Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 446/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K., zastúpenej

advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl.

48 ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb

250/2000 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že «V právnej veci žalobkyne JUDr. I. K.,

správca konkurznej podstaty úpadcu S., a. s. M... proti žalovanému S., a. s., M..., sa

žalobkyňa návrhom zo dňa 12. 11. 1999 na vydanie platobného rozkazu domáhala zaviazať

žalovaného k zaplateniu sumy 927 541,20 Sk s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr

s odkazom na zákon o konkurze a vyrovnaní, podľa ktorého sa dňom vyhlásenia konkurzu

všetky pohľadávky úpadcu voči tretím osobám stávajú splatnými. Prvostupňový súd návrhu

vyhovel vydaním platobného rozkazu č. k. -102 zo dňa 22. 2. 2000.

Žalovaný včas podal odpor proti platobnému rozkazu, v dôsledku čoho bol zrušený a vo

veci bolo súdom prvého stupňa nariadené pojednávanie. Počas konania žalobkyňa

oznámila podaním zo dňa 29. 11. 2000 prvostupňovému súdu, že na základe opatrenia

Krajského súdu v Košiciach č. k. -119 zo dňa 10. 8. 2000 postúpila Zmluvou o

postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 podľa a nasl.

žalované pohľadávky v označenej veci proti žalovanému na spoločnosť K. a. s., K... (zmena

obchodného mena a právnej formy na K. s. r. o., K. – ďalej len sťažovateľ). Na základe

výzvy súdu žalobkyňa podaním zo dňa 27. 6. 2001 predložila Zmluvu o postúpení

pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 a navrhla pripustiť zámenu účastníka konania na strane

žalobcu v zmysle v znení účinného od 4. 9. 1999

do 31. 12. 2001, teda účinného v rozhodnom čase, a to tak, že pôvodná žalobkyňa vystúpi z

konania a na jej miesto vstúpi sťažovateľ. Podaním zo dňa 7. 8. 2001 oznámil postupník,

tzn. sťažovateľ súdu, že súhlasí so vstupom do konania na strane žalobcu a trvá na podanej

žalobe. Na pojednávaní konanom dňa 24. 10. 2001 prvostupňový súd zaprotokoloval do

zápisnice o pojednávaní, že bez rozhodovania o zámene konštatuje, že na základe zistených

dôkazov predložených žalobkyňou došlo k postúpeniu pohľadávky uplatnenej pôvodnou

žalobkyňou v žalobe Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 na sťažovateľa,

ktorý oznámil súdu, že vstupuje do konania na strane žalobcu a trvá na podanej žalobe a

teda je žalobcom v tomto konaní. Od toho okamihu pokračoval súd prvého stupňa v konaní

so sťažovateľom ako so žalobcom. Rozsudok súdu prvého stupňa vo vec samej, vydaný dňa

3. 6. 2002 vyhovel žalobe v časti, v časti konanie zastavil a v časti žalobu zamietol. Proti

tomuto rozsudku v zamietajúcej časti podal odvolanie sťažovateľ a vo vyhovujúcej časti

žalovaný. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol o odvolaniach proti

prvostupňovému rozsudku uznesením č. k. -290 zo dňa 31. 10. 2003, ktorým

zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a odvolanie

žalovaného ako oneskorene podané odmietol podľa V

intenciách odvolacieho súdu súd prvého stupňa vydal dňa 27. 2. 2004 uznesenie sp. zn. 17

Cb 250/00-297, ktorým návrh žalobkyne zo dňa 27. 6. 2001 na zámenu účastníka na strane

žalobcu zamietol s odkazom na a v znení

účinného od 1. 1. 2002 a v podstate z rovnakých dôvodov, ktoré vymenoval vo svojom

rozhodnutí aj odvolací súd. Žalobkyňa podala proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa

odvolanie, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. O odvolaní žalobkyne rozhodol odvolací súd uznesením sp. zn. -307 zo

dňa 31. 5. 2004, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne

správne. Na žiadosť žalobkyne vykonal konkurzný súd opravu opatrenia zo dňa 21. 11. 2000

vydaním opravného uznesenia sp. zn. -204 zo dňa 10. 11. 2004 tak, že nesprávny

výraz „kúpna zmluva“ nahradil správnym výrazom „zmluva o postúpení pohľadávok“. Po

vydaní tohto opravného opatrenia navrhla žalobkyňa znovu podaním zo dňa 14. 12. 2004

zámenu účastníka konania na strane žalobcu. Súd prvého stupňa opäť návrhu na zámenu

nevyhovel a svojím uznesením zo dňa 28. 2. 2005 jej návrh zamietol. Proti rozhodnutiu súdu

prvého stupňa o zamietnutí jej návrhu na zámenu účastníka na strane žalobcu podala

žalobkyňa odvolanie zo dňa 31. 3. 2005, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. O odvolaní žalobkyne bolo rozhodnuté súdom

prvého stupňa dňa 16. 5. 2005, ktorým sa zastavilo konanie o odvolaní žalobkyne pre

nezaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Dňa 12. 10. 2005 vydal súd prvého

stupňa rozsudok vo veci samej, ktorým žalobu zamietol a uložil neúspešnému žalobcovi

povinnosť zaplatiť úspešnému žalovanému trovy konania v sume 37 100,- Sk. Proti rozsudku

podala žalobkyňa dňa 17. 1. 2006 odvolanie. Súd prvého stupňa rozhodol o jej odvolaní

uznesením zo dňa 25. 9. 2006, ktorým konanie o odvolaní zastavil pre nezaplatenie súdneho

poplatku za podané odvolanie. Podaním zo dňa 24. 8. 2007 doručil sťažovateľ súdu prvého

stupňa žiadosť o doručenie všetkých rozhodnutí oboch súdov nižších stupňov, ktoré mu ako

účastníkovi konania, s ktorým sa malo konať, ale nekonalo, mali byť doručené no neboli po

dátume 15. 1. 2004, kedy s ním ako účastníkom konania prestal súd prvého stupňa konať.

Sťažovateľ následne podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 28. 2.

2005, ktorým bol zamietnutý návrh žalobkyne na zámenu účastníka konania. Krajský súd v

Košiciach ako odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením zo dňa 12. 2. 2009,

ktorým jeho odvolanie odmietol. Proti danému uzneseniu odvolacieho súdu podal

sťažovateľ dovolanie dňa 7. 5. 2009. Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal uznesenie č. k.

dňa 11. 11. 2009, ktorým zrušil uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo

dňa 12. 2. 2009 č. k. -423 a uznesenie Okresného súdu Michalovce č. k.

-322 zo dňa 28. 2. 2005 a vec vrátil na ďalšie konanie Okresnému súdu

Michalovce. Okresný súd Michalovce súčasne bolo doručené v jednej obálke i uznesenie zo

dňa 27. 1. 2010, ktorým došlo k oprave záhlavia rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k.

-347. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie dňa 22. 02. 2010.

Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. -489 zo dňa 24. 11. 2010 odvolanie

odmietol z dôvodu, ktorý odporuje právnemu názoru dovolacieho súdu v danej veci

vysloveného v uznesení č. k. dňa 11. 11. 2009. Proti tomuto uzneseniu

Krajského súdu v Košiciach podal sťažovateľ dovolanie dňa 29. 12. 2010.».

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v dôsledku postupu okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

boli spôsobené zbytočné prieťahy. Okresný súd správne vzal na vedomie

v zápisnici z pojednávania z 24. októbra 2001 zámenu účastníkov a začal konať

so sťažovateľom ako žalobcom namiesto pôvodnej žalobkyne, avšak od 8. januára 2004

s ním okresný súd prestal konať ako s účastníkom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v rámci dovolacieho konania v uznesení sp. zn.

z 11. novembra 2009 označil „za nezákonný postup a vyslovil záväzný právny názor, že

k zámene účastníka na strane žalobcu došlo akceptáciou tejto zámeny v zápisnici

o pojednávaní zo dňa 24. 10. 2001. V prípade napádaného uznesenia Krajského súdu

v Košiciach č. k. -489, ktorým bolo odmietnuté sťažovateľovo odvolanie

z dôvodu, že podľa názoru Krajského súdu v Košiciach sťažovateľ nie je účastníkom

konania a preto nie je oprávnený na podanie odvolania, ide podľa názoru sťažovateľa

o ignorovanie záväzného právneho názoru dovolacieho súdu v danej veci, čím sa

sťažovateľovi odníma možnosť konať pred súdom spôsobom predpokladaným v zákone.“.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci ani po viac ako 10 rokoch v dôsledku

neefektívneho postupu okresného súdu a nerešpektovania právne záväzného názoru

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho nebolo právoplatne rozhodnuté, a teda nedošlo

k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a bolo porušené jeho základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené , ako aj právo na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že «konanie v danej veci nemožno považovať

za právoplatne skončené vzhľadom na vyššie uvedené argumenty, nakoľko Krajský súd

v Košiciach v napádanom uznesení nesprávne posúdil vec, pretože sťažovateľ bol od

podpisu Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 11. 2000 žalobcom, no druhý rozsudok

vo vec samej už sťažovateľovi po 8. 1. 2004 nebol doručený, takže tento rozsudok nemohol

nadobudnúť právoplatnosť a vec tak nemohla byť právoplatne skončená. Uvedené vyplýva

z uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 11. 11. 2009, kde na 20. strane

prvý odsek sa výslovne uvádza: „Dovolací súd však, v súvislosti s citovaným rozsudkom vo

veci samej a naň nadväzujúcim uznesením prvostupňového súdu uvádza, že ich

nedoručením dovolateľovi ako účastníkovi konania do vlastných rúk nemohlo prísť

k nadobudnutiu ich právoplatnosti a vykonateľnosti, nakoľko neboli doručené v súlade

s , resp. všetkým účastníkom konania.“».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti K., s. r. o. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené v a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn.

a Krajského súdu v Košiciach v uznesení pod sp. zn. -489

porušené bolo.

2. Okresnému súdu Michalovce a Krajskému súdu v Košiciach prikazuje v konaní

vedenom pod sp. zn. konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti K., s. r. o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

9.236,00 € (slovom: deväťtisícdvestotridsaťšesť eur), ktorú mu sú Okresný súd Michalovce

a Krajský súd v Košiciach povinní vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Spoločnosti K., s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €

(za dva úkony právnej služby á 123,50 € bez DPH + 7,41 € bez DPH paušál), ktoré je

Okresný súd Michalovce a Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet advokáta

JUDr. M. V., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu

a krajského súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie jeho záležitosti zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. novembra 2010.

1. Z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj z predloženého spisu okresného súdu

vyplýva, že

a) konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. , v ktorom okresný

súd rozhodoval o zaplatení sumy 30 788,73 € s príslušenstvom vo veci žalobkyne JUDr. I.

K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu S., a. s, M., proti žalovanému S., a. s., M., bolo

skončené vyhlásením rozsudku 12. októbra 2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 19.

októbra 2006. V rámci tohto konania bola spornou otázka účastníctva sťažovateľa, ktorý

mal na základe zmluvy o postúpení pohľadávok z 22. novembra 2000, ktorej uzatvoreniu

predchádzalo vydanie opatrenia konkurzného súdu, vstúpiť do konania namiesto žalobkyne.

Okresný súd konal so sťažovateľom ako so žalobcom v období od 24. októbra 2001 do 8.

januára 2004 a následne v zmysle uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 11.

novembra 2009 v období od 27. januára 2010 do 23. decembra 2010,

b) konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. , v ktorom rozhodoval

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 12. októbra 2005, bolo skončené

vyhlásením uznesenia 24. novembra 2010 (sťažovateľovi bolo doručené 23. decembra

2010), ktorým krajský súd odmietol odvolanie ako podané neoprávnenou osobou.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, ) sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

ešte trvalo. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nedochádza

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako

zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza pritom z toho, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci.

K odstráneniu právnej neistoty dochádza právoplatným rozhodnutím vo veci.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , , ).

Ústavný súd dospel k názoru, že aj keď postup okresného súdu a krajského súdu

v napadnutých konaniach nebol náležitý, je zrejmé, že vzhľadom na skončenie

prvostupňového konania vydaním rozhodnutia vo veci samej, ako aj odvolacieho konania

vydaním rozhodnutia krajským súdom a jeho doručením ešte pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu (sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 9. mája 2011) nemôže už

dochádzať k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s vymedzením petitu sťažnosti poukazuje na § 20 ods. 3

, podľa ktorého je viazaný petitom sťažnosti (návrhom na

rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným

advokátom (m. m. , ). Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3

a s poukazom na svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa

preto mohol zaoberať sťažnosťou iba v tom rozsahu, ako ho sťažovateľ vymedzil v petite

sťažnosti v rámci požadovanej ústavnej ochrany.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. a krajským

súdom v konaní vedenom pod sp. zn. , odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku

rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo

opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že ak sťažovateľ namietal aj

porušenie svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj porušenie práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s chybným procesným postupom všeobecných

súdov, okresného súdu i krajského súdu v označených konaniach, ústavný súd by mohol

posúdiť prípadné porušenie týchto práv sťažovateľa v závislosti od výsledkov dovolacieho

konania iniciovaného sťažovateľom. Sťažovateľ však pred rozhodnutím ústavného súdu

zobral podané dovolanie späť, na základe čoho najvyšší súd dovolacie konanie uznesením

sp. zn. z 22. augusta 2011 zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011