Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 480/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2011

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa

Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť D. B., T., zastúpenej advokátkou JUDr. B. Š., T.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa

Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.

zo 16. marca 2010 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 20. mája 2010 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s konaním

vedeným Okresným súdom Trnava pod sp. zn. p o r u š i l základné právo D. B.

na obhajobu zaručené v v súvislosti

s rozhodnutím o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 20. mája 2010 v spojení s

uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 16. marca 2010 sa z r u š u j ú .

3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý zaplatiť D. B. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý zaplatiť D. B. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 € (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. D. B. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 385,79 € (slovom

tristoosemdesiatpäť eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e Okresný súd Trnava

p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne JUDr. B. Š., T., do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -13 z 15. novembra 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť D. B.

(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu

podľa (ďalej len „“) postupom a uznesením

Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. marca 2010

a postupom a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. mája 2010.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľka podaním

z 15. októbra 2010, ako aj okresný súd vo vyjadrení zo 7. septembra 2011 a krajský súd

vo vyjadrení zo 17. januára 2011 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov

konania nachádzajúcich sa v spise.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

zo 16. marca 2010 zamietol žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľka prostredníctvom svojej obhajkyne podala proti uvedenému uzneseniu v celom

rozsahu sťažnosť, v ktorej namietala v prvom rade nesplnenie procesných podmienok

na vykonanie neverejného zasadnutia konaného 16. marca 2010. Uvedené neverejné

zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obhajkyne sťažovateľky, keďže začiatok

neverejného zasadnutia bol stanovený na 16. marec 2010 o 8.00 h a obhajkyni bolo 3. marca

2010 doručené upovedomenie o začiatku neverejného zasadnutia na 16. marec 2010, ale

o 9.30 h. Neverejné zasadnutie bolo skončené a o žiadosti sťažovateľky bolo rozhodnuté

ešte pred prítomnosťou zvolenej obhajkyne. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd

týmto pochybením v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec nezaoberal a nevysporiadal sa

s veľmi závažným protiústavným pochybením okresného súdu spočívajúcim v odňatí práva

obžalovanej na obhajobu.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne JUDr. H. G. zo 17. decembra 2010 vyplýva, že

„V danom prípade súd na neverejnom zasadnutí rozhodoval o opakovanej žiadosti

obžalovanej D. B. o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podala prostredníctvom svojej

obhajkyne.

Súd vykonal neverejné zasadnutie za prítomnosti všetkých členov senátu

a zapisovateľky. O termíne neverejného zasadnutia bol v zmysle

upovedomený prokurátor, obžalovaná a obhajca. Pred rozhodovaním o väzbe bola

obžalovaná vypočutá a prítomný prokurátor mal možnosť položiť otázky obžalovanej, ale

len týkajúce sa rozhodnutia o väzbe, obhajkyňa, ktorá upovedomenie prevzala, prítomná

nebola. Túto skutočnosť dokumentuje fakt, že obhajkyňa od 03. 03. 2010 do 16. 03. 2010

nebola v kontakte s obžalovanou, ktorá bola riadne upovedomená i predvedená, rovnako

nenahliadla v tomto období do spisu, kde bolo evidentné, kedy sa neverejné zasadnutie

koná.

Súd vykonal neverejné zasadnutie v zmysle zákonných ustanovení a rovnako

zákonným spôsobom rozhodol o väzbe. O administratívnom nedostatku vedomosť súd nemal

a obžalovaná pri výsluchu neuviedla, že trvá na účasti obhajkyne. ...“.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu z 10. januára 2011, ktoré bolo ústavnému

súdu doručené 17. januára 2011, vyplýva, že «Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa

20. 5. 2010 podľa zamietol sťažnosť obž. D. B. a podľa

ods. 1 písm. b) c) neprijal písomný sľub a ani žiadosť o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Dôvodil najmä tým, že podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd postupoval

správne, pokiaľ v aktuálnom štádiu trestného konania žiadosti obžalovanej o prepustenie

z väzby na slobodu nevyhovel, a to z dôvodu rozvedených v napadnutom uznesení. Dôvody

„útekovej“ väzby uvedené v ustanovení sú podľa názoru

odvolacieho súdu konkretizované skutočnosťou, na ktorú správne poukazuje súd I. stupňa.

Je to práve obava, že v prípade prepustenia na slobodu by mohla obžalovaná mariť priebeh

trestného stíhania tým, že ujde resp. sa bude skrývať, ktorá obava je zvýraznená aj

skutočnosťou, že v prípade uznania viny jej hrozí vysoký trest.

Odvolací súd sa zaoberal aj ponúknutým sľubom a žiadosťou o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom dospel k záveru, že takýto zákonný

postup v konkrétnom prípade nie je možné uplatniť a to z dôvodu, že nevytvárajú

(ponúknutý sľub, ani žiadosť o náhradu väzby dohľadom mediačného a probačného

úradníka) adekvátnu náhradu za cieľ sledovaný väzobným stíhaním osoby obvinenej.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí konkrétne v jeho odôvodnení bližšie nezaoberal

dôvodmi sťažnosti obžalovanej ohľadne porušenia jej ústavných práv postupom súdu

I. stupňa t. j. vykonanie neverejného zasadnutia v neprítomnosti obhajkyne, nakoľko z dikcie

ust. nevyplýva, že by pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby

na slobodu sa vyžadovala nevyhnutná účasť obhajcu. Tento sa v zmysle citovaného

zákonného ustanovenia o úkone výsluchu upovedomí za predpokladu, že je dosiahnuteľný.

V danom prípade JUDr. B. Š. neavizovala, že sa mieni osobne zúčastniť na úkone

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Z procesného postupu

realizovaného zo strany okresného súdu vyplýva, že obhajkyňa bola o termíne neverejného

zasadnutia upovedomená avšak administratívnou chybou bol uvedený v upovedomení

nesprávny čas konania neverejného zasadnutia. Navrhujeme preto nevyhovieť sťažnosti

sťažovateľky. Súčasne súhlasíme s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.».

Z repliky sťažovateľky z 1. septembra 2011, ktorá bola ústavnému súdu doručená

6. septembra 2011, vyplýva, že

„Z predbežného vyjadrenia Okresného súdu Trnava zo dňa 26. 12. 2010

č. vyplýva, že súd mal predmetné neverejné zasadnutie dňa 16. 3. 2010

vykonať v zmysle zákonných ustanovení a zákonným spôsobom mal aj rozhodnúť,

o administratívnom nedostatku nevedel a obžalovaná nemala trvať na účasti svojej

obhajkyne, ktorá nemala v období pred konaním neverejného nazrieť do spisu, kde by sa

dozvedela, kedy sa neverejné zasadnutie malo konať a taktiež ani nemala byť v období od

3. 3. 2010 do 16. 3. 2010 v kontakte s obžalovanou.

Z uvedeného vyplýva, že súd síce priznáva, že prišlo k administratívnemu nedostatku,

avšak zodpovednosť za neúčasť obhajcu na skoršom konaní neverejného zasadnutia, než bol

o jeho termíne upovedomený, má byť na obžalovanej, ktorá nemala na účasti obhajcu trvať

(čo nie je v súlade so skutočnosťou, nakoľko obžalovaná na účasti svojho obhajcu trvala,

ktorá požiadavka nebola zo strany súdu vôbec zohľadnená, navyše predmetný deň bola

obžalovaná umiestnená v eskortnej miestnosti, teda súd ju mohol bez problémov predviesť

na neverejné zasadnutie), ako aj na obhajkyni, ktorej pochybenie má spočívať v tom, že

nebola nahliadnuť do spisu a nemala byť ani v kontakte s obžalovanou. Nie je zrejmé,

z akého dôvodu by mal obhajca pravidelne nazerať do spisu, aby mohol z dôvodu

pravdepodobne akejsi procesnej opatrnosti kontrolovať termíny predvolaní, resp.

upovedomení, aby nedochádzalo k chybám, resp. z akého dôvodu by mal obhajca

pravidelne konzultovať, resp. si overovať jednotlivé termíny procesných úkonov priamo s

klientom (obžalovaným). S obžalovanou som bola ako jej obhajkyňa prostredníctvom

návštev v Ústave na výkon väzby ... v pravidelnom kontakte, ako aj prostredníctvom

korešpondencie. Ustaľovať si s obžalovanou jednotlivé termíny súdnych pojednávaní

vrátane konkrétnej hodiny v prípade, ak je obžalovaná predvádzaná eskortou a je sama

o termíne vyrozumievaná, nie je podľa môjho názoru nevyhnutné (iná situácia by bola, ak

by bol upovedomovaný, resp. predvolávaný iba obhajca - ako napr. v občianskom súdnom

konaní a bolo by povinnosťou obhajcu obžalovaného o termíne upovedomiť, resp. jeho

účasť zabezpečiť). Snažiť sa zodpovednosť za jednoznačné pochybenie súdu preniesť na

obžalovanú, resp. jej obhajcu, nie je opodstatnené, nakoľko súd jednak svoje pochybenie

konštatuje v Úradnom zázname zo dňa 16. 3. 2010, z ktorého je zrejmé aj to, že obhajca sa

na neverejné zasadnutie dostavil a trval na opätovnom vykonaní neverejného zasadnutia,

avšak súd toto vykonať nechcel, asistentka senátu na pokyn predsedníčky senátu iba spísala

predmetný úradný záznam. Súd však správne poukázal na ust. 302 ods. 1 , z ktorého

pri rozhodovaní o väzbe vyplýva právo zúčastniť sa neverejného zasadnutia obvinenému aj

jeho obhajcovi, ktoré právo bolo obhajcovi obžalovanej v predmetnom prípade pochybením

súdu (bez akéhokoľvek zavinenia obhajcu) odopreté. Navyše nie je pravdou teda následne

ani to, že súd rozhodol zákonným spôsobom, nakoľko práve porušením práv obžalovanej jej

vyplývajúcich z ust. prišlo k zásadnému porušeniu aj jednej zo

základných zásad trestného konania a to rovnosti zbraní v konaní pred súdom.

Z vyjadrenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 1. 2011 č. Spr 822/10 vyplýva, že

sa vo svojom rozhodnutí - uznesení zo dňa 20. 5. 2010 (ktorým rozhodol o sťažnosti proti

uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 16. 3. 2010) nezaoberal dôvodmi ohľadne

porušenia jej ústavných práv a to z dôvodu, že z ust. nevyhnutnosť

účasti obhajcu pri rozhodovaní o väzbe nevyplýva, obhajca má byť upovedomený v prípade,

ak je dosiahnuteľný, pričom obhajca v danom prípade nemal avizovať, že sa na úkone -

rozhodovaní o žiadosti o prepustenie mieni zúčastniť, záverom však konštatuje, že obhajca

bol administratívnou chybou upovedomený o nesprávnom čase konania neverejného

zasadnutia, sťažnosti sťažovateľky preto navrhol Krajský súd v Trnave nevyhovieť.

V prvom rade poukazujem na skutočnosť, že sťažovateľka už v odôvodnení sťažnosti

proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 16. 3. 2010, o ktorej Krajský súd v Trnave

rozhodoval, namietala porušenie svojich práv na obhajobu, ku ktorému došlo pochybením

Okresného súdu Trnava. Napriek uvedenému sa však Krajský súd v Trnave (ako aj sám

konštatuje) týmto pochybením vôbec nezaoberal. Ďalej Krajský súd v Trnave nesprávne

poukázal iba na ust. absolútne nerešpektujúc ust. a

z neho vyplývajúce právo účasti obvineného a jeho obhajcu na neverejnom zasadnutí.

Taktiež nie je zrejmé, na základe akej zákonnej povinnosti, by mal obhajca avizovať účasť

na neverejnom zasadnutí, navyše ak bol o ňom upovedomený. Znovu snaha preniesť

zodpovednosť na obhajcu bez jeho akéhokoľvek zavinenia.

Obe uvedené vyjadrenia preto sťažovateľka považuje za neopodstatnené, bez

objektívneho pripustenia porušenia ústavného práva sťažovateľky jej vyplývajúceho z čl. 50

ods. 3 . Dodávam, že proti predmetným uzneseniam sme podali

podnet na podanie dovolanie, o ktorom doposiaľ nebolo vôbec rozhodnuté, ani som nebola

vyrozumená, ako s ním bolo naložené.“.

II.

Zo žiadosti sťažovateľky o prepustenie z väzby zo 17. februára 2010 vyplýva, že

opakovane žiadala o prepustenie z väzby na slobodu z dôvodu, že z vykonaného

dokazovania na hlavných pojednávaniach bolo preukázané, že je „bez právneho titulu

a opory v zákone opakovane obviňovaná aj zo skutkov, ktoré nie sú trestným činom a moje

predlžovanie väzby nemá oporu ani v zákone, ani v Dohovore o ľudských právach

a základných slobodách“.

Zo zápisnice o neverejnom zasadnutí senátu okresného súdu konanom 16. marca

2010 o 8.00 h vyplýva, že rozhodovanie o žiadosti obžalovanej o prepustenie z väzby podľa

sa uskutočnilo za prítomnosti predsedníčky senátu,

prísediacich, prokurátora a samotnej sťažovateľky ako obžalovanej. Obhajkyňa obžalovanej

JUDr. B. Š. prítomná na neverejnom zasadnutí nebola. V priebehu zasadnutia bola

sťažovateľka riadne vypočutá, pričom uviedla, že „naďalej trvám na písomne podanej

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a taktiež žiadam, aby bola zmenená kvalifikácia

paragrafov, totiž ja som nespáchala ani jeden trestný čin, tak ako sa to uvádza v obžalobe.

Je to môj názor. V plnom rozsahu sa pridržiavam písomne podanej žiadosti.“. Sťažovateľka

po vyhlásení uznesenia zahlásila podanie sťažnosti proti uzneseniu.

Z úradného záznamu okresného súdu zo 16. marca 2010 vyplýva, že v deň konania

neverejného zasadnutia sa do pojednávacej miestnosti dostavila obhajkyňa JUDr. B. Š.,

ktorá upozornila predsedníčku senátu na skutočnosť, že v upovedomení obhajcu o vykonaní

neverejného zasadnutia bol stanovený čas jeho začiatku na 9.30 h a z tohto dôvodu sa

nemohla dostaviť na 8.00 h. Obhajkyňa zároveň požiadala o zopakovanie neverejného

zasadnutia.

Z uznesenia okresného súdu zo 16. marca 2010 vyplýva, že okresný súd v zmysle

zamietol žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na

slobodu, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia dospel k záveru, že dôvody väzby podľa

(tzv. útekovej väzby) sa nezmenili a stále trvajú.

Obžalovaná sa pobytom na neznámom mieste vyhýbala trestnému stíhaniu, v Českej

republike sa zdržiavala od augusta 2008 až do jej zadržania. Okresný súd zároveň

v rozhodnutí poukázal aj na skutočnosť vznesenia obžalôb proti sťažovateľke z iných

závažných zločinov a hrozby uloženia vysokého trestu odňatia slobody.

Zo sťažnosti sťažovateľky podanej a odôvodnenej prostredníctvom svojej obhajkyne

z 25. marca 2010 proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti o prepustenie

z väzby vyplýva, že sťažovateľka v nej namietala v prvom rade nesplnenie procesných

podmienok na vykonanie neverejného zasadnutia konaného 16. marca 2010. Uvedené

neverejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obhajkyne sťažovateľky, keďže

začiatok neverejného zasadnutia bol stanovený na 16. marec 2010 o 8.00 h a obhajkyni bolo

3. marca 2010 doručené upovedomenie o začiatku neverejného zasadnutia na 16. marec

2010, ale o 9.30 h. Neverejné zasadnutie bolo skončené a o žiadosti sťažovateľky bolo

rozhodnuté ešte pred prítomnosťou zvolenej obhajkyne.

Sťažovateľka sa v tejto sťažnosti zároveň vyjadrila aj k tzv. materiálnym

podmienkam trvania, resp. netrvania dôvodov väzby, a to tým spôsobom, že „(...) nie je

postačujúce konštatovanie súdu, že sa obžalovaná pobytom na neznámom mieste vyhýbala

trestnému stíhaniu v Českej republike a to od augusta 2008. V tejto súvislosti zdôrazňujem,

že obžalovaná v čase, kedy podnikala na území Českej republiky nemala vedomosť

o žiadnom trestnom stíhaní, čiže sa mu nemala ani ako vyhýbať, v spisovom materiály sa

taktiež nenachádzajú žiadne listinné doklady, ktoré relevantne preukazovali to, že sa

obžalovaná mala trestnému stíhaniu vyhýbať, podľa názoru obžalovanej neobstoja úradné

záznamy tých istých príslušníkov PZ(...), z ktorých má vyplývať, že obžalovanú hľadali

v mieste jej trvalého bydliska, naopak nenachádzajú sa tu žiadne poštou vrátené zásielky.

Samotná okolnosť, že obžalovaná bola zadržaná na území Českej republiky sama o sebe

neodôvodňuje existenciu väzobného dôvodu podľa , nakoľko

absentujú konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala dôvodná obava, že obžalovaná ujde

alebo sa bude skrývať, takéto okolnosti neboli žiadnym spôsobom v predmetnej veci

konkretizované.“. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež predložila písomný sľub a navrhla

nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Z uznesenia krajského súdu z 20. mája 2010, v ktorom krajský súd rozhodol

o zamietnutí sťažnosti sťažovateľky, vyplýva, že krajský súd sa zaoberal dôvodmi ďalšieho

trvania väzby. Sťažnosť vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže považoval rozhodnutie

okresného súdu v aktuálnom štádiu konania za správne, a zdôraznil, že «Dôvody „útekovej“

väzby uvedené v ustanovení sú podľa názoru odvolacieho súdu

konkretizované skutočnosťou, na ktorú správne poukazuje súd I. stupňa. Je to práve obava,

že v prípade prepustenia na slobodu by mohla obžalovaná mariť priebeh trestného stíhania

tým, že ujde resp. sa bude skrývať, ktorá obava je zvýraznená aj skutočnosťou, že v prípade

uznania viny jej hrozí vysoký trest.». Krajský súd sa v napadnutom uznesení zaoberal aj

ponúknutým sľubom sťažovateľky a žiadosťou o nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka, pričom tieto vyhodnotil ako neadekvátne vzhľadom na cieľ

sledovaný samotnou väzbou.

Z príkazu na prepustenie z väzby vydaného krajským súdom 20. mája 2011 vyplýva,

že sťažovateľka bola v deň vydania tohto príkazu prepustená na slobodu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah(...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa obhajca je oprávnený už v prípravnom konaní

robiť v mene obvineného návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky,

nazerať do spisov a zúčastniť sa podľa ustanovení tohto zákona v konaní pred súdom

úkonov, ktorých má právo zúčastniť sa obvinený, a vo vyšetrovaní alebo v skrátenom

vyšetrovaní úkonov podľa § 213 ods. 2 až 4.

Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľky je porušenie základného práva na

obhajobu podľa postupom a uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 16. marca 2010 v spojení s postupom a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 20. mája 2010, a to tým spôsobom, že v konaní pred okresným súdom pri

vykonaní neverejného zasadnutia 16. marca 2010 vo veci konania a rozhodnutia o žiadosti

sťažovateľky o prepustenie z väzby došlo k jeho vykonaniu v neprítomnosti obhajkyne

sťažovateľky, keďže táto bola zo strany súdu upovedomená o jeho začiatku v neskoršiu

hodinu, ako bol tento úkon v skutočnosti vykonaný.

Okresný súd, ako aj krajský súd trvali na tom, že ich postup a rozhodovanie prebehlo

v zmysle zákonných ustanovení a zákonným spôsobom rozhodli o väzbe sťažovateľky,

keďže pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby pri vykonaní neverejného

zasadnutia sa nevyžaduje nevyhnutná účasť obhajcu.

Zo skutkového hľadiska niet pochýb o tom, že v priebehu rozhodovania o žiadosti

sťažovateľky o prepustenie z väzby došlo k pochybeniu zo strany okresného súdu

týkajúcemu sa predvolania obhajkyne na neverejné zasadnutie nariadené na 16. marec 2010

so začiatkom o 9.30 h, namiesto správneho začiatku o 8.00 h, čo bolo aj potvrdené

následným úradným záznamom okresného súdu.

Ústavný súd sa nemôže za daných skutkových okolností s interpretáciou (výkladom)

a odôvodnením právneho názoru všeobecných súdov v napadnutých rozhodnutiach,

predovšetkým z ústavnoprávneho hľadiska stotožniť.

Článkom 50 ods. 3 je každému od začiatku trestného konania zaručené právo

na právnu pomoc a zároveň je garanciou, že pre túto právnu pomoc musia byť vytvorené

také (procesné) podmienky, aby mohla byť poskytnutá účinne a včas. Z týchto ústavných

záruk vyplýva právo obhajcu zúčastniť sa úkonov v konaní pred súdom, plynúce aj

z ustanovenia , ktoré zaväzuje všeobecné súdy v oblasti

trestného súdnictva celkom bezvýnimočne.

Obhajca akoby „strážny pes zákonnosti konania“ (rozhodnutie Komisie Enselin et al.

v. Nemecko z 8. júla 1978, DR, 14, s. 64) mal za daných okolností právo zúčastniť sa tohto

neverejného zasadnutia a nebolo jeho povinnosťou dopredu súdu avizovať pozitívnu

skutočnosť, že sa ho aj chce zúčastniť – jednoducho povedané, využil svoje právo a riadne

a včas sa ustanovil na súdom upovedomený úkon trestného konania. Táto skutočnosť nebola

okresným súdom rešpektovaná.

Navyše, sťažovateľka túto (procesnú) námietku uviedla aj v odôvodnení sťažnosti

proti rozhodnutiu okresného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby. Krajský súd sa touto

závažnou námietkou vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezaoberal, napriek

obligatórnemu konštatovaniu o preskúmaní konania predchádzajúcemu napadnutému

uzneseniu. Uvedené vzhľadom na relevanciu námietky možno považovať aj za odňatie

práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia ( a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd svojím postupom (a následne uznesením)

nerešpektoval a zmaril právo sťažovateľky na obhajobu v konaní pred ním, čo krajský súd

následne (nevysporiadaním sa s argumentmi sťažovateľky) aj „odobril“, teda neposkytol

sťažovateľke právnu ochranu.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Berúc do úvahy citované ustanovenie ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu

sp. zn. z 16. marca 2010 a na neho nadväzujúce uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 20. mája 2010, a to aj napriek tomu, že sťažovateľka vydanie takéhoto

výroku nepožadovala (bod 2 výroku nálezu). Z citovaného ustanovenia totiž vyplýva

obligatórnosť tohto postupu.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľka nepožadovala, aby ústavný súd po zrušení uznesení všeobecných súdov

vec vrátil na ďalšie konanie. Takýto postup by v danom prípade ani neprichádzal do úvahy,

a to vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka bola príkazom krajského súdu sp. zn.

z 20. mája 2011 prepustená z väzby na slobodu, čo znamená, že

v súčasnosti už nie je možné dôvodnosť trvania väzby sťažovateľky skúmať so spätnou

účinnosťou, teda za dobu minulú.

Ústavný súd uložil krajskému súdu a okresnému súdu zaplatiť sťažovateľke

primerané finančné zadosťučinenie každému z nich v sume 1 000 € (bod 3 a 4 výroku

nálezu).

Hoci ústavný súd zrušil uznesenia všeobecných súdov, nemohol zároveň vec vrátiť

na ďalšie konanie, keďže možnosť ďalej preskúmavať dôvodnosť väzby sťažovateľky už

nie je daná vzhľadom na to, že väzba sťažovateľky sa už skončila. Znamená to vo svojich

dôsledkoch, že pochybením, ktorého sa krajský súd a okresný súd objektívne dopustili, bolo

s konečnou platnosťou zmarené právo sťažovateľky na súdne preskúmanie dôvodnosti

trvania jej väzby. Došlo teda vlastne k denegatio iustitiae. Na nápravu takto vzniknutej

ujmy bolo potrebné priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie, ktorého výšku

ústavný súd ustálil vzhľadom na okolnosti prípadu, následok, ku ktorému došlo, a princíp

spravodlivosti sumou 2 000 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia advokátkou

v požadovanej sume 385,79 €. Za dva úkony v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia,

sťažnosť, doplnenie sťažnosti) dvakrát po 120,23 € a dvakrát režijný paušál po 7,21 €

a jeden úkon v roku 2011 (replika na vyjadrenie všeobecných súdov súdu) po 123,50 €

a režijný paušál 7,41 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011