Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 476/2011
PDF · 118.9 KB
No categories available
II. ÚS 476/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť S. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 99/2011 z 30. júna 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2011 doručená sťažnosť S. L., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
3 Co 99/2011 z 30. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bola podaná žaloba o zaplatenie
sumy 33 € s prísl. z dôvodu, že nezaplatil cestovné v MHD v P. Okresný súd Spišská Nová
Ves (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 200/2010
žalobu zamietol a žalobcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi trovy konania. Na odvolanie
žalobcu vo veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením z 30. júna 2011 zrušil napadnutý
rozsudok a vrátil vec súdu 1. stupňa na ďalšie konanie. Sťažovateľ uviedol, že postup
krajského súdu bol v rozpore so zákonom a porušil ním jeho základné práva, pretože pokiaľ
uviedol právny názor, že bolo treba uplatnený nárok posúdiť ako majetkové právo, na ktoré
sa vzťahuje ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka týkajúce sa premlčacej lehoty,
pretože nejde o náhradu škody pri preprave nákladu, tento je nesprávny. Tvrdil, že krajský
súd prekročil výklad právnej normy, ktorý nebol správny, preto porušil jeho základné práva,
na základe čoho žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:
„Uznesením Krajského súdu Košiciach zo dňa 30.06.2011 vedeným pod sp. zn.
3 Co/99/2011 Krajský súd v Košiciach porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou ako aj právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30.06.2011 vedené pod sp. zn.
3 Co/99/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
S. L. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 400,13 Eur, ktorú je
Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ súčasne požiadal o odloženie vykonateľnosti rozhodnutia krajského súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 99/2011.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom a slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
ochrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ako to vyplýva z nesporných skutočností uvádzaných sťažovateľom, krajský súd
zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. To znamená,
že sťažovateľ má opätovne možnosť uplatňovať všetky v sťažnosti uvedené námietky pred
všeobecným súdom, teda tak pred okresným súdom, ako v prípadnom ďalšom odvolacom
konaní pred krajským súdom, vrátane vyslovenia svojho právneho názoru. I naďalej teda
môže trvať na vlastnom právnom názore a ten procesným spôsobom aj uplatňovať, pretože
z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecných súdov zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam
pre samotné rozhodnutie (napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na uvedené závery zo skutočností, ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva možnosť porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na tom základe nevyplýva ani možnosť porušenia
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. októbra 2011