Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 407/2011
PDF · 338.74 KB
No categories available
I. ÚS 407/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť N. Č., D., Ing. V. R. a P. R., obaja bytom D., zastúpených
JUDr. K. B., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 680/00, postupom Okresného súdu Považská
Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 313/2002 a Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Co 337/2006, 17 Co 338/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť N. Č., Ing. V. R. a P. R. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011
(na výzvu ústavného súdu doplnená podaním z 25. júla 2011) doručená sťažnosť N. Č., Ing.
V. R. a P. R. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 C 680/00, postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej aj
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 313/2002 a Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 337/2006, 17 Co 338/2006.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia (a ich
právni predchodcovia) boli žalobcami v súdnom spore o zrušenie a vysporiadanie
podielového spoluvlastníctva vedenom pôvodne (od 14. augusta 2000) na Okresnom súde
Trenčín a následne (po rozhodnutí krajského súdu z 18. marca 2003 o vylúčení všetkých
sudcov Okresného súdu Trenčín a pridelení veci Okresnému súdu Považská Bystrica) na
okresnom súde pod sp. zn. 5 C 313/2002. Okresný súd po vykonanom rozsiahlom
dokazovaní (v rámci ktorého sa uskutočnili tváromiestna obhliadka a znalecké dokazovania)
rozhodol v merite veci rozsudkom č. k. 5 C 313/2002-174 zo 6. marca 2006 a doplňujúcim
rozsudkom č. k. 5 C 313/2002-232 z 25. septembra 2006. Na základe odvolaní všetkých
účastníkov konania (sťažovateľov podaním zo 14. októbra 2006) konal vo veci krajský súd,
ktorý po vykonanom dokazovaní (včítane kontrolného znaleckého dokazovania, obhliadky
a zameraní nehnuteľnosti na mieste samom) rozhodol rozsudkom č. k. 17 Co 337/2006-382,
17 Co 338/2006 z 24. novembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu zmenil.
Druhostupňový rozsudok napadli žalovaní (v I. až III. rade) 25. januára 2010 dovolaním,
o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
sp. zn. 5 Cdo 93/2010 z 29. novembra 2010 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu
z 24. novembra 2009 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie (súdny spis bol vrátený
krajskému súdu 26. januára 2011). Krajský súd uznesením č. k. 17 Co 26/2011-442
a 17 Co 27/2011 z 2. marca 2011 zrušil prvostupňový rozsudok zo 6. marca 2006 a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
3. Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „V predmetnej veci jednoznačne
prichádzalo k prieťahom zavinenými jednotlivými konajúcimi súdmi. Doposiaľ boli vydané
dva rozsudky, na základe nezmyselných požiadaviek odporcov a hlavne na základe
nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení. Súdny spor ohľadne vyporiadania a rozdelenia
parcely č. 1159/4 pokračuje a vrátil sa do doby, keď bol pred 8 rokmi OS v Považskej
Bystrici dňa 20. 03. 2003 ustanovený ten istý znalec Ing. S., ktorého ustanovil OS Považská
Bystrica aj dňa 12. 04. 2011... Sťažovatelia zastávajú názor, že jednotlivé konajúce súdy
nepostupovali v konaní o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva tak, že by ich
postupy bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie a dodržiavanie citovaného článku
Ústavy a Dohovoru. Naopak prieťahy v konaní zo strany jednotlivých konajúcich súdov
neboli ničím odôvodnené. Dôsledkom postupu jednotlivých konajúcich súdov je
pretrvávajúci stav právnej neistoty... Dotknuté súdy konajú vo veci liknavo, neúnosne
a neodôvodnene vec komplikujú tým, že namiesto logického a reálneho rozdelenia veci -
pozemku v rovnakom podiele medzi účastníkmi sa zaoberajú návrhmi, nepravdivými
a zavádzajúcimi informáciami odporcov, ktoré nemajú žiadne opodstatnenie ani oporu
v zákone. Takýto postup konajúcich súdov vedie k už uvádzanej právnej neistote a nervozite
sťažovateľov...“
4. Keďže sťažnosť (z 8. júla 2011) nespĺňala zákonom Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) predpísané náležitosti, ústavný súd listom z 18. júla 2011 vyzval sťažovateľov na
odstránenie nedostatkov ich sťažnosti (najmä predloženie splnomocnenia na ich
zastupovanie advokátom a preukázanie využitia právneho prostriedku – podanie sťažností
na prieťahy v konaní adresované predsedom vo veci konajúcich súdov podľa zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o súdoch“), resp. zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch
súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách
prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o štátnej správe súdov“)
5. Sťažovatelia v odpovedi z 25. júla 2011 na výzvu ústavného súdu uviedli:
„Konanie o rozdelenie a vysporiadanie podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti bolo
začaté na... Okresnom súde Trenčín, a to podaním návrhu zo dňa 14. 08. 2000. Nakoľko
podpredseda Okresného súdu Trenčín... je rodinným príbuzným odporcov..., vec bola
rozhodnutím Krajského súdu Trenčín preložená na rozhodnutie Okresnému súdu Považská
Bystrica. Krajský súd v Trenčíne tak po 20 mesiacoch rozhodol z dôvodu zaujatosti všetkých
sudcov Okresného súdu Trenčín. Už v tom čase sme zo strany odporcov čelili vyhrážkam,
ktorými nám neustále pripomínali, že podpredseda Okresného súdu Trenčín je ich rodinný
príslušník, ktorý sa dobre pozná nielen so sudcami Okresného súdu v Trenčíne (čo vlastne
priznali i samotní sudcovia vyjadrením ich zaujatosti), ale tiež so sudcami v Považskej
Bystrici... Na základe... uvedeného sme sa práve z dôvodu spornej objektívnosti, resp.
nezávislosti Okresného súdu Považská Bystrica rozhodli nepodať sťažnosť na predsedu
menovaného súdu, ale sme využili naše zákonom dané právo a požiadali sme v otázke
prieťahov v konaní o pomoc verejného ochrancu práv... V súčasnosti, keď je vec po
dovolacom konaní opäť vrátená na OS Považská Bystrica, sme sťažnosť na prieťahy
v zmysle § 3 ods. 7, § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch nepodali, nakoľko sudkyňa,
ktorá vo veci aj naďalej rozhoduje (JUDr. L.) je súčasne predsedom Okresného súdu... Z
obdobných dôvodov, ako sme vyššie uviedli, sme nepodali ani sťažnosť na prieťahy v
odvolacom konaní predsedovi Krajského súdu v Trenčíne. Počas odvolacieho konania sme
boli svedkami toho, ako sa tesne pred pojednávaním, pred pojednávacou miestnosťou,
objavil podpredseda Okresného súdu Trenčín (Mgr. F. B.), ktorý živo komunikoval tak
s odporcami ako aj so sudcami rozhodujúcimi vo veci. Máme za to, že ak všetci sudcovia
Okresného súdu Trenčín vyjadrili svoju zaujatosť práve kvôli príbuzenskému vzťahu medzi
Mgr. B. (podpredseda OS Trenčín) a odporcami, potom s prihliadnutím na skutočnosť, že
OS Trenčín a KS Trenčín sídlia v jednom meste je zrejmé, že aj tu mal uvedený príbuzenský
vzťah veľký vplyv. Navyše v konaní pred Krajským súdom Trenčín odporcov vo veci
zastupoval syn menovaného podpredsedu Okresného súdu Trenčín, Mgr. M. B...“
6. Verejný ochranca práv v „Upovedomení o výsledkoch vybavenia podnetu“ sp. zn.
1189/2006/VOP z 5. mája 2006 v zásadnom uviedol: „Neprimeraná dĺžka predmetného
konania bola v podstatnej miere spôsobená právnou a faktickou zložitosťou veci...
Vzhľadom na uvedené skutočnosti som dospel k záveru, že postupom Okresného súdu
Považská Bystrica v konaní, vedenom pod sp. zn. 5 C 313/02, nie je preukázané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... Chápem, že vzhľadom
na Vašu zložitú situáciu si želáte, aby príslušný súd rozhodol vo veci čo najskôr a odstránil
tak právnu neistotu, v ktorej sa nachádzate. S porozumením preto vnímam Vašu snahu
využiť všetky možnosti podpory pri vyriešení Vášho problému a teda aj skutočnosť, že ste sa
na mňa obrátili s podnetom. Váš podnet som preskúmal v rozsahu, v akom mi to umožňuje
zákon č. 564/2001 Z. z. Vo veci termínu vydania konečného rozhodnutia v predmetnom
konaní vo Váš prospech Vám však nemôžem poskytnúť pomoc...“
7. Sťažovatelia (z dôvodov uvedených v bodoch 5 a 6) požiadali ústavný súd, aby pri
posudzovaní ich sťažnosti prihliadol na ustanovenie § 53 ods. 2 (keďže nesplnili podmienku
podľa § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde („V zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka
podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. S poukazom na toto zákonné ustanovenie
uvádzame, že z našej strany nedošlo k podaniu sťažnosti na prieťahy v konaní jednotlivým
predsedom príslušných súdov z dôvodov, ktoré veríme, že Ústavný súd posúdi ako dôvody
hodné osobitného zreteľa...“).
8. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Ústavný súd vyslovuje, že nekonaním Okresného súdu Trenčíne, Okresného súdu
v Považskej Bystrici a Krajského súdu v Trenčíne vo veci sťažovateľov... došlo k porušeniu
ich ústavného práva na prerokovanie veci bez prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy...
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Ústavný súd priznáva sťažovateľom 1/, 2/ a 3/ titulom porušenia
ich základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 1000,00 EUR za každý rok trvania
súdneho konania... Sťažovateľom sa priznáva tiež náhrada trov právneho zastúpenie vo
výške 454,- Eur...“
II.
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje
bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
13. V prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho
prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej
správe súdov a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch.
14. Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť
na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny
stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené
právne prostriedky, ktoré mal do 19. augusta 2009 k dispozícii podľa zákona o štátnej
správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ
túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
15. Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných
práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,
že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti.“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak
orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
16. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
17. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj
v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady
subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť
iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom
rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
18. Sťažovatelia v prerokúvanej veci nesplnili požiadavku namietania prieťahov
v konaní pred orgánom štátnej správy súdov ani nepreukázali, že ju nesplnili z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V nadväznosti na to
ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany
základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež
vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného
prostriedku súvisia“.
19. Dôvody uvádzané sťažovateľmi v bode 5 (v podstate zaujatosť vo veci
konajúcich sudcov) nekvalifikuje ústavný súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 53
ods. 2 zákona o ústavnom súde) už aj z toho dôvodu, že sťažovatelia mohli v priebehu
doterajšieho konania (na okresnom súde a aj krajskom súde) uplatniť námietku zaujatosti
proti sudcovi/sudcom týchto súdov podľa § 15 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ak mali pochybnosti o ich nezaujatosti. Túto
možnosť však sťažovatelia nevyužili. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na
skutočnosť, že v posudzovanej veci doteraz konali Okresný súd Trenčín, okresný súd,
krajský súd a najvyšší súd, teda štyri rôzne súdy, voči ktorým súdom sťažovatelia ani raz
nenamietali prieťahy v konaní (nečinnosť) tak, ako to ukladá zákon o súdoch (vigilantibus
iura scripta sunt).
20. Nad rámec veci ústavný súd dodáva, že posudzovaná dĺžka konania (od času
začatia konania pred okresným súdom) – vzhľadom na skutočnosť, že (i) vo veci bolo
rozhodnuté v troch stupňoch a následne ostatným rozhodnutím krajský súd zrušil a vrátil
vec okresnému súdu (pozri bod 2) a že (ii) ide o skutkovo náročnú vec (v závislosti od
znaleckého dokazovania) – bola v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu na hrane jej
ústavnoprávnej relevancie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011