Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 381/2011
PDF · 222.85 KB
No categories available
I. ÚS 381/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A., spol.
s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 6 CoE 46/2010 z 26. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 46/2010 z 26. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 25. februára 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla úver D. J., B. (ďalej len
„dlžník“), v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v
trinástich dvojtýždenných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo
dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený v
prípade, že dlžník neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku
zápisnicu o uznaní dlhu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý
sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve
bola 8. júla 2003 pred notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 4. októbra
2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Bardejov (ďalej len „okresný súd“) začal 31.
októbra 2003 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Uznesením sp. zn. 2 Er 385/2003 z
9. marca 2010 okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Krajský
súd napadnutým uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako
vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutými rozhodnutiami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu,
vytkla porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne
preskúmal exekučný titul pre vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím
postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne
očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom
v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „Ďalším
porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie,
vyplývajúce z odôvodnenia predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného
podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného
titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania
súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal
možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť
exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov
konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť
nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako
v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou
hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na
spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné
konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd potom ako vyhovel návrhu na zmenu
exekútora (v už prebiehajúcom exekučnom konaní) exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
6CoE 46/2010 zo dňa 26. 04. 2011.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6CoE 46/2010 zo dňa 26. 04. 2011
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4 708,10 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 387,54 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,
advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo namietaným rozhodnutím všeobecného súdu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
II.A. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorými bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú
a zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (notárska zápisnica) v danom štádiu konania.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku), je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil za
neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovaných prípadoch
okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1
písm. g) zákona Exekučného poriadku. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým
uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekučného konania ako vecne
správne.
Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktorým bolo
potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Er 385/2003 z 9. marca 2010, uviedol:
«Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že dňa 25. 2. 2003 uzavrel oprávnený s povinným
zmluvu o úvere, v ktorej dlžník (povinný) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T.
K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu (čl. 6).
Dňa 2. 1. 2003 udelil oprávnený plnomocenstvo advokátovi Mgr. T. K. na
zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok voči dlžníkom
spoločnosti, vrátane podávania návrhov na začatie konania pred súdmi a inými orgánmi
(čl. 9).
V ten istý deň. t. j. 2. 1. 2003 splnomocnil Mgr. T. K. advokátskeho koncipienta Mgr.
B. Ž. na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe
plnomocenstva udeleného dlžníkom spoločnosti P., s. r. o. za účelom uznania záväzku
dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice (čl. 5).
V nadväznosti na takto vyhotovené splnomocnenia sa Mgr. B. Ž. dostavil dňa 8. 7.
2003 na Notársky úrad JUDr. O. Ď. a urobil vyhlásenia, na základe ktorých bolo vydané
osvedčenie o vyhlásení o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274
písm. c) O. s. p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. (čl. 3).
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak skonštatoval, že Mgr. T. K. nemôže
súčasne vystupovať ako zástupca povinného a oprávneného, pretože ide o konania, ktoré je
potrebné vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. Na základe uvedeného mal za to, že
notárska zápisnica, aj keď spĺňa formálne náležitosti, je neplatná po materiálnej stránke.
V súvislosti s odvolacími námietkami oprávneného v tom smere, že plnomocenstvo
udelené dlžníkom (povinným) je plnomocenstvo hmotnoprávne a ide o zastupovanie podľa
§ 24 Občianskeho zákonníka, odvolací súd poznamenáva, že napriek týmto skutočnostiam
nemožno opomenúť, že ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka explicitne ustanovuje, že
zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten,
záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Rovnako nemožno opomenúť, že ako advokát bol Mgr. T. K. povinný v zmysle ust. §
18 ods. 2 veta prvá zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii pri výkone advokácie postupovať s
odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným
spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko,
čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné.
V čase, keď už bol Mgr. T. K. splnomocnený spoločnosťou P., s. r. o. (oprávneným)
na jeho zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch spojených s vymáhaním pohľadávok
voči dlžníkom spoločnosti, splnomocnil advokátskeho koncipienta Mgr. B. Ž., aby ho
zastupoval pri všetkých právnych úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe
plnomocenstva udeleného dlžníkom (v tomto prípade povinným) oprávneného za účelom
uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania notárskej zápisnice. V tom
možno bez akýchkoľvek pochybností vzhliadnuť rozpor s dobrými mravmi a rozpor so
záujmami dlžníka (povinného), ktorého zástupcom v zmysle ust. § 31 OZ mal byť.
Z uvedeného vyplynulo, že Mgr. T. K. na jednej strane vystupoval ako právny
zástupca spoločnosti P. s. r. o. (oprávneného), na druhej strane v tom istom čase
prostredníctvom svojho advokátskeho koncipienta, robil vyhlásenia o uznávaní právneho
záväzku u súhlase s vykonateľnosťou na základe splnomocnenia inkorporovaného do
zmluvy o úvere medzi dlžníkom (povinným) a veriteľom (oprávneným) za povinného.
Pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému
porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú
v rozpore so záujmami zastupovaného, v danom prípade záujmami povinného. Aspekt
zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. T. K.
vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného. V tejto
súvislosti došlo aj k verejnému napomenutiu zo strany stavovskej komory (Bulletin SAK č.
7-8/2009). Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal zápisnicu za
povinného. Na veci nič nemení ani splnomocnenie pre Mgr. B. Ž. zo strany Mgr. T. K.,
keďže chybné je už pôvodné plnomocenstvo.
Odvolací súd ďalej na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa
uvádza, že pokiaľ je exekučným titulom notárska zápisnica, nejde o indikované právo,
a preto ju možno podrobiť materiálnemu prieskumu.
Splnenie zákonných podmienok pre vedenie exekúcie skúma exekučný súd počas
celého konania. Najvyšší súd v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.
3Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol,
že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štúdiu konania i bez
návrhu zastavená“.
Odvolací súd sa na základe uvedeného stotožnil so záverom súdu prvého stupňa
v tom smere, že aj keď súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, nedostatok jej
materiálne vykonateľnosti spôsobuje, že je to dôvodom na zastavenie exekúcie v ďalšom
štádiu exekúcie, preto sú odvolacie námietky v tomto smere neopodstatnené.
Nemožno preto pripustiť, aby notárska zápisnica vyhotovená za takýchto podmienok
bola exekučným titulom a na základe ktorej by sa mala viesť exekúciu proti povinnému. Súd
prvého stupňa správne vyslovil, že takejto notárskej zápisnici chyba dôležitá vlastnosť, a to
jej materiálna vykonateľnosť.»
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa s rozhodnutím
okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení
exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, a to
z toho dôvodu, že notárska zápisnica, ktorá bola v danej veci exekučným titulom, bola
spísaná na základe zmluvy obsahujúcej neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto nebola
spôsobilým exekučným titulom. Okresný súd opodstatnene s poukazom na § 39
Občianskeho zákonníka konštatoval, že dohoda o splnomocnení, na základe ktorej dlžník
(povinný) v deň uzatvorenia zmluvy splnomocnil advokáta vybraného sťažovateľkou, aby
uznal jeho záväzok v čase, keď tento neexistoval, je absolútne neplatná, a preto vyhlásil
exekúciu za neprípustnú.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného
titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním
poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku
v rozhodnom znení napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté
exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania
exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr.
v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal
vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na
vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1
písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak v prebiehajúcom exekučnom
konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo [§ 57 ods. 1 písm. f)
Exekučného poriadku v rozhodnom znení], alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [§ 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení], pričom tento zákonodarcom explicitne
nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd v rámci predbežného prerokovania nezistil žiadnu
možnosť porušenia v sťažnosti označeného základného práva sťažovateľky, ktorého
reálnosť by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich
obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2011