Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 435/2011
PDF · 115.61 KB
No categories available
I. ÚS 435/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., P., zastúpenej advokátkou JUDr. R.
F., Advokátska kancelária, Š., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd procesným postupom
Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 171/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta
2010 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie v úvodnej časti označených práv postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 171/2008.
2. Sťažovateľka v sťažnosti vytýkala okresnému súdu, že sa v označenom
exekučnom konaní odmietol zaoberať jej podnetom, ktorým žiadala o odklad exekúcie až
do vyriešenia sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 74/2009 týkajúcej sa
pohľadávky, ktorú si v exekučnom konaní uplatňuje oprávnený proti povinnému, ale ktorej
veriteľom je sťažovateľka, a nie oprávnený.
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Er 171/2008 porušil jej právo garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), prikázal okresnému súdu konať o jej podnete
a priznal jej proti okresnému súdu náhradu trov konania v sume 303,16 €.
4. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho
prerokovania ústavnej sťažnosti [§ 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“)], a dospel k záveru, že ide o zjavne neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity
konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“
návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide
o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter kontradiktórneho
konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe priebehu
namietaného konania či na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci
a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti.
Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu, alebo inému zásahu)
orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak
napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietané vady
konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné práva a slobody
sťažovateľky, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.
5. V posudzovanej veci sa sťažovateľka domáhala zásahu ústavného súdu proti
opatreniu okresného súdu, ktorý jej listom z 1. júna 2010 „v exekučnej veci oprávneného:
Ing. O. L.– T., proti povinnému: D., a. s., o vymoženie 4 650 276,40 Sk s prísl...“, odmietol
postavenie účastníka konania (oprávneného) a potom nerozhodol o jej podnete na odklad
exekúcie zo 14. októbra 2009.
6. Toto opatrenie (postup) okresného súdu nemožno považovať za jeho zásah do
základných práv a slobôd sťažovateľky.
7. Účastníkmi exekučného konania sú tí, ktorých zákon za účastníkov označuje (§ 90
Občianskeho súdneho poriadku); podľa ustanovenia § 37 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) sú nimi predovšetkým oprávnený a povinný. Rozhodujúce
je teda len to, kto sa v návrhu na vykonanie exekúcie označí za oprávneného a koho uvedie
ako povinného, bez ohľadu na to, či tomu zodpovedá právny a skutkový stav (aktívna alebo
pasívna vecná legitimácia). Odkladom exekúcie sa zabezpečuje ochrana povinného
v exekučnom konaní, takže na podanie návrhu je podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku
procesne legitimovaný len povinný (fyzická osoba), a nie oprávnený.
8. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd prípisom z 1. júna 2010 správne oznámil
sťažovateľke neexistenciu skutočností pre jej chcený vstup do prebiehajúceho exekučného
konania a vydanie dočasného opatrenia (odkladu exekúcie); jej svojská aplikácia
príslušných právnych noriem urobila z nich nástroj absurdity (oprávnená nie je vecne
legitimovaná na podanie návrhu o odklad exekúcie) a pokračovala do zbytočného
zaťažovania ústavného súdu sťažnosťami, ktoré sú zjavne neoprávnené, ale ktoré musí tiež
rozhodnúť, a to na úkor rozhodovania skutočne opodstatnených sťažností.
9. S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky na neverejnom
zasadnutí senátu odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011