označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd

stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich

obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2

a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch

sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2011