Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 441/2011
PDF · 136.49 KB
No categories available
III. ÚS 441/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. E 2140009611 zo
7. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2011
doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. E 2140009611 zo 7. júna 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta protiústavnosť rozhodnutia
krajského súdu, ktoré nie je riadne odôvodnené, v dôsledku čoho podal proti nemu 4. júla
2011 aj dovolanie. Keďže sa domnieva, že jeho dovolanie bude odmietnuté pre
neprípustnosť, „navrhuje toto konanie dočasne prerušiť do rozhodnutia NS SR“.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd nariadil výkon rozhodnutia z pracovnej odmeny
sťažovateľa v sume 33 € na uspokojenie prednostnej pohľadávky oprávneného (krajského
súdu, justičnej pokladnice), a to uznesením sp. zn. E 2140009611 z 22. februára 2011)
v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. E 2140009611 zo 7. júna 2011 (exekučný
titul), a to na základe uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 36 C 13/09 z 3. februára
2009, právoplatného 22. septembra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 10 Co 23/2010 z 31. augusta 2010 na uspokojenie prednostnej pohľadávky
oprávneného.
Sťažovateľ vidí protiústavnosť rozhodnutia krajského súdu najmä v „nepoučení KS o
procesných právach a povinnostiach v rozpore s § 5 ods. 1, § 30 OSP ako zásah do práva
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Taktiež protiústavnosť rozhodnutia z 7. 6. 11 vidím vo vecnej
nesprávnosti pre rozpor s hmotným právom, nakoľko mnou podané námietky v odvolaní
boli opodstatnené a vôbec nesmerovali voči nezákonnosti exekučného titulu a konaniu,
ktoré mu predchádzalo ako mylne pochopil KS. Najmä námietka započítania (kompenzačná
námietka) v odvolaní mala za následok (účinok) v zmysle § 251 ods. 4 OSP v spojení s § 41
ods. 3 OSP v spojení s § 580 Obč. zák. zánik práva priznaného exekučným titulom Ex post,
preto už neexistuje podklad na ďalší výkon rozhodnutia...“.
Podľa sťažovateľa sa krajský súd vôbec nevysporiadal „s dôvodmi podaného
odvolania, čím konal v rozpore s § 167 ods. 2, § 169 ods. 1, § 157 ods. 1, 2 OSP a zaťažil
rozhodnutie protiústavnosťou a zmätočnosťou...“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že krajský súd
právoplatným uznesením zo 7. júna 2011 v konaní o nariadení výkonu rozhodnutia
vedenom pod sp. zn. E 2140009611 porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, jeho základné
právo „na rovnoprávnosť účastníka“ podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj „právo na právnu
pomoc od začiatku vykonávacieho konania“ podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Súčasne požaduje
zakázať krajskému súdu pokračovať v porušovaní sťažovateľových práv, domáha sa
zrušenia citovaného rozhodnutia krajského súdu a úhrady trov konania. V závere navrhuje
prerušiť toto konanie do doby rozhodnutia o podanom dovolaní na Najvyššom súde
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Súčasne v sťažnosti požiadal o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Krajský súd namietaným uznesením nevyhovel odvolaniu sťažovateľa, v ktorom
napáda skutočnosti týkajúce sa priebehu pôvodného súdneho konania, na základe ktorého
bolo vydané rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom,a po „preskúmaní dôvodov odvolania
súd dospel k záveru, že povinný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o
nesprávnosti nariadeného výkonu rozhodnutia“.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že „Pokiaľ ide o správnosť a
spravodlivosť samotného exekučného titulu, tunajšiemu súdu neprináleží ho hodnotiť a
komentovať, preto dôvodnosť a správnosť uloženia povinnosti zaplatiť súdny poplatok za
návrh, nie sú skutočnosti, ktoré by súd v rámci výkonu rozhodnutia mohol preskúmavať.
Uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia zo dňa 22. 02. 2011, sp. zn. E
2140009611, sa opiera o právoplatný a vykonateľný pohľadávkový titul a je vecne správne,
a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“.
Ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie
4. júla 2011, ktoré bolo odstúpené Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Želiezovce ešte
v ten istý deň krajskému súdu. Vec bola odstúpená krajským súdom na rozhodnutie
najvyššiemu súdu 29. septembra 2011.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o
namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných
práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,
alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so
súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve
(I. ÚS 225/03).
Základným ústavným predpokladom podľa citovaného článku ústavy na vznik
právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia
základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Tento článok ústavy ustanovuje o
súde, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom
vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak
existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie,
pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl.
127 ods. 1 i. f. ústavy.
Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu
dovolanie 1. júla 2011, v ktorom namietal, že postupom krajského súdu mu bola odňatá aj
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku], pričom v ňom
namietal aj ďalšie dovolacie dôvody podľa § 237 písm. b) a c) Občianskeho súdneho
poriadku a súčasne v tej istej veci sa obrátil v auguste 2011 so sťažnosťou aj na ústavný súd,
kde žiadal konanie prerušiť až do rozhodnutia najvyššieho súdu.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ použil ako mimoriadny opravný prostriedok aj
dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Právomoc ústavného súdu je v
tomto ohľade subsidiárna (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy). Keďže k 29. septembru 2011 bol spis
postúpený spolu s dovolaním sťažovateľa na vybavenie najvyššiemu súdu, odpadá dôvod
sťažnosti sťažovateľa a ústavný súd nepovažuje za potrebné v tomto štádiu prerušiť konanie
do rozhodnutia najvyššieho súdu.
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Táto okolnosť vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných
práv, ak je zrejmé, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému
súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného
súdu nie je dovolacie konanie skončené.
Ústavný súd sa zaoberal aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné
posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad
ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje,
že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota
na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už po jej
predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa a jeho žiadosťou
o ustanovenie právneho zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011