Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 500/2011
PDF · 178.11 KB
No categories available
II. ÚS 500/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť G. Š., P., vo veci namietaného porušenia základného práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 7 C 63/09 z 2. októbra 2009 a uzneseniami
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 64/2010 z 24. februára 2011 a sp. zn. 2 Co 64/2010 z
31. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť G. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júna 2011
doručená sťažnosť G. Š., P. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 7 C 63/09 z 2. októbra 2009 a uzneseniami Krajského súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011 a č. k. 2 Co 64/2010-
162 z 31. marca 2011.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 63/09
sa spoločnosť I., spol. s r. o. (ďalej len „žalobca“), domáhal voči sťažovateľke zaplatenia
sumy 67,01 € s príslušenstvom. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že predmetná žaloba bola
nedôvodná, pretože žalobca žiadnu pohľadávku voči nej nemal, resp. ona voči nemu nemala
žiadny dlh, avšak aj napriek tomu, že tieto svoje tvrdenia preukázala, okresný súd naďalej
o žalobe žalobcu konal, čím podľa sťažovateľky porušil jej základné právo na spravodlivé
súdne konanie. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že po vyhlásení rozsudku okresným
súdom z 2. októbra 2009 „preventívne vyplatila“ žalobcovi žalovanú sumu, a to konkrétne
na jeho účet 26. októbra 2009 sumu 67,07 € a 14. novembra 2009 sumu 94 €. Súčasne sa
odvolala proti rozhodnutiu okresného súdu, avšak krajský súd v priebehu odvolacieho
konania podľa sťažovateľky nesprávne vyhovel späťvzatiu žaloby žalobcom, v dôsledku
čoho rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil. Sťažovateľka považuje rozhodnutie
krajského súdu za nesprávne, pretože krajský súd nevyhovel jej nároku, ktorého sa
v odvolacom konaní domáhala, t. j., aby jej žalobca vrátil ňou vyplatené peňažné sumy, na
vyplatenie ktorých nemal žalobca nárok a nemal na to ani právny dôvod. Okrem toho
sťažovateľka tvrdí, že krajský súd jej odňal možnosť konať pred súdom, keďže jej
odvolanie proti rozsudku okresného súdu odmietol s odôvodnením, že nie je osobou
oprávnenou na jeho podanie.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a aby konštatoval, že označenými rozhodnutiami tak okresného súdu ako
aj krajského súdu bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 46 ods. 1 ústavy, a aby zrušil obidve rozhodnutia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 63/09 z 2. októbra 2009 a uzneseniami krajského
súdu č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011 a č. k. 2 Co 64/2010-162 z 31. marca 2011.
1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané rozhodnutie okresného súdu, vzhľadom na
skutočnosť, že predmetné rozhodnutie nebolo meritórne preskúmané ani v odvolacom
konaní krajským súdom, pretože krajský súd konanie z dôvodu späťvzatia žaloby iba
zastavil, ústavný súd v tejto časti nemohol sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k rozsudku
okresného súdu odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci, a preto tento rozsudok
meritórne aj preskúmal.
Z ústavným súdom vyžiadaného rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 63/09
z 2. októbra 2009 vyplýva, že v predmetnom konaní sa žalobca domáhal voči sťažovateľke
zaplatenia sumy 67,01 €, ktorá predstavovala úroky z omeškania prináležiace k hlavnému
záväzku, ktorý bol právnemu predchodcovi žalobcu (V. a. s.) pred postúpením pohľadávky
žalobcovi priznaný platobným rozkazom sp. zn. Ro 8644/97 z 30. septembra 1998, ktorý
nadobudol právoplatnosť 18. novembra 1998. Okresný súd žalobu žalobcu zamietol
z dôvodu premlčania uplatňovanej pohľadávky, keďže možno „... z akcesorickej povahy
úrokov z omeškania vyvodiť, že ich osud je spätý s hlavným záväzkom a to nie len pri zániku
hlavného záväzku ale aj pri premlčaní hlavného záväzku“. Inými slovami, keďže podľa
okresného súdu došlo podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (uplynutím 10 rokov, keď
sa malo podľa rozhodnutia plniť, pozn.) k premlčaniu hlavného záväzku priznaného
žalobcovi (resp. pred postúpením pohľadávky priznanému jeho právnemu predchodcovi)
súdnym rozhodnutím sp. zn. Ro 8644/97 z 30. septembra 1998, došlo aj k premlčaniu
úrokov z omeškania k tomuto hlavnému záväzku sa vzťahujúcich.
Sťažovateľka považuje rozhodnutie okresného súdu za nesprávne a arbitrárne
z dôvodu, že podľa jej názoru okresný súd nemal vôbec o žalobnom nároku žalobcu konať
a konanie mal zastaviť, pretože ona nemala voči žalobcovi žiadny dlh, a preto považuje celé
konanie na okresnom súde za neštandardné.
Podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak ide o taký
nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec
nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po
právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené
s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľa § 104 ods. 2 OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno
odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,
ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok
podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Podľa § 103 OSP podmienky konania sú podmienky, za ktorých môže súd konať
vo veci. Inými slovami, podmienkami konania sú predpoklady, ktoré musia byť splnené,
aby súd mohol vôbec vo veci konať a napokon aj vydať meritórne rozhodnutie.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že podmienky konania môžu byť odstrániteľné,
t. j. také, ktoré je možné napraviť (napr. po výzve súdu), aby súd mohol vo veci konať
a rozhodnúť (odstrániteľnými podmienkami konania sú: nedostatok príslušnosti súdu,
nedostatky návrhu na začatie konania, procesná nespôsobilosť účastníka konania,
nedostatok zastúpenia účastníka konania), a podmienky konania môžu byť aj
neodstrániteľné, t. j. také, ktorých náprava nie je možná ani po výzve súdu, takže v danom
prípade súd nemôže vo veci vôbec konať ani vydať meritórne rozhodnutia a konanie musí
zastaviť (neodstrániteľnými podmienkami konania sú: nedostatok právomoci súdu,
litispendencia, res iudicata a nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania).
Z uvedeného je teda nepochybné, že súd vydáva rozhodnutie o zastavení konania iba
v súvislosti s posúdením podmienok konania, avšak takýmto rozhodnutím všeobecné súdy
nerozhodujú meritórne, t. j. vo veci samej. Pri rozhodovaní vo veci samej sú všeobecné súdy
viazané žalobným návrhom (petitom), ktorému buď vyhovejú (čiastočne alebo v celom
rozsahu), alebo mu nevyhovejú a žalobný návrh zamietnu.
V danom prípade okresný súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že
žalobcom uplatňovaný nárok nie je voči sťažovateľke dôvodný, a preto žalobu žalobcu
zamietol, čo v konečnom dôsledku znamená, že sťažovateľka bola v spore úspešná.
Vzhľadom na uvedené je námietka sťažovateľky smerujúca proti charakteru
rozhodnutia okresného súdu nedôvodná, pretože sťažovateľka požadovala, aby okresný súd
rozhodol o veci samej rozhodnutím (o zastavení konania), ktorým môže všeobecný súd
rozhodnúť iba v súvislosti s posudzovaním podmienok konania, pričom sťažovateľka
nepreukázala, že by sa v konaní o jej veci mala riešiť otázka nedostatku podmienok
konania.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľky už po jej predbežnom prerokovaní v tejto časti (t. j. vo vzťahu k rozhodnutiu
okresného súdu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
2. K namietaným rozhodnutiam krajského súdu
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka tiež namietala porušenie
označených práv uzneseniami krajského súdu č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011
a č. k. 2 Co 64/2010-162 z 31. marca 2011, pričom sťažovateľka je tohto názoru, že krajský
súd porušil jej základné právo na spravodlivé súdne konanie tým, že v odvolacom konaní
nerozhodol, že žalobca je jej povinný vrátiť finančnú čiastku, zaplatenia ktorej sa žalobou
domáhal a ktorú mu sťažovateľka aj vyplatila, a jednak aj tým, že krajský súd odmietol jej
odvolanie proti rozsudku okresného súdu z dôvodu, že je neoprávnenou osobou na jeho
podanie.
Pokiaľ ide o prvú z námietok sťažovateľky, ústavný súd podotýka, že v odvolacom
konaní odvolací súd iba preskúmava správnosť postupu a rozhodnutia okresného súdu,
ktorý postupoval a rozhodoval v rozsahu žalobného petitu (žalobného návrhu), a to iba
v rozsahu odvolacích dôvodov v zmysle § 205 OSP. Inými slovami, v právomoci
odvolacieho súdu nie je, aby ako súd druhého stupňa rozhodoval o nových účastníkmi
konania uplatnených nárokoch, pretože toto je v právomoci prvostupňových súdov.
V danom prípade, tak ako to vyplýva už zo sťažnosti, sťažovateľka zaplatila
žalobcovi žalovanú sumu 26. októbra 2009 a 14. novembra 2009, a to aj napriek
skutočnosti, že tak nemusela urobiť, pretože už predtým – 2. októbra 2009 – okresný súd
vo veci meritórne rozhodol, pričom podľa tohto rozhodnutia bola sťažovateľka v konaní
úspešná, a teda nebola povinná žalobcovi nič zaplatiť. Skutočnosť, že tak sťažovateľka
učinila, bolo jej dobrovoľným rozhodnutím, pretože tak učinila bez právneho titulu, avšak
nebolo povinnosťou, resp. nebolo v právomoci krajského súdu v rámci konania o odvolaní
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu rozhodovať o novo až v odvolacom konaní
uplatnenom nároku sťažovateľky na vrátenie tejto finančnej čiastky od žalobcu.
Sťažovateľka sa však môže tohto svojho nároku voči žalobcovi domáhať podaním novej
žaloby o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia žalobcu, pretože prijal plnenie bez
právneho titulu.
V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd vo veci
odvolania sťažovateľky nesprávne rozhodol, keď toto jej odvolanie odmietol z dôvodu, že
sťažovateľka nebola osobou oprávnenou na jeho podanie, ústavný súd podotýka, že v tomto
prípade krajský súd síce pochybil, pretože odvolanie má právo podať každý účastník
konania, avšak vzhľadom na to, že zo samotnej podstaty odvolacieho, resp. akéhosi
opravného konania vyplýva, že sa ho bude dovolávať účastník konania, ktorý v konaní na
prvom stupni nemal vo veci úspech, sa odvolanie sťažovateľky, ktorá bola v prvom stupni
úspešná, javilo ako neopodstatnené. Vzhľadom na to, že v danom prípade pochybenie
krajského súdu, ktorý odvolanie sťažovateľky síce legitímne odmietol, avšak z iného právne
relevantného dôvodu ako mal učiniť, ústavný súd tomuto jeho pochybeniu nepripisuje taký
ústavný rozmer, ktorý by bol spôsobilý reálne zasiahnuť do hmotných práv sťažovateľky.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup alebo
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné
právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr.
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý
sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 2 Co 64/2010-162
z 31. marca 2011, ktorým bolo meritórne rozhodnuté v odvolacom konaní, odmietol ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011,
ústavný súd zistil, že týmto uznesením krajský súd z dôvodu nemožnosti doručenia zásielok
sťažovateľke rozhodol, že všetky písomnosti určené sťažovateľke sa budú doručovať ich
uložením v súdnom spise. Sťažovateľka však toto uznesenie krajského súdu v sťažnosti iba
označila bez uvedenia dôvodov, kvôli ktorým ho považuje za arbitrárne, resp. za nesprávne
a ústavne neudržateľné.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať... odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k uzneseniu
krajského súdu č. k. 2 Co 64/2010-159 z 24. februára 2011 už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na jej prerokovanie
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých
rozhodnutí krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011