Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 523/2011
PDF · 177.02 KB
No categories available
II. ÚS 523/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť R. D., D., t. č. vo väzbe I., vo veci namietaného porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 4 T 134/2011
z 26. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 96/2011
z 28. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra
2011 doručená sťažnosť R. D., D., t. č. vo väzbe I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 134/201 z 26. septembra 2011 a uznesením
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra
2011.
Zo sťažnosti a z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí všeobecných
súdov vyplýva, že sťažovateľ je na základe obžaloby Okresnej prokuratúry Trenčín (ďalej
len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 174/11-117 podanej okresnému súdu 16. septembra
2011 v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 T 134/2011 väzobne trestne stíhaný
pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Do väzby bol sťažovateľ vzatý
uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 26/2011 z 18. marca 2011 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 16/2011 z 5. apríla 2011, a to z dôvodu uvedeného v § 71
ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“). Väzba začala plynúť 18. marca 2011.
Sťažnosťou napadnutým uznesením sp. zn. 4 T 134/2011 z 26. septembra 2011
okresný súd podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 79 ods. 2 Trestného
poriadku ponechal sťažovateľa vo väzbe, pretože dôvod jeho väzby naďalej trval. Zároveň
týmto uznesením v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský
súd uznesením sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra 2011 rozhodol tak, že ju podľa § 193
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 4 T 134/2011
z 26. septembra 2011 a rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra
2011 bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Týmto podávam sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu Trenčín pod číslom
23 Tos/96/2011-462 z 28. 9. 2011 a súčasne proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín pod
číslom 4 T 134/2011 zo dňa 26. 9. 2011 nakoľko týmito rozhodnutiami bol porušený zákon
vo vzťahu k trvaniu a dôvodom mojej väzby...
Dňa 9. 9. 2011 sa malo konať preštudovanie a doplnenie spisov. Ja som pred týmto
úkonom vypovedal plnú moc advokátovi JUDr. J. P. a vyšetrovateľovi som uviedol, že si
dnes nemôžem preštudovať vyšetrovací spis, nakoľko nemám obhajcu. Ďalej som uviedol, že
do 13. 9. 2011 ho písomne vyrozumiem, kto ma bude ďalej zastupovať. Toto uviedol do
záznamu o preštudovaní a odišiel preč... Takže tento úkon sa vôbec nekonal. Zároveň som
mu predložil dôkaz..., že skutok, ktorý sa mi kladie za vinu som nespáchal...
Vyšetrovateľ mi protizákonne uzatvoril spisy a predložil ich dozorujúcej
prokurátorke. Urobil to preto, lebo vedel, že mi za pár dní končí vyšetrovacia väzba a že by
som bol prepustený na slobodu...
Ďalej by som chcel uviesť, že dňa 25. 8. 2011 bola doručená na Okresnú prokuratúru
generálna námietka zaujatosti, no do dnešného dňa dom nebol vôbec písomne
vyrozumený...
Dňa 19. 9. 2011 mi bolo doručené..., že dňa 16. 9. 2011 bola podaná obžaloba okr.
prokurátorkou... na Okresný súd Trenčín a že dňa 26. 9. 2011... sa koná výsluch o dôvodoch
mojej ďalšej väzby po podaní obžaloby. Tu chcem uviesť, že okr. prokurátorka vypracovala
obžalobu počas namietnutia...
Ďalej chcem poukázať na to, že prokurátorka vypracovala obžalobu v sobotu 17. 9.
2011 no na súd do podateľne ju podala už 16. 9. 2011 čo je piatok. Tu nastalo
antidátumovanie! Toto nie je pisárska chyba! Je to len ďalší dôkaz toho, ako mi bola
protizákonne podaná obžaloba...
Prokurátorka a sudca Okresného súdu Trenčín obišli elektronickú poštu. Obžalobu
mi prijal nezákonný sudca.
Nezákonný sudca mi v deň prijatia obžaloby ustanovil aj nového obhajcu. Nezákonný
sudca mi po prijatí obžaloby vytýčil termín výsluchu na súde o dôvodoch mojej ďalšej
väzby.
… Ja som pred pojednávaním žiadal pána sudcu, aby toto pojednávanie odročil a
ústne som mu uviedol, čo všetko bolo porušené, prečo by nemal prijať obžalobu. Keď som
videl, že sudcu to vôbec nezaujíma, rovno na mieste som podal námietku zaujatosti na
sudcu aj na celý Okresný súd Trenčín. Snažil som sa toto pojednávanie odročiť, no sudca
vôbec neakceptoval moje argumenty, vôbec sa nevyjadril k mojej písomnej sťažnosti voči
podanej obžalobe...
Ďalej chcem uviesť, že p. JUDr. J. Š. si prebral doručenku o tom, že som mu bol
pridelený až vo štvrtok 22. 9. 2011, čím mu nebola dodržaná 5 dňová lehota na
preštudovanie môjho spisu po podaní obžaloby a nebola mu dodržaná ani 3 dňová lehota.
Advokát JUDr. J. Š. nebol vôbec oboznámený s mojím vyšetrovacím spisom a ani nevedel,
čo sa vlastne ide prejednávať...
Súdom zvolený advokát JUDr. J. Š. si svojim nezodpovedným prístupom neplnil svoju
prácu a mne nebola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc na zodpovedajúcej
profesionálnej úrovni.
Dôvody väzby po podaní obžaloby boli prejednané aj po mojich námietkach a
žiadostiach o odročenie.
Záver: Žiadam Ústavný súd o prešetrenie mojej sťažnosti voči rozhodnutiu
Krajského súdu Trenčín pod číslom 23 Tos/96/2011-462 z 28. 9. 2011 a súčasne proti
uzneseniu Okresného súdu Trenčín pod číslom 4 T 134/2011 z 26. 9. 2011 nakoľko týmito
rozhodnutiami bol porušený zákon vo vzťahu k trvaniam a dôvodom mojej väzby.
Týmto konaním bol porušený medzinárodný dohovor o ochrane ľudských práv a
slobôd čl. 6. Zároveň žiadam o zrušenie rozhodnutí Krajského a Okresného súdu Trenčín
nakoľko aj po týchto všetkých porušeniach som protizákonne držaný vo väzbe.
Zároveň žiadam o ustanovenie ústavného advokáta k mojej sťažnosti.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu
na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej
sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže
ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo
vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
V zmysle uvedeného ústavný súd predmet konania o sťažnosti sťažovateľa vymedzil
tak, že je ním namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 134/2011 z 26. septembra 2011 a
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 96/2011 z 28. septembra 2011.
1. Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažnosťou napadnuté
rozhodnutia (tak okresného súdu, ako aj krajského súdu) sú rozhodnutiami o ponechaní
sťažovateľa vo väzbe, t. j. sú výsledkom konania, a rozhodnutia o väzbe teda o osobnej
slobode [§ 72 ods. 1 písm. b) a e) Trestného poriadku]. V tomto prípade preto nešlo
o rozhodovanie vo veci samej, teda o vine a treste, resp. o trestnom obvinení.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 6 dohovoru ústavný súd
uvádza, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe (teda o slobode), nie
sú konaniami o trestnom obvinení, ako to vyžaduje článok dohovoru. Väzobným konaním
podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu práv zaručených v čl. 6 dohovoru aj
z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.
Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12,
§ 65, § 67, § 71 – § 77 etc.).
Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru
sa teda zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide
o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna
úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť (napr.
Sťažovateľ namietal porušenie práva zaručeného v čl. 6 dohovoru rozhodnutiami,
ktorými bol ponechaný vo väzbe, teda takými rozhodnutiami všeobecných súdov, na ktoré
sa čl. 6 dohovoru vecne nevzťahuje. Pretože neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi
napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu o väzbe a namietaným
porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená,
a preto ju ústavný súd odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
2. Navyše ústavný súd poznamenáva, že na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá
smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 T 134/2011 z 26. septembra 2011, nie je
daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom
prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
krajský súd v druhostupňovom konaní, ktorého povinnosťou bolo preskúmať nielen
správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu, ale aj správnosť postupu, ktorý rozhodnutiu
predchádzal. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ napokon
riadny opravný prostriedok využil.
V tejto časti by preto ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
3. Nad rámec ďalej ústavný súd podotýka, že pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení
sťažnosti poukazuje na skutočnosti, že vyšetrovateľ Policajného zboru mu neumožnil
preštudovať vyšetrovací spis a „uzavrel“ spis bez toho, aby mal „nového“ obhajcu; že
dôvodné pochybnosti neboli vykladané v jeho prospech; že prokurátori okresnej prokuratúry
sú zaujatí a o vybavení „generálnej námietky zaujatosti“ okresnej prokuratúry nebol
vyrozumený, pritom obžaloba bola podaná v čase nevybavenej námietky; že obžaloba bola
podaná protizákonne, pretože bola vypracovaná 17. septembra 2011, ale podaná okresnému
súdu 16. septembra 2011 (podľa sťažovateľa nejde o pisársku chybu); že obžalobu prijal
nezákonný sudca, pretože prokuratúra a sudca okresného súdu „obišli elektronickú
podateľňu“; že vo vzťahu k obhajcovi neboli dodržané lehoty na preštudovanie
a oboznámenie sa s vyšetrovacím spisom; ako aj to, že obhajca si „neplnil svoju prácu“
a sťažovateľovi nebola poskytnutá plnohodnotná právna pomoc, je k tomu potrebné uviesť,
že všetky tieto skutočnosti mohol, resp. bude môcť namietať v prebiehajúcom trestnom
konaní a bude povinnosťou všeobecného súdu sa týmito námietkami zaoberať.
Trestné konanie proti sťažovateľovi nie je v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončené. Trestný poriadok poskytuje osobe, proti ktorej sa vedie trestné
konanie, v každej fáze trestného konania široký rozsah práv, ktoré je táto osoba oprávnená
využiť, a spolupôsobiť tak na objasňovaní skutkového stavu a tiež na odstraňovaní
prípadných pochybení orgánov činných v trestnom konaní. Medzi tieto prostriedky patrí
právo obvineného vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu,
a k dôkazom o nich, právo uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy
slúžiace na jeho obhajobu, právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov
vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom, právo žiadať, aby bol
vypočúvaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na iných úkonoch
prípravného konania, ak je zadržaný, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody,
môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby, právo účasti na hlavnom
pojednávaní a práva s tým súvisiace a právo súčinnosti pri dokazovaní v súdnom konaní.
V rámci trestného konania sa obvinenému poskytuje celý systém opravných prostriedkov
proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní a súdov, napr. sťažnosť, odvolanie,
dovolanie a pod.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom namietané
skutočnosti v danom štádiu nie je oprávnený preskúmavať. Právomoc ústavného súdu
ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej uplatneniu môže
zásadne dôjsť až subsidiárne, teda až potom, keď sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky
alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov
(§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovať o jeho ďalšej požiadavke – zrušiť napadnuté rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu, rozhodovanie o ktorej je podmienené vyslovením porušenia základného
práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa požiadavkou sťažovateľa o ustanovenie mu právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2011